Význam Biblie: Cesta k Pravde a Inšpirácii

Verím, že väčšina z nás túži mať v živote Boha na prvom mieste. Som dokonca presvedčená, že sa o to fakt snažíme. Občas nás však Boh prekvapí a opýta sa, či to s ním myslíme úplne vážne. Sme schopní vzdať sa toho, čo od nás Pán žiada? Sme ochotní z lásky k nemu vzdať sa napr. nášho času, časti zárobku, nečistého vzťahu, potešenia alebo nejakej inej veci?

Ježiš nás pozýva pozrieť sa do svojho srdca - aké ovocie v ňom máme? Ježiš varuje pred zaslepenými učiteľmi, lebo produkujú zaslepených žiakov. On sám je učiteľom, ktorý pozýva svojich žiakov ignorovať to, čo robí veci naoko.

Objatie je hlboko ľudské gesto, ktoré vyjadruje starostlivosť, ochranu a lásku. Berme si príklad zo starostlivosti rodičov. Dieťa sa nedokáže postarať o seba. Potrebuje starostlivosť rodičov. Deti sú odkázané na ich lásku, obetavosť a starostlivosť. Byť rodičom znamená dať bokom vlastné záujmy a venovať sa telesnému, citovému a duchovnému dobru detí. Zo starostlivosti rodičov si máme vziať príklad aj my. Máme dať bokom svoje túžby po veciach, ktoré nás posvätia.

Aké tvrdé je moje srdce? Koľko oblastí môjho života je riadených mojím tvrdým srdcom? Kde som povedal Ježišovi, že tu a tu nechcem, aby ma menil? Ježiš chce premeniť moje kamenné srdce na srdce z mäsa, aby som bol slobodný od horkosti a hnevu. Síce dodržím literu zákona, ale nechám si svoju horkosť, nechuť, hnev a neodpustenie. Nie som nakoniec aj ja podobný farizejom a zákonníkom? Ale Ježiš chce premeniť moje kamenné srdce na srdce z mäsa.

Aké dôležité pre našu večnosť, pre našu spásu je vyhýbať sa pokušeniu. Aké dôležité pre našu večnosť, pre našu spásu je vyhýbať sa pokušeniu. Ježiš hovorí, že ak by nás zvádzala ruka alebo noha na hriech, máme ju odťať, oko vylúpiť… Aké dôležité je vyhýbať sa pokušeniu, lebo od neho už nie je ďaleko ku skutku. Ak teda nemáme silu na vylúpnutie oka, tak aspoň zatvorme porno.

Koľkokrát zabúdame, že sme súčasťou oveľa väčšieho organizmu. Koľkokrát zabúdame, že sme súčasťou oveľa väčšieho organizmu. Koľko máme v Cirkvi rôznych denominácií. Každú nedeľu veriaci prichádzajú do vlastného kostola, chrámu či modlitebne. Evanjelici, pravoslávni, katolíci, baptisti… Každý spadáme pod nejaké spoločenstvo, ktoré má svoje smerovanie, mentalitu a ciele. Cez rok máme aj pár oficiálnych príležitostí sa viac stretať a počúvať, napr. v rámci Týždňa modlitieb za jednotu.

Ježiš učí, učeníci počúvajú. Ale nechápu. A nielen to - ešte sa aj boja. To je taktika zlého: urobiť z človeka nechápajúceho a bojazlivého tvora. Nielen zlých ľudí sa bojíme, aj dobrých. Niekedy ani nevieme prečo. Buďme odvážnymi svedkami Kristovej lásky. Ale kde niet ochoty pochopiť a kde je prítomný strach, tam niet ani lásky. Lebo tak píše sv. Ján: „V láske niet strachu“.

Niekedy premýšľam, prečo sa Ježiš v tomto príbehu tak „doktorsky“ pýta: „Odkedy sa mu to stáva?“ Veď má moc vyhnať zlého ducha a nepotrebuje k tomu žiadne zisťovacie otázky. Možno je to preto, že nám chce cez slová otca dať príklad. Ako sa Božia moc prejavuje v našich životoch a vzťahoch? Často počujeme, ba aj my sami hovoríme, že Božia moc je nad všetkým. Ako sa to však prejavuje konkrétne v našom živote?

Môžeme sa zmieriť s tým, že sa budeme správať dobre k tým, ktorí sa správajú dobre. Môžeme nanajvýš tolerovať tých, ktorí nám robia zle. Ale „milovať svojich nepriateľov“ je príliš vysoká požiadavka, príliš náročná. Milovať svojich nepriateľov je presne to, čo Ježiš žiadal od svojich učeníkov. Ježiš však nepreháňal, presne toto žiadal od svojich učeníkov. Sme príliš zvyknutí na romantické, symbolické, teoretické a abstraktné čítanie evanjelia. Keby sme sa viac snažili žiť podľa neho...

