Žalm 121 je jednou z najznámejších a najobľúbenejších piesní v Biblii. Táto pútnická pieseň, plná dôvery v Božiu ochranu, je zdrojom útechy a nádeje pre mnohých ľudí. V tomto článku sa pozrieme na hlbší význam jednotlivých veršov a ich kontext, aby sme lepšie pochopili posolstvo tohto žalmu.
1 (KAT) Pútnická pieseň. Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc?
Najbezprostrednejší význam vyjadrenia názvu žalmu je, že pútnik vystupujúci do Jeruzalem sa pozerá na judské vrchy, uprostred ktorých stojí Jeruzalem. Bežný výraz „dvíhať oči“ (upierať zrak) znamená očakávanie a nádej. Izraeliti sa modlievali obrátení k svätyni. Pri modlitbe zdvíhali ruky. Keď išlo o vzdialenejších veriacich, tak sa obracali smerom k Júdskym horám, kde bol Jeruzalem.
Kam zaletí naša prvá myšlienka, keď sa nám zrazu prihodí niečo ťažké, postihne nás náročná skúška, tragédia. Verím, že „pozdvihujeme oči“ správnym smerom. V takýchto situáciách si aj mnohí neveriaci vedia spomenúť na Boha.
Žalm 133,3: „Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. Pozitívne chápanie tohto verša môže byť odvodené z úlohy, ktorú vrchy zohrávajú v ostatných častiach Biblie. Tak v Gn 22 Boh na vrchu ochraňuje Izáka, v Ex 3 na hore Boh zjavuje svoje meno, v Ex 19 -22 je hora miestom, kde Boh odovzdáva Izraelitom Zákon, v 1Kr 18 Boh ohňom dokazuje, že je pravý Boh Izraelitov, v 1Kr 19 sa Boh zjavuje Eliášovi pri vchode do jaskyne.
Vrchy v dejinách Izraela (napr. Sinaj, Horeb a podob.) boli miestom stretnutia s Bohom, keďže umožňovali ľuďom fyzické aj duchovné priblíženie k nebu. Medzi nimi osobitnú úlohu zohráva Jeruzalem alebo vrch Sion. Postavením chrámu na žiadosť Boha sa stal trvalým miestom jeho prítomnosti uprostred svojho ľudu (Ž 76,3: „V Jeruzaleme má stan a na Sione príbytok.“)
„Keď sa niekto ocitne v obkľúčení, zvyčajne dvíha zrak, aby videl, či mu niekto prichádza pomôcť, aby s jeho pomocou odohnal nepriateľa.“ (Ibn Ezra) „V čase úzkosti, v deň súdu, budú synovia Izraela dvíhať svoje oči k nebeskému Otcovi na nebesiach a povedia: Veď ty si náš Otec! Lebo Abrahám o nás nevie a Izrael nás nepozná. Ty, Pane, si náš Otec, náš Vykupiteľ oddávna je tvoje meno.(Iz 63,16)“ (MidrTeh)
„Slová tohto verša spieva ten, kto sa vymanil z nepriateľského otroctva hriechu a je na ceste, ktorá vedie k Božej obci. Ten pozdvihuje svoje oči k vrchom, kde hľadá pomoc. Tú však nenašiel medzi viditeľnými vecami tohto sveta ani na vrcholoch hôr, preto sa mysľou a očami utieka k pôvodcovi a tvorcovi všetkých vecí tak, ako sa to spieva v druhom verši tohto žalmu.“ (Euzébius Cezarejský)
„Pod týmito vrchmi treba rozumieť veľkých a slávnych ľudí, ktorí vyžarujú svetlo pravdy. Nemajú ho však sami zo seba, ale dostali ho od toho, o kom Písmo hovorí: Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet (Jn 1,9)“ (Augustin)
„Odkiaľ mi príde pomoc?“ Táto duchovná pomoc dokonca prevyšuje fyzickú vojenskú presilu, preto v očiach veriaceho vzbudzuje veľkú nádej. Je však možné, že pri pohľade na mnohé vrchy judskej vrchoviny, na ktorých sa od nepamäti nachádzali posvätné výšiny, žalmista chce vedieť, z ktorého z vrchov pred jeho očami mu príde ozajstná pomoc.
