História a vývoj pravoslávneho kostola vo Zvolene je úzko spätá s kultúrnym a náboženským vývojom celého regiónu. Územie obce bolo osídlené zrejme už za čias Veľkomoravskej ríše, o čom svedčia nálezy črepín nádob časovo zapadajúcich do 9.-10. storočia, ktoré sa našli na pravom brehu Liviny v roku 1958 počas melioračných prác. Prítomnosť slovenských kmeňov súvisela s exploatáciou povrchového výskumu železitých rúd a azda aj s ryžovaním zlata v povodí Liviny.
Slovanské obyvateľstvo kraja bolo zrejme pokresťančené vo viacerých vlnách. Po rozšírení kresťanstva v období Veľkej Moravy z vplyvného biskupstva v neďalekej Nitre sa nové náboženstvo upevňovalo najmä zásluhou uhorských kniežat a kráľov. Vznikali farnosti, stavali sa kostoly a zakladali sa kláštory. Najstarší z nich, ktorého budovy sa zachovali dodnes, dal postaviť uhorský kráľ Gejza I. (1074 - 1077) z rodu Arpádovcov v Hronskom Beňadiku, necelých 50 km od Nitry. Zakladajúca listina miestneho benediktínskeho kláštora je z roku 1075, teda spred 950 rokov.
Obdobie 13. storočia po tatárskom vpáde je spojené s príchodom germánskych kolonistov. Práve prostredníctvom nich sa v 16. storočí začalo šíriť aj v tejto časti Horného Uhorska reformačné učenie Martina Luthera. Sprievodným javom toho bolo zakladanie škôl, vznik tlačiarní a vôbec rozvoj vzdelanosti.
Popri tomto imigračnom pohybe už od 14. storočia prebiehala na Horehroní kolonizácia založená na tzv. valaskom práve. Veľmi pozoruhodné je, že prevažne rusínska komunita v obciach ako Heľpa, Pohorelá, Polomka, Šumiac, Telgárt či Závadka nad Hronom si zachovala svoju identitu dodnes, aj keď jej príslušníci sa hlásia za Slovákov (no zvyknú ich volať „rusnaci“). Tá sa spája najmä so slávením (gréckokatolíckej i pravoslávnej) liturgie v byzantskom obrade a dodržiavaním obradových zvykov, najmä pôstnej disciplíny.
K zaujímavému javu, čo sa týka sakrálnych objektov, dochádzalo v 16. a 17. storočí, keď po bitke pri Moháči bola časť Uhorska okupovaná osmanskou armádou a obyvatelia tej ďalšej žili zoči-voči každodennej osmanskej hrozbe, navyše zosilnenej viacerými protihabsburskými povstaniami. V takomto kontexte sa rozhodlo, že práve na strednom Slovensku budú tri sakrálne objekty prestavané na pevnosť so zámerom pomôcť chrániť tamojšie bohaté banské mestá.
Na území BBSK sa dnes nachádzajú farnosti troch rímskokatolíckych cirkevných územných jednotiek: Banskobystrickej diecézy (233 kostolov), ktorú vedie biskup Marián Chovanec, Nitrianskej diecézy (6 kostolov), spravovanej biskupom Viliamom Judákom, a Rožňavskej diecézy (153 kostolov), na ktorej čele stojí biskup Stanislav Stolárik.
V kraji dominujú rímskokatolíci (50,24 % - 314 326), nasledujú evanjelici (9,51 % - 59 482), po nich kalvíni (1,46 % - 9 153), gréckokatolíci (1,12 % - 7 026) a pravoslávni (0,18 % - 1 122).
V 516 mestách a obciach BBSK stojí 645 kostolov a chrámov patriacich piatim denomináciám, z toho v krajskom meste je 16 kostolov a chrámov, ktorým sme venovali samostatný článok.
Počet kostolov podľa denominácie
| Denominácia | Počet kostolov | Podiel (%) |
|---|---|---|
| Rímskokatolícke kostoly | 392 | 60,78 |
| Evanjelické kostoly | 191 | 29,61 |
| Kostoly Reformovanej kresťanskej cirkvi | 57 | 8,84 |
| Gréckokatolícke chrámy | 3 | 0,47 |
| Pravoslávne chrámy | 2 | 0,31 |
V kraji sa nachádza ešte jedna rímskokatolícka bazilika minor, a to Bazilika minor navštívenia Panny Márie na Starých Horách.
Banskobystrický biskup Rudolf Baláž, zvaný aj bigbítový kňaz, výrazne podporoval výstavbu nových kostolov vo svojej diecéze. Počas funkčného obdobia (1990 - 2011) sa mu podarilo aj z fondov Nadácie Kirche in Not podporiť zrod 46 sakrálnych novostavieb, čo predstavuje vyše 10 % rímskokatolíckych kostolov postavených u nás po Nežnej revolúcii.
Vojenská duchovná služba
Vojenská duchovná služba má svoje špecifiká, ktoré vyplývajú z poslania vojaka.
Leško, Šimečka, Kostolný, Hudák: Ako zachrániť demokraciu
Príklady organizácie vojenskej duchovnej služby v zahraničí:
- Rakúsko - vojenskí duchovní sú menovaní biskupom na základe dohody s ministrom obrany. Evanjelickú duchovnú službu vedie evanjelický vojenský superintendent.
- Francúzsko - duchovná služba katolícka, protestantská a židovská. Vojenský duchovný nemá hodnosť; povinný zdraviť generálov, vzájomne sa zdraví s inými dôstojníkmi a poddôstojníkmi, vydáva rozkazy len svojmu personálu.
