Olej svätých a vôňa svätosti

Mnoho ľudí sa s istými rozpakmi priznáva k tomu, že oveľa radšej číta životopisy svätých ako Bibliu. Nie, nie je to hriech. Je to pochopiteľné. Biblia je plná bojov, vrážd, krvi, naturalistických opisov či vzťahov, ktorým v našej epoche vôbec nerozumieme. Aj v životopisoch svätcov je veľa utrpenia, bolestí a naturálnych opisov mučeníckej smrti. No sú napísané neraz pútavejším spôsobom, ako príbeh, ktorý sa ešte viac podobá na ten náš.

Niet divu, že za obrátením mnohých ľudí nestála Biblia, ale životopis nejakého svätého či svätej. Svätí tak tvoria akési „intro“ na ceste k Bohu a neskoršiemu čítaniu Biblie. „Boha poznávame v jeho obrazoch a veriacich v ich svätých,“ napísal teológ a sociológ Jan Jandourek.

Svätci ako ikonka, na ktorú máme kliknúť

Čítanie životopisov svätých však prináša isté úskalia. Životopisy svätých sú dielami, ktoré napísali iní ľudia. A tí žili v konkrétnej dobe, ktorá vnímala realitu úplne inak ako my. Okrem toho mali vlastnú skúsenosť, spiritualitu a vedome aj nevedome vkladali do opisovaného svätého či svätej vlastné predstavy, túžby a sny. Jednoducho videli daného svätého človeka z vlastného pohľadu.

Nehovoriac už o tom, že niektoré životopisy svätých v sebe nesú veľkú dávku akejsi náboženskej reklamy a PR - aj keď sa tomu tak v prvých storočiach nehovorilo. To však neznamená, že ich nemôžeme alebo nemáme čítať. Dôležité je len neustále si uvedomovať prítomnosť rôznych nánosov.

Spomínaný Jan Jandourek, ktorý sa tejto problematike venoval už na prelome tisícročí, ponúka niekoľko bodov, ktoré by mali pri čítaní životopisov svätcov zablikať ako červená kontrolka. Píše, že „máme právo text pochopiť inak, než bol chápaný doteraz, a text môžeme dokonca vykladať ako mýtus, umelecké dielo alebo sen“.

Dôležitá je však podľa neho naša vlastná skúsenosť a kritický pohľad. Koniec koncov, biblisti dodnes pri čítaní Biblie uplatňujú historicko-kritické metódy exegézy. Tie môžeme pokojne použiť aj pri čítaní životopisov obľúbených aj neznámych kanonizovaných svätcov.

Je pravda, že dnes spolu s kanonizáciou vychádza akýsi oficiálny text životopisu daného svätého či svätej, ktorý predtým prešiel dôkladnou kontrolou. Mnohí svätí - a patria medzi nich aj známe mená - však nikdy neprešli prísnym procesom kanonizácie, ako ju poznáme dnes.

Jeden príklad. Svätá Jana Františka de Chantal vraj už od piatich rokov nedokázala zniesť inovercov, a vždy keď ich videla, dala sa do plaču. Toto tvrdenie nie je príliš ekumenické. A aj keď je možné všetko, čitateľ si túto informáciu môže vziať ako príklad dobového písania životopisov. Potrebuje si však uvedomiť, že Jana Františka de Chantal nebola svätou preto, že sa už v detstve rozplakala pri stretnutí s veriacim z inej cirkvi.

Tá istá zásada platí aj v dnešnej dobe, v ktorej sa čoraz viac stávajú populárnymi zázračné oleje, pramene a vody alebo medailóniky. Fľaštička, v ktorej každý rok počas veľkolepých slávností vrie krv svätého Januára, alebo kosť svätej Walburgy, z ktorej vyteká zázračný olej, sú naozaj zázračné skutočnosti presahujúce naše pochopenie. Tie však nie sú podstatou svätých životov Januára ani Walburgy.

