Zvyky a tradície po pohrebnej omši

Cirkev sa modlí a verí: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“ Pohrebné obrady sú posvätným úkonom, pri ktorom Cirkev zveruje Bohu svojich bratov a sestry vo viere, vyznáva svoju vieru a uznáva Božie pôsobenie v živote človeka. Utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sú vzorom života kresťana.

Obradmi, ktoré sprevádzajú rozlúčku so zosnulými, spoločenstvo veriacich slávi nielen spásu, ktorú pre nás získal Kristus, ale nás aj zjednocuje s príbuznými, priateľmi a známymi, s ktorými zosnulí bratia a sestry prežívali časť svojho života, práce, vzťahov, citov a viery v Boha.

Kresťanská liturgia pohrebu je slávením Kristovho veľkonočného tajomstva, pri ktorom sa Cirkev modlí za svoje deti, začlenené sviatosťou krstu do smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Preto Cirkev, ako súcitná matka, svojimi modlitbami a prinášaním obety svätej omše chce byť pre zomrelých duchovnou pomocou a pre pozostalých útechou i nádejou v ich žiali, že všetci pokrstení v Krista raz vstanú k novému životu.

Pri pohrebe svojich veriacich Cirkev s dôverou slávi veľkonočné tajomstvo, aby tí, čo boli krstom pričlenení k zomrelému a vzkriesenému Kristovi, smrťou vošli s ním do života. Ich duše sa majú očistiť a prejsť do spoločenstva svätých a vyvolených v nebi, ich telá očakávajú blaženú nádej Kristovho príchodu a vzkriesenie mŕtvych. Preto Cirkev prináša za zomrelých veľkonočnú eucharistickú Kristovu obetu a koná za nich prosebné modlitby. Chce zomrelým vyprosiť duchovnú pomoc a živým poskytnúť útechu nádeje. Veď všetky údy tajomného Kristovho tela tvoria jeho spoločenstvo.

Pri pohrebe svojich bratov a sestier majú kresťania vyjadriť svoju pevnú nádej na večný život. Zároveň však majú dbať na zmýšľanie svojich súčasníkov a na smútočné zvyky svojej krajiny. Čo by však odporovalo evanjeliu, nech sa usilujú zmeniť, aby sa pri kresťanskom pohrebe prejavovala veľkonočná viera a skutočný duch evanjelia.

Zaiste treba odmietnuť prázdnu, vonkajšiu honosnosť pohrebu, patrí sa však preukazovať úctu telám zomrelých veriacich, veď boli chrámom Ducha Svätého. Prv než zomrelého uložia do hrobu, majú sa zhromaždiť aspoň príbuzní a - ak je možné - aj ostatní veriaci, aby si pri bohoslužbe slova vypočuli slová útechy, ktorú dáva viera, aby sa zúčastnili na eucharistickej obete a napokon, aby sa rozlúčili so zomrelým.

Obrad posledného rozlúčenia so zomrelým sa nemá chápať ako nejaké očisťovanie zomrelého - to sa deje skôr prostredníctvom eucharistickej obety - ale má to byť posledné rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje jedného zo svojich členov prv, než sa jeho telo odnesie a pochová.

Pochovávanie a uchovávanie popola v prípade kremácie

Aby sme mohli vstať s Kristom z mŕtvych, musíme zomrieť s Kristom, „vzdialiť sa z tela a bývať u Pána“ (2Kor 5,8). Inštrukciou Piam et constantem z 5. júla 1963, Sväté ofícium ustanovilo, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“, pričom sa dodáva, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“ a už sa nemajú odopierať sviatosti a pohrebné obrady tým, ktorí si želali byť spopolnení.

Platí to však za podmienky, že ich želanie nie je motivované „popieraním kresťanských dogiem, alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisťou voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi“.

Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré predstavuje vrcholnú pravdu kresťanskej viery, sa od počiatkov kresťanstva hlása ako podstatná súčasť veľkonočného tajomstva. Prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania nás Kristus oslobodil od hriechu a umožnil nám vstúpiť do nového života: „... aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).

