Výskum Kostola a Postupy Pamiatkového Úradu na Slovensku

Organizovaná a inštitucionálna záchrana pamiatok má korene v 40. rokoch 19. storočia. Sú spojené napr. so Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta.

Pre pamiatkovú starostlivosť sa stalo významným ich stretnutie v Košiciach, kedy účastníci žiadali Maďarskú vedeckú akadémiu, aby vzala pod svoj patronát košické pamiatky. Akadémia sa vo februári 1847 obrátila na verejnosť s výzvou "vo veci vlasteneckých pamiatok".

Rozsah pojmu pamiatky bol veľmi široký. Vzťahoval sa na architektúru, plastiku, maľbu, umelecko - remeselné a národnohistorické pamiatky. Bokom ostali pamiatky ľudovej architektúry a technické pamiatky. Časovou hranicou pre pamiatky mal byť začiatok 18. storočia.

V roku 1858 historik G. Wenzel podal v pléne Maďarskej vedeckej akadémie návrh na zriadenie archeologickej komisie (založená v roku 1858), ktorej náplňou mala byť realizácia výzvy z roku 1847.

V Uhorsku zostala potom pamiatková starostlivosť na celé polstoročie nedeliteľnou súčasťou archeológie, podobne aj dejiny umenia. Komisia nemala výkonné sily pre pamiatkové úkony.

Krajinou, z ktorej vyšiel priamy podnet k prvým pamiatkarskym akciám u nás, bolo Bavorsko, a to cez pamiatkovú starostlivosť v rakúskej časti habsburskej monarchie, kde bola pamiatkovým orgánom C. k. centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central - Commision zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale).

Táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z 31. decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov. Medzi nich patrili gróf Ján Keglevich, Arnold Ipolyi Stummer, Ignác Fabry, Maximilian Siemanowsky a korešpondenti gróf Anton Balassa, A. Zipser.

Napriek tomu, že C. k. centrálna komisia sa hlásila svojim názvom k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole od začiatku obsahovalo temer celý dnešný register pamiatok. O činnosti komisie na Slovensku počas jej 20 ročného účinkovania (1853-1872) nevieme toho veľa.

Medzi známe úpravy patrí obnova eszterházyovského pamätníka vo Veľkých Vozokanoch, reštaurovanie beneditkínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku, záchranné práce na Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Ipolyi Stummer ako konzervátor južnej časti Bratislavského kraja, vykonal rozsiahly terénny a historický prieskum pamiatok Žitného ostrova a vydal ho tlačou. Tento materiál sa stal na takmer 100 rokov jediným parciálnym súpisom pamiatok na Slovensku.

C. k. komisia rozvinula vlastné umeleckohistorické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko, hoci hlasy volajúce po organizovanej a inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40. rokov 19. storočia.

Od roku 1861 sa vyvinula snaha zriadiť podobný útvar pre Uhorsko, ako bola viedenská C. k. centrálna komisia. Nariadením Ministerstva kultúry a výučby č. 5371 zo 4. apríla 1872 bola zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky, ktorej kompetencie a pracovná náplň boli vyjadrené stručne. Úlohou komisie boli súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok.

Komisia bola vytvorená ako výkonný orgán nadriadeného Ministerstva kultu a vyučovania. Štatút komisie bol schválený ministerstvom 5. júla 1902 pod číslom 41187/1901. Najzávažnejším v štatúte bolo ustanovenie o zavedení registra - katalógu objektov, ktoré boli vyhlásené za pamiatky, resp. u ktorých sa ešte čakalo na rozhodnutie, alebo sa rozhodlo negatívne.

Prvým predsedom komisie sa stal akademik Augustín Szalay (1872-1877), druhým gróf Jeno Zichy (1877-1906) a tretím barón Gyula Forster. Podľa vzoru viedenskej komisie vytvorila si Uhorská dočasná pamiatková komisia po celej krajine sieť korešpondentov, pre ktorých komisia vypracovala dotazník s ôsmymi bodmi (obdržalo 33 osôb). V prehľade o jej činnosti v roku 1870/1871 sa ako príloha nachádzal zoznam 853 významnejších pamiatok krajiny.

Nástupcom dočasnej komisie sa stala Štátna pamiatková komisia, ktorá spravovala pamiatky na Slovensku počas obdobia 50 rokov. Cieľavedome sa organizuje dokumentácia pamiatok a už v roku 1878 Uhorská dočasná pamiatková komisia publikuje zoznam svojich grafík (944 kusov). Išlo zväčša o zobrazenia architektúr a jej článkov.

