V tomto článku sa pozrieme na hlbší výklad žalmu s dôrazom na Ducha Svätého, jeho dary a pôsobenie v živote veriacich a v Cirkvi. Vyšla tretia z deviatich katechéz, ktorú môžete použiť ako námet na stretko pre mládež. Čítajte a vyskúšajte aj vo vašich stretkách a spoločenstvách.
Príbeh o Nikodémovi nám môže poslúžiť ako východisko pre zamyslenie sa nad pôsobením Ducha Svätého. On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ (Jn 3, 1 - 21)
Nikodém a "Kryptokresťania"
Keď som si prečítal príbeh o Nikodémovi, spomenul som si práve na tieto moje zážitky s tajným písmom. Aj o Nikodémovi môžeme povedať, že je takým „kryptovaným“ Ježišovým učeníkom. Bojí sa, že sa prezradí.
Patrí do náboženskej skupiny farizejov, je členom židovskej veľrady, dokonca učiteľom Božieho zákona, požíva úctu medzi svojimi kolegami a v spoločnosti. Ak by sa pridal k Ježišovi verejne, prišiel by o toto postavenie a výsady. A predsa v jeho vnútri horí obrovská túžba stretnúť sa s učiteľom, o ktorom je presvedčený, že prišiel od Boha (porov. Jn 3,2). Napriek prostrediu, v ktorom vyrástol, má odvahu premýšľať a hľadať pravdu.
Už táto krátka charakteristika ma vedie k porovnaniu s dnešnou dobou. Aj v Tvojom prostredí žijú „kryptokresťania“. Sympatizujú s kresťanstvom, možno sú aj pokrstení, ale obávajú sa priznať sa ku Kristovi verejne. Obávajú sa posmechu rodiny, spolužiakov, okolia, alebo je to pre nich jednoducho pohodlnejšie.
Milý mladý priateľ, v tomto liste im nechcem adresovať slová výčitky. Nevidím do ich vnútra a nepoznám dôvody ich správania. Niekedy je to, žiaľ, aj naše neporiadne žitie viery, ktoré ich odradilo. Chcem sa však prihovoriť Tebe, aby si pamätal na týchto ľudí z Tvojho okolia, ktorí hľadajú Krista. Ježiš neodháňa Nikodéma, keď príde za ním, hoci aj uprostred noci.
Hľadaj spôsoby, aby sa Kristovo evanjelium dostalo nenásilnou formou ku „kryptokresťanom“. Možno sú to Tvoji spolužiaci, niektorý člen Tvojej rodiny, sused... Pomáhaj biskupom, kňazom, rehoľným osobám, aby sa slovo evanjelia aj vďaka Tebe stávalo účinným v celej spoločnosti.
Chcem Ťa poprosiť, aby si nikdy nepodľahol domnienke, že viera a kresťanstvo sú len niečím vnútorným, neviditeľným, zatajeným. Viera sa síce rodí vnútri, ale preniká celú osobu. Nikdy nepodceňuj vonkajšie prejavy viery, symboly, liturgiu.
Podobných príkladov celobytostného žitia viery je oveľa viac a som si istý, že ich využívaš. Poznám viacero kresťanských rodín, kde synovia a dcéry sú pre rodičov, ktorí „poľavili“ v zachovávaní Božích a cirkevných predpisov, veľkým príkladom znovuoživenia viery. Možno je to aj Tvoj prípad.
Na začiatku rozhovoru Nikodém chápe Ježišove slová telesne, má na mysli telesné zrodenie, kým Ježiš hovorí o zrodení z vody a z Ducha, čo je základom cirkevnej náuky o sviatosti krstu. Liatie vody pri krste je viditeľným znakom, ktorý, v spojení so slovami, spôsobuje účinok - zmytie dedičného hriechu, stávaš sa Božím synom a dcérou, členom Cirkvi. To všetko sú veľké dary a výsady.
Pri čítaní Jánovho evanjelia môžeme vnímať obľúbený spôsob tohto evanjelistu, ktorý posolstvo Pána Ježiša ukladá do dvoch vrstiev. Prvá vrstva je bežná, hovorová. Druhá vrstva ide hlbšie, je duchovná. Ide o hlboké témy, nie plytké a povrchné.
Pán Ježiš však neprišiel na tento svet, aby nám hovoril o každodenných veciach. To zvládneme aj bez neho. Prišiel, aby nám hovoril o slovách, ktoré znamenajú večný život. Jeho slová nie sú slovami nejakého učenca, humanistu, filozofa, ale samotného Boha.
