Sú tu opäť Vianoce. Už takmer sedemnásť storočí sa slávi 25. december ako deň príchodu Ježiša Krista na svet. Od jeho narodenia sa počíta nový, kresťanský letopočet. Pritom dodnes nevieme, kedy presne sa Ježiš narodil. Kresťanský letopočet sa počíta od 1. 1. 1, týždeň po narodení Ježiša Krista.
Ale z analýzy historických prameňov, svedectiev a rôznych indícií súčasní historici odhadujú, že sa „syn Boží“ mohol narodiť medzi 12. rokom pred kresťanským letopočtom a 6. rokom tohto letopočtu. Predstavme si, že by sa Ježiš narodil v skutočnosti naozaj o 12 rokov skôr. To by sa museli prepísať všetky dejepisy a preprogramovať všetko možné.
V slovenčine sa roky pred narodením Ježiša označujú aj ako roky pred Kristom (skrátene pred Kr., prípadne po Kr.). Ako prvý sa pokúsil vypočítať rok Ježišovho narodenia rímsky mních Donysius Exiguus (Dionýz Malý), ináč pápežský archivár roku 525. Urobil tak na základe historických záznamov, dostupných v 6. storočí. Mních sa dokázateľne mýlil, napriek tomu sa podľa jeho nesprávneho výpočtu začal používať nový, čiže kresťanský letopočet.
Rôzne moderné štúdie kladú dátum Ježišovho narodenia medzi 12. rok pred n. l. (čas preletu Halleyho kométy, ktorá mohla byť betlehemskou hviezdou) a rok 6 n. Iný názor vychádza zo spojitosti Vianoc s obdobím vlády Herodesa I. Veľkého, kráľa Judska, čiže do roku 4 pred n. l. (keď zomrel). Je však spoľahlivo známe, že Quiriniovo provinčné sčítanie sa uskutočnilo v roku 6 n.
Pred desiatimi rokmi zisťoval dátum narodenia Ježiša taliansky cirkevný historik Giorgio Fedalta, pričom využil výsledky pozorovaní Námorného observatória USA (U. S Naval Observator) vo Washingtone. Pre mnohých bádateľov je naďalej otázny aj deň narodenia - 25. december.
Je až nepochopiteľne, že deň narodenia Ježiša neuvádzajú evanjelisti, najbližší jeho učeníci, vo svojich správach. Pritom dobre poznal mnohé chronologické údaje, napríklad že Ježiš bol na ôsmy deň po narodení obrezaný a po splnení dní očisťovania ho uviedli do chrámu. Pre súčasníka je ešte menej pochopiteľná iná otázka: Prečo sa „Deň narodenia Spasiteľa“ - Vianoce - začal sláviť až v 3., resp. 4. storočí?
Prečo práve 25. december?
Vráťme sa ešte na chvíľu k 25. decembru. Prečo si kresťania zvolili za sviatok narodenia Ježiša práve tento deň? Veď grécky píšuci cirkevný spisovateľ Klement Alexandrijský zo začiatku 3. storočia určil dátum Kristovho narodenia na 17. alebo 18. novembra. Na rovnaký deň predsa pripadal pohanský sviatok Narodenia večného slnka, ktorý zaviedol rímsky cisár Aurelián o niekoľko desaťročí skôr, roku 274. Ale oveľa dlhšie sa v tom období konali aj saturnálie, zimné oslavy starorímskeho boha Saturna. Trvali od 17. do 23., resp. 24. decembra.
Kresťania ukradli sviatok pohanom, pričom mu vtlačili celkom iný význam - to je názor radikálnych ateistov. Otázka však nie je taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá, a dodnes vyvoláva ostré spory. Podľa jednej verzie - zo Životopisov svätých - práve v ten deň sa naplnilo deväť mesiacov od slávnosti Zvestovania Pána, keď Pannu Máriu navštívil anjel, aby jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa.
Presný dátum narodenia Ježiša sa stanoviť nedá. Kto veľmi verí, uverí aj v nepoškvrnené počatie. Ľuďom s vlažnou vierou je asi bližšia verzia o starom sviatku zimného slnovratu, ktorému kresťania dali novú náplň. Už to nebola len oslava príchodu nového svetla v prírode, ale „nového svetla, ktoré nikdy nezhasne“. Čiže svetla duchovného v osobe Ježiša Krista a jeho učenia.
