Teológia učí, že Cirkev je živé telo, organizmus, ktorý má, ako celok, povinnosť vzdávať chválu a prinášať obetu Všemohúcemu Bohu. Na splnenie tejto povinnosti vytvorila Cirkev zvláštnu formu modlitieb a bohoslužobných úkonov, ktorú nazývame liturgiou. Liturgia je teda oficiálna modlitba Cirkvi. V nej Cirkev vzdáva Bohu úctu a privoláva Jeho požehnania, vzdáva Mu vďaky a prináša Mu zmiernu obetu. Prostredníctvom liturgie posväcuje každú časť dňa i noci a premieňa celý rok na nepretržitý kruh modlitby. Stredobodom tejto liturgie je svätá omša, v ktorej je Najsvätejšia obeta obklopená nádherným súborom modlitieb a obradných úkonov.
Keďže kríza, ktorá postihla po II. vatikánskom koncile Cirkev sa eminentne prejavuje v úpadku liturgie a úpadok liturgie sa prehlbuje predovšetkým kvôli stále väčšej neznalosti a nevzdelanosti, je užitočné neprestajne opakovať a pripomínať význam a zmysel najzákladnejších liturgických pojmov, definícií a princípov. Aby sme sa vyhli konfúzii a zmätku, ktorý spôsobujú moderní liturgisti svojím nekontrolovaným experimentovaním, budeme čerpať z knihy Liturgický katechizmus pre mladých a starých, ktorý vydala v roku 1919 Societas Sacratissimi Cordis Jesu. A pretože v roku 1919 sa v latinskej časti katolíckej Cirkvi, až na niekoľko výnimiek, používal Rímsky rítus, teda obrad, ktorý dnes označujeme za „tradičný“, môžeme tento krátky text nazvať Malým katechizmom tradičnej liturgie.
Liturgia je forma verejnej bohopocty, ktorú Cirkev predpisuje a usporadúva. Pôvodne to znamenalo verejnú povinnosť, službu štátu, ktorú občan vykonával bezplatne. Neskôr to znamenalo všeobecnú službu verejného charakteru.
V Septuaginte sa používa pre verejnú chrámovú bohoslužbu (Exodus xxxviii). Odtiaľ pochádza náboženský význam tohto slova, je to úloha kňazov, rituálna služba v chráme (Joel). Dnes zahŕňa celý komplex oficiálnych bohoslužieb, všetky obrady, ceremónie, modlitby a sviatosti Cirkvi. V protiklade k liturgii stoja súkromné pobožnosti.
Liturgické sú tie bohoslužby, ktoré sú obsiahnuté v niektorej z oficiálnych liturgických kníh: napr. kompletórium je liturgická modlitba (je to súčasť liturgie hodín), ale ruženec nie je.
Grécka cirkev obmedzuje slovo liturgia na hlavnú oficiálnu bohoslužbu - obetu svätej Eucharistie, ktorú my v našom latinskom obrade nazývame svätá omša. Keď Grék hovorí o svätej liturgii, myslí tým iba eucharistickú bohoslužbu.
Liturgické knihy
Liturgické knihy sú všetky knihy vydané autoritou Cirkvi, ktoré obsahujú texty a pokyny pre jej oficiálne bohoslužby. Medzi liturgické knihy patria: Misál, Pontifikál, Breviár, Rituál, Biskupský ceremoniál, Memoriale rituum a Martyrológium.
Rímsky misál, ktorý používame v tradičnej liturgii, bol vydaný svätým Piom V. v roku 1570. Bol revidovaný v niekoľkých nasledujúcich pontifikátoch, podľa potreby boli pridané nové omše, ale stále je to ten od Pia V. (pozn. red.: posledná revízia bola urobená za Jána XXIII. v roku 1962. Misály samozrejme existovali aj pred rokom 1570, ale až do Tridentského koncilu nebola kontrola nad obsahom Rímskeho misála vykonávaná centrálne a systematicky. Preto jestvovalo množstvo lokálnych variácií, ktoré sa viac či menej líšili. Reformácia a množstvo bludov, ktoré priniesla, si vyžiadali prísny dohľad nad vieroučným obsahom liturgických kníh a revízia, ktorú sv. Pius V. inicioval, odstránila, nakoľko to bolo možné, novšie, duplicitné alebo neorganické prídavky a úpravy Rímskeho kánonu, ktorý bol definitívne hotový už za sv. Gregora Veľkého).
Obsah misála:
- Proprium de tempore: texty omšových modlitieb od prvej adventnej nedele do poslednej po Turíciach.
