Ján Pavol II. a vízia Európy dýchajúcej oboma pľúcami

Známy je výrok pápeža Jána Pavla II., že Európa musí „dýchať oboma pľúcami“, čím pápež sv. Ján Pavol II. zdôraznil potrebu jednoty medzi Východom a Západom.

V posledných dňoch vyšiel zborník prác 50 autorov, ktorí venovali svoju pozornosť sv. Jánovi Pavlovi II., pričom si všímali najmä vzťahy Jána Pavla II. a Vatikánu k strednej Európe v období rokov 1978 - 2005. Kniha vyvolala veľkú pozornosť, v Poľsku zborník pri príležitosti uvedenia na trh predstavil krakovský arcibiskup Marek Jędraszewski.

Arcibiskup Jędraszewski konštatoval, že Ján Pavol II. cítil zvláštnu zodpovednosť za krajiny strednej a východnej Európy hneď od začiatku svojho pontifikátu v roku 1978, práve kvôli duchovnej jednote Európy vyhlásil popri sv. Benediktovi aj sv. Cyrila a Metoda za hlavných patrónov Európy (encyklika Slavorum Apostoli).

Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý navštívil krajiny komunistického bloku, pritvrdil vatikánsku politiku smerom k Východnému bloku. Pre mnohých stredoeurópanov a najmä pre Poliakov sa stal pápež sv. Ján Pavol II. veľkou duchovnou posilou v boji proti komunizmu. Aj podľa slov posledného sovietskeho prezidenta Gorbačova, sv. Ján Pavol II. výraznou mierou prispel k pádu komunizmu v Európe, či k pádu Berlínskeho múru.

Ján Pavol II. odsudzoval aj násilie v bývalej Juhoslávii. Pripravuje sa tiež ďalšia kniha o sv. Jánovi Pavlovi II., ktorá by mala byť zameraná na vzťah pápeža sv. Jána Pavla II. ku katolíckej Cirkvi v Rusku, jej vydanie je naplánované na február 2021.

V súvislosti s týmto výrokom a jeho významom v kontexte Európy, je dôležité si pripomenúť aj ekumenické úsilie Jána Pavla II. a jeho snahu o zjednotenie kresťanov.

Ekumenické úsilie a zjednocovanie kresťanov

S Druhým vatikánskym koncilom sa katolícka cirkev nezvratne zaviazala nastúpiť cestu hľadania ekumény, a tak načúvať Duchu Pánovmu, ktorý nás učí pozorne čítať "znaky čias". Skúsenosti, ktoré prinieslo hľadanie jednoty v týchto rokoch a ďalej prináša, osvetľujú ešte hlbšie jej identitu a poslanie v dejinách. Katolícka cirkev vidí slabosti svojich synov a dcér a vyznáva ich vo vedomí, že ich hriechy taktiež predstavujú nevernosť a prekážky pri uskutočňovaní plánu Vykupiteľa. Pretože sa cíti neprestajne vyzývaná na obnovu podľa evanjelia, neprestáva robiť pokánie.

Vedomá si mnohorakých zákrut svojich dejín, cirkev sa zasadzuje za oslobodenie sa od každého čisto ľudského postoja, aby prežívala v celej svojej hĺbke zákon blahoslavenstiev z evanjelia. Keďže si je vedomá toho, že pravda sa presadzuje "jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne", neusiluje sa pre seba o nič iné, iba o slobodu zvestovať evanjelium.

Toto je jasná povinnosť rímskeho biskupa ako nástupcu apoštola Petra. Ja ju plním s hlbokým presvedčením, že počúvam Pána s plným vedomím mojej ľudskej slabosti. Pretože aj keď Kristus zveril Petrovi toto zvláštne poslanie v cirkvi a poveril ho, aby posilňoval bratov, zároveň mu dal poznať jeho ľudskú slabosť a zvláštnu potrebu jeho obrátenia: "A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov" (Lk 22,32). Práve v ľudskej slabosti Petra je úplne zjavné, že pápež celkom závisí od milosti a Pánovej modlitby, aby mohol splniť tento zvláštny úrad v cirkvi: "Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera" (Lk 22,32). Obrátenie Petra a jeho nástupcov sa opiera o modlitbu samotného Vykupiteľa a cirkev sa stále podieľa na tejto prosebnej modlitbe.