- Taliansko - vojenskí kapláni sú navrhovaní vojenským biskupom a menovaní dekrétom prezidenta republiky.
História vojenskej posádky v Seredi
Vojenská prítomnosť je v meste Sereď doložená písomne už v samotných počiatkoch existencie mesta v súvislosti s vodným hradom Šintava a jeho významnou geografickou polohou na križovatke obchodných miest - kráľovskej Českej ceste po súši a vodnou tranzitnou cestou - brodom cez rieku Váh. Vždy však jej prítomnosť súvisela s obranou územia, ochranou majetku a obyvateľstva pred nájazdníkmi.
Vojsko, v súvislosti so šintavským hradom, poznačené storočnými vojenskými udalosťami, ktoré vrcholia porážkou Turkov u Viedni v r. 1863 a bojom Františka Rákocziho II. proti Habsburgovcom, sa objavuje v historických dokumentoch a archívoch. Nebývalý rozvoj vojska v 18. storočí bol charakteristický pre vznik stálych a pravidelných armád.
Prvá zmienka o vojenskej posádke v Seredi sa objavuje v súvislosti s koncom 1. sv. vojny a vznikom Československa v roku 1918. V priebehu vojenských rokov je v Seredi dislokovaná vojenská posádka ako súčasť armádnych zložiek 1. Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. Ako nemý svedok a trvalou stopou v katastri mesta zostali kasárenské objekty z roku 1938 a staré kasárne, ktoré v rokoch 1940-1945 boli pracovným táborom pre židovské obyvateľstvo.
V povojnovom období tvoria vojenskú posádku útvary a jednotky ženijného vojska. Život vojenskej posádky bol pre občanov mesta trochu obklopený tajomstvom. Bolo to umiestnením kasárenských objektov a cvičísk na okraji mesta, za oplotením a výstražnými tabuľami, zjavná neprístupnosť bola znásobená strážnymi stanoviskami s obchádzkami s 24- hodinovým režim stráženia. Preto dnes, s odstupom času môžeme pôsobenie vojenskej posádky v meste vyjadriť výstižne: „bola určená chrániť a pomáhať“.
V Seredi a okolí dnes žijú stovky občanov, ktorí v útvaroch miestnej posádky pracovali ako vojaci z povolania, občiansky pracovníci vojenskej správy alebo absolvovali vojenskú základnú službu. Sú živými svedkami jej novodobej histórie a spomienky sú pre nich druhou prítomnosťou.
V histórii vojenskej posádky pokračujú ich nástupcovia - opäť ženijný útvar Ozbrojených síl SR. Dnes už v nových spoločenských podmienkach suverénneho štátu Slovenskej republiky a úplne zmenenej vojensko-politickej situácii vo svete, s novými úlohami a zameraním. Stále však tvoria neoddeliteľnú súčasť mesta a jeho občianskej spoločnosti.
História ženijných útvarov v Seredi sa začala písať hneď po skončení 2. svetovej vojny už v máji 1945 bola ČSR rozdelená na štyri vojenské oblasti . Na Slovensku bola vytvorená vojenská oblasť 4 so sídlom v Bratislave, ktorej podliehala ženijná brigáda 4 v Komárne.
64. Ženijný prápor ( predchodcom bol ženijný prápor 4 ) bol dislokovaný do Serede v auguste 1949 z jedného práporu 4. Ženijného práporu z Bratislavy a 1.11.1950 bol prečíslovaný na 64. Ženijný prápor. Prvým veliteľom pluku bol pplk. Ing. Václav Zvozil.
V rokoch 1956-1958 bol 64. Ženijný prápor povýšený dňom 1.10.1956 na 64. ženijnú brigádu a jej veliteľom sa stal pplk. Ing. Jozef Brož. V auguste 1958 bola brigáda opäť reorganizovaná na 64.
V lete 1967 sa 6. ženijný stavebný pluk v Rokytnici v Orlických horách presťahoval do Serede a bol premenovaný na 6. ženijný pluk. Veliteľom pluku bol v tejto dobe pplk. Ing.
V roku 1976 je 6. ženijný prápor premenovaný na 6. Ženijnú brigádu. Prvým veliteľom brigády sa stal bývalý veliteľ 6.ž.p. Ing. Dňa 1.1.1990 bola 6.ž.b. reorganizovaná a vzniklo z nej 6. Dňa 1.11.1992 bolo reorganizované na 3. ženijnú brigádu. V roku 1995 začala transformácia ASR a 3.ž.b. bola reorganizovaná dňa 1.1..1995 na 5.
Od roku 1996 pôsobila v Seredi 1. základňa ženijného technického materiálu - veliteľom bol pplk. Ing. Ján Sekereš., ktorá bola v podriadenosti Veliteľstva domobrany so sídlom v Topoľčanoch. Základňa bola zrušená 30.9.
K 1.10.2001 bola 5. ženijná základňa zreorganizovaná a vznikla Výcviková základňa ženijného vojska - veliteľom bol plk. Ing. Stanislav Nováki.
Keď bol v roku 2001 prijatý MODEL 2010, bol dňa 1.7.2002 v Seredi vytvorený ženijná prápor Pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky ( žpr PS OS SR ) VÚ 1049. Prvým veliteľom žprSR bol plk. Ing. Ondřej Novosad.
Ženijný prápor bol dňa 1.10.2004 zreorganizovaný a veliteľom sa stal pplk. Ing. Ján Dreveňák. Od 1.4.2006 do 23.12.2010 bol veliteľom ženijného práporu PS OS SR pplk. Ing. Miroslav Marcin. Zatiaľ posledným veliteľom ženijného práporu je od dňa 1.2.2011 pplk. Ing.
Kaštieľ Sereď