Vitajte na ceste dejinami regiónu Topoľčian, ktorý bol svedkom mnohých významných udalostí. Objavte menej známe historické zaujímavosti a nechajte sa vtiahnuť do pútavých príbehov plných emócií.
Hrad Topoľčany
Pravek a starovek
Najstaršie archeologické nálezy v lokalite Topoľčian patria do staršej doby kamennej (40 000 rokov pred n. l.). Intenzívnejšie bola lokalita osídlená v praveku v mladšej dobe bronzovej (1200-700 pred n. l.). V mladšej dobe železnej (400-200 pred n. l.) obývali územie Kelti.
V 4. storočí pred n. l. až v 1. storočí n. l. prenikali do Karpatskej kotliny Germáni - bitky Kvádov s Rimanmi pri Hrone sa okolo roku 172 n. l. osobne zúčastnil aj cisár Marcus Aurelius (121-180), známy aj z filmu Gladiátor.
Koncom 4. storočia vstúpili do dejín Huni (prišli z ázijských stepí - dnešné Mongolsko či severná Čína a boli aj európskou zmesou a vyvolali sťahovanie národov) a po Attilovej (406-453) smrti sa ríša rozpadla. V 6. storočí sa objavili Avari.
Kelti (Galovia, Helvéti, Kotíni, Bójovia...) boli staroveké indoeurópske kmene, ktoré žili najmä v strednej, západnej a čiastočne aj južnej Európe od približne 1. tisícročia pred n. l. do prvých storočí n. Osídľovali územia dnešného Francúzska (Gália), Britských ostrovov, Čiech, Slovenska, časti Španielska, severného Talianska, Nemecka, až po Malú Áziu (tzv. Galatia v dnešnom Turecku). Hovorili keltskými jazykmi, ktoré tvoria samostatnú vetvu indoeurópskej jazykovej rodiny. Uctievali mnohých bohov, verili v posvätnosť prírody. Kelti boli známi ako odvážni bojovníci, ale aj zruční remeselníci (šperky, meče, mince). Rimania ich často opisovali ako hrozbu - napríklad keď roku 390 pred n. l.
Príchod Slovanov a vznik štátnych útvarov
Až do 5. storočia na území dnešného Slovenska žiadni Slovania nežili. K ich invázii došlo niekedy po začiatku 70. rokov 5. storočia. V priebehu pomerne krátkej doby sa tu udomácnili a prežili napriek mnohým pohromám (vpády Avarov v 7.-8. storočí, Maďarov v 10. storočí, Mongolov v 13. storočí, Turkov v 16.-17. storočí, maďarizácii od 19. storočia po koniec I. sv.
Slovania na toto územie doputovali z takzvanej pravlasti, ktorá je lokalizovaná medzi rieky Visla a Dneper, oblasť Pripjaťských močiarov, Baltského mora, ale dokonca aj Balkánu. Počiatky slovanského osídlenia v karpatskej kotline sa datujú do rokov 454-568 - sťahovanie národov. Ich pohyb sa spája s presunom Hunov na západ. V lokalite dnešných Topoľčian sa objavuje slovanské etnikum pred 9. storočím.
Tok rieky Nitry vytvoril v oblasti Topoľčian viacero ramien, v ktorých okolí prevažoval topoľový porast - osadníkov nazývali Topoľčaně. V rokoch 623-658 bola lokalita súčasťou štátneho útvaru Slovanov Samova ríša (franský kupec) a na prelome 7.-8. storočia vzniknutého Nitrianskeho kniežactva - Pribina.
Uhorské kráľovstvo
Najsilnejším náčelníckym rodom v maďarskom kmeňovom zväze boli Arpádovci. Gejza utvoril okolo roku 970 Uhorské kniežatstvo v Zadunajsku (medzi Dunajom, Alpami, Drávou a Murou). Po Gejzovej smrti v roku 997 sa jeho syn Štefan (asi 975-1038) stal v rokoch 997-1000/1001 veľkokniežaťom Uhorska a v rokoch 1000/1001-1038 prvým kráľom Uhorska - Štefan I. Územia Slovenska sa zmocňovali postupne. Územie Topoľčianskeho okresu patrí medzi tie časti Slovenska, v ktorých niet archeologických dokladov o prítomnosti starých Maďarov v prvej polovici 10.
V priebehu 11. storočia sa stali Topoľčany trhovým a mýtnym miestom a sídlom fary. Najstaršia doložená písomná zmienka o Topoľčanoch je v zachovanej darovacej listine z roku 1235 uhorského kráľa Bélu IV.
Po vpáde Mongolov v roku 1241 sa v priebehu 70-tych rokov 13. storočia ocitli Topoľčany v rukách magnátskeho rodu Čákovcov a boli obohnané hradbami (priekopy, palisády i kamenné bašty). Hrad nad obcou Hornouc (Podhradie) bol stavaný Čákovcami na prelome 13.-14.
