V historickom kontexte je dôležité pozrieť sa na život a vládu Leopolda I. cez prizmu rôznych náboženských a politických perspektív. Tento článok sa zameriava na jeho životopis s dôrazom na evanjelické vnímanie jeho pôsobenia.
Leopold I v korunovačnom rúchu
Štátoprávny a politický význam
Encyklika „Rerum novarum“ Leva XIII., čo do jej vzťahu k štátnej moci, stručne charakterizoval sám Pius XI. v encyklike „Quadragesimo anno“, keď napísal: „Vzhľadom k pôsobnosti štátnej moci i Lev XIII. odhodlane prekročil liberalizmom jej stanovené hranice.“ Ide tu, pravda, len o charakteristiku veľmi stručnú a zhustenú, lebo stanovisko encyklík ku štátu a jeho úlohám v „Rerum novarum“ rozvádza sa na niekoľkých miestach a v rozličných súvislostiach.
V „Quadragesimo anno“ sú potom ďalšie veľmi závažné doplnky o tejto otázke, ktoré svojím spôsobom konkretizujú zásady, vypovedané v „Rerum novarum.“ Ale i túto všeobecnú charakteristiku musíme mať stále pred očami pri rozoberaní jednotlivých miest v encyklikách, lebo sú generálnou zásadou, podľa ktorej sa má riadiť výklad.
Ešte väčšmi sa to vysvetlí, keď si uvedomíme, v akej dobe a z akých popudov vznikla encyklika „Rerum novarum.“ Šlo o prelom do liberalizmu a o prvé kroky novej epochy. Encyklika sama tento prelom nenačala a nevyvolala. Chce len vysvetliť a uviesť na pravú cestu vývin nových sociálnych prúdov.
Náuka Cirkvi je stála, trvalá a nemeniteľná. Nemôže naraz hlásať niečo „nového“. Iba život je večne podrobený zákonom vývinu. Tento život musí Cirkev podriaďovať svojej večitej náuke, musí ho usmerňovať podľa zásad tejto náuky a zhodnocovať všetky jeho pozitívne prvky, ktoré v životnom vývine osožia človekovi ako „korune tvorstva.“ Keď vývin donáša niektoré novoty a Cirkev tieto novoty hodnotí, zdá sa niekedy, ako by sama hlásala novotu.
Vývin ľudských vzťahov, vyvolaný liberalizmom, vytvoril situácie, ktoré nebolo možno už riešiť podľa samých liberalistických zásad. Sociálny život dostával sa do obdobia, keď sa ešte riadil podľa zásad starých, no napĺňal sa skutočnosťami, ktoré ostávaly nimi neriešené, keď sa už veľmi intenzívne hovorilo o nových zásadách a riešeniach. Bol to typický prelom zo starého do nového stavu.
Sociálny vývin ako výsledok prírodných a duchovných síl uskutočňuje sa tak, že človek pri určitých popudoch vonkajších tvorí silou svojich rozumových a mravných schopností nové možnosti, ktoré potom uplatňuje v skutočnosti. Obdobie, v ktorom vznikla encyklika „Rerum novarum“ bolo takéto. Rok 1891 ako aj celé posledné desaťročie 19. storočia je obdobím kvasu. Všeobecne platil liberalizmus, ale vírily už myšlienky, ktoré liberalizmus prekonávaly. Nemaly však ešte tej sily a zrelosti, aby skutočnosť generálne stvárňovaly.
Otázky, ktoré podľa slov „Quadragesimo anno“ „majú akýmkoľvek spôsobom vzťah k morálke“, ani Cirkev sa nemohla vyhnúť vysvetľujúcemu slovu. Vyšla preto encyklika „Rerum novarum“ a iné encykliky, ktoré sa zapodievajú s aktuálnymi otázkami, vyplývajúcimi z dobovej problematiky. Jadrom tejto problematiky bolo, ako odstrániť následky liberalizmu. Liberalizmus mal svoju stránku filozofickú i politickú. Jeho hospodárska politika vyvolala celý rad sociálnych problémov. V štruktúre spoločnosti sa vytváraly komplikácie, pre ktoré sa niektoré funkcie organizovanej spoločnosti nemohly rozvíjať. Vývin nevyhnutne prevažoval sa ku krízam, ktoré by si boly vynútily násilné riešenia, keby sa krízam nebolo predišlo včasným zákrokom.