V stretnutí Nikodéma s Ježišom vidíme, že aj rozhovor môže priviesť k viere. Naše rozhovory o viere sú dôležité, lebo zapaľujú plameň pre osvetlenie cesty, po ktorej prichádza do srdca druhého človeka Boh. Možno sme sa zabudli v našich rodinách a priateľstvách rozprávať o viere, o Bohu, o duchovných veciach, o zmysle života.
Viera v Krista nie je o zázrakoch. Pri rozhovore s Nikodémom Ježiš neurobí žiaden zázrak, „len“ sa s ním rozpráva. Ide o dialóg úcty a túžby po pravde. Premýšľaj aj Ty, čo znamená byť Ježišovým učeníkom. Aké dôsledky to má pre Tvoj život?
Ten, kto sa znovuzrodil vo sviatosti krstu, znovuzrodil sa pre Krista a žije s ním nový život. Praxou prvých kresťanov bola prijímať sviatosť krstu ponorením do vody. Išlo o hlbokú symboliku. Ponorenie do vody znamenalo zanechanie predošlého spôsobu života. Bolo to pripodobnenie sa Kristovi v jeho smrti. Vynorenie bolo novým začiatkom, symbolikou vzkriesenia s Kristom.
Usiluj sa zachovať si biele rúcho Tvojej duše stále čisté. Keď Ti píšem o potrebe duchovných rozhovorov, chcem uviesť príklad zo života svätej súrodeneckej dvojice, sv. Benedikta a jeho sestry sv. Školastiky, ktorá prichádzala za svojím bratom aspoň raz do roka do Monte Cassino, kde bol hlavný kláštor.
Vďaka rozhovoru Nikodéma s Ježišom nám evanjelista Ján odovzdal vetu, ktorú mnohí otcovia duchovného života považujú za hlavné posolstvo celého pôsobenia Božieho Syna, Ježiša Krista: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16)
Teraz ešte Nikodém všetkému nerozumie. Viera nie je o jednom zážitku alebo o jednom rozhovore, ale aj jeden rozhovor, jedno stretnutie, môže zapáliť svietielko, ktoré potrebuje ďalej rásť. Platí to aj pre Teba. Nezostaň pri jednom, hoci aj veľmi hlbokom modlitbovom stretnutí, púti, aktivite.
Sviatosti, modlitba, čítanie Božieho slova, to sú uhlíky potrebné na to, aby oheň Tvojho duchovného života stále rástol. Príbeh Nikodéma sa nekončí v 3. kapitole. Ján sa znova zmieňuje o Nikodémovi v samotnom závere svojho evanjelia. Po Ježišovej smrti prichádza spolu s Jozefom z Arimatey za Pilátom, od ktorého žiadajú Ježišovo telo, lebo ho chcú dôstojne pochovať (porov. Jn 19,39). Nikodém teraz prichádza počas dňa, už nebojácne a otvorene. Vychádza z temnoty anonymity do svetla svedectva o Kristovi. Prešiel procesom rastu viery. Priznáva sa ku Kristovi.
Želám Ti odvahu pri poznávaní Krista a pri vydávaní svedectva o ňom.
Spolupútnik, otec František Trstenský
Nikodémova výprava
Cieľom tejto aktivity je povzbudiť účastníkov pýtať sa na duchovný život ľudí vo svojom okolí. Tak ako Nikodém aj oni budú klásť otázky o viere ľuďom, ktorí pre nich predstavujú duchovnú autoritu či vzor.
Postup:
- Prečítajte si spolu úryvok (Jn 3, 1 - 15) a podčiarknite si všetky vety, ktoré vyslovil Nikodém.
- Zamyslite sa nad Nikodémovým postojom k Ježišovi a nad tým, na aké veci sa ho pýta.
- Urobte si sebareflexiu: Čo mám spoločné s Nikodémom? Hľadám odpovede na svoje otázky, alebo ich ignorujem? Kde hľadám odpovede na svoje otázky?
- Rozdeľte sa do dvojíc a vzájomne sa podeľte o to, čo ste o sebe zistili.
- Popremýšľajte, kto je vo vašom okolí pre vás vzorom vo viere, koho považujete za múdreho rabbiho.
- Napíšte mená troch ľudí, ktorí sú pre vás ako rabbi, a pripravte si otázky, ktoré by ste im chceli položiť.
Otázky sú hybnou silou každého rozhovoru - umožňujú budova...
