Nitra, mesto s bohatou históriou a hlbokými kresťanskými koreňmi, bolo domovom mnohých významných kňazov, ktorí zanechali nezmazateľnú stopu v slovenskej spoločnosti. Tento článok sa zameriava na životopisy niektorých z týchto osobností, ich prínos pre cirkev a národ.
Nitriansky hrad, sídlo biskupstva.
Msgr. ThDr. Jozef Tiso
Dr. Jozef Tiso pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Jeho otec, Gašpar Tiso, bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Matka sa volala Terézia, rodená Budíšková. V rodine bolo sedem detí: traja chlapci a štyri dievčatá. Tisová rodina bola solídna a nábožná. Svoju životnú filozofiu čerpala z čítania životopisov svätých, z Radlinského Nábožných výlevov a zo spoločných modlitieb.
Ľudovú školu vychodil v miestnej trojrečovej slovensko-maďarsko-nemeckej rímskokatolíckej škole. Po skončení 6. triedy odišiel na stredoškolské štúdiá do Žiliny s úmyslom, že bude študovať za kňaza. Neskoršie prešiel do nitrianskeho seminára. Tam na piaristickom gymnáziu dokončil vyššie triedy s výborným prospechom.
V lete r. 1910 biskup Fischer-Colbie vysvätil Tisu vo Viedni za kňaza. Primície mal vo svojom rodisku za účasti veriacich z celého okolia. Po roku sa Tiso dostal do Rajca. Tam nazrel po prvý raz do najchudobnejších chalúp a zoznamoval sa s potrebami robotníkov rajeckého okolia. Po dvoch rokoch ho biskup preložil do Bánoviec nad Bebravou, ktoré sa stali „Tisovým mestom“, lebo v ňom pôsobil dlhé roky. Ešte aj ako prezident Slovenskej republiky nevzdal sa svojej fary, ale prichádzal do nej skoro každú nedeľu.
Počas prvej svetovej vojny sa Tiso stal vojenským kaplánom trenčianskeho pluku. Biskup ho potom poslal do Nitry za špirituála bohoslovcov. V Nitre bolo usadených veľa Maďarov, ktorí ju pokladali za maďarské mesto. Po prevrate začali v nej vyrastať rady Slovákov, ktorí potrebovali vodcov. Prozreteľnosť im poslala dvoch kňazov a profesorov: Dr. Jozefa Tisu a Dr. Eugena Filkorna. Títo vzdelaní Slováci s vodcovským nadaním vycítili, že nitrianski Slováci potrebovali solídny časopis, ktorý by im pomáhal v meste s takou bohatou slovenskou tradíciou položiť základy slovenského života. Tiso ako spirituál preložil do slovenčiny Avanciniho dielo „Život a učenie Ježiša Krista“ pre kňazov a bohoslovcov.
13. februára 1921 boli v Nitre vysvätení prví traja slovenskí biskupi: Dr. Karol Kmeťko pre Nitru, Marián Blaha pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák pre Spiš. Tiso sa stal tajomníkom biskupa Kmeťka. Roku 1924 sa vzdal miesta biskupského tajomníka a šiel za farára do Bánoviec. Tam začal naplno svoju politickú činnosť.
V jeseni roku 1922 boli druhé voľby na Slovensku, po ktorých sa dostalo 23 poslancov z ľudovej strany do pražského parlamentu. 18. decembra Dr. Tiso po druhý raz prehovoril v parlamente 19. marca 1923. 24. novembra 1926 Dr. Tiso prehovoril v parlamente o autonómii. 15. januára 1927 prezident Masaryk menoval Dr. Tisu ministrom zdravotníctva a telesnej výchovy. Z príležitosti 10. výročia ústavy Dr. Tiso prehovoril v parlamente. Dr. Tiso bol veľký optimista, ktorý sa nedal znechutiť nijakými ťažkosťami a prekážkami.