Ježiš sám sa v hodine svojho utrpenia modlil, aby "všetci boli jedno" (Jn 17,21). Táto jednota, ktorú Pán daroval svojej cirkvi a v ktorej chce objať všetkých, nie je niečím vedľajším, ale samotným stredobodom jeho činnosti. Nemožno ju stavať na úroveň druhoradého prívlastku spoločenstva jeho učeníkov. Patrí viac-menej k vlastnej podstate tohto spoločenstva. Táto jednota, daná Duchom Svätým, nespočíva len v zhromažďovaní sa osôb, ktoré sa sčítavajú čo do počtu. Je to jednota utváraná putami vierovyznania, sviatostí, hierarchického vedenia a spoločenstva.

Veriaci sú jedno, pretože v Duchu sú v spoločenstve Syna a v ňom sa nachádzajú v jeho spoločenstve s Otcom: Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho synom Ježišom Kristom" (1Jn 1,3). Pre katolícku cirkev teda spoločenstvo kresťanov nie je nič iné ako prejav milosti, ktorou ich Boh robí účastníkmi svojho vlastného spoločenstva a tým je jeho večný život. Kristove slová "aby všetci boli jedno" sú teda modlitbou k Otcovi, aby sa jeho plán plne uskutočnil, aby sa všetkým stalo známe, "aký je plán tajomstva od vekov skrytého v Bohu, ktorý všetko stvoril" (Ef 3,9). Veriť v Krista znamená chcieť jednotu; chcieť jednotu znamená chcieť cirkev; chcieť cirkev znamená chcieť spoločenstvo milosti, ktoré od večnosti zodpovedá Otcovmu plánu.

V súčasnej situácii rozdelenia kresťanov a nádejného hľadania plného spoločenstva veriaci katolíci preciťujú hlboko napomínanie Pána cirkvi. Druhý vatikánsky koncil posilnil ich úsilie jasnou predstavou cirkvi, otvorenej všetkým cirkevným hodnotám aj iných kresťanov.

Sviatok sv. Cyrila a Metoda

Počas osláv sviatku sv. Cyrila a Metoda na Devíne premiér Robert Fico vo svojom prejave spomínal aj na Jána Pavla II. Predseda vlády s poľutovaním konštatoval, že Devín, miesto jeho prejavu, sa historicky ocitol priamo pod železnou oponou, ktorá rozdelila Európu, kultúru a vzťahy.

V tomto kontexte kritizoval tých, ktorí podľa neho v Európe opäť chcú oddeliť Západ a Východ, čo sa stáva realitou a vzťahy sú narušené. „Zástancovia novej železnej opony zabudli na vážne slová Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý povedal: Európa musí dýchať oboma pľúcami - aj východnými, aj západnými.“ Premiér zdôraznil, že pápež tým podčiarkol význam svätých Cyrila a Metoda ako osobností, ktoré prekročili rámec slovanského sveta.

Slová Roberta Fica vyvolali v spoločnosti polemiku a na jeho adresu sa objavili rôzne názory. Viacerým biskupom a kňazom sme tak položili nasledujúcu anketovú otázku: Premiér sa v príhovore na Devíne odvolával na slová svätého Jána Pavla II., že „konštruktéri novej železnej opony zabudli na jeho slová, že Európa musí dýchať oboma pľúcami. Aj východnými aj západnými“. Platia podľa vás tieto slová aj v súčasnom kontexte toho, čo sa deje na Ukrajine? Môže sa na ne premiér odvolávať v duchu podávania ruky na mierovú spoluprácu? Nemyslel tým pápež Ján Pavol II. v tom čase niečo iné a v inom kontexte?