Živá voda a Duch Svätý
Je tiež dôležité mať zmysel pre duchovné obrazy, ktoré používa Biblia, aby sme sa vcítili do myslenia starovekých Izraelitov a pochopili, ako vnímali Božiu prítomnosť vo svete. Jedným z výrazných obrazov, ktorý sa opakuje od Prvej knihy Mojžišovej po Zjavenie, je obraz živej vody.
Na Blízkom východe je voda vzácna a veľmi potrebná na prežitie. V Izraeli prší len niekoľko mesiacov v roku a zvyšok času staroveké národy prežívali vďaka stojatej vode, ktorú skladovali v cisternách v zemi. Rozdiel medzi obdobím s dažďom a bez dažďa v Izraeli je úžasný - kopce môžu byť väčšinu roka neúrodné a hnedé, ale po období dažďov sú pokryté zelenými lúkami a kvetmi.
Z toho vznikla myšlienka živej vody alebo mayim chaim, ktorá sa vzťahuje na vodu vo forme dažďa alebo tečúcu z prírodného prameňa, ktorá pochádza priamo od Boha, nie je prenášaná ľudskými rukami ani skladovaná v cisternách. Živá voda bola silne spájaná s prítomnosťou Boha.
Keďže živá voda pochádzala priamo od Boha, bola úzko spojená s Božím Duchom vo svete. „Lebo vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem, vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo a svoje požehnanie na tvoju mlaď.“
Tento obraz živej vody je preto dôležitým prvkom Ježišovho pôsobenia. V Jánovom evanjeliu vysvetľuje, že On je ten, kto skutočne prináša živú vodu do sveta. „Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa. Ako Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa.
Zaujímavým rabínskym postrehom je, že „živá voda“ sa tiež chápe ako skutočné poznanie Boha. Určite to súvisí s Duchom Svätým, ktorý nás učí Božej vôli, vedie nás a usmerňuje. A určite to súvisí s Ježišovým poslaním odhaľovať Božiu pravú povahu prostredníctvom Ježišovej obetavej lásky k nám.
V Ezechielovi 47 je nádherný obraz živej vody. Prorok Ezechiel je v chráme a vidí, ako spod oltára vyteká malý pramienok vody. Voda tečie z chrámu po južných schodoch. Tisíc lakťov od chrámu sa tento podivný prúd vody zväčšil na výšku členkov, o tisíc lakťov ďalej je po kolená, o ďalších tisíc po pás a nakoniec sa stáva potokom takým hlbokým a širokým, že ho nie je možné prekročiť.
Je krásne vidieť, ako obraz tejto rieky života, ktorá vyteká z chrámu v Ezechielovi 47, opisuje vylievanie Ducha, ku ktorému došlo na Turíce. Duch, samozrejme, najprv zostúpil na ľudí v chráme, keď tam uctievali - zostúpili na nich plamene. Zaujímavé je, že keď Peter kázal ľuďom v chráme na Turíce, pravdepodobne stál na južnom schodisku, kde vo videní Ezechiela tiekla voda!
Prúd Božieho Ducha sa stal hlbokým po členky, keď prví veriaci šírili evanjelium a mnohí v meste uverili, a potom hlbokým po kolená, keď niesli evanjelium do okolitých krajín. Namiesto toho, aby sa vyčerpal, prúd Božieho Ducha sa stal hlbším a širším, ako plynul! A jeho konečným cieľom je najpustejšia pustatina, plná jedovatej, slanej vody Mŕtveho mora. To je temná realita sveta bez skutočného poznania Boha.
Ešte viac nás dojalo, že jedným z miest, kde táto rieka života tečie, je Én-gedí, obraz, ktorý sme si vybrali pre naše meno. Vedeli sme, že Én-gedí je oáza plná vodopádov, ktoré symbolizujú živú vodu.
Maksimilián Jalovecký : Na nedeľu svätodušnú.
Duch Svätý a Cirkev
Čo Kristus Pán sľúbil svojim drahým učenníkom, to sä aj stalo o nezadlho po jeho slavnom na nebevstúpení. Keď sä odberal od nich, tešil ich, hovoriac k nim: „Nezanechám vás jako siroty.“ - „A já budem prosiť Otca, a dá vám iného Potešiteľa, - Ducha pravdy.“ (Jan. 4, 18. 16. 17.) „Keď ale prijde Duch pravdy, nauči vás všetku pravdu". (16, 13.)