Keď sa roku 1935 85-ročný Masaryk vzdal prezidentskej funkcie, Beneš, ako hlavný uchádzač o prezidentstvo, sľúbil Tisovi, ktorý vyjednával v mene ľudovej strany, že Slovensko dostane za rok autonómiu, ak ľudová strana bude hlasovať za neho v prezidentských voľbách. Beneš sa stal prezidentom len preto, že za neho ľudová strana hlasovala. V jeseni roku 1937 Dr. Tiso, ako člen delegácie Spolku sv. Vojtecha, navštívil amerických Slovákov. 29. marca 1938, kedy bolo v Európe napäté ovzdušie, Dr. Tiso prehovoril v parlamente. 16. augusta 1938 umrel Andrej Hlinka. Tiso, ako Hlinkov nástupca v ľudovej strane, navštívil Beneša 8. septembra a upozorňoval ho na vážnosť situácie. Vrátil sa na Slovensko sklamaný.
Ľudová strana zvolala svoj výkonný výbor na 5. a 6. októbra 1938 do Žiliny. Na schôdzu boli povolaní aj zástupcovia iných politických strán okrem komunistov. Osem politických strán, pôsobiacich na Slovensku, sa dohodlo na spoločnom postupe dosiahnuť autonómiu Slovenska. Utvorila sa slovenská autonomistická vláda s piatimi ministrami a s Dr. Tisom ako ministerským predsedom. Centrálnej vláde v Prahe nič iné neostávalo ako schváliť žilinské rozhodnutie. Po 20-tich rokoch ťažkých bojov slovenská autonómia sa stala skutočnosťou a republika bola zachránená.
Udalosti okolo vyhlásenia samostatnosti 14. marca 1939 sú každému známe... O 11. hodine Dr. Tiso bol na historickej schôdzke snemu Slovenskej krajiny, na ktorej sa zúčastnilo 57 poslancov a všetci členovia vlády. O 12. hodine, 7. minúte a 30 sekundách Dr. Tiso vyhlásil Slovenský štát. Dr. Tiso sa stal predsedom slovenskej vlády, ktorú za krátky čas uznalo 27 štátov. 26. októbra 1939 bol jednohlasne zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.
Pred koncom vojny Rusi nadviazali styk s Dr. Tisom pomocou agentov ruskej armády a navrhovali mu, aby vyhlásil „slovenskú sovietsku republiku“. Cez Veľký týždeň dr. Tiso so svojou vládou odišiel z Bratislavy do Rakúska. Ubytoval sa v benediktínskom kláštore v Kremsmúnsteri.
Mons. ThDr. Ladislav Belás
Mons. ThDr. Ladislav Belás sa narodil 18. apríla 1934 v Hrušovanoch. V rokoch 1941-1949 študoval na gymnáziu v Nitre, po maturite pokračoval na tamojšej Vysokej škole bohosloveckej. Po zrušení diecéznych seminárov študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave v rokoch 1950-1953, kde ho 21. decembra 1952 vysvätili za kňaza.
Mons. ThDr. Ladislav Belás.
Ako kaplán pôsobil v rokoch 1953-1954 v Skalitom a v rokoch 1954-1963 v Čadci, potom bol v rokoch 1963-1971 správcom farnosti v Beluši v púchovskom okrese. V rokoch 1971-1980 pracoval ako tajomník Biskupského úradu v Nitre, súčasne ako notár Cirkevného súdu a prosynodálny examinátor; v r.1973 dostal menovanie za pápežského kaplána, v tom istom roku sa stal nitrianskym sídelným kanonikom, v r. 1977 katedrálnym archidiakonom, súčasne správcom farnosti Nitra-Horné mesto. Ako angažovaného kňaza ho v r.1979 zvolili za člena správneho výboru Spolku sv. Vojtecha, v r. 1980-1985 zastával post generálneho riaditeľa Ústrednej charity na Slovensku a stal sa správcom Kostola sv. Ladislava v Bratislave.
V rokoch 1985-1990 bol šéfredaktorom Katolíckych novín, riaditeľom Biskupského úradu v Nitre a farárom v Nitre-Dolnom meste. Od roku 1987 pôsobil ako sudca Diecézneho cirkevného súdu v Nitre, od r. V r. 1990 prevzal správcovstvo Diecéznej knižnice v Nitre, od r.1991 pôsobí ako cirkevný cenzor a tiež odborný asistent na Teologickom inštitúte v Nitre pre odbor patrológia. Zároveň pôsobil ako lektor cirkevných dejín na katedre etiky Vysokej školy pedagogickej v Nitre (1991-1994). Od r. 1991 mal titul kustód kapitulského a biskupského archívu. Od r. 2017 žil v dome Promeritae Quieti v Nitre na Šindolke.