Štátna pamiatková komisia dáva vyhotoviť kópie nástenných malieb, práce sa zúčastňujú reštaurátori-maliari Fr. Storno st. a ml., Št. Groh, J. Huszka, P. J. Kern. Vo vzťahu ku Slovensku Štátna pamiatková komisia najviac pozornosti venovala sakrálnym pamiatkam, menovite architektúre.

Od začiatku 20. storočia vzrastal i počet svetských pamiatok, dochádza k reštaurovaniu významných svetských architektúr (Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica). Do sféry záujmu Štátnej pamiatkovej komisie sa dostáva i meštianska architektúra. V zhode s dobovými tendenciami sa Štátna pamiatková komisia stará predovšetkým o solitérne pamiatky, postupne objavuje hodnotu historických súborov, ako hradieb, veží, bášt, mestských brán.

V registri pamiatok sa začínali v 20. storočí objavovať aj dnešné národnohistorické pamiatky (milenárne pomníky na Devíne a na Zobore). Nedostatkom práce komisie bolo, že sa nepresadila ako rozhodujúci pamiatkársky a reštaurátorský činiteľ na všetkých pamiatkových akciách a o mnohých spočiatku ani nevedela.

Názory a vedomosti o pamiatkovej starostlivosti i prístupy k reštaurovaniu boli neadekvátne a po roku 1872 sa k týmto nedostatkom pripojilo apriórne výlučné hodnotenie gotiky, ako vrcholu európskeho umenia. Architekti, ktorí mali reštaurovať pamiatky, odstraňovali z nich všetko, čo bolo dostavané neskôr a zostali v zajatí puristickej metódy optimalizovanej gotiky. Stúpencami tejto metódy boli prof. techniky I. Steindl a člen pamiatkovej komisie staviteľ a architekt Fr. Schulek. Vrcholom regotizačných puristických úsilí architektov komisie, boli obnovy gotických katedrál v Košiciach a v Bardejove. Ich realizátorom bol I. Steindl, tento mnohé časti nahradil a "vylepšil" novotvarmi.

Pamiatkárske akcie na Slovensku pred rokom 1918 sprevádzali mnohé nedostatky, ale aj pozitíva. Pred skazou sa podarilo zachrániť veľa cenných pamiatok, rozvinula sa výskumná i dokumentačná činnosť a popularizácia pamiatkového fondu. Negatívom, ktoré ovplyvňuje hodnotenie uhorskej pamiatkovej starostlivosti v celých dejinách, je snaha maďarských zberateľských inštitúcií odviezť čo najviac z pamiatkového fondu Slovenska na územie súčasného Maďarska. A tak sa do Budapešti, resp. Ostrihomu previezli gotické tabuľové oltáre a plastiky stredovekého umenia a Štátna pamiatková komisia oficiálne tieto snahy podporovala.

Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave. Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej) metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti.

Do popredia sa posunul záujem o drevenú architektúru, sakrálnu i svetskú. Stúpa tiež záujem o technické pamiatky, najmä hnuteľné. Samostatnú slovenskú pamiatkovú správu vytvorilo nariadenie ministra s plnou mocou pre Slovensko dr. V. Šrobára čís. 8380-prez. z 20. októbra 1919. Publikované bolo v Úradných novinách čís. 32 pod čís. 155/1919. V nariadení sa hovorí:"Ochranou výtvarných pamiatok umeleckých, historických, ľudových i pamiatok prírodných a ochranou svojrázu kraja a domoviny na Slovensku poveruje sa Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku a prikazuje sa mu právomoc býv. uhorskej komisie pre zachovanie umeleckých a historických pamiatok vo všetkých záležitostiach, ktoré priamo alebo nepriamo majú vplyv na ochranu pamiatok."

V nariadení sa taxatívne vypočítali okruhy kompetencie komisariátu a povinnosť robiť výskum a dokumentáciu pamiatok, ako i založenie katastra (zoznamu, súpisu) nehnuteľných pamiatok, ale i ich propagácia. Nariadením ministra pod čís. 4432-2-prez. z 10. decembra 1919 sa určila tiež kompetencia komisariátu pri vývoze pamiatok a obchode so starožitnosťami, a s tým bola spojená tiež povinnosť viesť kataster movitých pamiatok.