Husitské obdobie
Na úvod si pripomeňme, že najväčšími "nepriateľmi" husitov boli pápež, katolícka cirkev a ich spojenci (či už duchovní alebo svetskí). V rokoch 1431-1435 ovládli mesto husiti Prokopa Holého (1380-1434, radikálny husitský kňaz, politik a vojvodca). V roku 1433 bol veliteľom posádky hajtman sirotkov Jan Šmikovský zo Žďáru (zomrel po roku 1442), ktorého dosadil Jan Tovačovský z Cimburka (1400-1464), moravský zemský hajtman, ktorý v okolí Topoľčian spolupracoval so slovenskými husitmi Ladislavom z Ludaníc, Štefanom z Dolnej Krnče, Tomášom Kerekom z Lipníka, Jurajom z Bošian a so Štefanom a Petrom z Chrabrian. Ním podporovanú posádku v Topoľčanoch v apríli a v septembri 1434 obliehal Petr Čech z Levíc. Kapitánom topoľčianskych husitov bol v rokoch 1433-1435 Jan Čapek zo Sán (1390-1452), husitský poľný hajtman a hlavný hajtman sirotkov v rokoch 1431-1434.
V roku 1434 topoľčianski husiti dobyli Bánovce. V roku 1435 sprostredkoval Jan Čapek odstúpenie husitskej posádky z Topoľčian.
Petr Čech z Levic bol český šľachtic, ktorý žil v 15. V roku 1446 Pongrác II. zo Svätého Mikuláša (magnát a správaním lúpežný rytier) prepadol Jana Jiskru v jeho meste Topoľčany, ale Jiskrovi sa podarilo ujsť. Pongrác mesto vypálil a ukoristil stovky koní (husiti ich používali aj na ťahanie vozov mobilnej vozovej hradby).
Hunyadi János bol synom Rumuna Voicu Oláha a Erzsébet Morzsinay. Voicu získal za odmenu od kráľa Žigmunda Luxemburského za svoju dlhoročnú vojenskú službu na dvore hrad Hunyad v Sedmohradsku. Z toho môže prameniť jeho priezvisko. Hunyadi János dosiahol významné vojenské úspechy v boji proti Turkom v Sedmohradsku a na Balkáne. Manželkou mu bola Szilágyi Erzsébet (1410-1483), matka uhorského kráľa Hunyadi (Corvin) Matyas - viedol neúspešnú zahraničnú politiku voči osmanskej ríši, hoci bojoval proti Turkom, nedosiahol väčšie územné zisky. V roku 1451 porazil Ján Jiskra v bitke pri Lučenci Jánosa Hunyadiho.
Vraj v roku 1462 vydal Jan Jiskra z Brandýsa uhorskému kráľovi Mátyásovi známe nezávislé valašské knieža Vlada III. Ţepeşa Draculu (1431-1476), ktorý bol väznený na rôznych miestach až do roku 1475 - prepustený bol pre boj proti Turkom.
Hoci by to z časového hľadiska bolo možné, husiti sa s Turkami nikdy priamo nestretli.
Obdobie tureckých vojen
V 16. a 17. Protiturecká obrana často upadala. Uhorská šľachta sa totiž neraz starala viacej o sprisahania a povstania voči Habsburgovcom než o obranu proti vpádu Turkov, v ktorých videla skôr spojencov (sprisahanie Františka Bebeka 1546-1549, povstanie Štefana Bocskaya 1604-1606, povstanie Gabriela Bethlena 1619-1626, povstanie Juraja I.
V roku 1526 sa odohrala pri Mohácsi (Uhorsko) bitka medzi Uhorskom, vedeným kráľom Ľudovítom II. (1506-1526) a Osmanskou ríšou, vedenou sultánom Süleymanom I. (1494-1566). Víťazstvo Osmanov viedlo k rozdeleniu Uhorska na niekoľko storočí medzi Osmanskú ríšu, Habsburskú monarchiu a Sedmohradské kniežatstvo. V tejto situácii mnohí Uhri považovali Habsburgovcov za jedinú silu, ktorá dokáže krajinu brániť pred Turkami. Habsburgovci získali uhorskú korunu v roku 1526, ale faktická kontrola nad celým územím Uhorska nastala až neskôr, keď bola krajina postupne oslobodená od osmanskej nadvlády v 17.