„Je možné preložiť slovo odkiaľ (meajin) vo význame z ničoho (min ajin) a je možné v ňom vidieť narážku na pokoru. Podľa tejto interpretácie sa žalmista nepýta, odkiaľ mu príde pomoc, ale skôr hovorí, že pomoc mu príde z jeho pokory (keď prijme svoju nemohúcnosť a slabosť). Toto je cesta neustáleho zdokonaľovania sa z duchovného výstupu.
2 (KAT) Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.
Autor si na svoju otázku odpovedá ubezpečene. Božie konanie voči človeku má jednoznačný úmysel a to poskytnúť pomoc. Už v Gn 14,18-19 Melchizedech, kráľ Salema požehnal Abrama s odvolaním sa na Stvoriteľa nebies i zeme. Žalm 146,5-6: „Blažený, komu pomáha Boh Jakubov, kto sa spolieha na Pána, svojho Boha. On stvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v ňom.
Toto požehnanie má v žalmistovi vzbudiť nielen dôveru v absolútnu stvoriteľskú Božiu moc, ale zároveň aj utvrdiť jeho vieru v prostredí, ktoré Boh od čias patriarchov vybral na stretávanie sa s ním.
„Žalmista sa tu vyjadruje prorockým spôsobom, alebo vyjadruje nádej: pre mňa nie je nevyhnutná pomoc človeka, iba ak pomoc Pána samotného/jediného, ktorý urobil výšiny (nebies) aj nížiny zeme.“ (Ibn Ezra) „Tento verš nás napomína, aby sme nečakali pomoc od ľudí, ale spoliehali sa výlučne na Božiu dobrotu. S cieľom ukázať, že Božia pomoc je naozaj účinná, pripojil žalmista slová: ktorý utvoril nebo a zem.
3 (KAT) Nedovolí, aby sa ti noha zachvela, nezdriemne ten, čo ťa stráži.
Od verša 3 pravdepodobne hovorí iná osoba, kňaz prepúšťajúci pútnika alebo príbuzný, priateľ, či spolupútnik, ktorá ho ubezpečuje o Božej ochrane. Obraz potácajúceho sa človeka, resp. Žalm 93,1: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal.
„Keď všetkým ľuďom hrozí, že sa zošmyknú do Gehenny (pekla), ty sa nepošmykneš, keď sa noha bezbožných pošmykne, ty sa nepošmykneš, lebo je povedané: On chráni nohy svojich zbožných (1Sam 2,9)“ (MidrTeh) „Dobre si urobil, že si dôveroval Pánovi, lebo ťa nesklame! Aj keby vyhnanstvo/zajatie trvalo veľmi dlho, neklesaj na duchu, lebo Pán istotne nedopustí, aby sa zapotácala tvoja noha.“ (Radak)
„Spolu so žalmistom si tento verš opakuje každý, kto si pri svojom výstupe dáva pozor, aby sa mu nezapotácala noha a aby nespadol. Naše nohy sa môžu zapotácať rovnakým spôsobom, ako sa to stalo prvým ľuďom v raji. No ešte prv sa zapotácal ten, ktorého miesto bolo medzi anjelmi. Ten padol a z anjela sa zmenil na diabla. Príčinou jeho pádu bola totiž pýcha. Pýcha je jedinou vecou, ktorá môže zapríčiniť aj naše zapotácanie. Ona spôsobuje, že človek stratí stabilitu a zrúti sa dolu. Zatiaľ, čo láska nás núti kráčať dopredu, pýcha nás vedie k pádu.“ (Augustín)
„Ak sa od Boha nebudeme odvracať a nebudeme zdrojom pohoršenia pre iných, vtedy k nám Pán vystrie svoju ruku. Stačí len vykročiť na cestu a on nás chytí, aby sme sa nezapotácali.“ (Origenes)
4 (KAT) Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela.