Významná je jeho publicistická činnosť, spočíva v šírení poznatkov o prínose kresťanstva ku vzdelanostnému a kultúrnemu rozvoju nášho národa, o kresťanských tradíciách a zaslúžilých osobnostiach, o histórii farností a pamätných miestach Nitrianskej diecézy.
| Funkcia | Rok |
|---|---|
| Kaplán v Skalitom | 1953-1954 |
| Kaplán v Čadci | 1954-1963 |
| Správca farnosti v Beluši | 1963-1971 |
| Tajomník Biskupského úradu v Nitre | 1971-1980 |
| Šéfredaktor Katolíckych novín | 1985-1990 |
Svätú omšu spojenú s pohrebnými obradmi slávil v Nedeľu Krstu Pánovho 10. januára 2021 nitriansky biskup Viliam Judák s generálnym vikárom Petrom Brodekom a kapitulnými kanonikmi v Katedrálnom chráme - Bazilike sv. Emeráma v Nitre.
Mons. prof. ThDr. Viliam Judák, PhD.
Kardinála Jána Chryzostoma Korca vystriedal v úrade nitrianskeho diecézneho biskupa doterajší profesor cirkevných dejín na bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského Viliam Judák. Jeho vymenovanie z konca mája zverejnila Svätá stolica 9. júna. Mons. Viliam Judák sa narodil 9. novembra 1957 v Harvelke v nitrianskej diecéze a po rokoch prípravy na kňazstvo v bratislavskom seminári bol 16. júna 1985 v Nitre vysvätený na kňaza nitrianskej diecézy.
Svoju pastoračnú službu vykonával ako kaplán v Nitre - Dolnom Meste a Drietome, kde bol aj správcom farnosti do r. 1990. V tom čase postgraduálne študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal r. 1991 doktorát posvätnej teológie. 1. septembra 1990 bol menovaný za prefekta Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre a 18. októbra 1991 za cirkevného sudcu. Je členom zboru konzultorov.
Od r. 1991 tiež pôsobí aj na Vysokej škole pedagogickej v Nitre, na katedre katechetiky a etiky (dnes Univerzita Konštantína Filozofa). 1. júla 1993 bol menovaný za docenta Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave a v rokoch 1995 až 1998 bol prodekanom spomínanej fakulty. V čase od 1. júla 1996 do 1. júla 2001 zastával funkciu rektora Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre. V roku 1997 sa stal vedúcim Katedry cirkevných dejín Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave a v tom istom roku bol prezidentom Slovenskej republiky vymenovaný za profesora v odbore Katolícka teológia.
V zajetí měli jejího velitele — ona sama pronikla za nepřátelské linie, aby zabránila masakru.
Zaoberá sa obdobím kresťanského staroveku a stredoveku, so zreteľom na slovenské cirkevné dejiny. Je autorom viacerých monografií z oblasti cirkevných dejín, mnohých kníh, článkov a publikácií. Pápež Benedikt XVI. ho 9. júna 2005 vymenoval za nitrianskeho diecézneho biskupa. Biskupská vysviacka Mons. Viliama Judáka sa uskutočnila 16. júla 2005 v Bazilike sv. Emeráme v Nitre.
Don Alojz Mošať
Don Alojz Mošať sa narodil 18. apríla 1934 v Hrušovanoch, okr. Topoľčany. Päť tried ľudovej školy vychodil v Hrušovanoch a do meštianky chodil v Topoľčanoch, kde po vyučovaní chodil k saleziánom do oratória, a tam spoznal viacerých saleziánov. Ako štrnásťročný odišiel do Šaštína k saleziánom. V roku 1950, keď v noci z 13. na 14. apríla všetky mužské rehole boli rozpustené totalitným systémom, ukončil šiesty ročník gymnázia v Nitre.
Po maturite študoval v rokoch 1953 - 1955 hudbu a slovenčinu na Vyššej pedagogickej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil promóciou v roku 1955. V roku 1955 začal na Univerzite Komenského študovať hudbu a hru na klavír. Po druhom ročníku bol z náboženských dôvodov zo školy vyhodený. Od roku 1959 začal vyučovať na ľudových školách umenia. Počas pôsobenia na ĽŠU v Nitre založil Detský komorný zbor, Učitelský zbor mesta Nitry a big-beatovú skupinu v nitrianskej katedrále, ktorú viedol jeden rok. V roku 1954 nadviazal kontakt s donom Izakovičom a počas štúdií začal tajný noviciát.
