Tento článok sa zameriava na vojenských biskupov vo Francúzsku, pričom sa dotýka aj významných osobností, ako sú svätý Martin Toursky a svätý Arnulf z Metzu. Skúma ich historický kontext, úlohu v spoločnosti a vplyv na cirkevné dejiny.
Svätý Martin Toursky
Svätý Martin Toursky (lat. Martinus; * 316 alebo 317, Sabaria (dnes Szombathely) - † 8. november 397, Candes-Saint-Martin) je jeden z najznámejších a najpopulárnejších svätcov rímskokatolíckej cirkvi. Na kresťanskom Východe je známy ako Martin Milosrdný.
Sv. Martin sa narodil v meste Szombathely na území dnešného Maďarska okolo roku 316 v pohanskej rodine. Jeho otec mal vysokú hodnosť vo vojsku, bol tribúnom (plukovníkom). Rodičia sa presťahovali do Pavie v severnom Taliansku. Neboli síce pokrstení, ale veľmi dbali na to, aby Martina nepokazili vojaci svojou nemravnosťou a tvrdosťou. Malý Martin bez vedomia rodičov začal chodiť na stretnutia katechumenov (tých, čo sa pripravujú na krst).
Keď mal pätnásť rokov, mal byť pokrstený. Vtedy však cisár Konštantín vydal rozkaz, aby sa do vojska zapojili všetci schopní synovia starých a vyslúžených vojakov. Martinovmu otcovi sa nepáčilo synovo tiché a utiahnuté správanie, a tak ho tiež prihlásil do vojska. Martin bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii (Francúzsko). Martin sa však nepokazil. Ku všetkým, aj k svojim podriadeným bol láskavý, bol štedrý voči svojmu sluhovi, aj voči chudobným.
V meste Amiens sa odohral aj ten známy príbeh, keď stretol pri svojej ceste na koni žobráka, ktorý sa triasol zimou. Martin všetko rozdal, nemal pri sebe nič, a tak mu dal polovicu svojho plášťa. Vtedy v noci sa mu zjavil Pán Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorý Martin daroval žobrákovi. Hneď na druhý deň sa dal Martin v meste pokrstiť. Po čase odišiel z vojska, utiahol sa do samoty.
Neskôr počúval biskupa sv. Hilára v Poitiers (západná Galia) a potom odišiel za svojimi rodičmi, ktorí sa medzitým presťahovali späť do Martinovho rodného mesta. Martinova matka sa stala tiež kresťankou, ale otec neopustil pohanské zvyky až do smrti. Martin sa stal neúnavným bojovníkom proti bludu ariánov, za čo ho vyhnali z mesta. Následne sa ocitol na malom ostrove Galinaria oproti Janovu, kde osamote žil.
Začiatkom roka 360 sa Hilár vrátil z vyhnanstva a Martin sa rozhodol ísť za ním. Hilár ho chcel vysvätiť za kňaza, no Martin sa necítil hodný. V roku 371 sa uprázdnil biskupský stolec v meste Tours. Ľudia si žiadali, aby bol biskupom práve Martin, hoci on sám nechcel. Násilím ho vyviedli z jeho úkrytu, ktorý mal medzi husami, ktoré ho svojím gagotom prezradili. Kvôli tomu sa niekedy vyobrazuje s husou. 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa.
Za svoje sídlo si zvolil miesto asi dva kilometre od mesta Tours pri rieke Loire, kde vystaval drevený kláštor. Žil tam aj s asi osemdesiatimi učeníkmi. Nič nevlastnili, žili veľmi skromne. Martin zriedka opúšťal samotu, ale vedel rázne zakročiť, keď bolo treba. Keď dal cisárov brat Valens upáliť osemdesiat katolíckych kňazov, Martin sa vybral za cisárom Valentiniánom, aby ho napomenul. Valentinián si ho potom často volal ako poradcu na svoj dvor. Martin mal veľa zásluh aj na obrátení mnohých pohanov, ktorých bolo v okolí Tours veľmi veľa. Po zvyšok svojho života zostal skromným, poníženým, spával na holej zemi. Zomrel 8. novembra 397 a jeho telo pochovali 11. novembra na cintoríne za mestom Tours.