V tomto žalme sa pojem strážiť vyskytuje celkom šesťkrát z toho trikrát s menom Pán. Podľa Gn 2,1-3 Boh po skončení tvorenia sveta, čiže na siedmy deň, odpočíval. To však neznamená, že sa viac o stvorenie nestaral. Žalm 121 tvrdí, že existuje creatio continua v úlohe ochrany stvorenia, čiže celého diela. Človeku dáva istotu, že základy, na ktorých je človek ako koruna tvorstva postavený, budú pevné, a vďaka tomu je v bezpečí aj on sám. Áronovské požehnanie v Nm 6,24 spája Božie požehnanie so strážením/ochranou človeka.
Áronovské požehnanie
„V tomto verši máme vzor v Ježišovi Kristovi. Hoci je všemohúci, utekal pred kráľom Herodesom, ktorý usiloval o jeho život. Kristova obozretnosť má byť tak vzorom všetkým nerozvážnym ľuďom, aby sa nevrhali do pokušenia. Pýcha nás neustále sprevádza. Vo verši 4 je dôrazné opakovanie myšlienky z v. 3b. Podobne ako vo v. 6, kde sa používajú merizmy slnko a mesiac, deň a noc, driemanie tu predstavuje polospánok zvyčajne cez deň, zatiaľ čo spánok sa deje zvyčajne v noci.
„Tento verš nás opäť varuje pred tým, aby sme nehľadali pomoc u ľudí. Ak chceme nájsť strážcu a ochrancu, ktorý nedrieme ani nezaspí, obráťme svoj pohľad opäť k Bohu. Sám Kristus totiž stráži Izrael. Buďme teda Izraelom, čiže tým, kto vidí Boha. Najprv ho musíme vidieť skrze vieru, až potom skrze nazeranie. Vierou očisťujeme svoje srdcia.“ (Prosper Akvitánsky)
5 (KAT) Pán ťa stráži, Pán je tvoja záštita po tvojej pravici.
Boh k prísľubu nesmierneho potomstva, ktorý dal Abrahámovi a Izákovi, pridal aj prísľub ochrany na všetkých cestách (Gn 28,15). Zatiaľ čo vo v. 3-4 sa autor zameriava na opis pasívnej Božej ochrany (nedopustí, nedrieme, nespí), od tohto verša do konca žalmu približuje symbolickou rečou aktívne spôsoby ochrany Izraela na jeho cestách, najmä formou sprevádzania (Ž 23,80). Hebrejské spojenie by sa dalo preložiť aj ako Pán je tvoj strážca. Oproti Ž 91,1 („Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava.“) tento verš Pána s tôňou priamo stotožňuje. Pojem tône je teda dosť široký na to, aby zapasoval do situácie nasledujúceho verša, kde poskytuje ochranu nielen vo dne, ale aj v noci (Ž 91,5-6: „Nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne, ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie.“)
Človek, ktorý má Pána po pravej ruke, má istotu, že sa nezapotáca na ceste (Žalm 16,8: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.“)
6 (KAT) Za dňa ťa slnko nezraní ani mesiac za noci.
Vo verši 6 vnímame, že pre pocestného, prechádzajúceho pustatinou bez stromov, bola možnosťou úkrytu pred páľavou poludňajšieho slnka práve tôňa vrchov, skál alebo skalných jaskýň či oblakov. Poludňajšie slnko mohlo spôsobovať nielen úpal, ale aj slepotu. Pútnik si má uvedomiť, že iba Stvoriteľovi neba a zeme treba vďačiť za primeranú ochranu, ktorá sa mu počas cesty ponúka. Žalm 104,19-23: „Na určovanie času si mesiac utvoril; slnko vie, kedy má zapadať. Prestieraš tmu a nastáva noc a povylieza všetka lesná zver.