O obranu Európy a porážku Osmanskej ríše (Turkov) sa v 15.-17. storočí najvýraznejšie pričinili: 1. Uhorské kráľovstvo + Chorvátsko, 2. Habsburská monarchia, 3. Poľské kráľovstvo (Poľsko-litovská únia), 4. Benátska republika (na mori) a Španielsko (Svätá liga), 5. Sedmohradsko/Transylvánia, 6. Albánsko. Spomedzi jednotlivcov: 1. János Hunyadi (1407-1456) - sedmohradský šľachtic, regent Uhorska, 2. Ján III. Sobieski (1629-1696) - poľský kráľ, 3. Princ Eugen Savojský (1663-1736) - rakúsky vojvodca, 4. Skanderbeg (1405-1468) - albánsky vojvodca vyše 20 rokov úspešne odolával Osmanom, 5. Nikola Šubić Zrínski (1508-1566) - chorvátsky a uhorský šľachtic.
Rakúsko-Uhorsko a Československo
Habsburská monarchia bola súčasťou Svätej rímskej ríše národa nemeckého, ktorá bola už dlho v úpadku. Roku 1804 bola habsburská monarchia transformovaná na Rakúske cisárstvo a v rokoch 1804-1867 bolo Uhorsko súčasťou Rakúskeho cisárstva. Nagy-Tapolcsány boli hlavným trhom pre vlnu a významnými trhmi s obilím.
V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorská monarchia rozpadla. Od 10. decembra 1918 oficiálne skončila maďarská vláda v Topoľčanoch a Topoľčany sa stali súčasťou Československa. Ale ešte aj v roku 1919 muselo Československo brániť svoju územnú celistvosť proti Červenej armáde Maďarskej republiky rád, ktorá si robila nároky na územie Felvidéku („Horného Uhorska“).
Generál Milan Rastislav Štefánik (1880-1919), prvý československý minister vojny. Česko-slovenské légie v Rusku bola dobrovoľnícka vojenská jednotka zložená najmä z Čechov a Slovákov žijúcich v Rusku alebo zajatých ako vojaci rakúsko-uhorskej armády. Do Európy (a napokon do novovzniknutého Československa) sa dostali po skončení prvej svetovej vojny a ruskej občianskej vojny. Po úspešných bojoch s boľševikmi - légie boli postrachom boľševikov, ich hlavná časť absolvovala epickú a zdĺhavú cestu naprieč celou Sibírou do Vladivostoku a následne loďami po mori (približne 55 000 vojakov - cez Tichý oceán, Indický oceán a Suezský kanál do európskych prístavov). Evakuáciu riešil priamo na mieste generál M. R. Neskôr sa légie stali základom československej armády.
V 50. rokoch 20. Jedným zo symbolov Topoľčian je mestská radnica, postavená v roku 1911 - postavili ju za jeden rok. V období jej výstavby pôsobil ako richtár (starosta) mesta Štefan Škopecz, ktorý zastával tento úrad v rokoch 1904-1918. Na fotografii z roku 1918 vidíme radnicu aj s obchodmi situovanými na prízemí budovy. Do roku 1920 malo mesto názov Veľké Topoľčany (Nagytapolcsány - pozostatok prítomnosti v Rakúsko-Uhorsku) - 7239 obyvateľov. Do roku 1944 tvorila židovská populácia tretinu obyvateľov mesta.
Za jeden z najznámejších topoľčianskych artiklov (bývalých) považujem slad a pivo: v roku 1960 sa začalo s výrobou sladu plzenského typu a od roku 1964 sa začalo vyrábať svetoznáme topoľčianske pivo. Po roku 2000 sa začali prudko zvyšovať ceny akcií Topvaru. Kým na začiatku stála jedna akcia asi 700 korún, juhoafrickému koncernu SABMiller sa predávala po takmer 900-tisíc korún. Že sa časť predávajúcich nabalila, nebolo pochýb. Všetky sľuby o rozvoji pivovaru a sladovne sa ukázali ako plané. Čiernym rokom pre topoľčiansky región sa stal rok 2010, kedy bola produkcia piva ukončená.
Príbeh piva | Doplnková história | Svetové dejiny
Panstvo Tovarníky
Panstvo v Tovarníkoch tvorili hradné panstvo v Topoľčanoch a panstvá v Ludaniciach a Kovarciach. Po vymretí Országhovcov v roku 1567 bolo panstvo rozdelené na viacero podielov. Príbuzenskými zväzkami sa jeden z nich stal majetkom Krištofa Ungnada. Vdova po ňom sa v roku 1590 vydala za Zsigmonda Forgácha, ktorý sa tak stal vlastníkom Ungnadovho podielu. V roku 1595 získal Zsigmond Forgách kúpou do zálohu celé panstvo a v roku 1601 si vymohol donáciu na celý majetok od Rudolfa I. Krátko na to začal stavať v Tovarníkoch kaštieľ. Výstavba bola dokončená v roku 1610. Tovarníky sa tým stali reprezentačným sídlom šľachtickej rodiny a sídlom správy panstva. V tom čase tu sídlil provízor (správca) a hospodárski úradníci.