Vysvätený za kňaza bol 17. augusta 1964 v Poľsku v Krakowe. Jeho kňazstvo bolo zverejnené až 26. decembra 1990. Potom odišiel do Šaštína, kde bol regenschori v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie a vypomáhal aj v pastorácii. Od 15. marca 1975 prešiel do pastorácie nitrianskej diecézy. Stal sa kaplánom v Pruskom. Od 1. septembra 1976 bol správcom farnosti Nitrianske Rudno, kde účinkoval dvadsať rokov. Pre Nitriansku diecézu sa stal predsedom liturgickej komisie pre hudbu a spev. Od júla 1996 pôsobil jeden rok v Lehote pri Nitre, štyri roky v Modranke pri Trnave a jedenásť rokov v Kuklove pri Šaštíne.
Zomrel vo veku 89 rokov, v saleziánskej kongregácii prežil 68 rokov rehoľného a 59 rokov kňazského života. Svätá omša za zosnulého a pohrebné obrady sa konali 14. júna 2023 v kostole sv. Martina v Hrušovanoch.
Jozef Miloslav Hurban
Jozef Miloslav Hurban bol spisovateľ, politik, kňaz. Narodil 19. marca 1817 v Beckove. Študoval v Bratislave na evanjelickom lýceu (1830 - 1840). Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Za kňaza bol vysvetený v roku 1840. Ako evanjelický kaplán pôsobil v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 ako farár v Hlbokom. V roku 1840 získal titul PhDr., ThDr. h. c. Jozef Hurban stál na čele slovenského literárneho a verejného života takmer polstoročie (od roku 1835). Bol nekompromisný bojovník za národné práva Slovákov.
Jozef Miloslav Hurban.
V júli 1843 sa uskutočnilo jeho stretnutie na fare v Hlbokom so Štúrom a Hodžom, kde prijali spoločnú dohodu o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovaného slovenského jazyka. Novú spisovnú slovenčinu uviedol už v druhom vydaní almanachu Nitra (1844), hoci Štúrova kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V rokoch 1848 - 1849 bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania. Na jeho fare v Hlbokom sa 18. marca 1848 uskutočnila porada slovenských národovcov, kde vznikol plán mítingov. Bol autorom regionálneho programu Nitrianske žiadosti.
bol väznený a finančne pokutovaný. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej vydal ďalší ročník almanachu Nitra (1876 - 1877) v češtine, na znak tradície literárnej jednoty československej a obnoveniu spoločného jazyka. Spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické pojednania o slovenskom povstavní v roku 1848. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom.
Hurbanov novinársky záujem, ako aj jeho literárna práca sa dotýkali predovšetkým slovenského života. Je autorom poézie, prózy, spisov, literárno-historických a cirkevno-historických prác.
Počas revolúcie 1848/49 bol spolu s Ľudovítom Štúrom hlavný organizátor národnorevolučného a národnooslobodzovacieho hnutia. Na ľudovom zhromaždení v Brezovej pod Bradlom 28. apríla 1848 vyhlásil Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej s hlbokým demokratickým, sociálnym a národným posolstvom. Stal sa spoluzakladateľom a prvým predsedom Slovenskej národnej rady, prvého slovenského národnopolitického orgánu. Po potlačení revolúcie bol odstavený z politického života a žil pod policajným dozorom. Počas júnového pražského povstania roku 1848 sa zúčastnil na bojoch na barikádach.
Po páde Bachovho absolutizmu sa znovu zapojil do národného a politického hnutia. Bol jedným z hlavných rečníkov na memorandovom zhromaždení roku 1861 a zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej. V tomto období vydával časopis Cirkevné listy.
Záver
Životy týchto významných kňazov z Nitry sú svedectvom ich hlbokej viery, obetavosti a oddanosti službe Bohu a slovenskému národu. Ich prínos v oblasti duchovnej, kultúrnej a spoločenskej je neoceniteľný a ich odkaz zostáva inšpiráciou pre budúce generácie.