Okrem toho je zmŕtvychvstalý Kristus počiatkom a zdrojom nášho budúceho života: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1Kor 15,20-22). Vďaka Kristovi má kresťanská smrť pozitívny zmysel. Liturgia Cirkvi sa modlí: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“

Pri smrti sa duša oddelí od tela, no pri vzkriesení Boh dáva neporušiteľný život nášmu premenenému telu, ktoré spojí s našou dušou. Aj dnes je Cirkev povolaná ohlasovať vieru vo vzkriesenie: „Vzkriesenie mŕtvych je vierou kresťanov: stali sme sa nimi vierou v toto vzkriesenie.“

Nasledujúc najstaršiu kresťanskú tradíciu Cirkev neúnavne odporúča, aby boli telá zosnulých pochované na cintoríne alebo na inom posvätnom mieste. Pri pamiatke na Pánovu smrť, pochovanie do hrobu a vzkriesenie, teda tajomstvo, vo svetle ktorého sa vyjavuje kresťanský zmysel smrti, je pochovanie tela tou najvhodnejšou formou na vyjadrenie viery a nádeje vo vzkriesenie tela.

Cirkev, ktorá ako matka sprevádza kresťana počas jeho pozemskej púte, v Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a s nádejou, že ho vzkriesi v sláve, ukladá jeho telesné pozostatky do zeme.

Keď Cirkev pochováva telá zosnulých, potvrdzuje tým vieru vo vzkriesenie tela a chce zdôrazniť vysokú dôstojnosť ľudského tela ako integrálnej súčasti ľudskej osoby, s ktorou má telo spoločnú históriu. Preto nie sú prípustné také postoje a obrady, ktoré by zahŕňali mylné predstavy o smrti, považovanej či už za definitívne zničenie osoby, za moment splynutia s matkou prírodou alebo s vesmírom, alebo za istú etapu v procese reinkarnácie či definitívne oslobodenie z „väzenia“ tela.

Pochovávanie na cintorínoch alebo iných posvätných miestach navyše primerane zodpovedá úcte a náležitému rešpektu voči telám zosnulých veriacich, ktorí sa prostredníctvom krstu stali chrámom Ducha Svätého. Cirkev považuje pochovávanie mŕtvych aj za skutok telesného milosrdenstva.

Pochovávanie tiel zosnulých veriacich na cintorínoch alebo iných posvätných miestach podporuje spomínanie a modlenie sa za zosnulých zo strany ich rodinných príslušníkov i celého kresťanského spoločenstva, a tiež uctievanie mučeníkov a svätých. Pochovávaním tiel na cintorínoch, v kostoloch a na pozemkoch k nim prináležiacich, uchovávala kresťanská tradícia spoločenstvo medzi živými a zosnulými a stavala sa proti tendencii utajovať smrť a jej význam pre kresťanov, či považovať ju za privátnu udalosť.

Tam, kde sa z hygienických, ekonomických alebo sociálnych dôvodov rozhodne pre kremáciu, ak toto rozhodnutie nie je proti výslovnému alebo oprávnene predpokladanému želaniu zosnulého veriaceho, nevidí Cirkev doktrinálne dôvody, aby sa takejto praxi bránilo, pretože kremácia tela sa nedotýka duše a nebráni Božej všemohúcnosti, aby vzkriesila telo, a teda neobsahuje objektívne popieranie kresťanskej náuky o nesmrteľnosti duše a vzkriesení tela.

Cirkev naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, pretože tým sa preukazuje väčšia úcta voči zosnulým; napriek tomu nie je kremácia zakázaná, okrem „prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke“.

Ak nie sú dôvody protirečiace kresťanskej náuke, Cirkev po vyslúžení pohrebných obradov sprevádza toto rozhodnutie pre kremáciu s na to určenými liturgickými a pastoračnými pokynmi, pričom sa zvlášť stará o to, aby sa vyhlo akémukoľvek pohoršeniu alebo istej forme náboženskej ľahostajnosti.

Kvety a ruženec ako symbol spomienky a úcty.

Kedykoľvek sa z legitímnych dôvodov rozhodne pre spopolnenie mŕtveho tela, popol zosnulého musí byť uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne - alebo v istých prípadoch v kostole - alebo na mieste určenom kompetentnou cirkevnou autoritou.

Už od počiatku si kresťania želali, aby ich zosnulí boli zahrnutí do modlitieb a spomienok kresťanského spoločenstva. Ich hroby sa stali miestami modlitby, spomienky a zamyslenia. Zosnulí veriaci sú súčasťou Cirkvi, ktorá verí v spoločenstvo „tých, ktorí putujú na tejto zemi; tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev“.

Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva. Bráni to tiež zabúdaniu a nedostatku úcty - čo sa môže stať najmä vtedy, ak sa prvá generácia pominie - ale aj neprístojným praktikám či poverčivosti. Z vyššie uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Popol sa nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí byť vždy zaistená náležitá úcta a primerané podmienky uchovávania.

Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie alebo iné predmety. V súvislosti s takýmto konaním totiž nemožno uznať, že rozhodnutie pre kremáciu bolo motivované hygienickými, sociálnymi či ekonomickými dôvodmi.

V prípade, že bolo všeobecne známe želanie zosnulého dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, musí mu byť podľa normy práva odmietnutý pohreb.

Pohrebné zvyky na Slovensku

Pohreb blízkej osoby sa vybavuje v spolupráci pohrebnej služby, farského i mestského úradu. V prípade úmrtia doma je potrebné bezodkladne kontaktovať pohotovosť (t. č. 112) a oznámiť úmrtie. Počkať na obhliadajúceho lekára, ktorý vystaví List o prehliadke mŕtveho a následne dohodnúť odvoz zomrelého s pohrebnou službou.

V prípade úmrtia v nemocnici, v domove dôchodcov alebo v iných zariadeniach sociálnych služieb, po oznámení úmrtia kontaktovať pohrebnú službu kvôli odvozu zomrelého. Po dohode cirkevného pohrebu v našej farnosti sa úmrtie oznamuje verejnosti zvonením na kostolnej veži o 10.00 a 16.00 hod., každý deň až do konania pohrebu.

Predpokladom je skutočnosť, že zosnulý patril do Cirkvi - bol pokrstený ako kresťan katolík a zomrel v spoločenstve s Cirkvou (nebol exkomunikovaný, nevystúpil z Cirkvi). Na farskom úrade pozostalí dohodnú termín pohrebu, ktorý sa konzultuje s pohrebnou službou.

Návšteva pozostalých u kňaza vo farnosti je nevyhnutná, pretože je potrebné dohodnúť termín a náležitosti pohrebu, podať o zosnulom základné informácie. Pochováva sa obvykle v pracovné dni v Dome smútku na cintoríne. Farnosť Detva pri pohrebných obradoch zabezpečuje okrem kňaza taktiež organistu.

Keď pohrebný obrad nie je spojený so svätou omšou, odporúča sa dať za zomrelého následne odslúžiť svätú omšu v príhodnom čase. Je vhodné, aby veriaci na hroby svojich príbuzných umiestňovali symboly zmŕtvychvstania a večného života, ako aj nápisy vzaté zo Svätého písma a starokresťanskej tradície.

Smrť si zaslúži rovnakú pozornosť ako narodenie. Nie je to koniec, je to súčasť života každého jedného z nás. To, ako sa staráme o našich zomrelých, veľa vypovedá o tom, ako si ctíme ľudskosť, tradície a hodnoty.

Po vzore starej židovskej kultúry, ktorá mala starostlivosť o zomierajúcich a zomrelých na vysokej úrovni, aj na našom území existovali tzv. pohrebné bratstvá (v judaizme je dodnes fungujúce bratstvo Chevra Kadiša), ktoré sa staralo najmä o telesnú schránku zomrelého. Tie nahrádzali spolu s príbuznými dnešné pohrebné služby (od úmrtia po obradné uloženie tela).

Samozrejme treba na tomto mieste spomenúť aj časy, kedy sa na našom území objavili epidémie a choroby, ktoré viedli panovníkov (napr. Mária Terézia 1784) k vydaniu zákazu pochovávania v mestách, čo si vyžiadalo nový systém práce pri nakladaní zo zomrelými. (Opäť sme si to pripomenuli počas pandémie Covid 19).

V období 1. Československej republiky (1918 - 1938) sa začína pohrebníctvo formovať ako samostatná živnosť alebo podnikanie. Zákony umožňovali zakladanie súkromných pohrebných ústavov. V 30. rokoch sa už objavujú prvé špecializované firmy, ktoré poskytujú kompletný pohrebný servis - rakvy, prevoz, výzdobu, tlač parte. V mestách začínajú pôsobiť hrobári ako profesia - ľudia, ktorí sa venujú len organizácii pohrebov a úprave zosnulých.

Po roku 1948 boli súkromné pohrebné služby znárodnené. Starostlivosť o pohreby prešla pod komunálne služby miest a obcí (napr. Správa cintorínov, Mestský podnik služieb). Pohrebníctvo sa stáva profesiou štátnych zamestnancov - úradník, zriadenec (manipulant s telom), vodič pohrebného auta, kopáč (hrobár), obradník.

Pohrebníctvo sa na Slovensku formovalo postupne z pôvodne cirkevnej povinnosti a komunitnej služby na profesionálnu činnosť až v priebehu 19. a 20. storočia. Skutočná profesionalizácia a legislatívne vymedzenia prišli až po roku 1989.