Odpovedal nitriansky diecézny biskup a profesor cirkevných dejín Viliam Judák, predseda KBS, košický arcibiskup Bernard Bober a spolupracovník Postoja, verbista a historik Tomáš Gerboc.

Viliam Judák
nitriansky diecézny biskup, podpredseda KBS
Už pri zbežnom pohľade na „prietrž“ mediálnych výstupov ostatných dní v súvislosti s oslavami sviatku sv. Cyrila a Metoda nadobúdam dojem, že by sme sa azda mali určitej časti slovenskej verejnosti ospravedlniť za to, že na naše územie misia solúnskych bratov vôbec prišla a my sme si to „dovolili“ pripomenúť.

Totiž, podľa niektorých komentátorov: „Svätí Cyril a Metod sú nepochybne symbolom diskontinuity našich dejín. Prispeli k prerušeniu pôvodnej slovanskej mytológie pokresťančovaním - ktoré malo jednoznačne mocenské príčiny a často aj veľmi násilnú podobu. Prichádzalo zvonka a bolo výrazom kultúrneho imperializmu Ríma.“ Alebo: „Katolícka cirkev sa v 19. storočí pokúsila prekričať nábožensko-nacionalistický príbeh o Husovi ako bojovníkovi za českú vec nábožensko-nacionalistickým príbehom o slovanských vierozvestcoch.“ A preto, žiaľ: „Jan Hus mal tú smolu, že vzal evanjelium vážne... zostáva pre nás Čechom, nie bratom. Cudzincom. Príliš morálnym na naše pomery.“

Vrátiac sa k Vašej otázke týkajúcej sa výroku pápeža Jána Pavla II. z encykliky Ut unum sint (čl. 54), na ktorý sa odvolával premiér Slovenskej republiky, možno potvrdiť, že pápež chcel týmto obrazom vyjadriť odlišnosť a zároveň komplementárnosť dvoch foriem kresťanstva: predovšetkým teologickú a spirituálnu. Domnievam sa však, že je úplne legitímne, keď im ktorýkoľvek verejný činiteľ - citujúc texty patriace do duchovného bohatstva Cirkvi - dáva širšiu spoločenskú, kultúrnu i politickú interpretáciu.

Zvlášť ak sú magistrálne texty adresované „všetkým ľuďom dobrej vôle“ - ako to uvádzajú tieto obežné listy vo svojich úvodných častiach. Nakoniec, odvolávajúc sa na cyrilo-metodské dedičstvo, môžeme potvrdiť, že títo vierozvestovia z Byzancie svojou činnosťou reálne spájali Východ so Západom - ako to uvádza aj citovaný svätý pápež v encyklike Slavorum Apostoli (čl. 13).

Bernard Bober
košický arcibiskup a predseda KBS
Železná opona sa spája s konkrétnou udalosťou v histórii našej krajiny, ako aj ďalších krajín bývalého východného bloku. Toto spojenie v kontexte aktuálneho diania vnímam ako rozdeľujúce. Železná opona padla a my sme dostali novú šancu vytvárať mosty, viesť dialóg a rozvíjať kultúru stretnutia bez ohľadu na naše odlišnosti.

Cirkev nie je politická strana, za nikoho nelobuje, nikoho nevylučuje. Chce svedčiť slovom a životom o Božej láske a ponúka žité evanjelium všetkým. Preto sa na súvislosti so sviatkom svätých Cyrila a Metoda dokážem pozerať iba touto optikou, všetko ostatné mi je cudzie. Žiadnej politike nesvedčí, keď sa odkloní od služby dobru človeka a celej spoločnosti.

Ak sa zneužije kresťanstvo či iné náboženstvo v prospech mocenských či iných ambícií, kriví sa jeho obraz. Slová svätého Jána Pavla II. o potrebe oboch pľúc pre Európu sa vzťahujú predovšetkým na jednotu východných a západných kresťanských cirkví, kde „má byť hľadaná perspektíva plnej jednoty jednotou legitímnej rôznorodosti“ (Ut unum sint, 54).