A hľa! v desiaty deň po odchode Pána, keď apoštoli byli shromaždení: „stal sä naraz z neba zvuk, jako prichádzajúceho prudkého vetra a naplnil celý dom, kde byli sedeli. A ukázali sä im rozdelené jazyky, jako oheň, a osadil sä nad jedným každým z nich: a naplnení sú všeci Duchom svätým.“ (Skut. ap. 2, 2-4.) l poznali oni pravdu , ktorú im byl zvestoval Ježiš, i presvedčili sa o jeho učení tak, že byli hotovi za ne život svoj položiť.
S tou samou milosťou Ducha svätého kázal sv. Peter Ježiša ukrižovaného aj pohanom. A hľa, aj na týchto sošel Duch svätý, a obrátili sä ku Kristu Pánu! A tak povstalo prvé 'kresťanské spoločenstvo, alebožto prvá kresťansko-katolícka cirkev.
Medzitým, m. Kr! čo Duch svätý započal, to on aj zachová až do skončenia sveta, ponevač jeho bozské spracovanie je nekonečné. Preto vám dnes chcem predložil, m. Kr! že Duch svätý zachoval až dosavád, a zachová až do, skončenia sveta kresťansko-katolícku cirkev.
Pozorujte! Kristus Pán sveril svoje učenie na svätú cirkev, ktorú on sám založil a obživuje Duchom svätým, aby sotrvávalo v nej jeho učenie nepremeniteľné až do skončenia sveta. Preto on aj založil svätú cirkev na nepodvratnej skale, ktorá je sv. Peter prvý apoštol, keď riekol k nemu: „Ty si Peter - čo znamená skalu - a na tejto skale vystavím cirkev moju a hrany pekelne nepremôžu ju.“ (Mat. 16, 13.)
M. Kr! Kristus nezaložil svoju cirkev na puhom človekovi, na slabom totižto Petrovi, lež založil ju na človekovi, ktorý byl posilnený bozskou mocou, na Petrovi totižto, ktorý -i so svojimi spoluapoštolmi podľa dnešného sv. písma byl obdare- ný Duchom svätým.
Kristus k zachovaniu a rožširovaniu svojeho učenia ustanovil sv. cirkev, nie jako keby všetkých veriacich byl ustanovil za učiteľov cirkve, lež zprvu on len dvanásť apoštolov ustanovil, ktorým riekol: „Daná mi je všetka vláda na nebi i na zemi. Jdite teda a učte všetky národy, krstiac ich vo meno Otca i Syna i Ducha svätého: a učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som prikázal vám.“ (Mat. 28, 18ť-19.)
Túto moc a vládu ustanovovať pre cirkev učiteľov dostali aj apoštoli od Krista Pána, keď im povedal: „Jako mňa poslal Otec, aj já posielam vás.“ (Ján. 20, 21.) Jako teda Otec nebeský poslal Syna svojeho aj s tou vládou, aby on ustanovil učiteľov cirkve, apoštolov: tak i Syn boží poslal apoštolov s tou istou vládou, aby ustanovovali učiteľov cirkve. Podobne aj ostatní apoštoli učinili.
Biskupi ale zase na miesto sebä ustanovili druhých za učiteľov cirkve. A tak je zachovaný tento apoštolsko-učiteľský úrad vo sv. cirkvi až podnes, ktorému byl sveril Spasiteľ sveta zvestovanie svojeho učenia. l stalo sä: že tento cirkevný úrad ohlašuje učenie Kristovo až po dnešní deň.
Na to my odpovedáme: že zachovali. Však ale nie oni sami, jakožto puhí ľudie; lež Duch svätý kroz ich ústa zachoval tože učenie, jako to predpovedal Kristus Pán apoštolom: „Nestarajte sa, jako alebo čo máte Odpovedať, alebo čo mlúviť. Lebo Duch Svätý naučí vás v tú hodinu, čo máte povedat.“ (Luk. 12, 11. 12.)
Apoštoli teda a biskupi cirkve, kedykoľvek buďto rozoslani po celom svete alebo spolu shromaždení nečo jednomyseľne učili: nikdy nemohli odstúpiť od opravdivého učenia Kristového; lebo oni sami neučili, lež Duch Svätý učil a učí kroz nich.
