Po správach o zhoršujúcom sa zdravotnom stave otca Jozefa a po jeho osobnom odkaze, aby som prišiel skôr ako už objednaným letom na 5. júl, sa píše tento článok. Ešte sme sa stihli na JIS-ke porozprávať a zaspomínať na úsmevné príhody. Ešte sme stihli poďakovať jeden za druhého, poprosiť o modlitbu, prepáčiť si, navzájom si dať požehnanie na čelo - to som urobil prvý ja, a pobozkať si ruku - to zase urobil prvý on. Odchádzajúc od neho som sa pristavil pri zdravotníckom personáli. Nedalo mi nespýtať sa na jeho rozpoloženie v posledných týždňoch.
Keď som od neho odchádzal, ukázal sa mi krásny západ slnka nad jeho milovanou univerzitou, nad hrebeňom Malej Fatry a mestom Ružomberok. V prítomnosti jeho brata s manželkou a jednej univerzitnej pedagogičky som zaňho odslúžil svätú omšu v ním tak obľúbenej univerzitnej kaplnke. Vzápätí sa po telefonáte z nemocnice ukázalo, že posledné minúty svätej omše sa kryli s poslednými minútami života kňaza Jozefa. Odišiel do večnosti. Stalo sa tak presne v deň 25. výročia jeho kňazskej vysviacky.
„Neviem, či si všetci už teraz dosť dobre uvedomujeme, aký človek nám odišiel,“ zaznelo z úst jednej ženy v dave smútiacich, ktorý sa pomaly presúval z miestneho kostola na neďaleký cintorín v Šarišských Dravciach (okr. Sabinov). Pohľad na nekonečné masy dával aj nezainteresovanému vedieť, že sa lúčia s niekým veľkým. A takým - srdcom i duchom - bol nepochybne aj rodák z obce otec Jožko Žvanda. Na poslednú cestu ho vyprevadila vyše stovka spolubratov kňazov a ďalšie stovky a stovky veriacich.
Premávku v Šarišských Dravciach počas piatkového dopoludnia riadili hasiči. Obec sa stala cieľom cesty pre ľudí zo všetkých strán Slovenska. Podľa ŠPZ áut bolo zrejmé, že vrúcny vzťah voči otcovi Jozefovi nepoznal hranice regiónov. Od Sabinova cez Levoču, Poprad, Liptovský Mikuláš, Dolný Kubín, Námestovo až po Myjavu, Banskú Bystricu či Michalovce alebo Humenné.
Kňaz Jozef Žvanda po boji s ťažkou chorobou zomrel. Kapacity kostola nepostačovali, množstvo prítomných zotrvalo počas omše na priestranstve pred kostolom, kde ešte pred necelými dvoma týždňami všetci spoločne ďakovali za 25 rokov kňazstva otca Jozefa. Teraz, pri poslednej rozlúčke, ďakovali všetci za jeho život a nezmazateľnú pečať v ich životoch.
Homília Mons. Bernarda Bobera
Pohrebným obradom predchádzala svätá omša. V homílii sa prihovoril Mons. Bernard Bober, arcibiskup metropolita Košickej arcidiecézy. Na príklade Ježiša, ktorý sa v smrteľnej úzkosti pred svojím ukrižovaním vrúcne modlil, poukázal na analógiu aj v prípade otca Jozefa. „Nasledovať Ježiša znamená byť pripravený na hodinu, v ktorej je zmysel života,“ zdôraznil biskup, narážajúc na postupnú prípravu otca Jozefa v čase ťažkej choroby práve na ten moment prechodu do večnosti, lebo ako zaznelo počas svätej omše: „Tým, čo veria v teba, Pane, sa život neodníme, len mení.“
Mapa Košickej arcidiecézy
Otec Jozef a jeho práca s mladými
Otec Jozef vyše 20 rokov pôsobil v ružomberskom pastoračnom centre, kde sa so zapáleným srdcom venoval mladým službou rozhovoru, slúžením svätých omší, spovedaním, spoločnými aktivitami, akciami a odovzdanosťou v prípade každej potreby. „Práca s mladými bola zmyslom jeho života,“ zdôraznil arcibiskup. Pri týchto slovách tiekli mnohých po lícach slzy. Otec Jozef bol mnohým spovedníkom, neskôr sprievodcom vo vzťahoch, potom kňazom, ktorý sobášil a následne aj krstil. Mal nespočetné množstvo rodín, pre ktoré bol nielen slúžiacim kňazom, ale doslova rodinným priateľom.