Ani Ježiš nehovoril o zázrakoch, ale o znameniach. A znamenie je tu preto, aby ukazovalo na ich pôvodcu. Zázračná vec alebo skutočnosť je ikonkou, na ktorú máme kliknúť, aby sme sa dostali k životu daného svätého. A život svätého je ikonkou, na ktorú máme kliknúť, aby sme sa dostali k Bohu.

Ľudia z mäsa a kostí

Mnohé, hlavne staršie životopisy sa snažili z „pšenice“ života svätých dôsledne vyzbierať „kúkoľ“ akéhokoľvek pochybenia. A keď v takýchto opisoch životov svätcov predsa len nájdeme nejakú chybu či hriech, sú skôr opisované ako odrazový mostík k neskoršiemu bezchybnému životu.

Dnešné životopisy, prípadne dnešné prepisy starých životopisov svätých sa už nesnažia vyretušovať žiadnu „chybu na kráse“. Predstavujú nám svätcov z mäsa a kostí, ktorí mali svoje vrtochy, chyby, zatmenia aj chvíle bez Boha. Tým opäť vracajú ich príbehy do reálneho života.

Svätí nie sú tí, ktorí nikdy neurobili chybu. Paradoxne nie preto, aby ukázali priepastný rozdiel medzi ich životmi, ale preto, aby naznačili, že medzi životom svätého a kacíra vedie hranica tenká ako niť.

Teológ Walter Nigg napísal, že „cirkev a kacíri sú zjavy patriace do jedného duchovného sveta, sú výrazmi im nadradenej božskej skutočnosti, ktorej každá časť má zo svojej podstaty celkom jasne vymedzenú úlohu. Preto nikdy nemôže dôjsť ku ‚konečnému prekonaniu pojmov ortodoxia a heréza‘, ako to nástojčivo presadzoval Berďajev, ale skôr k neodkladne novému hodnoteniu kacírov“.

Podľa Bernarda Shawa je „každý skutočne náboženský človek kacírom, a tým buričom“. Mnohí svätí boli za svojho života považovaní za pohoršujúce elementy. A niet divu, svätí boli často jediní, kto počas úpadku vyniesol na svetlo istú časť pravdy. Práve tú, ktorú vtedajšia cirkev v tom čase potrebovala. A svetlo je často nepríjemné. Oveľa jednoduchšie je niekoho vyhlásiť za kacíra. Aj keď je vlastne svätý.

Život tisícov svätých je svojím spôsobom úvodom do Biblie aj jej pokračovaním.

V sérii textov o životoch katolíckych svätých, ktoré radi a pravidelne na Christianitas.sk uverejňujeme, chceme poukázať na príklady hrdinskej svätosti a cnostného života, ktoré muži a ženy Cirkvi vedeli v ťažkých životných situáciách preukázať a zachovať.

Boh svojich svätých bohato a nesmierne odmeňuje po ich smrti, veď ani oko nevidelo a ani ucho nepočulo, čo tým, ktorí Ho milujú, Nebeský Otec pripravil. Stáva sa však, že niekedy sa niečo z týchto darov a odmien z rozhodnutia Božej Prozreteľnosti ukáže už tu na zemi aj nám, ktorí sa so striedavým úspechom pokúšame k tejto heroickej svätosti svojimi životmi priblížiť. Jednak sú to zázraky, ktoré svätí konali priamo, alebo ich sprostredkovali svojím príhovorom, zázraky a uzdravenia na ich hroboch alebo pri ich relikviách, stigmy, a mnohé iné. V dnešnom článku v skratke priblížime tzv. olej svätých a vôňu svätosti.

Olej svätých

Niekedy sa nazýva aj manna svätých - je to olejovitá látka, o ktorej sa hovorí, že vytekala alebo stále vyteká z niektorých relikvií alebo z hrobiek istých svätých; niekedy sa tak označuje olej v lampách, ktoré horia pred ich svätyňami. Tiež sa tak niekedy nazýva aj voda, ktorá vyteká zo studní v blízkosti ich hrobov alebo olej a voda, ktoré nejakým spôsobom prišli do kontaktu s ich relikviami.

