Syropôstna nedeľa sa nazýva aj nedeľou „o vyhnaní z Raja". Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Doteraz sme sa dozvedeli, že človek bol stvorený pre raj, pre poznanie Boha a spoločenstvo s Ním. Hriech však zbavil človeka tohoto požehnaného života a jeho existencia na Zemi je vyhnanstvom. Christos, Spasiteľ sveta, však otvára bránu raja každému, kto Ho nasleduje a Cirkev, odhaľujúc nám krásu Jeho kráľovstva, robí z nášho života putovanie k nebeskému domovu.
V nadväznosti na túto skutočnosť sa na konci večierne Syropôstnej nedele koná hlboký a dojímavý obrad vzájomného odpustenia a zmierenia medzi kňazom a veriacimi. Táto nedeľa sa preto volá aj nedeľou odpustenia. Adam bol vyhnaný z raja cez jedenie a sediac pred rajom plače a stoná: Beda mi, hriešnemu, lebo som nedokázal zachovať jediné Vládcovo prikázanie a stratil som všetky blahá. Najsvätejší raju, ktorý si bol kvôli mne vysadený a kvôli Eve zatvorený, pros tvojho i môjho Stvoriteľa, aby som sa mohol opäť opájať tvojimi kvetmi.
Na záver si všimnime tropár tretieho týždňa predpôstneho obdobia: „Keď sa postíš od jedál, duša moja, bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, pretože ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia.
V byzantskej tradícii obdobie desiatich týždňov, ktoré predchádzajú Paschu, nazývame Triodion - názov označuje tri biblické ódy, ktoré sa spievajú na utierni - a obsahuje predpôstne a pôstne obdobie. Skutočný a vlastný Veľký pôst má štyridsať dní - od pondelka prvého týždňa až do piatku pred Kvetnou nedeľou (Nedeľou paliem) - a rozvíja týždne od pondelka do nedele, ponúkajúc týždennú cestu v ústrety nedeli, tak ako sám Veľký pôst je cestou k Pasche.
V štyroch nedeliach predpôstného obdobia nachádzame veľké témy, ktoré poznačia priebeh Veľkej štyridsiatnice: pokora (Nedeľa mýtnika a farizeja); návrat k milosrdnému Bohu (Nedeľa márnotratného syna); posledný súd (Mäsopôstná nedeľa - o Kristovom súde), odpustenie (Syropôstna nedeľa - o vyhnaní prarodičov z raja).
V túto poslednú nedeľa sa spomína na vyhnanie Adama z raja, bol z neho vyhnaný kvôli hriechu, ale vo Veľkom pôste sa začína cesta jeho návratu, ktorý vyvrcholí tým, že sám Kristus v paschálnom tajomstve zostúpi do podsvetia a dá mu svoju ruku, aby ho vyzdvihol zo smrti a priviedol ho späť do raja, ktorý sa takmer personifikuje v modlitbe Cirkvi.
Ide o figurálnu kompozíciu s náboženskou tematikou, konkrétne s príbehom o vyhnaní Adama a Evy z raja. Dielo by sme mohli zaradiť do umeleckého smeru - kubizmus, pre ktorý je typická priestorová koncepcia diela. Pri nej sa predmet nezobrazuje len z jedného uhla, ale z mnohých súčasne. Ďalším znakom sú geometrické tvary, v ktorých bol predmet alebo postava zobrazované. Napriek tomu, že nebadáme v tvárach postáv ich emócie, môžeme ich vyčítať z ich postoja - Adam aj Eva kráčajú zronene, zhrbene preč.
Liturgické texty nás približujú k tomu, čo sa plne zjaví počas dní Svätého veľkého týždňa, totiž že Božia láska k človeku, ktorá sa zjavila v Kristovi, je skutočnou a konkrétnou láskou. Celý Veľký týždeň je orámovaný kontempláciou už blízkeho stretnutia Ježiša so smrťou, najskôr jeho stretnutia so smrťou priateľa a o týždeň neskôr jeho stretnutia s vlastnou smrťou.
Počas celého Veľkého pôstu byzantská tradícia recituje na konci všetkých oficiálnych cirkevných hodiniek modlitbu pripisovanú svätému Efrémovi Sýrskemu, ktorá zhrňuje cestu obrátenia každého kresťana: „Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí. Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.