Pri kaštieli bol panský majer, pivovar, panské polia a lúky, o obhospodarovanie ktorých sa starali štyria šafári, traja drábi (strážnici), majerník, záhradník a dvaja pastieri. Počas posledného a neúspešného protihabsburského stavovského povstania sedmohradského kniežaťa Ferencza II. Majetky boli Šimonovi Forgáchovi konfiškované pre jeho účasť na strane povstalcov v povstaní Františka II. Rákocziho. Panstvo Tovarníky v roku 1718 odkúpil od štátu Peter Berényi s manželkou Klárou Hölgyiovou.
Berényiovci, ktorí už od polovice 16. storočia sídlili na území Nitrianskej stolice a vlastnili majetky v Horných Obdokovciach a okolí, získali v 18. storočí panstvo Ludanice a k pôvodnému panstvu (mestečko Ludanice, samota Bodok patriaca k Horným Obdokovciam, polovica obce Dvorany nad Nitrou, Horné Obdokovce, Horné Štitáre a Urmince) pripojili aj Chrabrany a Veľké Dvorany. Vlastníkmi panstva sa Berényiovci stali sobášom Ondreja Berényiho (1550) s Katarínou Onoriovou, vdovou po Michalovi Dvoranskom. V roku 1641 získali Berényiovci aj panstvo Krušovce. V majetku rodiny ostalo až po rok 1860, keď po smrti Lajosa Berényiho bolo rozpredané.
Vnučka Petra Berényiho, dcéra Márie Terézie Berényiovej a Jozsefa Erdödyho, Katarína Gabriela, sa v roku 1733 vydala za Františka Jozsefa Trauna, ktorý týmto sobášom získal panstvo Tovarníky, Ludanice a majetok Malé Brestovany. Traunovci nadobudli v Uhorsku indigenát v roku 1647 a plukovník Ernest Traun dostal od Ferdinanda III. v roku 1653 titul nemeckého ríšskeho grófa s predikátom von Abensperg. Títo Traunovci získali prostredníctvom manželstva s Katarínou Gabrielou Erdödyovou celé panstvo tovarnícke, ludanické a Malé Brestovany. Po smrti Karla Trauna prevzal celé panstvo Františkov syn Anton Traun a po jeho smrti prešiel na jeho synov Františka Xavéra Trauna von Abensperg a Františka Serafína Trauna von Abensperg. Traunovci vlastnili tieto majetky až do roku 1835, keď ich predali Alžbete, vdove po kancelárovi grófovi Jozsefovi Erdödym.
Dňa 5. mája 1868 bola v kaštieli v Tovarníkoch uzavretá kúpnopredajná zmluva na panstvo medzi grófkou Alžbetou Mels-Colloredo a bratmi Karlom (1826-1874), Augustom (1827-1909) a Alexandrom (1831-1914) Stummerovcami, ktorí ho kúpili za 450 tisíc zlatých a za domy vo Viedni. Celý veľkostatok v Tovarníkoch sa tak dostal do rúk Stummerovcov. Po smrti Karla Stummera, v roku 1882 pri delení majetkov medzi bratmi, pripadol veľkostatok Augustovi Stummerovi. Barón August Stummer získal titul baróna v roku 1884. Juho-západné krídlo kaštieľa s nárožnou vežou aj s priľahlým parkom v Tavarnoku - medzi kaštieľom a hospodárskymi budovami.
Začiatkom 20. storočia sa držba veľkostatku rozdelila medzi viacerých účastinárov. Veľkostatok definitívne zanikol pri druhej pozemkovej reforme v roku 1945. Správa majetkov veľkostatku sa až do druhej polovice 19. storočia často menila. V roku 1922 mal správu majetkov na starosti prefekt, v Topoľčanoch a Ludaniciach sídlili provízori. Topoľčianskemu provízorovi podliehali dvorskí v Hornom Riadku (časť obce Šišov, okr. Bánovce nad Bebravou), Krušovciach a Horných Obdokovciach.
Zrušenie šľachtictva
Paragraf §106 ÚL odsek neuznáva „výsady pohlavia, rodu a povolania" a odsek 3 „tituly smú byť udelené, len pokiaľ označujú úrad alebo povolanie". Týmito paragrafmi vylučuje Ústava akúkoľvek pozitívnu právnu úpravu šľachtictva ako inštitútu, ktorý uznáva nerovnosť ľudí podľa pôvodu. Zákon č. 61/1918 Sb., ktorým sa zrušuje šľachtictvo, rády a tituly a zákon č. 243/1920 Sb., ktorým sa mení zákon o zrušení šľachtictva, rádov a titulov, šľachtictvo výslovne zakazujú a používanie šľachtických titulov sankcionujú. Rušia sa zároveň všetky práva a výsady, ktoré zrušené šľachtické tituly prinášali. Ďalšiu veľkú ranu zasadila šľachte pozemková reforma z roku 1919, pripravujúca šľachtické rody o pôdu.