Na území mesta Nové Zámky je najväčším pietnym miestom Verejný cintorín na Rastislavovej ulici. Má rozlohu 32 hektárov a vrátane kolumbárií, krýpt a hrobiek je tam asi 30-tisíc hrobových miest. O ich správu, rovnako ako aj o Cintorín sv. Rozálie a Krematórium, sa stará spoločnosť Rekviem, s. r. o.
Počiatky jeho vzniku siahajú do 80. rokov 19. storočia, kedy sa začali dovtedy fungujúce cintoríny zapĺňať. Mesto preto muselo uvažovať o vybudovaní nového pietneho miesta.
Najprv bolo treba vybrať vhodný pozemok, kde by sa dalo zriadiť. Nájsť sa ho podarilo v roku 1881, kedy od pôvodných vlastníkov kúpilo mesto pomerne veľký pozemok na dnešnej Rastislavovej ulici.
Vedenie mesta v rozpočte schválilo 25-tisíc zlatých na stavbu budovy pre správcu cintorína, kancelárie a márnicu s piatimi boxmi. Jeden z nich mal byť upravený na pitevňu. Stavbu, ako to zachytávajú historické pramene a spomenul to aj K. Kačmáry, zrealizovali podnikatelia Schmidt a Kolacsek.
"Pri tvorbe sa snažili vytvoriť napodobeninu niektorého z parížskych cintorínov. Okrem toho vtedajší správca cintorína A. Hagedorn, ako je to uvedené aj na našej webovej stránke, v roku 1886 podnikol študijnú cestu do Budapešti, aby si osvojil metódy prevádzky verejného cintorína," pokračoval K. Kačmáry v návrhoch do histórie.
Vo februári 1888 vtedajšie mestské zastupiteľstvo schválilo Štatút o správe a prevádzke cintorína. Po jeho odsúhlasení ministerstvom vnútra v apríli 1889 vydalo zastupiteľstvo vyhlášku o zatvorení, respektíve zrušení dovtedy používaných cintorínov. Prestali fungovať Cintorín sv. Kríža, evanjelický, kalvínsky i židovský cintorín. Jediný, ktorý ostal, bol Cintorín sv. Rozálie.
Prvými nebožtíkmi na verejnom cintoríne, ktorých 1. júna 1889 pochoval pomocný duchovný Béla Mihályffy, boli Andrej a Štefan. Jeden mal štyri roky a bol synom domáceho sluhu Antona Zsampáka. Druhým bol ročný chlapček tesára Ondreja Kovalcsika.
Na cintoríne je dnes 22 parciel. Medzi nebožtíkmi sú pochovaní i vojaci. Asi 6 000 padlých z I. svetovej vojny ležalo najprv na tzv. vojenskej časti verejného cintorína. Neskôr bol Čechom, Slovákom, Maďarom, Nemcom, Rakúšanom, Rusom, Bulharom, Rumunom, Poliakom, Francúzom, Turkom a Talianom postavený pamätník. Pripomína vojaka v zákope. Je tam aj nápis: ´Pochovaným vojakom prvej svetovej vojny 1914-1918´.
Monument, ktorý je v smere k židovskému cintorínu, dlho zakrývali rôzne dreviny, no správca cintorína ich pomaly orezal. I tuje, čo tam rastú, sú už upravené. Oveľa lepšie teraz vidieť pamätník i obrubu, ktorá ho ohraničuje.
Neďaleko tohto pamätníka, ako popisoval K. Kačmáry, je ďalší v podobe obelisku. Venovaný je talianskym vojakom, ktorí padli v Košiciach v roku 1919. Pamätník im dal postaviť veliteľ 6. divízie legionárov generál Rossi. Dodatočne tam boli uložené telá talianskych vojakov, ktorí padli v novembri 1944. Okrem mien je na stĺpe, obnovenom v roku 2002, taliansky text.
"Na juhovýchodnej strane vrcholu cintorína, konkrétne na jednej časti parcely č. 12, sú hroby vojakov z II. svetovej vojny. Je ich do 100 a sú to tzv. československí vojaci. Ich hroby, ktoré sú v štyroch radoch, sme začali postupne obnovovať. Prvý rad, i vďaka tomu, že sme vyrovnali kríže, vysadili trávu a odstránili burinu i korene drevín, je už dokončený a nadobudol úplne iný vzhľad. Postupne podobne upravíme ďalšie tri rady vojenských hrobov."