Veľký pôst je oslobodením z nášho zotročenia hriechom, z väzenia "tohoto sveta". A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu /Mt 6, 14-21/ uvádza podmienky oslobodenia. Prvou je postenie - odmietnutie akceptovania túžob a ponúk našej padlej prirodzenosti ako normálnych, snaha oslobodiť sa z ovládania duše telom a matériou. V každom prípade, ak chceme, aby bol náš pôst účinný, nesmie byť pokrytecký a vystatovačný. Postiť sa musíme tak, "aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti".
Druhou podmienkou je odpustenie - "lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský". Triumfom hriechu, hlavnými príznakmi jeho vlády vo svete sú rozdelenie, protirečenie, izolácia, nenávisť. Preto prvým prelomom tejto pevnosti hriechu je odpustenie - návrat k jednote, vzájomnosti, láske. Odpustiť znamená vložiť medzi mňa a môjho "nepriateľa" žiarivé všeodpustenie samotného Boha. Odpustiť znamená odmietnuť beznádejnú "smrteľnosť" v medziľudských vzťahoch a zveriť ich Christovi. Odpustenie, to je naozajstný "vstup" nebeského Kráľovstva do hriešneho a padlého sveta.
Veľký pôst sa fakticky začína večierňou tejto nedele. Táto unikátna bohoslužba, taká hlboká a krásna, sa v mnohých našich chrámoch nekoná! A pritom "náladu" Veľkého pôstu v pravoslávnej Cirkvi nedokáže lepšie odhaliť nič iné, ako táto bohoslužba. Bohoslužba sa začína ako slávnostná večiereň so slúžiacimi vo svetlých rúchach. Piesne /stichiry/, ktoré nasledujú po žalme "Hospodi vozvach... Pôstny čas začnime vo svetle. Pripravujúc sa k duchovnému ... „Keď sa postíš od jedál, duša moja, bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, pretože ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia.
Tento tropár tretieho týždňa predpôstného obdobia v byzantskej tradícii zhrňuje výstižným spôsobom to, čím je pôstne obdobie v ktorejkoľvek kresťanskej tradícii: pôst a zdržanlivosť sú daromné, ak nekorešpondujú so skutočným obrátením srdca.
Veľký pôst je oslobodením zotročenia hriechom, z väzenia tohto sveta. V tento deň stojí veriaci na prahu začiatku vlastného pôstneho obdobia.
V sobotu pred syropôstnou nedeľou si Cirkev pripomína svätých, rehoľníkov, pustovníkov, mučeníkov, mužov a ženy, ktorí sa posväcovali pôstom. Pri bohoslužbách sa čítajú ich mená (cca 192).
Východná Cirkev pamätá na zosnulých aj pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých). Pri modlitbe časoslovu takmer každá modlitba povečeria a polnočnice obsahuje aj osobité prosby za zosnulých. Pri hľadaní zmyslu spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, je potrebné pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky.
Veľká večerná večiereň za zosnulých v Mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu.
Ústrednou myšlienkou tejto nedele je podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Toto podobenstvo sa pokladá za jednu z najkrajších statí Svätého Písma. Cirkev pripomína veriacemu človeku, čo opustil a stratil. A počujúc jej hlas si má spomenúť na to, čo sa spieva v kondáku tohto dňa: „Nerozumne som sa vzdialil od tvojej otcovskej slávy a premrhal bohatstvo, ktoré si mi daroval.
Liturgickou zvláštnosťou tejto nedele, ale aj dvoch nasledujúcich nedieľ, je to, že na utierni sa po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja, spieva smutný a nostalgický 137 žalm: „Na brehu Babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. A tí, čo nás trápili, žiadali veselosť. Zaspievajte nám nejaké piesne sionské! Akože môžeme spievať radostnú pieseň Pánovu v cudzej krajine? Jeruzalem, keby som zabudol na teba, nech mi odumrie moja pravica. Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia počas Babylonského zajatia, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem.
Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si túto skutočnosť, stáva sa opäť človekom, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, pretože svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom.
Nedeľa mýtnika a farizejadostala svoje pomenovanie podľa state Evanjelia, ktoré sa číta na svätej liturgii a je centrálnou myšlienkou tejto nedele - Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18, 10 - 14). Na tomto Ježišovom podobenstve Cirkev poukazuje na dva typy ľudí, na dva postoje, ktoré je možné pred Bohom zaujať. K mýtnikovej pokore pobádajú veriaceho človeka aj liturgické texty tejto nedele. Napríklad v kondáku na svätej liturgii sa spieva: „Chráňme sa pyšných rečí farizeja. Od mýtnika sa naučme pokore.