Liberalistická politika hospodárska spočívala na zásade slobody: na slobode ľudského konania, slobode podnikania, voľnej súťaže na trhu, tovaru a práce. Spoločnosť svojimi najvyššími štát. orgánmi mala sa starať len o to, aby sa táto sloboda jednotlivcov neobmedzovala. Dôsledky týchto zásad v štruktúre spoločnosti prejavovaly sa ako celý rad nových sociálnych otázok. Otázok, ktoré sa týkaly postavenia jednotlivca v organizovanej, čiže účelne usporiadanej spoločnosti.
Medzi sociálnymi otázkami, ktoré liberalizmus vyvolal a bolo mu treba riešiť, bola aj otázka politického urovnoprávnenia všetkých občanov a odstránenia spoločenských privilégií, otázka likvidácie poddanstva a feudálnej závislosti roľníctva, otázka ako zabezpečiť drobné podnikanie živnostenské a pod. Medzi rozličnými sociálnymi otázkami, ktoré vyvolal liberalistický vývin, najväčšie rozmery a príťažlivosť dosiahla otázka robotnícka. Bol to dôsledok technického a s ním súvisiaceho technického pokroku.
Keďže liberalistické zásady nemohly riešiť otázku robotnícku ani teoreticky, ani prakticky, práve ona stala sa podkladom kritiky liberalizmu a východiskom nového vyvinú. Podľa liberalistických zásad jednotlivcovej slobody a voľnej súťaže malo robotníctvo iba jedinú možnosť: spolčovať sa na obranu svojich záujmov.
Keď sa robotníctvo s takýmto cieľom začalo organizovať - a štátu podľa liberalistických zásad nebolo pôvodne do toho nič - tým samým faktom základne narušoval sa liberalistický princíp slobody. Takto organizovaný jednotlivec nevystupoval už na trhu práce slobodne. Narušila sa voľná súťaž a toto narušenie samočinne prenášalo sa do výrobných pomerov, vyvolávalo obranné opatrenia na strane podnikateľov. Tak sa začal sociálny boj.
Liberalistická zásada slobodného konania tu nemohla vyriešiť nič, lebo práve ona umožňovala tento boj. Postup robotníctva mal svoje príčiny a dôvody, ktoré bolo treba objasniť a aj teoreticky podoprieť. Tak sám liberalizmus vyvolal novú náuku a nový vývojový smer: socializmus.
Socializmus musel mať nevyhnutne dva východiskové body: 1. musel stavať prácu a robotníctvo na prvé miesto organizovanej spoločnosti a 2. musel štát, ako vrcholný výtvor organizovanej spoločnosti, alebo vonkoncom popierať (socializmus anarchistický), alebo ho zapriahnuť výlučne do svojich služieb (diktatúra proletariátu). Prvý bod je prirodzený vývojove, druhý zas je logickým výsledkom ostatných zásad náuky.
Lebo robotnícku otázku musí niekto riešiť. Vieme dnes, že riešenie robotníckej otázky nastúpilo túto druhú cestu, k štátu. Tento proces ešte len nastúpil, prežívame ho a sme svedkami jeho rozvinu. Ako každá ideologia, ktorá nastúpi cestu životného realizovania, musí sa vysporiadať s celou komplikovanou šírkou života, preto sa aj obyčajne oproti počiatočnému stavu obohatí a rozšíri, tak aj z pôvodného úzkeho programu socializmu, zaistiť víťazstvo robotníctva, vyvinul sa dnes široký program socializácie štátu: cez štát zaistiť vývin celej spoločnosti.