Cirkev nie je ľudské dielo, ale Božie. Potrebujeme ju? Nestačí nám Duch Svätý? Cirkev je ako maják v tme. Scott Hahn to výstižne vyjadril prirovnaním, ako by to asi vyzeralo, keby Amerika nemala Ústavu, ale len odporúčanie, „nech všetkých vedie Washingtonov duch“: vznikol by chaos, lebo každý by si zákon vykladal podľa seba. Ako často sa ozývajú pochybnosti a kritické hlasy, či cirkev nie je prežitok.

Ako pekne sa to číta a možno aj hovorí. Ísť za Ježišom za každých okolností a kam koľvek. „Za Tebou, Pane, pôjdem hoc aj na koniec sveta“… Ísť za Ježišom za každých okolností a kdekoľvek. Ale zrazu ma v tých myšlienkach vyruší detský krik z izby, rozliate mlieko v kuchyni na zemi, uhundraný tínedžer alebo niekto, kto akosi vôbec nezapadá do môjho sveta s Ježišom. A ja zapieram seba samú/samého, a tým aj jeho.

Ježiš ako pravý učiteľ a Pán sa neuspokojí so správnou odpoveďou učeníkov: „Ty si Mesiáš“. Vie, že učeníci ešte úplne nechápu, čo to znamená, a preto ich vovádza do tejto pravdy ešte hlbšie. Ježiš musí neustále dopĺňať naše predstavy, ktoré dokážu len sčasti vidieť Božie cesty a pravdy. S ich predstavou Mesiáša musí spojiť aj cestu utrpenia, o ktorej učeníci ani netušia. Takto Ježiš dopĺňa ten pravý obraz Mesiáša, ktorý bude musieť trpieť, zomrieť a vstať z mŕtvych.

Slepec z dnešného evanjelia mal skutočných priateľov. Priviedli ho k Ježišovi a prosili, aby sa ho dotkol. Urobili, čo mohli a ostatné v dôvere prenechali Pánovi. Ježiš chce uzdraviť aj naše srdce. On to robí postupne - vyvedie ho za dedinu, do ústrania a každým jeho dotykom vidí lepšie a lepšie. Toto robia Ježišove ruky. A potom ho nepúšťa späť do dediny. Kto však môže utajiť taký zázrak?

Koľkokrát ti Boh pomohol? Koľkokrát vypočul tvoje modlitby? Koľkokrát si na vlastnej koži mohol pocítiť, aký je Boh dobrý? Koľko svedectiev si počul? A stále pochybuješ, strachuješ sa a znepokojuješ sa? Ježišu dôverujem ti, že ty môžeš urobiť z mála hojnosť. Neboj sa, nie si v tom sám. My všetci sa niekedy znepokojujeme. Aj apoštoli mali strach. Báli sa, že majú málo. A Ježiš im výrazne pripomína, že majú dôverovať Bohu.

Nič ti to nepripomína? Zvady v Cirkvi či vo farnosti… Ako to pápež myslel? Je správnejšie prijímať do ruky alebo do úst? Čo si myslieť o poslednej kázni nášho kňaza? Niekedy situácia vyžaduje pokornú poslušnosť alebo stíšenie sa na uvažovanie. Delíme sa a vadíme. Každý chce dôkaz, znamenie, že ten druhý má pravdu - a to často vo veciach či v situácii, kedy sa vyžaduje pokorná poslušnosť alebo stíšenie sa na uvažovanie.

Ježiš si uvedomuje dôležitosť slova, možno preto čaká až 3 dni, kým dá zástupu jesť pozemský chlieb. Kvôli dlhému čakaniu zrejme ostali len tí naozaj hladní po živom Bohu. Boh koná v našom aktívnom čakaní, aj keď to hneď nie je zjavné. Ježiš vie, rozumie ľudu, rozumie základným ľudským potrebám, ale i cez to všetko stavia slovo života na prvé miesto. Koľkokrát sa ocitám na púšti viac dní a klesám na duchu?

Hluchým dáva sluch aj nemým reč. Kto chce správne hovoriť, musí sa naučiť počúvať. Učme sa načúvať srdcom Boha i blížnych! Veľkým problémom dnešnej spoločnosti je pocit osamelosti, neschopnosť a nedostatok vzájomného načúvania. Starozákonný Jób pri konci svojich lamentácií zvolá: „Bár by bol niekto, kto by ma chcel vypočuť!“ (Jób 31, 35) Psychológovia dnes hovoria o akútnej potrebe zriaďovania centier načúvania. Pridávajú sa k nim aj kňazi.