- Proprium každej omše (vlastná, príslušná sada modlitieb) je uvedené tak, ako v cirkevnom roku nasledujú, teda chronologicky.
- V Propriu sú uvedené omšové texty každej nedele a tých dní (vigílie, kántrové dni atď.), ktoré majú vlastnú omšu.
- V Propriu sú aj obrady, ktoré nie sú eucharistické, ale úzko súvisia s omšou, ako je požehnanie popola, sviečok, palmových ratolestí a všetky bohoslužby Veľkého týždňa (okrem vešpier vo štvrtok a piatok).
- Po Bielej sobote je Proprium prerušené a je tam vložené „Ordinárium omše a kánon“.
- Ordinárium omše: tá časť omše, ktorá sa nikdy nemení - s výnimkou prefácií a niekoľkých drobných zmien, ktoré sú predpísané na niektoré sviatky.
- Po Ordináriu pokračuje Proprium Veľkonočnou nedeľou a nedeľami do konca roka.
- Proprium sanctorum: sady omšových modlitieb na sviatky svätých, ktoré sa vyskytujú počas roka. Začína sa vigíliou svätého Ondreja, ktorá zvyčajne pripadá na začiatok adventu.
- Omšové texty pre rôzne príležitosti: všeobecné omše pre apoštolov, mučeníkov, panny atď. Tiež omše za zosnulých a aj zbierku votívnych omší a špeciálne omše pre určité diecézy.
Ďalšie liturgické knihy:
- Pontifikál: kniha s textami modlitieb a obradov, ktoré náležia biskupovi a obsahuje obrady birmovania, kňazskej vysviacky, požehnania opátov, konsekrácie kostolov, oltárov, kalichov atď.
- Breviár: obsahuje celé Božské ofícium (Divinum officium), nie však texty pre jeho spev v chóre. Po koncile sa Breviár občas nazýva liturgiou hodín. Je rozdelený na štyri časti: zima, jar, leto, jeseň.
- Rituál: obsahuje všetky bohoslužby a obrady, ktoré potrebuje kňaz okrem tých, čo sú uvedené v misáli a breviári; Rituál obsahuje pokyny pre udeľovanie rôznych sviatostí, procesie, pohreby, exorcizmy atď.
- Biskupský ceremoniál: obsahuje všeobecné pokyny pre bohoslužby konané biskupom i pre biskupových asistentov, úplné pokyny pre všetko, čo súvisí s omšou, Božským ofíciom, jeho spevom v chóre a príslušnými obradmi. Je to nevyhnutný doplnok k rubrikám misála, breviára, rituálu a pontifikálu.
- Memoriale Rituum: Tzv. Malý rituál dáva pokyny pre určité obrady, požehnanie sviečok, popola, palmových ratolestí atď., v menších kostoloch, kde nie je ani diakon, ani subdiakon.
- Martyrológium: Je to rozšírený kalendár, ktorý uvádza mená a veľmi krátke záznamy o všetkých svätých (nielen mučeníkoch), ktorí sú každý deň komemorovaní na rôznych miestach.
Liturgické farby
Medzi liturgické farby patria: Biela, červená, zelená, fialová a čierna (pozn. red.: v novej omši bola čierna farba zrušená a nahradená fialovovu).
Liturgický spev
V prísnom zmysle slova „spev“ znamená melódiu vydávanú len ľudským hlasom; v širšom zmysle sa slovo používa aj na označenie spevu sprevádzaného nástrojmi; môže tiež znamenať samotnú inštrumentálnu hudbu. Liturgický spev znamená liturgickú alebo posvätnú hudbu. Posvätná hudba zahŕňa štyri odlišné, ale vzájomne podriadené prvky: jednoduchý spev; harmonizovaný spev; jeden alebo druhý sprevádzaný organom a nástrojmi; a organ a nástroje samotné.
Jednoduchý spev (cantus planus) je synonymom pre gregoriánsky alebo rímsky chorál, pod ktorým sa dnes rozumie nielen raná cirkevná hudba, ale všetky podobné skladby napísané až do konca 16. storočia, ba aj neskôr. Rímsky spev sa nazýva aj gregoriánsky, pretože tento dôstojný a slávnostný spev bol vyučovaný a zdokonalený v škole založenej svätým Gregorom Veľkým, pre ktorú on daroval pozemok a dva domy. Zozbieral do jedného zväzku, nazývaného Antifonár, všetko, čo sa malo spievať počas omše a iných cirkevných obradov. Chcel, aby sa tieto spevy rozšírili po celej latinskej Cirkvi. Hovorí sa, že sám dával hodiny tohto spevu a učil menšie deti. Keď boli jeho žiaci dostatočne spôsobilí, rozposlal ich do Anglicka a Francúzska.