Keď ale Duch svätý zachoval opravdivé učenie Kristovo v našej svätej cirkvi až po dnešní čas: veríme silne, že ten istý Duch svätý zachová to isté učenie Kristovo v našej svätej cirkvi až do skončenia sveta, nie len preto: že učenie Kristovo je dielo božie; ale obzlášte preto: že ten istý Duch svätý je zaslúbený cirkvi svätej nie len na pár rokov, lež na celú večnosť jako to zasľúbil Kristus Pán apoštolom, keď riekol: „A já budem prosiť Otca a dá vám iného Potešiteľa, aby zostal s vámi na veky, Ducha pravdy, ktorého svet dostať nemože; poneváč ho nevidí ani nezná: vy ale ho poznáte; poneváč zostane u vás a bude vo vás.“ (Jan. 14, 16.
Tak teda opravdivé učenie Kristovo bylo i bude vo sv. cirkvi mocou Ducha svätého zachované až do skončenia sveta. Preto sv. Pavel ap. nazýva cirkev „stlpom a pevnosťou pravdy.“ (i. Tim. 3, 15.)
Božie Milosrdenstvo a Ľútosť
Dnešná starozákonná perikopa pochádza z tretej časti Knihy proroka Izaiáša, označovanej aj ako Trito-Izaiáš („tretí Izaiáš“), do ktorej zaraďujeme kapitoly 56 až 66. Dnešný úryvok je súčasťou širšieho myšlienkového bloku obsahujúceho až 30 veršov, začínajúceho už 7. veršom 63. kapitoly a zaberajúceho celú 64. kapitolu (má len 11 veršov).
Prorok v tejto modlitbe najprv pripomína Pánovo milosrdenstvo a zľutovanie, ktoré sa prejavili v minulosti v dejinách národa, a to napriek neustálej nevernosti národa a jeho vzburám voči svojmu Bohu: Milosrdenstvo Pánovo chcem hlásať, Pánovu chvályhodnosť, pre všetko, čo nám Pán urobil, pre veľkú dobrotu k domu Izraela, čo im preukázal vo svojom zľutovaní a v množstve svojej milosti.
Podobne aj my, kresťania, pri svojich modlitbách nemáme hovoriť Bohu len o svojich problémoch, utápať sa vo svojom vlastnom utrpení, ale máme pripomenúť Otcovi utrpenie jeho Syna za nás (takto zostavenou modlitbou je napr. známa Korunka Božieho milosrdenstva). Takáto modlitba nás súčasne vedie k stále hlbšiemu chápaniu Božieho milosrdenstva voči nám a posilňuje nás vo viere v Božiu lásku.
Osobitne pôsobivé a blízke kresťanstvu v tejto modlitbe je oslovovanie Boha ako otca, ktoré sa v texte tejto modlitby objavuje až 3x: Iz 63,15.16 a 64,7.
My často nechápeme Božie konanie, a preto vo svojej nechápavosti obviňujeme Boha - ale aj v samotnej tejto prorokovej výčitke je obsiahnuté, že príčinou Božieho trestu sú naše hriechy. Zdanlivá žaloba voči Bohu sa tak mení na sebaobžalobu. Následný úryvok vybraný z tejto modlitby do dnešného prvého čítania, ktorým sa končí 63. kapitola Knihy proroka Izaiáša, je súčasne začiatkom ďalšieho myšlienkového celku Izaiášovej modlitby zachytenej v texte Iz 63,7- 64,11.
Ide o túžobnú prosbu o Božie zjavenie sa ľuďom v jeho spásonosných činoch (my v nej samozrejme môžeme vidieť aj volanie po príchode Mesiáša). Táto prosba má vďaka svojej pôsobivej obrazivosti a myšlienkovej naliehavosti podobný silný adventný charakter ako najznámejší starozákonný adventný text Iz 45,8 (adventná antifóna Rorate coeli desuper).
Treba si však uvedomiť, že zmyslom tohto textu nemusí byť len nejaký vonkajší „dejinný“ príchod Pána, ale aj jeho príchod do našich sŕdc. Tie vrchy, ktoré by sa mali rozplynúť pred Pánom, môžu byť aj kopce našich hriechov a hradby našej zatvrdilosti voči Božej láske.
Božie odpustenie založené na ľútosti hriešnika je predpokladom Božieho spásonosného zásahu do života hriešnika. Ide o jednu z najkrajších „modlitieb ľútosti nad hriechmi“ v Biblii.
Niektorí biblisti celú túto Izaiášovu modlitbu, z ktorej úryvky sme počuli v prvom čítaní tejto nedele, prirovnávajú k žalmu - žalospevu spievanému v smútku v ťažkej životnej situácii, ale súčasne aj v nádeji na Božiu pomoc, ktorú svätopisci často označujú ako „Boží príchod“ alebo „Božie zjavenie“, teda vždy prekvapujúci, hoci veriacim človekom očakávaný Boží zásah.