Pracovníkmi komisariátu boli J. Hofmann (otázky vlastnej pamiatkovej starostlivosti), J. Vydra a A. Václavík (otázky ľudového a moderného umenia). Komisariát bol obdobou pamiatkových ústavov v Prahe a Brne. Rozdiel bol len v otázkach podriadenosti, pretože úrady v Prahe a Brne podliehali priamo Ministerstvu školstva a národnej osvety a bratislavský len nepriamo. Až od roku 1933, bol podriadený priamo tomuto ministerstvu.

Vedúcim komisariátu bol architekt Dušan Jurkovič, ktorý tu pracoval od apríla 1919 do 24. decembra 1922. Nástupcom a vedúcim vládneho komisariátu sa stal dr. Ján Hofman, český umelecký historik, pamiatkar a muzeológ, ktorý bol presvedčeným stúpencom konzervačnej metódy a programovo pristupoval k svojej úlohe zachovávať pamiatkové bohatstvo Slovenska.

V roku 1919 vydáva brožúrku, v ktorej vysvetlil pojem pamiatky (hmotný majetok národa), aké druhy pamiatok sa rozoznávajú (stavebné, sochárske, maliarske, remeselné, ľudové, prírodné, miestne názvy), akým nebezpečenstvám sú vydané pamiatky a ako ich ochraňovať. V práci z roku 1938 populárne rozvinul úlohy a program pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, napísal tiež stručné dejiny výtvarného umenia na Slovensku.

Vládny komisariát napriek tomuto bol pod jeho vedením viac-menej pasívnym pozorovateľom diania na poli pamiatok. Ani také osobnosti ako Vladimír Wagner (na referáte od júla 1927) a Václav Mencl (od roku 1930) nemali snahy vytvoriť z komisariátu viac než administratívne pracovisko, využili však svoje sily a vedomosti na úsek prehlbovania znalostí dejín umenia na Slovensku. Vladimír Wagner bol prvým syntetikom dejín slovenského umenia a neskôr sa venoval dejinám plastiky a maliarstva. V. Mencl sa stal znalcom dejín slovenskej architektúry.

Komisariát nepokročil ani v otázkach súpisu nehnuteľných a hnuteľných pamiatok. V roku 1919 poveril poslucháča filozofie J. Reicherta inventarizáciou kaštieľa v Topoľčiankach, v roku 1920 mu odovzdal dobrozdanie o sgrafitách na Slovensku M. Duchek.

V roku 1922 boli vykonané súpisy architektonických pamiatok Bratislavy a Trnavy pre potreby regulačných plánov. Neskôr to boli zoznamy pamiatok Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Levoče, Košíc a opätovne Bratislavy, tieto mali už temer povahu záväzných štátnych zoznamov.

Pomerne veľký kus práce sa na komisariáte vykonal v oblasti ľudovej architektúry, najmä sakrálnej. Keď v októbri roku 1921 vyhorela obec Čičmany, vládny komisariát si predsavzal pomocou D. Jurkoviča obnoviť ich v plnej kráse. Zámer sa nepodaril. Nerešpektoval sa pôvodný pôdorys obce. Úspešnejší bol komisariát pri záchrane drevených kostolov na Slovensku.

K systematickému získavaniu údajov z katastra komisariát pristúpil až v roku 1924, vypracoval sa štvorstránkový dotazník, ktorý mal 9 základných otázok, na konci tohoto materiálu sa požadovali informácie o tom, ktoré pamiatky potrebujú opravu, sú v zlom stave, alebo ohrozené predajom, odvezené do Budapešti, resp. predané do súkromných rúk. Na akcii sa pracovalo dlho, ešte v roku 1927. Úroveň vyplnených dotazníkov nebola zvlášť vysoká, väčšinu ho poslali učitelia ľudových škôl, teda tí, ktorí neboli veľmi oboznámení s pamiatkami a umením. Na vládnom komisariáte sa vyhotovili len miestne zoznamy pamiatok.

V apríli 1925 komisariát usporiadal v Prahe v Zemědělském muzeu výstavu drevených kostolíkov (fotografie, škice, plány, akvarely). K vážnemu riešeniu problému týchto pamiatok došlo v roku 1927. Zásady ich záchrany komisariát zhrnul do memoranda, ktoré predložil Ministerstvu školstva a národnej osvety 14. októbra 1927. Vypracoval sa tiež obežník pre župné úrady, ktorý proklamoval požiadavku stálej súčinnosti štátnej správy s pamiatkovými orgánmi vo veci ochrany týchto pamiatok. V. Mencl sa zaslúžil tiež o záchranu malých dedinských románskych a gotických kostolov.