V centre cintorína je podľa ďalších informácií konateľa spoločnosti postavený pomník s hrobmi vyše 3-tisíc vojakov a dôstojníkov Sovietskej armády. Zomreli pri oslobodzovaní východného Slovenska a Košíc. Pomník bol odhalený 6. júla 1946.
Na verejnom cintoríne je niekoľko miest, o ktoré sa má spoločnosť Rekviem starať. Stanovuje to VZN mesta. Je to napríklad hrob J. Kukorelliho i hromadný hrob tých, ktorí boli povešaní na stromoch na Hlavnej ulici. Ďalej hromadný hrob odporcov fašizmu postrieľaných pri Ťahanovskom tuneli a pamätník Neznámeho vojaka presťahovaný z Námestia osloboditeľov, ktorý je vedený ako národná kultúrna pamiatka. A potom spomínané cintoríny vojakov z I. i II. svetovej vojny a pomník vojakov Sovietskej armády.
"Na verejnom cintoríne odpočíva veľa osobností, ktoré sa zapísali do života mesta. Sú to napríklad Anton Prídavok, Bauerneblovci, teda bývalí majitelia košického pivovaru či akademický sochár Vojtech Löffler. Vymenovať všetkých sa nedá," vraví K. Kačmáry.
Sledujte večerný modlitbový program z kostola sv. Jakuba v Medžugorí
Podľa K. Kačmáryho sa stále nedarí doriešiť práve sviečky. Darmo tam dávajú nádoby s pieskom, aby horeli v ňom a neničili múrik. Piesok sa takmer pravidelne stráca. "Zrejme si ho ľudia berú na vytvorenie chodníkov v záhradách. Podobne mizne štrk, ktorý dávame na chodníky, aby pozostalí nechodili po blate. ´Šikovní´ ho buď zoberú domov alebo si ním vysypú okolie hrobu svojho blížneho."
Pri sovietskych hroboch bola zase kedysi dlažba. Niekto ju však povyberal, a vôbec sa nepozastavil nad tým, aké veľké jamy zanechal...
Ako sa pred vyše 120 rokmi muselo vedenie mesta postarať o hľadanie plochy pre nový cintorína, tak sa história opakuje. Kapacita súčasného sa hrozivo zapĺňa. A okolo nového, ktorý by mal vyrásť v blízkosti krematória, sa robia ešte len prípravné práce. Na jeho návrhu pracuje Ing. arch. Pavol Merjavý so synom Markom, tiež architektom.
Je dobre, že sa veci pohli, no Mesto Košice by sa zrejme malo do výstavby nového cintorína čo najskôr pustiť. Na verejnom sa totiž všetko dosť zamotáva.
"Mali sme pripravenú parcelu č. 12, kde by sme mohli vytvoriť hrobové miesta pre asi 900 nebožtíkov," vysvetľovať dôvod komplikácií K. Kačmáry. "Na rokovaní, ktoré nedávno bolo, ale pracovník Krajského úradu, ktorý má na starosti vojnové hroby, ich vytvorenie zastavil. Rozhodol tak na základe nejakých nákresov košického verejného cintorína od niekoho z Bratislavy. Nevieme koho, no ten niekto do jednej časti parcely č. 12 zakreslil, že sú tam vojnové hroby."
Či sú z I. alebo II. svetovej vojny, nevedno. Ale s parcelou sa kvôli tomu nedá nič robiť. "Pritom podľa našich informácií boli telá vojakov dávno exhumované a prevezené na cintorín v Prešove. Ani pri pohľade na parcelu ako takú sa nezdá, že by tam aj teraz mohli byť vojenské hroby."
K. Kačmáry si myslí, že sa pokojne mohla urobiť chyba v zakresľovaní, ak sa kreslilo od stola. A teraz sa na chybu začína doplácať. "Mesto Košice však povedalo, že zatiaľ treba čakať. Tak čakáme. Spolu s nami aj cesta s asfaltovým povrchom, ktorú sme už na tejto parcele chceli spraviť."
Momentálne sa pochováva na parcele č. 10, kde je asi 150 hrobových miest. Ročne sa však na verejnom cintoríne približne takýto počet miest predá, takže kapacita cintorína postačí možno na rok. "Potom, ak sa niečo nepohne, začne byť s pochovávaním do zeme problém. Pritom parcela č. 12 leží nevyužitá a nikto nevie povedať, dokedy to tak bude," dodal Karol Kačmáry.
tags: #krestansky #cintorin #v #novych #zamkoch