Náhrobné kríže v Detve.

Najväčšie rozdiely sme zaznamenali v 20. a 21. storočí, kedy sa zmenil rytmus života a do popredia sa dostala modernizácia, individualizácia, vytesňovanie nepríjemných okamihov patriacich k životu. Vytratili sa pohrebné sprievody mestom s hudbou, spevmi, krížmi a vencami.

Príprava zosnulého k pohrebu už neprebiehala v rodine, zosnulý nie je vystavený počas niekoľkých dní doma. V tomto čase sa otváralo okno a zakrývali zrkadlá. Pri vynášaní zosnulého sa trikrát buchlo rakvou o prah dverí.

Sprievod mestom či dedinou bol tak okázalý aké bolo postavenie zosnulého počas života a majetok rodiny. Zvyklo sa trúchliť tri mesiace až rok, nosil sa čierny odev, čierna páska na ruke.

V polovici 20. storočia sa u nás objavujú krematóriá, komunisti vytláčajú duchovných a náboženské obrady sa menia na civilné. Rozšírila sa reprodukovaná hudba. Rastie obľuba kremácií, umierajúci sú izolovaní od rodín, umierajú sami v nemocničných priestoroch, domovoch dôchodcov, hospicoch.

Môžeme povedať, že pretrvali viac či menej neosobné zvyky. Sviatok zosnulých (Dušičky) 2. novembra je stále masovo uctievaný, ľudia navštevujú hroby, zapaľujú sviečky, upravujú cintoríny. Pohrebný sprievod - aj keď kratší, stále sa udržiava najmä mimo veľkých miest. Zvyk nosiť kvety, vence, sviečky je prejavom úcty podobne ako celková starostlivosť o hroby. Modlitby, spomienkové omše pretrvávajú najmä v katolíckych a gréckokatolíckych komunitách. Parte a smútočné oznámenia sú stále bežné, hoci už aj v digitálnej forme.

Čo sa týka zákona o činnostiach spojených s úmrtím občanov až do prijatia zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v roku 2010 neexistoval žiadny jednotný, samostatný zákon, ktorý by komplexne upravoval oblasť pohrebníctva. Táto činnosť bola regulovaná nepriamo a roztrieštene viacerými predpismi nižšej právnej sily - najmä vyhláškami, smernicami a internými normami.

Aj keď bol po Nežnej revolúcii prijatý Zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), kde bola definovaná registrácia pohrebnej služby ako „služba osobného charakteru“, jednalo sa o uvoľnenie. Išlo o čiastočnú liberalizáciu tejto činnosti bez určených pravidiel a spôsobu kontroly. Tak prišlo k tomu, že na Slovensku mohol získať povolenie na výkon pohrebných úkonov prakticky ktokoľvek. Nemusel dokladovať školenie, vzdelanie, znalosti, nemusel mať priestory, autá, chladiace zariadenia a dokonca ani zamestnancov. Všetko sa robilo načierno, bez dokladov a platenia daní.

Chaos, ktorý v pohrebníctve zavládol viedol k nespokojnosti obyvateľov, ku škandalóznym prípadom na ktoré sa vrhli okamžite médiá. Vrcholom bola nepostihnuteľnosť poskytovateľov pohrebných služieb v prípadoch zlyhania, podvodu, predraženia či dokonca krádeží, keď okradnutými boli zosnulí. Iste si niekto spomenie na prípady straty šperkov ponechaných na tele zosnulých, ale aj zlatých zubných náhrad.

Slovenská asociácia už od svojho vzniku v roku 2006 aktívne prispievala k tvorbe nového Zákona. Keď konečne nadobudol účinnosť, nastal prelom v poskytovaní pohrebných služieb a tiež k definovaní povinností správcu pohrebiska, prevádzkovateľov krematórií a nutnosť absolvovať vzdelanie v akreditovaných školiacich inštitúciách.

Kľúčové bolo vniesť legislatívne pravidlá na pole pohrebníctva, určiť práva a povinnosti nielen pre PS a správcov pohrebísk ale aj povinnosti a práva pozostalých pri zachovaní dôstojnosti zosnulého. To sa nám pri príprave Zákona č. 131/2010 Z.z. myslím podarilo.

SAPaKS tiež navrhla technické a kvalitatívne štandardy (certifikácia, norma STN EN 15017), iniciovala diskusie o sociálnych pohreboch, elektronickej evidencii, repatriáciách. Stala sa členom EFFS Európska federácia pohrebných služieb a FIAT-IFTA Svetová federácia pohrebných služieb.