Komisariát bol zainteresovaný tiež na zachraňovaní hradov a hradných ruín. V Trenčíne sa konzervuje Barborin palác, chystá sa zameranie Spišského hradu a arch. Jurkovič vypracoval projekt na záchranu Oravského hradu, zabezpečili sa i prostriedky na záchranu Zvolenského hradu, práce sa však nerealizovali. Prebiehali aj práce na obnove Devínskeho hradu a Beckova.

Prehľady o pamiatkových akciách, ktorých sa komisariát zúčastnil, vydáva v rokoch 1936 a 1937. Celkovým prehľadom pamiatkových akcií za roky 1919-1935 bol zoznam umeleckohistorických objavov v rámci pamiatkovej ochrany (Zprávy památkové péče 1937, č. 3). Počas 20 ročnej existencie bola práca komisariátu podrobená viackrát kritike, ktorej vzdorovala niekedy úspešne, niekedy menej úspešne.

Činnosť komisariátu neprestala ani odchodom dr. Jána Hofamana do Čiech v decembri 1938, ani po odchode Dr. V. Mencla. Funkciou vedúceho bol poverený dr. Vl. Wagner, na komisariát nastupuje aj dr. Július Kálmán, historik umenia. Komisariát zaniká vládnym nariadením č. 29/1939 Slov. zákonníka z 24. marca 1939. Kompetencie prechádzajú na novovznikajúce slovenské Ministerstvo školstva a národnej obrany v Bratislave, kde vzniká pamiatkové oddelenie, ktorého vedúcim sa stáva Vladimír Wagner, čím sa zachovala kontinuita práce i vedenia.

Oddelenie pamiatok sa muselo vyrovnať s problémom revízie celého pamiatkového fondu. V súvislosti s približovaním frontu k Slovensku, vynárala sa otázka zabezpečenia pamiatok. Z pamiatkových akcií v rokoch 1939-1945 možno spomenúť adaptáciu Grassalkovichovho paláca na sídlo prezidenta, podľa projektu prof. E. Belluša, akciu ale viedlo Ministerstvo verejných prác. Pozoruhodným bolo aj reštaurovanie r. k. kostola v Liptovskom Mikuláši na popud akad. maliara Janka Alexyho.

Počas vojny, v roku 1944 sa pamiatky dostali do bezprostredného nebezpečenstva. Pamiatkový fond na Slovensku utrpel značné škody, ale oveľa viac im ublížili nasledujúce mesiace po prechode frontu.

Podľa údajov z roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne a po nej zničených, resp. poškodených 255 profánnych stavieb (kaštiele a kúrie), 20 hradných ruín, 308 rím. kat., 137 ev. a. v. a 80 gr. kat. kostolov, poškodené boli i pomníky a pamätníky, rozkradol a zničil sa interiér 450 kaštieľov a kúrií.

Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu pôsobiace v Košiciach, vytvorilo referát pre pamiatkovú starostlivosť. Na čele referátu stál riaditeľ SNM v Martine Ján Geryk. Vzhľadom na situovanie úradu tento nemohol rozvinúť väčšiu činnosť. Po presťahovaní Povereníctva do Bratislavy, sa Geryk vracia do Martina, na oddelení pamiatok pracuje dr. Wagner a do apríla 1945 ho viedol dr. Jaroslav Dubnický.

Vykonal sa dopyt vo viacerých kaštieľoch na západnom Slovensku ohľadne ich stavu a celkovej situácie. V júli 1945 bol zaslaný ONV obežník, v ktorom sa prikazovalo vykonať súpis umeleckých predmetov okresu, práce sa ďalej sústredili na problémy starostlivosti o kaštiele a kúrie, pričom sa požadovalo zabezpečenie hnuteľných pamiatok a zbierok a ich oddisponovanie na bezpečné miesto.

V roku 1946 opäť p... Prerušili sa reštauračné práce na kostole v Patinciach, ktorý sa preslávil senzačným archeologickým nálezom. Rímske kamenné nálezy v základoch Kostola svätého Vendelína sú na 99 percent z mramoru zo Süttő, teda z kryštalizovaného vápenca, podobne ako kamene nájdené na území Brigetia (jeden z hlavných rímskych táborov v tejto oblasti, dnes leží na území mesta Komárom - pozn.