- Sviatok: 11. november
- Narodenie: Sabaria, Panónia (dnes Szombathely, Maďarsko)
- Úmrtie: Candes-Saint-Martin, Francúzsko
Uctievanie hrdinských čností sv. Martina z Tours sa po jeho smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka životopisu Sulpicia Severa, ale aj vďaka mnohým zázrakom. Jeho kult je dodnes veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to veľké množstvo kostolov, ktoré sú vo Francúzsku zasvätené sv. Martinovi. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickým miestom Frankov. Veľmi skoro boli vysvätené nové kostoly na jeho počesť v Ríme, Ravenne a v Canterbury. Vo veľkej úcte ho mali v Španielsku, Nemecku a v Holandsku.
Svätý Arnulf z Metzu
Svätý Arnulf z Metzu, narodený okolo roku 582 neďaleko Nancy vo franskej Austrázii a zosnulý pravdepodobne 18. júla okolo roku 640 alebo 641 v pustovni neďaleko Remiremontu vo Vogézach, bol významnou postavou franských dejín a Cirkvi v 7. storočí. Pochádzal z vysoko postavenej a bohatej franskej šľachtickej rodiny. V mladosti slúžil na kráľovskom dvore austrázskeho kráľa Theudeberta II., kde sa vyznamenal ako schopný správca a vojenský veliteľ.
Okolo roku 596 sa oženil so šľachtičnou Dodou, s ktorou mal dvoch synov: Chlodulfa, ktorý sa neskôr tiež stal biskupom v Metze, a Ansegisela. Sobášom Ansegisela s Beggou, dcérou Pipina I. Staršieho (z Landenu), sa Arnulf stal jedným z kľúčových predkov dynastie Karolínovcov, ku ktorej patrili osobnosti ako Pipin Herstalský, Karol Martel a Karol Veľký.
Aj keď bol Arnulf laikom a ženatým mužom, pre svoju múdrosť, administratívne schopnosti a silný vplyv bol okolo roku 614 zvolený za biskupa v Metze, krátko potom, ako jeho manželka Doda vstúpila do kláštora v Trevíre. V politickom živote zohral významnú úlohu spolu s Pipinom Starším, keď viedli opozíciu franskej šľachty proti kráľovnej Brunhilde. Tento odpor viedol k jej zosadeniu v roku 613 a k následnému zjednoteniu franských kráľovstiev pod vládou Chlotara II. Arnulf slúžil ako radca kráľovi Chlotarovi II. a neskôr aj jeho synovi, kráľovi Dagobertovi I.
Napriek svojmu postaveniu a vplyvu bol Arnulf hlboko zasiahnutý násilím a politickými intrigami svojej doby a túžil po živote v pokání. Legenda rozpráva, že zmučený výčitkami svedomia hodil svoj biskupský prsteň do rieky Mosely, modliac sa, aby mu Boh dal znamenie odpustenia tým, že mu prsteň vráti. Po mnohých rokoch bol prsteň zázračne nájdený v žalúdku ryby, ktorú priniesli do biskupskej kuchyne.
Okolo roku 628 alebo 629 sa Arnulf vzdal svojho biskupského úradu a odišiel žiť ako pustovník do hôr Vogéz, neďaleko kláštora Remiremont, ktorý založil jeho priateľ Romaric. Tam sa až do svojej smrti venoval modlitbe, prísnemu pokániu a starostlivosti o chorých a núdznych. Okrem legendy o prsteni sa s jeho menom spájajú aj ďalšie zázraky, ako napríklad odvrátenie požiaru v Metze vďaka jeho modlitbe či zázračné rozmnoženie piva pre smädných pútnikov počas prenášania jeho telesných pozostatkov z Remiremontu do Metzu. Tento zázrak je dôvodom, prečo je uctievaný ako patrón pivovarníkov.