Ľudia ho milovali pre jeho srdečnosť, úprimnosť, ľudskosť, originálny zmysel pre humor i veľkú mieru vnímavosti a citlivosti. Jeho charakteristické „ciao, caio bambini,“ teda „ahoj, mládež“, ako rád zdravil medzi mladými, tak už zostáva len v spomienkach. Rovnako ako ostane v spomienkach jeho neprestajná obeta. Za iných, stále, za každých okolností.
„Každý človek je obety schopný. Prosme, aby sme mali milosť ako Jožko dokázať svoju oddanosť a vernosť,“ pripomenul v príhovore arcibiskup Bober. Ako sa osobne vyznal, on sám sa v máji s otcom Jožkom stretol osobne. A ten mu v bolesti, ale s pokorou vyznal: „Všetko obetujem za našich študentov a budúcich kňazov.“
Študentov a kňazov mal zvlášť v srdci. „Ak ho miluješ, nie je čo riešiť, pôjdeš za ním aj na kraj sveta,“ povzbudzoval otec Jozef Žvanda v jednom zo svojich posledných videí z konca apríla tohto roku. Prosil o svätých kňazov, ktorí budú milovať Ježiša a pôjdu za ním. V tom túžil byť vždy sám príkladom. Nebyť len kňazom rozlietaným či kňazom manažérom, ale v prvom rade kňazom milujúcich druhých.
Láska, ktorá sa odrážala v tvári
Na ďakovnej svätej omši za 25 rokov kňazskej služby z 11. júna zarezonovali slová z Biblie: „Ježiš naňho pozrel s láskou.“ Táto láska, z ktorej počas svojho nesmierne plodného života otec Žvanda neprestajne čerpal, sa odrážala aj v jeho tvári. Svedkom toho bol každý, kto ho čo i len raz stretol osobne.
„Tvoj úsmev a pokoj boli nositeľmi neba už tu na zemi,“ vyzdvihol v homílii arcibiskup Bober. Neklamným znakom toho, že toto nebo zanechal pri každom stretnutí ako svoju charakteristickú črtu, bol i spoločný spev piesne Bárka, ktorý sa po uložení truhly do hrobu ozýval zo všetkých strán rozľahlého cintorína.
„Pane, aj na mňa si sa pozrel, tvoje ústa vyriekli moje meno. Svoju loďku zanechal som na brehu, spolu s tebou nový chcem začať lov.“ Dnes už, v duchu kresťanskej viery, zanechal svoju službu na zemi a zaopatrený sviatosťami našiel svoju odmenu v nebi. Večná mu pamiatka!
Kaplnka Katolíckej univerzity v Ružomberku
Spomienky a charakteristika otca Jozefa
Priatelíme sa už od minulého tisícročia. Často to zaznievalo z tvojich úst na poradách nášho kňazsko-laického tímu Univerzitného pastoračného centra na Katolíckej univerzite v Ružomberku, pri ktorého zrode si stál. Kládol si dôraz na život v Božej milosti, ktorá nás napĺňa cez úprimnú modlitbu srdca. Pri každodennej biblickej meditácii, pri adorácii v kaplnke, na vlnách Zdravasov tvojich každodenných ružencov, ktoré už viacerí okolo teba nestíhali, si bol ako ryba vo vode. Tiež si oceňoval vzácnu perlu čistoty; isto motivovaný aj svojím krstným patrónom. V tejto oblasti, citlivej zvlášť pre mladých, si vedel prinášať múdre usmernenia, milosrdenstvo a nádej.