Dosť na tom, že cisár Konštantín dal krátko po prvom nicejskom koncile roku 325 postaviť v Betleheme chrám s oltárom pod jaskyňou, v ktorej sa mal narodiť Ježiš. Odvtedy sa podľa Usenera rozšírilo vo východných cirkvách slávenie sviatku Narodenia Krista.
Z opisu pútničky Sylvie Akvitanskej, ktorá navštívila Svätú zem niekedy v druhej polovici 4. storočia, vyplýva, že v predvečer sviatku prišiel do Betlehema z Jeruzalema patriarcha s jeho duchovenstvom. Od večera až do neskorej noci sa konala bohoslužba. Potom sa patriarcha s mnohými veriacimi a pustovníkmi vrátil do Jeruzalema.
Patriarcha, ktorý prišiel do Jeruzalema, na úsvite pokračoval v bohoslužbe v Chráme sv. vzkriesenia. Potom sa po krátkom odpočinku slávila liturgia na Golgote, mieste, kde bol ukrižovaný Ježiš. Na druhý deň sa konala procesia do vidieckeho Kostola sv. Lazára, 30. decembra sa zopakovala bohoslužba v Chráme sv. vzkriesenia a 31. decembra na Golgote. V samotnom Betleheme sa konala slávnostná bohoslužba osem dní, čiže vrátane 1. januára.
V tom čase žili na území dnešného Slovenska rôzne germánske kmene, prenikali sem Huni, ale od polovice 6. storočia aj slovanské kmene Sklavínov. Podľa archeológov sa tu postupne udomácnili. Prijatie kresťanstva sa odrazilo aj na slávení významných dní počas roka. Pôvodné pohanské sviatky začala cirkev nahrádzať slávením nedele a sviatkov svojich svätých.
Ako prebiehal na Veľkej Morave rituál zimného slnovratu a nasledujúce slávnosti, nie je celkom jasné. Dnes už ťažko zistíme, kde na našom území sa prvýkrát slávili Vianoce a ako. Napodobili slávnosti v Jeruzaleme a Betleheme koncom 4. storočia? Asi nie celkom, lebo oslava hlavných sviatkov už ani tam netrvala osem dní, ale iba tri dni. Prečo?
Herodes Veľký podľa väčšiny dostupných zdrojov zomrel v roku 4 pred Kristom. Napriek tomu mohol Ježiša prenasledovať, pretože aj Kristus sa narodil skôr, než v roku 0.
„Narodenie Ježiša sa datuje do rokov 7-4 pred. n.l. Mních Dionýz v 6 stor. po Kr. zaťažil počítanie kresťanského letopočtu chybou odrátavania od vzniku Ríma a teda aj Ježišovo narodenie sa udialo skôr ako ho udal,“ napísal pre Aktuality.sk biblista a prodekan Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského Jozef Jančovič.
Religionista Andrej Zeman, ktorý sa dlhodobo venuje obdobiu raného kresťanstva, však tvrdí, že väčšina vedeckej obce sa zhoduje na tom, že Herodes naozaj zomrel 4 roky pred začiatkom nášho letopočtu.
Vraždenie novorodencov
Vraždenie novorodencov v Betleheme, ktorým chcel podľa Biblie Herodes zabrániť nástupu nového kráľa, spomína len evanjelista Matúš. Napriek tomu sa udalosť mohla stať - akurát jej vtedajší historici nevenovali až takú pozornosť.
Herodes bol zodpovedný za množstvo vrážd a tak zabíjanie v Betleheme (mohlo tam podľa odhadov zomrieť asi 40 chlapcov) prekryli väčšie masakre.
„Nie je dôvod správe sv. Matúša neveriť, pretože je v súlade s obrazom sadistického a zvrhlého ukrutníka, ako ho vylíčili Flavius i Tacitus (rímsky historik Tacitus asi 55 až 117 po Kristovi),“ myslí si Malý.
„Mal krvavé ruky z vrážd svojich predchodcov - Antigona a Hyrkána -, ich početných žoldnierov, členov hasmonejskej rodiny a ich žoldnierov. K tomuto treba pridať 300 dôstojníkov a urodzených občanov, ktorých dal v predvečer svojej smrti zhromaždiť do hypodrómu v Jerichu a prikázal aby boli v momente jeho smrti zavraždení, aby tak jeho pohrebné obrady neboli poznačené výkrikmi radosti, ale plačom,“ pridáva informácie o Herodesovej krutosti Jančovič.