Matúš dopĺňa tento príbeh o informáciu, že učeníci žiadali Ježiša, aby ženu odohnal, lebo za nimi kričí. Premýšľam, ako by sa odvinul zvyšok deja, keby namiesto tejto prosby požiadali Ježiša, aby ju utíšil tým, že jej dcéru uzdraví. Dokážeme sa zastať iného človeka? Veď už dávno počuli z jeho úst: „Milujte svojich nepriateľov…“ (Mt 5, 44). V synagóge počúvali verše: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9,13).

Naše srdce, vnútro či duša človeka sú ako dom, ktorý má vchod a východ. Je veľmi dôležité všimnúť si skutočnosť, na ktorú poukazuje Pán Ježiš v dnešnom texte: zo srdca vychádzajú iba tie veci, ktoré doň už vstúpili. Hľadajme a inšpirujme sa vecami, ktoré nás posvätia. Je veľmi dôležité, čo do svojho srdca vpúšťame.

SLOVO na cestu životom. Hodnota a vážnosť slova aj SLOVA sa vytráca. Dnes „dať slovo“ - prísľub, vysloviť záväzok, nič neznamená. Musíme sa vrátiť k SLOVU, aby sme sa naučili správne žiť aj komunikovať.

Pre ľahšie rozlíšenie priamej reči boli na žiadosť mnohých čitateľov do textu celej Biblie vložené úvodzovky. V priamej reči sa neraz ťažko rozlišovalo, ktorá z biblických postáv práve hovorí. Najťažšie sa to napríklad sledovalo pri prorokovi, ktorý hovorí raz sám za seba a inokedy podáva Boží výrok. Doteraz úlohu označenia priamej reči čiastočne plnili pomlčky, ktoré však majú aj iné vetné funkcie.

„Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh… a Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 1. 14). Boh sa nám dáva poznať ako tajomstvo nekonečnej lásky, v ktorom Boh od večnosti vyslovuje svoje Slovo v Duchu Svätom. Preto nám Slovo, ktoré je od počiatku u Boha a samo je Bohom, zjavuje Boha samého v jeho dialógu medzi božskými osobami a pozýva nás mať na ňom účasť. Pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je láska, môžeme chápať seba samých, len ak prijmeme Slovo v tom porozumení, ktoré spôsobuje Duch Svätý.

Výraz „Božie slovo“ sa totiž týka jednak toho, ako nám Boh zjavuje seba samého, a na druhej strane nadobúda rozličné významy, ktoré treba brať do úvahy a dávať ich do vzájomného vzťahu tak z hľadiska teologickej reflexie, ako aj ich pastoračného použitia. Ako nám jasne ukazuje Jánov Prológ, Logos pôvodne znamená večné Slovo, totiž jednorodeného Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, ktorý je s ním jednej podstaty: Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. No toto isté Slovo, ako tvrdí svätý Ján, „sa stalo telom“ (Jn 1, 14). Preto je Ježiš Kristus, narodený z Panny Márie, skutočne Božím Slovom a zároveň je jednej podstaty s nami.

Ak pozeráme na realitu ako na dielo Najsvätejšej Trojice prostredníctvom Božieho slova, môžeme chápať slová autora Listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 - 2). Obdivuhodné je pozorovať, ako sa nám už celý Starý zákon javí ako dejiny, v ktorých Boh zjavuje svoje Slovo.

Večné Slovo, ktoré sa vyjadruje vo stvorení a zjavuje v priebehu dejín spásy, sa v Kristovi stáva človekom, „narodeným zo ženy“ (Gal 4, 4). Slovo sa tu nevyjadruje predovšetkým formou reči, pojmami a gramatickými pravidlami. Stojíme tu pred samotnou osobou Ježiša. Jeho jedinečný a jediný životný príbeh je definitívnym slovom, ktoré Boh vyslovuje ľudstvu. Obnovenie tohto stretnutia a tohto vedomia rodí v srdciach veriacich obdiv nad Božou iniciatívou, ktorú by človek vlastnými rozumovými schopnosťami a svojou predstavivosťou nikdy nemohol vymyslieť. Ide o neslýchanú a ľudsky nepochopiteľnú novosť: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (‚>Jn 1, 14b).