Jeho telesné pozostatky boli slávnostne prenesené jeho nástupcom, biskupom Goericom, do Baziliky svätých Apoštolov v Metze, ktorá bola neskôr premenovaná na Kostol svätého Arnulfa a stala sa pohrebiskom niektorých Karolínovcov. Svätý Arnulf je uctievaný pre svoju štátnickú múdrosť, ktorú dokázal spojiť s hlbokou osobnou zbožnosťou, pokorou a úsilím o pokánie. Jeho liturgický sviatok sa v Katolíckej cirkvi slávi 18. júla.
- Narodenie: Okolo 582, Nancy, Austrázia (Fransko)
- Úmrtie: Okolo 640/641, Remiremont, Vogézy
- Sviatok: 18. júl
Vojenskí biskupi a Ordinariát Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR
Nový ordinár Ordinariátu Ozbrojených síl (OS) a ozbrojených zborov (OZ) SR Pavol Šajgalík v sobotu v Bratislave prijal biskupské svätenie. Hlavným svätiteľom bol jeho predchodca František Rábek. Spolusvätiteľmi druhého biskupa ordinariátu boli košický arcibiskup a predseda Konferencie biskupov Slovenska Bernard Bober a bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský.
Šajgalíka vysvätili za kňaza 15. augusta 1993. Od toho roku do 2005 zastával viaceré úrady v Slovenskej provincii menších bratov kapucínov. V roku 2004 vstúpil do Ordinariátu OS a OZ SR, kde pôsobil ako policajný kaplán v Bratislave. V rokoch 2006 až 2019 bol členom kňazskej rady. Dosiahol tiež doktorát z pastorálnej teológie na Viedenskej univerzite. Pôsobil aj ako nemocničný kaplán v Nemocnici sv. V Ordinariáte OS a OZ SR pôsobil aj ako zástupca vikára, policajný dekan v Bratislave a člen prípravnej komisie synody ordinariátu.
Podpredseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Bernard Bober verí, že dlhoročné pastoračné, evanjelizačné i misijné skúsenosti nového ordinára Ordinariátu Ozbrojených síl (OS) a ozbrojených zborov (OZ) SR Pavla Šajgalíka prinesú „bohaté ovocie“ pri ďalšom rozvoji a zveľaďovaní ordinariátu. Tiež aj v širšom živote cirkvi na Slovensku. Uviedol to v príhovore po sobotnej biskupskej vysviacke Šajgalíka v Bratislave.
„Boh ťa povolal, aby si prevzal vedenie partikulárnej cirkvi, ktorá má síce krátku, len 22-ročnú, no požehnanú a plodnú históriu. Nadväzuješ na dielo svojho predchodcu, vďaka ktorému vojenský ordinariát, ako ho bežne nazývame, zapustil pevné korene v spoločnosti i v cirkvi na Slovensku,“ adresoval Bober novému ordinárovi. Prvému ordinárovi Ordinariátu OS a OZ SR Františkovi Rábekovi poďakoval za jeho dlhoročnú službu.
Dodal, že Šajgalík bude vo svojej službe povolaný pripomínať, že skutočná sila sa nerodí z používania zbraní a moci, ale zo správnosti svedomia.
Vysviackou Šajgalíka je podľa apoštolského nunciusa na Slovensku potvrdená pravda v jednotu so Svätým Otcom Levom XIV.
Novovymenovaný biskup ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Pavol Šajgalík počas biskupskej vysviacky v Bratislave.
