Sto rokov od narodenia Simone Weilovej (1909-1943) vyšlo v slovenčine jej druhé dielo Tiaž a milosť. Úvahy tejto francúzskej mystičky so židovskými koreňmi sú nepochybne vrcholom duchovne orientovanej filozofie 20. storočia. Simone Weilová vo svojom strhujúcom mysticizme zakotvuje v kresťanstve, ale paralelne, keďže bola mimoriadne inteligentná a vzdelaná, v ňom integruje grécku tradíciu a takisto impulzy východnej filozofie, hinduizmu, budhizmu a taoizmu.
Krátkosť pozemskej púte Simone Weilovej, ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby", akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku".
O diele "Tiaž a milosť"
Významné dielo francúzskej filozofky a mystičky Simone Weilovej vyšlo až štyri roky po jej smrti v roku 1947. Časť poznámok finalizoval do knihy Tiaž a milosť v roku 1947 podľa vlastného uváženia až jej priateľ v úlohe editora Gustave Thibon, ktorému ich odovzdala nedlho pred smrťou. Za svoj krátky život okrem zopár publikovaných článkov v tejto oblasti nevydala ani jedinú knihu - zanechala „desať hrubých zošitov“ poznámok v rôznych jazykoch. To sú v skratke osudy Weilovej textov, no veľavravne predznačujú aj jej osud a dokonca i spôsob jej myslenia.
Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa", to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou" a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia.
Široké, bohaté myslenie autenticky zviazané s prežívanými chvíľami a premýšľanými problémami v kombinácii s neuveriteľným postrehom a koncentráciou otvára čitateľovi úplne nové dimenzie. Zvláštne paradoxné formulácie v sémanticky nasýtenom jazyku plnom univerzálnych konštatovaní, definícií a etických imperatívov vyzerajú na pohľad prísne matematicky, no ich hĺbka je lákavo nepreniknuteľná, vyžaduje si následné premietnutie v mysli za zatvorenými viečkami v slobodnej, chladivej temnote uvažovania. Práve jasná formulačná logika s univerzálnym obsahom vyvoláva pocit absolútna, dokonalosti a harmónie.
Simone Weilová pritom podľa dobových svedectiev pôsobí opačne, rozporuplne a extravagantne: bola geniálna študentka, priama a úprimná, pracovala ako robotníčka, často podstupovala útrpné askézy, nikdy nelipla na spoločenskom postavení, bola gándhiovská, no angažovala sa aj vojensky, ľavicovo orientovaná a pritom silne duchovne založená, odmietala judaizmus, no nikdy nekonvertovala na kresťanstvo... Harmónia jej rozprávania preto prichádza do čitateľovho vedomia ťažko, postupne a pozvoľna, cez hrozivé protiklady človeka a Boha, cez nezmieriteľnosť zla a dobra, cez všetky tie povrchné, zjavené a zároveň klamlivé konflikty.
Vytŕhať sem do informatívnej recenzie niekoľko ďalších myšlienok nemá žiadny význam, iba ak by sme odcitovali celú knihu - a nech to znie hocijako: kniha sa tiež nedá celkom odcitovať, lebo sa nedá prečítať, dá sa osvojiť! Teda dá sa nájsť prístupový kód a vždy nanovo s ním do nej vstúpiť, to áno, ale zavrieť ju a povedať „Koniec“, znamená ani nezačať.
Simone Weilová: Tiaž a milosť, Bratislava, Kalligram 2009.