Robotníctvo totiž je tiež len funkciou, složkou spoločnosti a neobstálo by bez složiek ostatných. Preto je v záujme proletariátu, aby všetky funkcie plnily svoju úlohu pre celok. Najhlavnejšie črty vývinu bolo treba preto opísať obšírnejšie, aby sa vysvetlil charakteristický postoj katolíckej Cirkvi k tomuto novodobému vývinu a k najnovším úsiliam o socializáciu štátu.
Pritom stačí, keď sa zapodievame len s tzv. Ako bolo povedané, robotnícka otázka bola príčinou pádu liberalizmu a prameňom nových prúdov; cez ňu sa tvorí sústava nových náhľadov o poslaní a význame štátu pre ľudskú spoločnosť. Sociálne encykliky sú preto dostačujúcim prameňom na osvetlenie katolíckeho postoja k najnovším otázkam Europy a ostatných svetadielov. Prispieva k tomu práve rozbor ich štátoprávneho a politického významu.
Encyklika „Quadragesimo anno“ v úvode tiež hovorí: „Je síce pravda, že náš predchodca v istom smysle pripravoval cestu tohto vynikajúceho dokladu inými encyklikami: o základoch ľudskej spoločnosti, čiže rodine a úctyhodnej sviatosti stavu manželského, o pôvode svetskej moci a jej vzťahoch k cirkvi, o hlavných povinnostiach kresťanského občana, o poblúdeniach socializmu a falošnej náuke o ľudskej slobode, ako aj inými podobného druhu, v ktorých už nadostač sa prejavuje veľký duch Leva XIII. Uvedeným historickým náčrtkom napokon objasní sa nám aj zaujímavý vzťah medzi oboma sociálnymi encyklikami.
„Quadragesimo anno“, ktorú vydal pápež Pius XI. r. 1931 nie je len jubilejnou pripomienkou a vysvetľovaním „Rerum novarum“ (1891), je však aj jej doplnkom. V kapitule o cieli novej encykliky hovorí o tom Pius XI.: „...aby sa nám voči niektorým pochybnostiam novej doby obnovila v mysli náuka tak veľkého Učiteľa o otázke sociálnej a ekonomickej, i aby sme ju v tom-ktorom bode obšírnejšie rozviedli - napokon, aby sme po dôkladnom rozbore modernej ekonomie a socializmu odhalili korene prítomnej sociálnej biedy a súčasne poukázali na jedine možnú cestu nápravy, čiže kresťanské obnovenie mravov. Týmto sme vyložili tri body, o ktorých pojednávať sme si zaumienili a o ktorých bude hovoriť celá táto encyklika.“
Encyklika táto má teda v programe dôkladný rozbor modernej ekonomie a socializmu, odhalenie koreňov prítomnej sociálnej biedy a poukázanie na cestu nápravy. A týka sa to práve statí o štátoprávnej aplikácii a politickom dosahu encyklík. Problém socializácie štátu medzitým dozrieval, preto sa s ním musel vyrovnať podrobnejšie aj Pius XI. Nová encyklika len ďalej aplikuje večné zásady, ktoré sú „v úplnej shode so smernicami zákona Evanjelia“, sú „nezmeniteľné pravidlá rozumu a Božského zjavenia.“
Pius XI., spomínajúc dobrodenia „Rerum novarum“, sám ustaľuje, že už Lev XIII. Medzi oboma encyklikami je teda istý rozdiel. Rozdiel nie čo do princípov a zásad, ale čo do šírky a obsahu. Zdôrazňuje sa už v základných úmysloch oboch pápežov-autorov. Lev XIII. všetko spôsobilo, že vypukol boj. „Keď raz bolo prebudené dycht…
Tabuľka: Porovnanie encyklík Rerum Novarum a Quadragesimo Anno
| Encyklika | Autor | Rok vydania | Hlavné témy |
|---|---|---|---|
| Rerum Novarum | Lev XIII. | 1891 | Práva a povinnosti práce a kapitálu, sociálna spravodlivosť |
| Quadragesimo Anno | Pius XI. | 1931 | Reakcia na ekonomické zmeny, kritika socializmu a kapitalizmu |