Hudba, ktorá sprevádza neliturgické funkcie katolíckej bohoslužby, sa zvyčajne a náležite nazýva mimoliturgická. Hudba pre tieto účely by mala čo najviac prevziať charakter bez extrémnej prísnosti liturgickej hudby.
Rôzne druhy omší
- Slávnostná omša (Missa Solemnis): slávi sa s diakonom a subdiakonom a množstvom asistencie, kňaz ju celú spieva a časti ako Glória, Krédo, Kyrie, Agnus Dei atď. nespieva ľud, ale schola.
- Missa Cantata: alebo jednoduchá spievaná omša je slávnostná omša slúžená bez diakona a subdiakona.
- Missa privata (Low mass): Recitovaná omša, v anglicky hovoriacich krajoch Low mass, sa slúži bez diakona a subdiakona a bez obvyklých znakov slávnostnej omše. Kňaz nespieva.
- Konventuálna omša: je tá, ktorú sú kanonici pridružení ku katedrále povinní sláviť denne okolo Tercie - teda okolo 9. hodiny.
- Svadobná omša: je špeciálna bohoslužba - iná ako omša vedená v misáli ako omša za ženícha a nevestu. Svadobná omša má niekoľko obradov, ktoré sú pre ňu jedinečné. Je veľmi starobylého pôvodu a kánon je po Pater Noster prerušený obradom požehnania novomanželov.
- Zlatá omša: bola omša, ktorá sa kedysi slávila v stredu kántrových dní v advente na počesť Matky Božej. Bola to mimoriadne nádherne a bohato slúžená slávnostná omša - Missa Solemnis - a často trvala tri alebo štyri hodiny. Účastnil sa jej biskup a všetci jeho kanonici.
- Votívna omša: je omša, ktorá nie je v súlade s propriom daného dňa. Keďže každý deň v roku má svoju vlastnú omšu, kedykoľvek sa tento poriadok naruší, omša, ktorá sa namiesto toho slúži, sa nazýva votívna. Votívne omše sa nesmú sláviť v nedeľu, ani počas oktávy Vianoc, Zjavenia Pána, Veľkej noci, Turíc, Božieho tela, ani počas Veľkého týždňa. Vo votívnych omšiach sa vynecháva „Glória in Excelsis“ a Krédo a vždy sa pripomína komemoruje omša z daného dňa. Vo votívnej omši o anjeloch a v sobotnej votívnej omši o blahoslavenej Panne Márii je povolené „Glória in Excelsis“.
- Polnočná omša: je teraz povolená len na Vianoce, ale polnočné omše boli bežné počas čias prenasledovania a neskôr mali niektoré sviatky privilégium polnočnej omše.
- Zádušná omša: je omša za zosnulých. Zádušné omše sa zvyčajne slúžia: keď osoba zomrie, alebo v ktorýkoľvek deň medzi dňom smrti a dňom pohrebu; na tretí deň po smrti, na pamiatku vzkriesenia nášho Pána; na siedmy deň; na tridsiaty deň; rok po smrti - teda na výročný deň.
Oltár
Oltár je posvätný stôl, na ktorom sa slúži omša. Predtým, než sa na ňom môže slúžiť omša, musí byť najprv posvätený biskupom. Pravá a ľavá strana oltára sú pomenované podľa pravej a ľavej ruky Ukrižovaného, ktorý na oltári musí byť umiestnený. Pravá strana sa volá aj strana evanjelia a ľavá strana je strana epištoly. Ak je kostol orientovaný podľa tradície - presbytérium smeruje na východ, potom je kňaz pri celebrovaní obrátený na východ a evanjeliová strana mieri na sever a epištolová strana na juh.
Skutočný účel pohrebov
Pohrebné obrady
Ak bol zosnulý na zemi členom Cirkvi, a pokiaľ nedal za života najavo opačný postoj, má právo na kresťanský pohreb. Obrad pohrebu vyjadruje veľkonočný ráz kresťanskej smrti. Pohrebnými obradmi Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telu ako chrámu Ducha Svätého a súčasne pozostalým prináša útechu nádeje.