Ježišovo poslanie dosahuje svoje naplnenie vo veľkonočnom tajomstve: tu stojíme pred „slovom kríža“ (1 Kor 1, 18). Slovo onemelo, stalo sa mŕtvolným mlčaním, lebo sa „vyslovilo“ až do miery mlčania a neponechalo si nič z toho, čo nám malo odovzdať. Pri kontemplácii tohto tajomstva cirkevní otcovia kladú do úst Božej Matky dojemné slová: „Zostalo bez slova Slovo Otca, ktoré utvorilo každé stvorenie, ktoré hovorí.

Sám Ježiš pri ustanovení Eucharistie počas Poslednej večere hovoril o „novej a večnej zmluve“, uzavretej preliatím svojej krvi (porov. V žiarivom tajomstve zmŕtvychvstania sa toto mlčanie Slova javí vo svojom opravdivom a definitívnom význame. Kristus, vtelené, ukrižované a vzkriesené Božie Slovo, je Pánom všetkých vecí; je víťazom, Pantokratorom, a všetky veci sú tak v ňom navždy zjednotené (porov. Ef 1, 10). Kristus je teda „svetlom sveta“ (Jn 8, 12), tým svetlom, ktoré „vo tmách svieti“ (Jn 1, 5) a ktoré temnoty neprijali (porov. Jn 1, 5). Až tu plne chápeme význam Žalmu 119: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (v. 105). Týmto definitívnym svetlom na našej ceste je Slovo, ktoré vstáva z mŕtvych.

Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom tvrdí, že Ježiš Kristus zomrel „podľa Písem“ (15, 3) a že tretieho dňa vstal „podľa Písem“ (15, 4). Tým apoštol Pavol kladie udalosť Pánovej smrti a vzkriesenia do vzťahu so Starou zmluvou Boha so svojím ľudom. Chce nám tým dokonca povedať, že tieto dejiny majú v ňom svoju logiku a svoj pravý význam. Vo veľkonočnom tajomstve sa napĺňajú „slová Písma.

S Jozefom spoznal, že za všetkým v jeho živote stojí Božia láska. Proto nevidí len ľudské zlo, ale najmä Božie dobro. Neprežíva horkosť voči bratom, ale vďačnosť voči Bohu. Človek si to rád uľahčí. Previní sa voči bratovi, ale kajá sa len pred Bohom. Lebo Bohu je ľahšie vyznávať hriechy ako bratovi. Ísť za bratom stojí viac pokorenia ako ísť pred Boha.

Narodený Spasiteľ priťahuje ľudí, ktorí už ďalej nevládzu predstierať, že to, čo žijú, ich skutočne napĺňa. Ak nás tento svet a tento život nemá pohltiť, musíme tu žiť ako cudzinci, ktorí žijú očakávaním na budúcnosť, na naplnenie Božích sľubov. Kresťan sa nemusí krčiť pred svetom s pocitom menejcennosti, lebo má pre svet viac, ako má svet pre neho. Pre Božie deti je pravda tá najlepšia politika. Keď povieme pravdu o sebe, kto sme, čo sme, tak sa nemôžeme pomýliť. Ale Jozef má oveľa hlbší dôvod. Obavy z budúcnosti pozná každý. Tie sú o to väčšie, o čo ťažšia cesta stojí pred nami. Ale keď je to cesta, na ktorú nás Boh pošle, potom je to vždy cesta, na ktorej nás aj Boh sprevádza. Pokušenie rozhodovať sa len na základe hlasu svojho srdca je vždy veľké. Ale dôležitejšie ako hlas srdca je Boží hlas. A dôležitejšia ako naša vôľa je Božia vôľa.

Ak človek neurobí krok od vyznania viny k náprave, k zmene, ešte pokánie neurobil. Boh cez Jozefa posiela bratom príležitosť zložiť reparát. Cez Jozefovo obvinenie z toho čo neurobili, sú Bohom obvinení z toho, čo v minulosti urobili svojmu bratovi. Kto vidí len hriech, ktorý nespáchal, bude vyzdvihovať svoju nevinu. Ale akým právom Boh volá človeka k obeti? Akým právom od neho žiada poklad jeho srdca? Akým? Právom Golgoty. Jedna z najťažších vecí v živote je tá, keď sa musíme bezmocne pozerať na bolesť, ktorú sme milovaným ľuďom spôsobili svojou vinou. Keď Boh položí svoju ruku na poklad nášho srdca, vždy to bolí. Lebo je to vždy volanie k obeti.