V tomto žalme sa prorok obracia v mene ľudu k Bohu s nárekom, s vyznaním viny, s dôverou aj s prosbou. Odpoveďou na tento žalospev sú Božie prisľúbenia ohlásené v posledných dvoch kapitolách knihy Izaiáš (niečo z tejto Božej odpovede na prosby národa v babylonskom zajatí prináša aj katechéza na 14.
Napriek tomu, že pravidlo priameho spojenia prvého čítania s nedeľným evanjeliom v liturgických obdobiach mimo cezročné obdobie neplatí, a obe čítania sú preto myšlienkovo nezávislé, hoci oba sú zamerané na duchovný obsah príslušného špecifického liturgického obdobia (v adventom období je to samozrejme príprava na Príchod Pána), predsa je to práve táto myšlienka Božieho príchodu, či zjavenia, ktorá obe čítania myšlienkovo prepája, hoci prvé čítanie môžeme z kresťanského hľadiska chápať hlavne v zmysle prvého príchodu Mesiáša na tento svet a evanjelium hovorí o jeho druhom príchode na konci čias.
Bdelosť a Príchod Pána
Duchovne veľmi bohaté obdobie Adventu nezačíname pohľadom do minulosti, spomienkou na Ježišovo narodenie, ale pohľadom do budúcnosti, pohľadom na Ježišov druhý príchod na konci čias. Evanjelium tejto nedele (záver Markovej „apokalypsy“) z dôvodu pripravenosti na tento definitívny Boží zásah do dejín ľudstva začína aj končí rovnakou výzvou: Bdejte!
Ježišova „eschatologická“ (či „apokalyptická“) reč na Olivovej hore, ktorá tvorí obsah 13. kapitoly Markovho evanjelia, je u Marka najdlhšou súvislou Ježišovou rečou. Podobne ako Matúš, aj Marek kladie pri tejto záverečnej Ježišovej reči dôraz na Ježišov Druhý príchod a na znamenia, ktoré ho budú predchádzať.
Ježiš neudáva hodinu preto, že každá hodina je vhodná na obrátenie, aby sme začali žiť podľa evanjelia. Oznámenie tejto hodiny by paradoxne mohlo spôsobiť naše upadnutie do odkladania vlastného obrátenia a do takého spôsobu života, ktorý by nás postupne viedol buď k zabudnutiu na túto hodinu, alebo k povrchnej príprave na ňu.
Našou úlohou nie je skúmať, kedy to už konečne ten náš Pán príde, ale dennodenne pozorne vnímať okamihy Božieho navštívenia, lebo Pán je už medzi nami prítomný a jeho kráľovstvo vo svete neustále rastie. Ak sa naučíme vnímať Božiu vôľu v našom každodennom živote, budeme automaticky pripravení aj na Ježišov druhý príchod a na Posledný súd.
Celá eschatologická reč v skutočnosti nie je zameraná v prvom rade na budúcnosť, ale na prítomnosť. Ak nevnímame Ježišov príchod do našich sŕdc v našom každodennom živote, nebudeme schopní prijať ho do svojho srdca ani pri jeho druhom príchode, tak ako ho Židia neboli schopní prijať pri jeho prvom príchode.
Celá táto stať je zameraná na poučenie o jednej z hlavných kresťanských čností, ktorou je bdelosť, a ktorú Ježiš následne vysvetľuje podobenstvom o vrátnikovi, ktoré sa nachádza len u Marka. Je to varovanie pred duchovným spánkom, do ktorého kresťania môžu upadnúť pod vplyvom diabla, ktorý v nás chce vyvolať pocit falošného pokoja a sebaistoty o svojej spáse a dostatočnosti nášho kresťanského života.
Toto kresťanské bdenie v sebe zahŕňa viacero čností, ako obozretnosť, múdrosť, vynaliezavosť, sebapremáhanie, a pod. Nejde tu však o nejaké nervózne prebúdzanie sa z nepokojného spánku, ktorým trpia napr. ľudia so zlým svedomím, ale pokojná a rozvážna vytrvalosť v konaní dobra a vernosti Kristovi. Opakom bdenia je duchovný spánok, ktorý možno opísať ako letargiu, neaktivitu, necitlivosť na znamenia čias, stav falošného uspokojenia sa s daným duchovným stavom tak svojím vlastným, ako aj s duchovným stavom ľudstva.