Cirkev odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk - telá zomrelých pochovávať do zeme; nezakazuje však kremáciu, pokiaľ nebola zvolená ako protest proti kresťanskému učeniu o vzkriesení (porov. Pozostalí bez dlhého odkladania nahlásia pohreb pohrebnej službe, ktorá telefonicky prekonzultuje miesto a termín pohrebu s farským úradom. Najskorší termín pohrebu môže byť až po uplynutí 48 hodín od okamihu smrti s tým, že v nedeľu sa v našej farnosti nepochováva. Pozostalí následne prídu na faru a doplnia údaje o zomrelom.
Za samotný priebeh pohrebného obradu je zodpovedný kňaz, nie pohrebná služba - a keďže ide o oficiálny cirkevný obrad nie je povolené už do samotného pohrebného obradu vstupovať ďalšími príhovormi. Neliturgické piesne na želanie pri pohrebných obradoch nie sú prípustné - tie si môžete pustiť na kare. Pri pohrebe je nutné mať i organistu - ak nemáte svojho, farnosť môže nejakého zabezpečiť, čo treba dohodnúť pri nahlasovaní pohrebu.
Pohrebné obrady môžu byť vo Farskom kostole sv. Michala (modrý kostolík) a to i v prípade kremácie (čo odporúčame, nakoľko sa za zosnulého modlíme na posvätnom mieste a prídu sa za zomrelého modliť i ľudia z farnosti, ktorí ho poznali) alebo po dohode s pohrebnou službou i v neosobnej Obradnej miestnosti Krematória v Kremničke - pokiaľ ide o kremáciu. Pohrebný obrad je bez sv. omše. Zádušná svätá omša býva najbližšiu sobotu ráno o 6.30 hod. Pohrebné obrady sú bezplatné, môžete však nechať milodar na chod farnosti a kostola.
„Kresťanský pohreb je liturgickým slávením Cirkvi. Predpokladom katolíckeho cirkevného pohrebu je skutočnosť, že zomrelý patril do Cirkvi - bol pokrstený ako kresťan katolík a zomrel v spoločenstve s cirkvou (nebol exkomunikovaný, nevystúpil z Cirkvi). Pohreb zosnulého treba nahlásiť osobne v úradných hodinách (16:00-17:00) na farskom úrade po dohode s pohrebnou službou (PS), ktorá zabezpečí všetko potrebné s pietnym aktom. S PS je potrebné dohodnúť miesto, čas a spôsob pohrebného obradu. Do kancelárie je nutné priniesť List o prehliadke mŕtveho, ktorý vystavil lekár a je potvrdený matričným úradom.
Pohrebné obrady sú doprevádzané spevom. Pohrebné obrady možno vykonať aj v našom kostole po dohode s PS, s ktorou si dohodnete čas prevozu rakvy so zosnulým do a z kostola. Kostol vám poskytneme ako miesto poslednej rozlúčky s vaším zosnulým príbuzným v rámci cirkevných pohrebných obradov spojených s pohrebnou sv. Pohrebná svätá omša za zosnulého sa slávi pri pohrebných obradoch v kostole. V prípade, že sa pohrebné obrady nekonajú v kostole, ale na cintoríne alebo v krematóriu, čas sv. Pri návšteve farskej kancelárie informujte kňaza o skutočnostiach, ktoré by bolo vhodné spomenúť v príhovore počas obradu. Pokiaľ si okolnosti vyžadujú, aby okrem kázne kňaza odznel aj iný príhovor (napr.
Veľmi si dajme záležať na tom, aby naši príbuzní odchádzali na večnosť zmierení s Bohom a prijali sviatosti ešte pri vedomí. Mŕtvym už nie je možné vyslúžiť nijakú sviatosť. Keďže náš život na tejto zemi raz bude mať koniec, nemali by sme ho brať na ľahkú váhu - a mali by sme byť vždy pripravení na stretnutie s naším Pánom - veď ak nebudeme chcieť s ním byť tu na tejto zemi, ako budeme po ňom túžiť vo večnosti? Povzbudzujme sa navzájom a to predovšetkým našich chorých, trpiacich a starých ľudí, aby žili sviatostne a boli vždy pripravení na to, kedy si ich Pán povolá k sebe. Svoju lásku, vďačnosť a úctu voči zosnulým prejavujeme svojimi modlitbami za nich a obetovaním sv. omše. Tým im pomáhame očistiť sa od následkov ľudských slabostí.
Zároveň je to uistenie, že láska k nim v našom srdci a spomienka v mysli sú stále živé.