Európa bude naozaj kompaktná len vtedy, keď sa Východ a Západ budú neustále spoznávať čo do kultúry i duchovnosti a budú sa navzájom rešpektovať. Tento širší odkaz je aktuálny aj dnes, keď úcta k človeku a inému národu zapadla v hluku prázdnych slov a rinčaní zbraní. Prajem si, aby sme správne chápali a najmä žili posolstvo pokoja a bratstva medzi národmi, ktoré priniesli svätí Cyril a Metod.

Tomáš Gerboc
kňaz, verbista, historik
Pred rokmi som čítal knihu, ktorá bola vydaná pri príležitosti okrúhlych narodením J. V. Stalina ako oslavná óda na inak masového vraha, diktátora a veľkého nepriateľa Krista a Cirkvi. Keď som si čítal jednu oslavnú báseň, mal som pocit, že čítam zošklivené slová jedného zo žalmov. Bolo to nemiestne a nechutné. A rovnako nemiestne a nechutné je, keď niekto prekrúti slová veľkého pápeža a použije ich tak, ako sa jemu páči a hodí, ako to jemu vyhovuje, aby dosiahol svoj cieľ. Príde mi to bezduché - pretože vytrhnutím z kontextu slová Jána Pavla II. stratili ducha. Slová, ktoré zazneli, neboli slovami Jána Pavla II., i keď zneli rovnako.

Nebudem sa vyjadrovať k politike, avšak pri štúdiu histórie ma moji vyučujúci, zhodou okolností práve na Univerzite sv. Cyrila a Metoda, učili načítavať, chápať a prepájať si veci a udalosti v kontexte. Počujúc a vidiac tento kontext „slov Jána Pavla II.“ na Devíne som ostal smutný a zhrozený. Mal som pocit, že čítam Katolícke noviny alebo Pútnika svätovojtešského z obdobia komunistickej totality v Československu, kde boli znásilňované a prekrúcané slová Písma, modlitieb či v duchu doby a snahe odkresťančiť Slovensko aj duchovných zamyslení, a to všetko v duchu komunistickej totalitnej propagandy, ktorej ani trochu nešlo o dobro človeka a už vôbec nie o dobro Cirkvi. Hoci aj Pán Boh sa tam spomínal, aj svätí, aj dobrý život a prikázania, ale v kontexte tohto predsa len dané obdobie (napríklad aj v týchto periodikách a mnohých ďalších) bolo obdobím, keď boli zneužité. Stratili ducha.

Áno, svet, Európa, Slovensko a každý človek musí dýchať. Bez dýchania neprežijeme. Avšak jasne a zreteľne vidíme (a len ten, kto nechce vidieť, nevidí), že aj Európa a najmä Ukrajina sa nie, že dusí, ale je dusená hlúpou, nezmyselnou, nespravodlivou a hanebnou vojnou. Preto je potrebné, aby ten, kto „dusí“, s tým okamžite prestal. Žiaľ, vidíme, že nechce. Preto je vojna. Preto umierajú desaťtisíce nevinných ľudí. Preto už desať miliónov obyvateľov Ukrajiny muselo opustiť svoje domovy. Veď to sú takmer „dve Slovenská“. Naozaj to nevidíme a nechápeme?

Cyril a Metod priniesli „veci“ duchovné, kultúrne i spoločenské. Nielen jednu, ale všetky. Ich misia nebola len spoločenská (politická). Ich misia nebola len kultúrna. Ich misia nebola len duchovná. Toto všetko musíme vnímať v kontexte doby a danej duchovno-spoločenskej situácie. A teda priniesli vieru, múdrosť, ale i pravdu. Bojím sa, že vieru bez múdrosti a snahy hľadať a hovoriť pravdu pestovať nebudeme, i keď budeme desaťkrát denne hovoriť o mieri.

V knihe Exodus sa píše: „Nebudeš šíriť nepravdivú povesť!