Prvou liturgickou zvláštnosťou predpôstneho obdobia je to, že sa na utierni po čítaní Evanjelia a 50-tého žalmu spievajú kajúce tropáre. (Dvere pokánia otvor mi Darca života, lebo môj duch hneď zrána sa obracia k Tvojmu sv. chrámu. Príprava na veľkopôstne obdobie teda začína modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom ozajstného pokánia. Ak sa človek bude modliť podľa príkladu mýtnika, so skľúčeným srdcom a pokorným duchom, stane sa dôstojným veľkej milosti od Toho, ktorý vidí do všetkých sŕdc.
Týždeň pred touto nedeľou sa volá „Sedmica vsejadnaja“ alebo tzv. voľný týždeň (voľnica). Počas tohto týždňa v stredu a piatok nie je pôst. Táto prax chce odlíšiť veriacich byzantského obradu od Arménov (monofyzitov), ktorí sa po tieto dni postia. Ďalší dôvod pochádza z myšlienky predchádzajúcej nedele. Pôst nemá robiť veriaceho nadutým ako farizeja, ktorý sa chváli, že sa postí dva razy do týždňa.
Z uvedených tém jednotlivých nedieľ jasne vyplýva, že samotným cieľom predpôstneho obdobia je obnoviť vzťah človeka k Bohu a takto mať čo najväčší duchovný osoh z pôstu. Príkladmi zo Svätého písma, ktoré Cirkev po tieto dni veriacim predkladá, sa má veriaci človek povzbudiť k pravej modlitbe, kajúcnosti a hlbokej ľútosti nad hriechmi. Taktiež nadobudnúť správny postoj k Bohu, v ktorom má vidieť milosrdného Otca, ale aj spravodlivého sudcu. Všetko tu vedie človeka k tomu, aby zanechal pýchu a nadutosť farizeja, pokorne sa modlil ako mýtnik, kajal sa ako márnotratný syn, mal bázeň pred Božím súdom a oplakával svoje priestupky ako praotec Adam.
Starý Zákon, 01 - Pád Adama a Evy - PodPovrchom.sk
Kresťania si zdobia kostoly tak, aby mali všetky udalosti, v ktorých Boh pôsobil pre záchranu človeka, pred očami pri každej liturgii. Kresťania východného obradu v slovanských národoch (napríklad v Rusku, Bulharsku, na Slovensku) ich znázorňujú v ikonách, ktoré skladajú do jednoliateho celku, tzv. ikonostasu. Pri slávení svätej liturgie všetky udalosti, ktoré sú pri obrade „sprítomnené“, pôsobia na zúčastnených tak, ako v dobe, keď boli Bohom uskutočnené.
Ikonostas má presne danú schému. Predstavuje Sväté Písmo v obrazoch. Kompozícia ikonostasu. Ikonostas je zložený z ikon, ktoré sa píšu a čítajú. Prostredníctvom ikon ukazuje dejiny spásy obsiahnuté v Starom a Novom zákone. Podobne ako z knihy, človek si môže z neho prečítať najdôležitejšie príbehy a posolstvo o vykúpení človeka.
Svojou stavbou, štruktúrou, farbami a rozmiestnením ikon je orientovaný k ústrednému tajomstvu kresťanskej viery - veľkonočnému mystériu. V centre ikonostasu je preto osoba Ježiša Krista na tróne ako Kráľa. Ikonostas veriacim zároveň sprostredkováva spojenie medzi svetom božským a ľudským. Je zložený z presne zadefinovaných častí - radov. Kompozične ho tvorí šesť radov, každý rad má ustálený zoznam ikon.
Prvý rad obsahuje starozákonné obrazy. Božie dielo spásy sa začalo od počiatku ľudstva a je napísané v Starom zákone. Preto v prvom rade sú vyobrazené výjavy zo Starého zákona. Jedná sa o najdôležitejšie Božie zasľúbenia v kresťanských dejinách spásy, a to 1. ľudstvu (Adamovi a Eve), 2. povolanému (Abrahámovi), 3. vyvolenému národu (po Exode dostáva tento národ zmluvu), a 4. Mesiášovi (Dávidovo kráľovstvo je predobrazom Božieho kráľovstva). V prvom rade sa môžu nachádzať aj tieto vyobrazenia: vyhnanie Adama a Evy z raja, Abrahám - praotec viery, Mojžiš - záchrana z egyptského otroctva, pomazanie Dávida.