Mal si zmysel pre tímovosť a spoluprácu v pastoračnej službe, ale aj pre spoločné trávenie voľného času a zrelaxovanie celého tímu nášho centra, zvlášť nás kňazov. Najviac formuje to, keď druhý človek pri stretnutí pocíti, že ho máš rád. A ty si túto skúsenosť okolo seba hojne rozdával. Naučil si sa tomu vo svojej rodine, od príbuzných a priateľov. Svoje srdce si rozšíril aj na ostatných, ktorých si v živote stretával, pričom si nezabúdal na lásku k rodine a k svojej rodnej obci, o ktorej histórii si chcel ešte vydať publikáciu. Slová charakterizujúce tvoj spontánny záujem o druhých.
Kompromisy - to sú krysy; hovorieval si parafrázujúc istú pieseň z našej mladosti. Ľudskosť a jednoduchosť. Študentom i vyučujúcim si zdôrazňoval, že aj keď im univerzitné vzdelanie dá veľa, majú ostať jednoduchými, lebo v jednoduchosti je krása. Vedel si súčasne rozvinúť viacero projektov a tvoje vysoké nasadenie a obrátky sa darilo spomaľovať len čiastočne. Hoci aj ja si musím priznať, že som sa vedel dobre rozbehnúť - napríklad na tvojom aute na panelovej ceste pred Prahou.
Toto je tvoja posledná charakteristika. Neprepadať sebaľútosti a malomyseľnosti, ale pri prekážkach sa vzpružiť a zoceliť. Veď s Bohom je všetko možné. Preto stále treba hľadať možnosti a riešenia, pri problémoch sa nevzdávať, ale nestrácajúc nádej sa vyburcovať. Nás, svojich spolubratov kňazov z pastoračného centra, si sa vedel zastať pri rôznych tlakoch, aj od rôznych autorít.
Ľudia z tvojho blízkeho okruhu mohli vidieť, ako ťa trápili necitlivé rozhodnutia, aj v súvislosti s personálnymi zmenami, a tiež rôznorodé podceňovania - či už osobné alebo vzhľadom na činnosť centra. Ale stále si si zachoval postoj. „Obetujem to za Katolícku univerzitu, lebo som presvedčený, že je Božím dielom, aj keď má svoje vývojové nedokonalosti,“ hovorieval si. „Ora et labora. Vytrvajme, modlime sa, pracujme a bude lepšie.
Prekonal si aj sklamania, keď niektorí spolubratia, ktorí pôsobili na univerzite, hlavne v jej začiatkoch, odišli z kňazskej služby. Ako ti len záležalo na vernosti v kňazstve, ale aj v manželstve. Pomáhal si zažehnávať krízy viacerých manželských aj snúbeneckých vzťahov, ktoré si prirovnával k ružiam, ktoré treba stále polievať a starať sa o ne. Jožko náš, nedávno si hovoril, že sa smrti nebojíš, veď máš rád Ježiša. Nech si teda s Ním večne blažený! A nezabudni pri tom orodovať za nás ešte putujúcich. Zvykol si pripomínať, že tu na zemi sme len pútnikmi k Bohu. Dnes si už doputoval do skutočného a trvalého domova, pripraveného pre každého z nás naším dobrým Pánom. Tak už vlož svoju ruku do boku vzkrieseného Krista, ktorého si tak miloval a ktorý sa s láskou na teba pozeral ako prvý a túži, aby si ho už poznal z tváre do tváre. Vďaka za všetko, čo nám Pán cez teba daroval.
Při rodinné večeři táta řekl: "Na mé úžasné děti... a na chybu, na kterou jsem nikdy nebyl pyšný."
Pôsobiská kňaza Jozefa Žvandu
Otec Jozef Žvanda pôsobil na viacerých miestach. Tu je prehľad jeho pôsobísk:
- 2001 Trhovište
- 2002 Košice - Kráľovnej pokoja
- 2003 Ľubiša
- 2004 Ruskov
- 2006 Sabinov
- 2008 Prešov - ACM
- 2009 Košice KVP - Božieho milosrdenstva
- 2011 Humenné - sv.
- 2019 Sabinov
- 2022 Gymnázium sv. Mgr.
Erb obce Šarišské Dravce