Pred kostolíkom stála na tomto mieste menšia ranokresťanská krytá modlitebňa, ktorá bola postavená v časoch Rímskej ríše niekedy medzi 1. a 4. storočím technológiou typickou pre dané obdobie. Poukazujú na to úlomky rímskej škridlice aj stopy po jednoúrovňovej podlahe. V ranokresťanských kostoloch totiž loď a svätyňa ešte neboli oddelené, svätyňa sa vyvýšila až okolo 10. Pohanská svätyňa tu mohla byť už pred rímskym obdobím, keďže v najspodnejších vrstvách sa našli úlomky keramiky z neolitickej lengyelskej kultúry.

Nie je vylúčené ani to, že kostol bol postavený na prelome 10. a 11. storočia, teda koncom panovania kniežaťa Gejzu alebo v prvých rokoch vlády Štefana. Potvrdiť to môže laboratórny výskum zuhoľnatených zvyškov starobylého nosného trámu, respektíve antropologických nálezov nájdených pod kostolom (zatiaľ poznáme len čiastkové výsledky). Isté stredomorské prvky - napríklad stredoveká zvonová veža typu kampanila alebo milánske ozdobné prvky - svedčia o lombardskom vplyve.

Samotný fakt, že kostol stojí aj dnes, dokazuje, že jeho stavitelia boli veľmi erudovaní. Časť strechy a múrov sa už obnovila. Renovácia ani dôkladný výskum kultúrnej pamiatky nie sú lacné. V roku 2021 ministerstvo kultúry vyčlenilo na obnovu kostola 200-tisíc eur, ďalších 60-tisíc poskytla Trnavská arcidiecéza. O dotácii sa rozhodlo na základe prvého architektonicko-historického (A-H) výskumu z roku 2021, ktorého výsledky - návrh prezentácie kostola v štýle 19. storočia - sa vo svetle nových objavov ukázali ako nedostatočné.

Pred začatím reštauračných prác sa totiž zistilo, že stavba je o niekoľko stoviek rokov staršia, než sa predpokladalo (predtým si mysleli, že bola postavená v 13. storočí), navyše má rímske základy. Z tohto dôvodu bolo ešte pred renováciou potrebné vykonať ďalšie, veľmi nákladné prieskumy. Kvádre sa zatiaľ reštaurujú do poldruhametrovej až dvojmetrovej výšky. Hlavný reštaurátor Juraj Puškár v súlade s príslušnými zákonmi informoval pamiatkový úrad a rezort kultúry o zmenách, ktoré v hodnotení pamiatky nastali.

Podľa zákona sa už na túto kultúrnu pamiatku nedá predložiť žiadosť o ďalšiu dotáciu, preto musia na renováciu hľadať iné zdroje. Na archeologický výskum čaká aj okolie kostola, kde bol v minulosti cintorín, a predpokladá sa, že sem viedla aj rímska cesta. Pozemok okolo kostola vlastní obec Patince, samotná sakrálna stavba patrí rímskokatolíckej cirkvi.

Na strope zostal nápis z roku 1776, ktorý odkazuje na barokovú prestavbu kostola. Na otázku, či nepripravuje žiadosť o grant v Maďarsku, odpovedal, že maďarská vláda nedávno podporila obnovu susedného kostola v Iži. Puškár odhaduje, že na prieskum a renováciu kultúrnej pamiatky chýba ešte 60 percent rozpočtu. Paralelne s výskumom sa začala aj renovácia kostola. Úplne zničené staré nosníky.

Budova bola pokrytá jedinečnou strešnou krytinou vyrobenou vo Francúzsku, ktorá sa farbou, štruktúrou a rozmermi najviac podobá páleným škridlám nájdeným v stredovekej vrstve. Okrem toho sa rozobrala zvonová veža, ktorá bola ku kostolu postavená v 19. storočí. Keďže pamiatkový úrad s odvolaním sa na vysoké náklady neschválil, aby sa na kostole v plnej miere obnovili románske prvky, pôvodný vchod na južnej strane sa neotvorí. Obnova interiéru sa ešte nezačala.

Výklenok vľavo je pôvodný, zamurovaný vchod orientovaný na juh. Dnes sa chemicky konzervujú kamenné kvádre z lapitického andezitového tufu, ktoré poslúžili ako stavebný materiál. Prebieha stabilizácia kamenných kvádrov. Od získania ďalších financií závisí, kedy sa tieto práce vykonajú aj vo väčšom rozsahu či v interiéri.

Mapa Banskej Štiavnice, jedného z miest, ktorých pamiatky boli evidované.

tags: #vyskum #kostol #pamiatkovy #urad