Rozlúčka s Annou Slováčkovou
Prvá z niekoľkých plánovaných rozlúčok so speváčkou Annou Júliou Slováčkovou (†29) po ťažkom boji s rakovinou sa uskutočnila na Kvetnú nedeľu v Bazilike svätej Ľudmily v PrahePresne týždeň po skone mladej speváčky a herečky sa s ňou mohla verejnosť rozlúčiť na omši, ktorú viedol farár Jakub Karel Berka. Dôvod bol ten, že v nedeľu a navyše v tzv. Kvetnú nedeľu sa rekviem, teda zádušná omša, konať nemôže. Ale počas bohoslužby sa za ňu veriaci v plnom kostole pomodlili. Príhovor za Aničku sa tak začal po hodinovej omši.
Pohreb sa má podľa priania zosnulej konať v úzkom rodinnom a priateľskom kruhu. Rodina ho naplánovala a utorok 15. apríla.
Význam omše za zosnulých
Omša za zosnulých je dôležitou súčasťou katolíckej tradície. Verí sa, že modlitby a obeta svätej omše môžu pomôcť dušiam v očistci dosiahnuť večnú spásu. Svätá omša, ktorá je za nich odslúžená, a nami venovaná, je najväčšou obetou, ktorá sa nám ponúka na oltári. Nič väčšieho a drahšieho im už nemôžeme venovať.
Už svätý Augustín začiatkom 5. storočia zaznamenal, o čo ho prosila jeho zomierajúca matka Monika: „Moje telo pochovajte, kde sa práve bude nachádzať, ... ale pamätajte na mňa pri Pánovom oltári.“
Medzi tradičné zvyky patrí:
- Zádušná omša: Odslúženie omše za zosnulého krátko po úmrtí.
- Omša na výročie úmrtia: Spomienková omša na prvé výročie úmrtia a v ďalších rokoch.
- Návšteva cintorína: Pravidelná návšteva hrobu, zapálenie sviečky a modlitby.
- Modlitby a plnomocné odpustky: Venovanie modlitieb a plnomocných odpustkov za duše zosnulých.
Očistec a spomienka na zosnulých
Veríme ako katolíci v Očistec neochvejne? Resp. vôbec v Očistec? vyhláseniami „on je teraz v Nebi“ a stálymi zmienkami o „lepšom mieste“.
Myslíme si, že pre mnohých z nás je príliš nepríjemná predstava, žeby naši príbuzní, priatelia a blízki trpeli v Očistci? Takto však neuvažujme a radšej sa pozrime na tú pozitívnu stránku. Očistec nie je príjemné miesto, ale oveľa horšie je Peklo - ktoré je nielen omnoho nepríjemnejšie, ale na rozdiel od Očistca aj večné. A utrpenie prežívané v Očistci má očisťujúci účinok.
Katolicizmus (KKC 1030) to vysvetľuje takto: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.“ Ďalej sa hovorí, že „toto konečné očisťovanie vyvolených je úplne odlišné od trestu zatratených“. (KKC 1031)
Každá duša nachádzajúca sa v Očistci sa nakoniec dostane do Neba - za našej pomoci tu na Zemi, čo je dôvod, prečo Cirkev vždy zdôrazňovala „prax modliť sa za zomrelých, o ktorej hovorí už Sväté písmo“ a odporúča za zosnulých aj „almužny, odpustky a kajúcne skutky“.
Duše v Nebi nepotrebujú naše modlitby, ale potrebujú ich duše v Očistci. A Očistec je miesto, o ktorom musíme predpokladať, že tam odišla duša - opäť okrem jednoznačného mučeníctva za vieru alebo zázrakov na príhovor danej osoby.
Jeden kňaz v pohrebnej homílii prirovnal Očistec k ťažbe drahých kovov. Iba pomocou pece je možné zlato alebo diamanty oddeliť od zbytočnej rudy, v ktorej sa nachádzajú, takže je možné ich dokonale očistiť. Bez pece by kovy nemohli byť vzácne; podobne, bez existencie Očistca by bolo možné oprávnene tvrdiť, že iba málo duší sa dostane do Neba, o ktorom nám Písmo hovorí, že „nič poškvrnené doň nevojde“ (Zjv 21,27).
Takže Očistec, nie Nebo, je to, na čo by sme mali myslieť najskôr, keď niekto, koho poznáme, zomrie, dokonca aj blízky člen rodiny alebo priateľ, pretože je veľmi pravdepodobné, že práve tam bude jeho duša potrebovať očistenie. Tak ako by sme nemali búrať starú budovu, kým nemáme istotu, že v nej nikto nie je, rovnako si musíme uvedomiť, žeby sme sa mohli mýliť, pokiaľ si nie sme istí, že osoba, ktorá zomrela, je v Nebi.