Dnes, keď na vlastné oči vidíme agresiu Ruska na Ukrajine, keď vidíme bezdôvodne zomierať tisíce Ukrajincov i Rusov, keď vidíme, ako ruské vojská ničia ukrajinské mestá a dediny, keď počujeme, ako dnešný pápež František volá: „To, čo sa deje na Ukrajine, je desivý úpadok ľudstva!“, máme pocit, že výzva pápeža Jána Pavla II.

Liberálna demokracia v západnom svete otvorila cestu k ekonomickému, technickému, sociálnemu i ľudskoprávnemu vrcholu západnej civilizácie, ktorý mnohé krajiny už zažívajú a iné k nemu smerujú. Úspechy liberálnej demokracie a jej dominancia na Západe ju však zbavili potreby hľadať oporu v náboženstve a viere v Boha a prevládajúca globalizácia odsúva aj národné identity na vedľajšiu koľaj. Západné a východné pľúca Európy sa teda skôr od seba vzďaľujú.

V 6. Bolo by odvážne vysloviť otázku, či permanentné vojny a vraždenie nevinných ľudí v Afrike a arabských krajinách, rovnako potláčanie základných ľudských práv v krajinách Ázie, devastácia spoločnosti narkomafiami v latinskej Amerike, egoizmus nadnárodných korporácií oproti miliardám hladujúcich ľudí vo svete alebo bezohľadná korupcia v postkomunistických krajinách Európy odkazujú na varovanie Matky Božej vo Fatime, alebo na napĺňanie zla vo svete, keď podľa Berďajeva dochádza k nevyhnutnému súdu nad spoločnosťou?

Vojna na Ukrajine sa fakticky mení na vojnu Ruska a Západu. Nemecká ministerka pre rozvoj Svenja Schulzeová nedávno vyhlásila, že v dôsledku ruskej invázie na Ukrajine hrozí svetu najväčší hladomor od 2.

Táto vojna stavia aj malé národy a štáty pred nové problémy. Nedávno bol zverejnený európsky prieskum spoločnosti YouGov, ktorý zisťoval, čo si občania Európy myslia, kto je zodpovedný za dnešnú situáciu na Ukrajine?

Ak sa pozrieme na prívržencov týchto názorov na Slovensku, vidíme, že liberálna demokracia a národná identita stoja na Slovensku skôr proti sebe a my sa na Slovensku zrejme nevyhneme ďalšiemu zápasu o charakter štátu.

Václava Havla, pápeža Jána Pavla II. i Nikolaja Berďajeva spájala spoločná životná skúsenosť: stáli zoči-voči komunistickej totalite, ktorá si desaťročia nárokovala vládnuť nad človekom i celým svetom. Bez viery v Boha by v tomto zápase naše národy nevedeli obstáť.

Demokratickému Západu po 2. svetovej vojne táto skúsenosť chýba, ale nasledujúce roky, keď bude Západ vystavený tlakom zvnútra, alebo ešte viac z východu i juhu zemegule ho možno znovu vrátia k poznaniu, že bez Berďajevovho Boha, kresťanstva Jána Pavla II., alebo bez Havlovho presahujúceho a zaväzujúceho Horizontu ubrániť tento prekrásny príbeh, ktorý sa volá západná civilizácia, sa asi nedá.

Pápež zasvätil Rusko i Ukrajinu Matke Božej, apeluje stále na ukončenie vojny a vyzýva na modlitby za mier. Krajiny susediace s Ukrajinou prejavujú opravdivú solidaritu s touto ťažko skúšanou krajinou, rovnako vo svete žijú milióny nezištných a obetavých ľudí, ktorí sa starajú o chudobných a biednych. Zdá sa však, že zlo v týchto časoch víťazí. Ale nezabúdajme, že v Biblii v očiach Hospodina stačilo „desať spravodlivých“, ktorí mohli poblúdenú Sodomu a Gomoru zachrániť pred skazou.