Títo chlapci zavraždení Herodesom, ktorý chcel odstrániť malého Ježiša, sú považovaní za prvých mučeníkov. Svätý Augustín hovorí, že hoci nemali vek, aby mohli veriť, mali telo, aby mohli trpieť pre Krista. Strašnú udalosť zachytáva Biblia v Evanjeliu svätého Matúša. Herodesovu krutosť potvrdzujú aj ďalšie historické pramene. Nemal židovský pôvod, ale Rimania ho vnútili Židom za kráľa. Prenasledoval najmä potomkov židovského kráľa Dávida. Preto dal zavraždiť aj vlastnú manželku Mariannu, synov Alexandra a Aristobula a tiež najdôvernejších priateľov a príbuzných. V čase Herodesovej vlády sa v Betleheme narodil Ježiš Kristus.
Po odchode troch kráľov sa vo sne zjavil anjel aj Jozefovi a kázal mu odísť s Ježišom a Máriou do Egypta. Keď Herodes zistil, že ho mudrci oklamali, dal povraždiť v Betleheme a v okolí všetkých chlapcov mladších ako dva roky.
O počte malých obetí existujú viaceré dohady. Ak mal Betlehem v tom čase tisíc obyvateľov, mohlo byť medzi nimi okolo 30 chlapcov do dvoch rokov. Spolu s chlapcami z okolia by ich bolo do 50.
Traja mudrci, ktorých k nemu priviedla hviezda, sa cestou zastavili v Jeruzaleme u Herodesa. Ten im kázal, aby mu prišli oznámiť, kde ho našli.
Niekoľko faktov z obdobia, keď žil Ježiš:
- V čase narodenia Ježiša vládol v Ríme cisár Octavianus Augustus (narodil sa 63 pred naším letopočtom - zomrel 14 nášho letopočtu) - ten Augustus, ktorého si Cézar vybral za hlavného dediča, a ktorý porazil v boji o moc Marka Antónia a Kleopatru. Začiatok vlády Octaviana Augusta ako cisára sa datuje do roku 27 pred naším letopočtom - čo bolo 44 rokov po smrti gladiátora Spartaka.
- Po Augustovi vládol cisár Tiberius (pri moci bol medzi rokmi 14 až 37). Práve počas jeho vládnutia ukrižovali Krista.
- Po Tiberiovi nasledoval Caligula (pri moci bol medzi rokmi 37 až 41), Claudius (pri moci bol medzi rokmi 41 až 54) a Nero (pri moci bol medzi rokmi 54 až 68).
- Rím mal vtedy podľa niektorých odhadov 1,5 milióna obyvateľov, Jeruzalem 60-tisíc až 80-tisíc, Betlehem (kde sa narodil Ježiš) 1000 až 2000 obyvateľov a Nazaret (kde žila Mária) len zhruba 200 obyvateľov.
- Za Heroda Veľkého výrazne prestavali pevnosť Masada. V roku 74 nášho letopočtu ju v závere židovského povstania proti Rimanom po niekoľkých mesiacoch náročného obliehania dobyli. Obrancovia uprednostnili pred zajatím hromadnú "samovraždu". Rimania po obsadení pevnosti našli nažive len 2 ženy a 5 detí.
- Na území dnešného Slovenska žili v časoch Ježiša Krista Kelti, miestami aj Dákovia a na územie čoraz viac prenikali Germáni.
V čase narodenia Ježiša vládol v Ríme cisár Octavianus Augustus. Cisár Augustus sám sa stáva aktérom nasledujúcich udalostí. Dáva do pohybu obyvateľstvo ríše, hoci účel je menej obľúbený: náklady za svoje dobrodenia žiada späť vo forme vysokých poplatkov.
V spleti týchto cisárskych nariadení a následných udalostí sa muž z jednoduchých pomerov, ale zo vznešeného rodu, a jeho manželka v požehnanom stave dostanú do Betlehema, do mesta kráľa Dávida, ktorý sám voľakedy pásol na okolitých poliach stádo svojho otca a potom sa stal pastierom a kráľom ľudu.
Bez toho, aby to chcel, postaral sa Augustus o to, aby sa Ježiš, jeho - už to cítime - konkurent, ktorý má nad ním nesmiernu prevahu, narodil na „správnom“ mieste. Ako o tom hovorí prorok: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti“ (Mich 5, 1).
Anjeli oznamujú pastierom na poli „veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2, 10) - ozajstné radostné posolstvo. Jeho obsah: V meste Dávidovom sa narodil opravdivý záchranca, Kráľ, Mesiáš, Pán. Už predtým zvestoval anjel Gabriel Márii, že sa jej dieťa bude volať „Synom Najvyššieho“ a „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32).