Po prijatí Zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve bolo treba uviesť ho do praxe a tiež nechať prebehnúť samovoľnú selekciu poskytovateľov služieb v obore, ktorá bola dôsledkom nových nastavených pravidiel práve týmto zákonom. Prišlo tak úbytku takých subjektov, ktoré nespĺňali ani len základné požiadavky na prevádzkovanie PS.

Organizovaním Medzinárodných výstav na výstavisku Expo Center Trenčín sme zviditeľnili oblasť pohrebníctva širokej verejnosti. Počas troch ročníkov sa predstavilo množstvo vystavovateľov a výrobcov pohrebných propriet zo Slovenska a zo zahraničia.

Aby som však bol objektívny, musím dodať, že nie všade je všetko ideálne. Jednou z týchto oblastí je správa cintorínov. Tie okrem cirkevných zväčša patria pod správu miest, obcí.

Právo dohľadu, výkonu pohrebného práva, povoľovania stavieb, prevádzkovanie Domov smútku, dodržiavanie VZN a Prevádzkového poriadku, to všetky majú mať na starosti obce, ktoré zo zákona musia mať Odborne spôsobilú osobu (Zákon č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve §26, (1), (5).) A to vo väčšine prípadoch nemajú.

Ďalším problémom je ochranné pásmo cintorínov a budovy, ktoré sa v ňom nachádzajú. Veľmi dôležitou kapitolou je separácia odpadu, darmo sú na cintorínoch nádoby na sklo, plast, papier, komunálny odpad.

Nedostatok pohrebných miest je stav, ktorý by mal trápiť zodpovedných, ale väčšina z nich sa iste kvôli tomu zo spánku nebudí. Trápi ma stav našich cintorínov. Nielen nedostatok miest na pochovávanie, to sa konečne dá riešiť (ak by bola vôľa) územným plánom, ale ide o miesta na cintorínoch. Hroby sú doslova nalepené jeden na druhý, v zahraničí ich delí od seba neraz viac ako meter. U nás je definovaná medzera v Zákone 0,3 m. To je dobré tak na vykĺbenie členka. Hrobový priestor sa zahusťuje, kde je priestor pochová sa do zeme, kde nie je, postaví sa prefabrikovaná kocka na urnové miesto.

Toto všetko si zákazníci u PS všímajú a samozrejme si to nenechávajú sami pre seba. Pohrebné služby na Slovensku trápi hlavne nezáujem úradov v tých prípadoch ak príde k porušeniu zákona alebo nepísaného etického kódexu. Nemusí prísť priamo k hanobeniu miesta posledného odpočinku alebo samotného zosnulého, čo už je trestný čin, ale o prípady kedy si pozostalí odnesú skôr ranu v duši, ako by krvácali z peňaženky.

Donedávna bol problém s „Listami o prehliadke mŕtveho“, toto sa už rieši formou elektronizácie dokumentov. Tieto veci treba riešiť za pochodu a to aj úpravou už stávajúcich zákonov. Nič tak nepomôže ak sa o veciach hovorí otvorene na verejnosti a na tých správnych miestach.

Povolanie hrobára bolo voľakedy vážené a dôležité. Smrť bola bežnou súčasťou života, a tak si ľudia vážili tých, ktorí slúžili pri prechode zo života do smrti. Hrobár musel byť spoľahlivý, mal dôveru ľudí. V mnohých obciach bol platený obcou alebo farnosťou a mal ustálený status. Niekde tento stav pretrváva aj podnes.

Dnešní zamestnanci PS sa už nepohybujú v zatuchnutých tmavých priestoroch, naopak v miestnostiach pre prácu so zosnulými svietiacich čistotou a dezinfekciou. Zosnulý sa neprepravuje koňmo na ošúchaných márach, ale vo vyleštených limuzínach sterilnejších ako sanitky. Alkohol a iné návykové látky sa absolútne netolerujú.

Na záver mi dovoľte vyjadriť želanie s ktorým sme zakladali asociáciu a s ktorým už roky pracuje naša rodina v pohrebníctve. Pohrebníctvo na Slovensku, by sa malo rovnať tým najvyspelejším na našom kontinente, pri zachovaní osobitosti našich národných zvyklostí. Nech je dôstojnosť človeka nadovšetko aj pri jeho odchode z tohto sveta.

tags: #zalm #na #pohrebnu #omsku