Tieto oleje používajú alebo používali veriaci s vierou, že vyliečia telesné a duchovné neduhy nie vlastnou vnútornou silou, ale na príhovor svätých, s ktorými majú tieto oleje nejaké spojenie.

V ortodoxnej cirkvi sa myroblyta (z byzantskej gréčtiny μυροβλύτης, latinsky myroblyta; cirkevnoslovansky мѵрото́чецъ, rumusky izvorâtor de mir a gruzínsky ონმდინარე) volá kresťanský svätec, ktorého relikvie alebo hrob produkuje „aromatickú tekutinu s liečivými vlastnosťami alebo svätú vodu veľmi podobnú myrhe“.

Niekedy sa tak označuje aj svätec, ktorého telo po smrti vyžaruje vôňu známu ako vôňa svätosti. Samotný výron oleja alebo vône sa označuje ako myroblýzia (z gréckeho μυροβλυσία, muroblusía) alebo myroblytizmus. Vo východnej pravoslávnej cirkvi sa tiež verí, že aj niektoré ikony uvoľňujú olej.

V časoch svätého Paulína z Noly († 431) panoval zvyk polievať relikvie alebo relikviáre mučeníkov olejom a potom ho zhromažďovať do váz, špongií alebo kúskov látky. Tento olej, oleum martyris, sa potom veriacim rozdával ako prostriedok proti chorobe.

Podľa svedectva Paulina z Perigueux (napísal ho okolo roku 470) sa tento zvyk v Galii rozšíril aj na relikvie svätých, ktorí nezomreli ako mučeníci, najmä na relikvie veľkých svätcov, ako bol napríklad sv. Martin z Tours. O olejoch svätých raní cirkevní spisovatelia nie vždy uvádzajú, o aký druh svätých olejov presne ide. Preto svätý Augustín v De Civitate Dei spomína, že mŕtveho muža priviedli k životu olejom svätého Štefana.

V súčasnosti je najznámejším olejom svätých olej svätej Walburgy (Walburgis oleum). Vyteká z kamennej dosky a susediacej kovovej platne, na ktorej spočívajú relikvie sv. Walburgy v kostole v Eichstadte v Bavorsku. Tekutina sa zachytáva do strieborného pohára, ktorý na tento účel umiestnili pod dosku, a sestry svätého Benedikta, ktorým kostol patrí, ho rozdeľujú medzi veriacich v malých fľaštičkách.

Chemická analýza ukázala, že tekutina obsahuje len vodu. Hoci pôvod tekutiny je pravdepodobne prirodzený, skutočnosť, že sa dostala do kontaktu s relikviami svätca, ospravedlňuje prax jej používania ako lieku proti chorobám tela a duše. O oleji svätej Walburgy sa zmieňuje už v deviatom storočí jej životopisec Wolfhard z Herriedenu.

Olej sv. Menasa. Tisíce malých baniek s nápisom: EULOGIA TOU LGIOU MENA (Spomienka sv. Menasa) nedávno (1905-8) vykopal C. M. Kaufmann v Baumme (Karm Abum) v púšti Mareotis, v severnej časti Líbyjskej púšte. Súčasná Baumma je pohrebiskom líbyjského mučeníka Menasa, a bola počas piateho a možno aj šiesteho storočia jedným z najznámejších pútnických miest v kresťanskom svete. Fľaštičky svätého Menasa boli archeológom oddávna dobre známe a našli sa nielen v Afrike, ale aj v Španielsku, Taliansku, Dalmácii, Francúzsku a Rusku, kam ich priniesli pútnici zo svätyne Menas.