Prezident SR Peter Pellegrini uviedol, že Šajgalík má všetky predpoklady na zvládnutie svojej misie a pokračovanie v diele, ktoré začal budovať jeho predchodca František Rábek. Potvrdzujú to jeho odborné i morálne kvality a tiež osobný príbeh. Prezident zaspomínal aj na predchodcu druhého biskupa ordinariátu Rábeka, ktorý podľa neho počas 22 rokov pôsobenia vybudoval ordinariát prakticky od základov. Predovšetkým však podľa neho potvrdil, aký veľký význam má duchovná služba pre mužov i ženy pôsobiacich v OS a OZ. Aké je dôležité, aby mali s kým hovoriť o svojich pocitoch, mohli sa zdôveriť, ale tiež načerpať duchovnú silu.
Minister obrany Robert Kaliňák (Smer) a poverená prezidentka Policajného zboru Jana Maškarová zaželali novému ordinárovi Ordinariátu Ozbrojených síl (OS) a ozbrojených zborov (OZ) SR Pavlovi Šajgalíkovi veľa síl. Zúčastnili sa jeho sobotnej biskupskej vysviacky v Bratislave.
Ordinariát OS OZ je postavený na úroveň ktorejkoľvek inej diecézy na Slovensku. Na čele ordinariátu je ordinár - biskup.
Vojenskí duchovní nemajú hodnosť. Sú povinní zdraviť generálov, vzájomne sa zdravia s inými dôstojníkmi a poddôstojníkmi, vydávajú rozkazy len svojmu personálu. Vojenskí kapláni sú navrhovaní vojenským biskupom a menovaní dekrétom prezidenta republiky.
Francúzski biskupi sa na svojom zasadaní v pútnickom meste Lurdy ospravedlnili obetiam pedofílie za „príliš dlhé a previnilé mlčanie„. Uviedla to agentúra Belga.
Biskupi v Lurdoch venovali svoje modlitby a pôst obetiam sexuálneho zneužívania. Tento doteraz vo Francúzsku nevídaný duchovný počin je reakciou na výzvu pápeža Františka, ktorý v septembri apeloval na biskupské konferencie celého sveta, aby sa modlili za obete sexuálnych deliktov, ktoré spáchali duchovné osoby.
Jeden z najznámejších prípadov bol v lyonskej diecéze, kde je duchovný Bernard Preynat je podozrivý zo zneužívania takmer 70 mladých cirkevníkov. Lyonského kardinála Philippa Barbarina nedávno zbavili podozrení, že kňaza kryl.
S podobnou situáciou sa vyrovnáva aj Belgicko. Tamojšia katolícka cirkev v roku 2012, po sérii sexuálnych škandálov spáchaných cirkevnými hodnostármi, prerušila svoje mlčanie a vsadila na otvorenosť a finančné odškodnenie obetí.
Belgický časopis VIF začiatkom tohto roka informoval, že za štyri roky cirkevné úrady dostali vyše 400 sťažností od ľudí, ktorí tvrdia, že ako neplnoletí boli sexuálne zneužívaní kňazmi. Belgicko čelilo najväčšiemu škandálu v apríli 2010, keď sa bývalý biskup z Brúgg Roger Vangheluwe priznal k zneužívaniu svojich dvoch synovcov.
Tabuľka: Porovnanie niektorých aspektov duchovnej služby v armádach
| Krajina | Charakteristika |
|---|---|
| Rakúsko | Vojenskí duchovní sú menovaní biskupom na základe dohody s ministrom obrany. Evanjelickú duchovnú službu vedie evanjelický vojenský superintendent. |
| Francúzsko | Duchovná služba katolícka, protestantská a židovská. Vojenský duchovný nemá hodnosť; povinný zdraviť generálov, vzájomne sa zdraví s inými dôstojníkmi a poddôstojníkmi, vydáva rozkazy len svojmu personálu. |
| Taliansko | Vojenskí kapláni sú navrhovaní vojenským biskupom a menovaní dekrétom prezidenta republiky. |