Druhý rad ikonostasu je nazvaný aj ako hlavný rad. Jednotlivé ikony tohto radu sú vzájomne oddelené tromi dverami - dvoma diakonskými - severnými a južnými - a strednými, tzv. cárskymi. Bočnými dverami vchádzajú diakoni, preto dostali názov diakonské dvere. Strednými dverami nemôže vstupovať klerik s nižším stupňom ako je kňaz (pre ostatných pomocníkov je určená severná brána).
V Grécku sa stretávame s názvom sväté dvere (gr. thýrai agíai), pretože nimi môžu prechádzať iba tí, ktorí prijali svätenie, čo dosvedčuje kráľovská - cárska koruna - biskupská mitra (plnosť kňazskej moci), umiestnená na vrchole cárskych dverí. V Byzantskej ríši cárskymi dverami vchádzal aj cisár pred svätým prijímaním. Tento panovník ako ochranca cirkvi mal privilégium prijímať v oltárnom priestore spolu s kňazmi. Kráľovskými dverami kňaz prináša do oltárnej časti evanjelium a nimi aj vychádza, aby sväté evanjelium čítal ľudu. Zároveň týmito dverami prináša obetné dary na oltár a nimi ich ako Eucharistiu vynáša k svätému prijímaniu. Cárskymi dverami vychádza biskup i kňaz, aby požehnal ľudu. Na cárskych dverách sú znázornení evanjelisti (Marek, Matúš, Lukáš a Ján).
Po pravej strane od cárskych dverí sa nachádza ikona Krista. Charakteristickou črtou tohto ikonografického typu je zobrazenie Krista v celej postave so žehnajúcou pravicou, v ľavici držiac otvorenú knihu. Samotná kniha však nie je iba poukázaním na radostnú zvesť Evanjelia a učenie Krista na zemi, ale ikonografický zmysel zobrazenej knihy je podstatne širší a má viac významov. Kniha v ruke Krista je Knihou života, v ktorej sú zapísané mená spasených. Je tiež knihou, o ktorej sa zmieňuje vo svojom zjavení svätý apoštol a evanjelista Ján ako o Knihe zapečatenej siedmimi pečaťami, ako o tom svedčí Nový aj Starý zákon. A nakoniec kniha je aj symbolom samotného Evanjelia.
Čo sa týka odevu Krista, jeho vrchný odev je nazvaný himation a spodný chitón. Himation Krista je modrej farby, symbolizuje jeho reálne prijatie ľudskej prirodzenosti, do ktorej sa zahalil ako do plášťa. Spodný odev, chitón, je červenej, niekedy tmavočervenej farby a symbolizuje jeho božskú prirodzenosť. Spojenie týchto dvoch odevov, modrého a červeného, je symbolom zjednotenia dvoch prirodzeností Krista - božskej aj ľudskej.
Vľavo od cárskych dverí je ikona Presvätej Bohorodičky, ktorá je v tradícii cirkvi spomedzi ikon najuctievanejšou. Spodný odev Bohorodičky (Panny Márie) je modrej farby, symbolizuje jej ľudskú prirodzenosť. Vrchný plášť je červenej farby, symbolizuje Máriine úplné odovzdanie sa Kristovi. Východná cirkev o Márii učí, že je Bohorodička a navždy Panna. Obe tieto pravdy vyplývajú zo Zjavenia. Večné panenstvo Márii už predpovedala starozákonná vízia a potvrdila ju novozákonná bohoľudská realita. Už prorokovi Izaiášovi Boh o Márii zjavuje, že aj pred vtelením aj po vtelení Boha - Slova bude a zostane pannou. Tri hviezdy na Máriinom plášti, na čele a oboch ramenách symbolizujú toto jej dokonalé panenstvo (pred, pri a po pôrode).
Poslednou časťou hlavného radu je ikona svätého, ktorému je zasvätený miestny chrám alebo farnosť, nachádzajúca sa vpravo od južných diakonských dverí. Naľavo od severných diakonských dverí sa nachádza sv.