Boh v Egypte zobudil spiace svedomie Jozefových bratov a oni spoznali svoju vinu. Ale pred otcom o tom mlčia. Lebo od poznania viny k vyznaniu viny niekedy vedie dlhá cesta. Hlad je zlá vec, ale hriech je oveľa horšia vec. Na hlad môže naše telo zomrieť. Ale na hriech môže naša duša večne zahynúť. A práve to je to, čo Boh nechce. Kde je Boží Duch pri diele, nemusíme sa báť, že niečo pri druhých zmeškáme. To len my svojou nedôverou a netrpezlivosťou všeličo urýchľujeme a tým len veľa pokazíme.

Ľudia, s ktorými je Boh, navonok neraz vyzerajú tak, že ich Boh opustil. Jozef nikdy nevyzeral taký opustený Bohom ako vtedy, keď bol predaný do otroctva. Utekať pred povinnosťami je zbabelé, utekať pred pokušením je hrdinské. Jozefov príbeh je veľmi aktuálny. Pótifarova žena dúfa, že Jozefov odpor časom zoslabne. Jozef má okrem krásneho charakteru ešte niečo viac. Niečo, bez čoho aj charakter a svedomie človeka je málo. Jozef je verný v málom a preto mu môžu byť zverené aj väčšie úlohy.

Aj náš životný príbeh je presne o tom istom, o čom je príbeh Júdu a Támar. Od začiatku kapitoly je totiž Júda na ceste dolu, duchovne aj morálne. Keď však padne až na dno, nájde tam milosť pokánia. A vďaka tomu sa z temného dna hriechu dostane na vrchol. Támar sa cíti oprávnená hrešiť, lebo jej bolo ukrivdené. My neraz obhajujeme svoje previnenia tým, že sme sa ich dopustili len preto, lebo sa druhí previnili voči nám. Keď oni, tak aj my.

V kontexte Biblie je dôležité venovať pozornosť nielen jej teologickému a duchovnému obsahu, ale aj historickému a kultúrnemu pozadiu, v ktorom bola napísaná. Poznanie historických udalostí, spoločenských noriem a literárnych žánrov môže pomôcť lepšie pochopiť a interpretovať biblické texty. Je tiež dôležité si uvedomiť, že Biblia bola napísaná v priebehu mnohých storočí rôznymi autormi, a preto obsahuje rôzne perspektívy a teologické dôrazy. Všetky tieto faktory by mali byť zohľadnené pri štúdiu a interpretácii Biblie, aby sa dosiahlo hlbšie a vyváženejšie porozumenie jej posolstva.

Pre hlbšie porozumenie Biblie je užitočné študovať rôzne biblické komentáre a teologické diela, ktoré ponúkajú rôzne interpretácie a perspektívy. Dôležité je tiež porovnávať rôzne preklady Biblie, aby sa získal širší obraz o význame pôvodných textov a aby sa identifikovali prípadné rozdiely v interpretácii. Okrem toho, štúdium histórie a kultúry starovekého Izraela a raného kresťanstva môže poskytnúť dôležitý kontext pre pochopenie biblických textov.

Biblické čísla a ich význam

Význam biblických čísel je často nejasný po prvom čítaní nejakej pasáže a dokonca aj po mnohých čítaniach. A napriek tomu nám biblické čísla často povedia viac než len holé fakty.

Napríklad číslo 40 sa v Biblii často spája s obdobím skúšky a prípravy. Izraeliti putovali po púšti 40 rokov, Ježiš sa postil 40 dní a nocí na púšti, a pred potopou pršalo 40 dní a nocí. Tieto príklady naznačujú, že číslo 40 symbolizuje čas, ktorý je potrebný na duchovnú prípravu a prechod do novej fázy života. Podobne, číslo 12 symbolizuje Boží ľud, ako je to vidieť na 12 kmeňoch Izraela a 12 apoštoloch Ježiša Krista. Tieto príklady ukazujú, že biblické čísla majú hlbší význam a môžu nám pomôcť lepšie pochopiť Božie posolstvo.

Je dôležité si uvedomiť, že interpretácia biblických čísel by mala byť vždy v kontexte celého Písma a v súlade s jeho hlavnými témami a posolstvami. Nemali by sme sa zameriavať len na symbolický význam čísel, ale aj na ich praktický a historický kontext. Takýto komplexný prístup nám umožní lepšie pochopiť posolstvo Biblie a aplikovať ho do nášho života.

Na záver, Biblia nám ponúka hlboké poznanie o Bohu, človeku a svete. Jej štúdium a meditácia nad ňou nám pomáha rásť vo viere, nádeji a láske. Nech nás teda Biblia sprevádza na ceste životom a nech nám dáva silu a múdrosť pre každodenné rozhodnutia.

tags: #vovadza #do #kazdej #pravdy #biblia