V tabuľke nižšie sú uvedené výsledky prieskumu spoločnosti YouGov, ktorý zisťoval názory občanov Európy na zodpovednosť za situáciu na Ukrajine:

Je potrebné pozerať dopredu. Pápež František prišiel ako nadšený misionár z Latinskej Ameriky, aby poukázal na to podstatné, čo nesmie chýbať Kristovým učeníkom - radosť a nádej. Radosť, ktorá pramení z evanjelia, prináša ustavičnú novosť vanutia Ducha Svätého: „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5). V Starom zákone nájdeme tiež slová: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine“ (Iz 43, 19). Nastal čas prestať zachraňovať potápajúcu sa loď. Kristovi učeníci a apoštoli evanjelia sa musia dať Pánovi úplne k dispozícii, aby mohol cez nich a v nich vykonať veľké veci (porov. Lk 1, 49).

Kresťanský humanizmus musí mať korene v Božej láske. Je množstvo problémov, ktorým musíme v súčasnom svete čeliť. Lamentovanie nad tým, čo všetko v jednotlivcoch i v spoločenstvách spôsobuje úpadok morálky, konzumizmus, liberalizmus či relativizmus, nám nepomôže. Všetky „izmy“ majú jeden spoločný menovateľ - ego. Súčasná doba predkladá mnohé výzvy.

Následkom globalizácie je aj nové „sťahovanie národov“. Obyvatelia chudobných krajín sa húfne hrnú do Európy, pretože veľmi dobre vedia, že je materiálne bohatá. Čo týmto ľuďom môžeme ponúknuť? Stačí obyčajný humanizmus? Ateistický humanizmus nedokáže dať odpoveď na všetky otázky človeka. Utečencom vieme dať jesť, zakryť ich dekou, pohladiť. Čo im však odpovieme, ak sa nás spýtajú: Čo je zmyslom tvojho života? Prečo žiješ? Čomu veríš?

Humanizmus sv. Cyrila a sv. Metoda bol hlboko kresťanský. Verili a hlásali neodňateľnú ľudskú dôstojnosť každého jedinca vo všetkých fázach života, spoločenskom postavení a v každej situácii. Pre nich boli všetci ľudia Adamove deti, bratia a sestry, milované Božie stvorenia. Cirkev čelí mnohým výzvam a musí na ne dokázať odpovedať.

Odpoveďou na to, aká je úloha Cirkvi v dnešnom svete, je hneď prvá veta z pastorálnej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“

Svätý Otec často prirovnáva Cirkev k poľnej nemocnici. Nie sme tu preto, aby sme umelo vytvárali priestor, ktorý je sterilný, a tým, ktorí splnia potrebné kritériá, doň dovolili vstúpiť, ale preto, aby sme boli v blízkosti všetkých, ktorí sa zranili, bolo im ublížené, a ošetrili ich olejom evanjelia bez hodnotenia, či sú alebo nie sú toho hodní.

Úlohou nemocnice však nie je len ošetrovať chorých a ranených. Nemocnica musí byť aj „sama zdravá“, aby mohla uzdravovať a vytvárať akúsi imunitu. Na to sa potrebujeme zriecť nároku na nedotknuteľnosť. Svoje zlyhania - osobné alebo cirkevné - si musíme s pokorou uvedomovať a priznávať.

Očisťovať sa úprimnou ľútosťou a pokáním, ktoré vedú k pokore ľudí, ktorí nevystupujú ako tí, ktorí jediní majú „patent na pravdu“, ale ako tí, ktorí počúvajú, modlia sa a pracujú. Bez pozorného vnímania života našich predkov, empatie s nimi, bez toho, že by z nich nemohli vycítiť, že ich naozaj milujú, by solúnski bratia nedosiahli veľa.

Mali by sme prestať dávať ľuďom odpovede na otázky, ktoré nikdy nepoložili, ale pozorne ich počúvať a našimi odpoveďami, vlastnou aktivitou ich uzdravovať. Tak budeme dobrými Kristovými učeníkmi a naozaj verní slovanským apoštolom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi.

tags: #jan #pavol #2 #cirkev #ma #dychat