Tretí rad - rad sviatkov obsahuje ikony hlavných sviatkov v cirkvi. V tomto rade sú zobrazené tie udalosti Nového zákona, ktoré tvoria ročný liturgický kruh, hlavné etapy Božieho pôsobenia a postupného uskutočňovania kresťanskej spásy. Tento sviatočný rad pozostáva z ikon sviatkov zoradených chronologicky podľa dejín spásy (s výnimkou ikony sviatku Premenenia Pána) a sú usporiadané zľava doprava: 1) Narodenie Bohorodičky; 2) Uvedenie Bohorodičky do chrámu; 3) Zvestovanie; 4) Narodenie Pána; 5) Stretnutie Pána; 6) Zjavenie Pána; 7) Slávnostný vstup Pána do Jeruzalema; 8) Vzkriesenie; 9) Nanebovstúpenie Pána; 10) Zostúpenie Svätého Ducha; 11) Premenenie Pána; 12) Zosnutie Bohorodičky. V strede tohto radu je ikona poslednej večere.
Štvrtý rad ikonostasu je rad apoštolov, ktorý pozostáva z postáv apoštolov. Každý z apoštolov je zvyčajne doplnený o zobrazenie symbolu, ktorý ho charakterizuje. Podľa týchto symbolov môžeme rozlíšiť apoštolov usporiadaných zľava doprava v poradí: svätý Júda Tadeáš, svätý Bartolomej, svätý Matej, svätý Ján, svätý Andrej, svätý Peter, svätý Pavol, svätý Jakub starší, svätý Šimon, svätý Matúš, svätý Tomáš a svätý Jakub mladší.
Piaty rad reprezentujú proroci Starého zákona. Poukazuje na obdobie od Mojžiša po Krista a vypĺňajú ho postavy starozákonných prorokov. Proroci poukazujú na predobraz novozákonnej cirkvi, jej prípravu v Kristových predkoch podľa tela a predpovedanú prostredníctvom prorokov. Ikona Krista Pantokrátora uprostred radu starozákonných prorokov poukazuje na bezprostrednú spojitosť medzi Starým a Novým zákonom. Každý z týchto patriarchov i prorokov predstavuje osobitnú periódu posvätnej histórie. Prezentujú prípravný proces v danom čase, pričom každý sa vzťahuje na zavŕšenie príprav a proroctiev v osobe Ježiša Krista. Je to taktiež symbolické vyjadrenie Eschatológie - konca časov, druhého slávneho príchodu Krista na zem.
Šiesty rad ikonostasu je Golgota s Ukrižovaným Kristom. Počiatočné zobrazenie kríža na oltárnej priehradke sa odhaľuje v obraze Spasiteľa. Samotný kríž ako znak slávy sa prenáša na vrchol ikonostasu, ktorý je akýmsi jeho zavŕšením v obraze Golgoty - ikony Ukrižovania Krista. Po stranách ikony sa nachádzajú obrazy Presvätej Bohorodičky a svätého apoštola a evanjelistu Jána, čím sa zdôrazňuje, že Kristus ako najvyšší kňaz - veľkňaz zavŕšil dielo spásy ľudského pokolenia.
Rozbor ikonostasu so zreteľom na jeho teológiu, symboliku a význam ukazuje, že usporiadanie ikon v ikonostase nie je náhodným a nezmyselným nahromadením ikon, s cieľom oddeliť veriacich od duchovenstva. Centrálnym znakom každého radu aj celého ikonostasu je Kristus. V centre radu v cárskych dverách je symbolicky zobrazený Kristus, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“. V kresťanstve cesta k spáse do Božieho kráľovstva vedie skrze Krista - Bohočloveka s dvoma prirodzenosťami (Božskou a ľudskou), preto aj samotné cárske dvere sú vždy dvojdielne. V symbolickom vyjadrení predstavujú dvere raja, vstup do Božieho kráľovstva.
Kristus je v centrálnej časti spomínaných radov ikonostasu znázornený štyrikrát: cárske dvere, ustanovenie Eucharistie, Pantokrátor a Kríž. Táto symbolika poukazuje na fakt, že výstup veriacich k Bohu na ceste k zbožšteniu sa musí diať s Kristom a v Kristovi, ktorý je tou vstupnou bránou do Božieho kráľovstva. Ikonostas je významným prvkom vierouky kresťanstva východného obradu. Vzhľadom na konfesionálnu štruktúru obyvateľov Slovenska pozná jeho podstatu len malá časť z nich. Náboženstvo a praktizovanie viery je dôležitým faktorom formovania kultúry Slovenska a existencie regionálnych osobitostí.