Až do Kaufmannovho objavu sa verilo, že obsahovali olej z lámp, ktoré horeli pri hrobe Menasa. Z rôznych nápisov na nádobách, ktoré vykopal Kaufmann, je isté, že aspoň niektoré, ak nie všetky, obsahovali vodu zo svätej studne pri svätyni svätého Menasa a boli dávané na pamiatku pútnikom. Takzvaný olej svätého Menasa bol teda v skutočnosti vodou z jeho svätej studne, ktorá sa používala ako liek proti telesným a duchovným neduhom.

Olej svätého Mikuláša z Myry je tekutina, ktorá vychádza z jeho relikvií v Bari v Taliansku, kam boli privezené v roku 1087. Hovorí sa, že tiekla aj z jeho relikvií, keď boli ešte v Myre.

Svätý Gregor z Tours v De Gloria martyrum dosvedčuje, že z hrobu Jána Evanjelistu sa uvoľňovala látka, ktorá vyzerala ako múka. Ten istý Gregor píše (tamtiež), že z hrobu apoštola sv. Ondreja v Patrae vystupovala manna vo forme múky a vonného oleja.

Olej sv. Filomény. V Mugnano del Cardinale vložila miestna žena 26. augusta 1805 ruky do olejovej lampy, ktorá horela pred posvätným telom svätej Filomény a pomazala oči svojho slepého dieťaťa. Dieťaťu sa vraj okamžite vrátil zrak. Každý rok miestny biskup požehná olej v Sanktuáriu sv. Filomény (rímskokatolícka diecéza Nola, Taliansko) a rozdá ho veriacim kresťanom. Olej svätej Filomény má štatút sväteniny a ctiteľov ním zvyčajne pomazáva na čele kňaz.

Zoznam svätých, z ktorých relikvií alebo hrobiek údajne v určitých časoch tiekol olej je pomerne dlhý:

• sv. Antipas, biskup z Pergamu, umučený za cisára Domitiana;
• sv. Babolenus, opát zo St-Maur-des-Fosses pri Paríži, zomrel v 7. storočí;
• sv. Candida mladšia z Neapola, zomrela 586;
• sv. Demetrius Solúnsky, umučený v roku 306 alebo 290;
• sv. Eligius, biskup z Noyonu, zomrel v roku 660 alebo krátko potom;
• sv. Euthymius Veľký, opát v Palestíne, zomrel v roku 473;
• sv. Fantinus, spovedník v Tauriane v Kalábrii, zomrel za Konštantína Veľkého;
• sv. Félix z Noly, kňaz, zomrel okolo roku 260;
• sv. Franca, cisterciánska abatyša, zomrela v roku 1218;
• sv. Glyceria, umučená za vlády Antonina Pia;
• bl. Gundecar, biskup z Eichstadtu, zomrel v 1075;
• sv. Humilitas, prvá abatyša z Vallombrosian, zomrela v roku 1310;
• sv. Ján Almužník, alexandrijský patriarcha, zomrel roku v 620 alebo 616;
• sv. Ján z Beverley, biskup z Yorku, zomrel v roku 721;
• sv. Lukáš mladší, priezviskom Thaumaturgos, pustovník v Grécku, zomrel asi 945 al. 946;
• sv. Paphnutius, biskup a mučeník v Grécku, zomrel pravdepodobne v 4. storočí;
• sv. Pavol, biskup z Verdunu, zomrel v roku 648;
• sv. Perpetuus, biskup z Tongres-Utrecht, rok 630;
• sv. Peter González, dominikán, zomrel v roku 1246;
• sv. Peter Thaumaturgus, biskup z Argos, zomrel asi v roku 890;
• sv. Rolendis, panna, v Gerpinnes v Belgicku, zomrela v 7. alebo 8. storočí;
• sv. Reverianus, biskup z Autunu a spoločníci, umučení okolo roku 273;
• sv. Sabinus, biskup z Canosy, zomrel okolo roku 566;

Táto tabuľka sumarizuje informácie o niektorých svätých a olejoch, ktoré sú s nimi spojené:

tags: #vyteka #olej #z #jeho #knaz