Na rozdiel od pozitívnej funkcie slnka a mesiaca ako časomiery, tento verš hovorí o ich negatívnych vlastnostiach. V prípade mesiaca nemuselo ísť o jeho viditeľné pôsobenie ako pri slnku, jednako sa mu pripisoval vplyv na psychiku človeka. Výraz „byť námesačný“ sa v mnohých moderných prekladoch stotožňuje s epilepsiou. V Babylone bol boh mesiaca zodpovedný za horúčky a malomocenstvo, prípadne aj za posadnutosť démonmi. Môžeme tu mať na mysli pri tomto verši aj všetky duševné choroby.
BOH JE MOJE útočisko | Denná modlitba žalmu 121 za ochranu a bezpečnosť
„Slnko a mesiac sú dvojitým obrazom najväčšej hrozby, akej Židia vo vyhnanstve čelia. Keď dosiahnu úspech a prestíž, budú sa vyhrievať akoby na slnku slávy, ale jeho lesk a nádhera ich môžu oslepiť. Môžu sa stať arogantnými a príliš sebaistými až zabudnú na Boha, aj na to, že sú vo vyhnanstve. Druhá hrozba spočíva v tom, že vo vyhnanstve sú neraz odsúdení znášať temný údel. Ako obete nenávisti a prenasledovania sa dostávajú do tmy izolácie ako nočné tvory. Preto žalmista uisťuje Izrael: Ak budete dôverovať Pánovi, rozptýli úzkosť vyhnanstva, tak ako mesiac zaháňa nočnú tmu.“ (R.Hirsch)
„Tieto verše môžu byť znakom duchovného víťazstva na diablom. Ak vidíme, že vo svojom vnútri pestujeme dobrú úrodu, už sa neudusíme kúkoľom zlého. Ak zistíme, že démoni sa od nás neochotne stiahli, presvedčení, že je zbytočné robiť ďalšie útoky na naše zmysly, potom nám slnko neublíži cez deň a ani mesiac v noci.
7 (KAT) Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého; Pán ti bude chrániť život.
Vo verši 7 všetko zlé treba chápať ako súhrn negatívnych udalostí každého druhu. Všetko zlé sú choroby a bolesť, chudoba a bezdetnosť vo fyzickom zmysle. V morálnom zmysle je zasa zlé všetko, čo vzďaľuje od Boha, najmä zlé skutky, konané v protiklade s Božou vôľou. Jedinou podmienkou pre to, aby Boh človeka mohol ochrániť pred každým zlom, je dovoliť mu byť nablízku, čiže slovami proroka Micheáša, pokorne chodiť so svojím Bohom (Mich 6,8). Keďže najväčším zlom pre človeka je smrť, aj slová tohto polverša poukazujú na najvyššiu hodnotu pre človeka i pre Boha, t. j. na život, obrazne dušu. Boh totiž nechce smrť hriešnika, ale aby sa zachránil a žil. Podstatné je teda konať spravodlivo v jeho prítomnosti.
„Pán nás chráni (zachová), nie aby sme v tomto živote netrpeli nijaké zlo, ale aby naša duša prešla protivenstvami bez ujmy.
8 (KAT) Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky.
Vo verši 8 máme pojem sprevádzanie. Sprevádzanie na ceste znamená kráčanie tam aj späť. Posledný verš spolu s predošlým pôsobí ako súhrn všetkého, čo Pána robí strážcom: ochrana pred všetkým zlým, ochrana celého života a ochrana na všetkých cestách. Žalmista poukazuje nielen na prírodné živly, ale aj na démonov a božstvá, ktoré nezasiahnu toho, kto sa utieka k Pánovi, Stvoriteľovi, teda Pánovi všetkých bytostí.
„Príchod a odchod môžeme interpretovať v duchovnom zmysle a vysvetliť ho na pozadí boja s hriechom. Keď sme v pokušení, vchádzame, keď pokušenie porazíme, vychádzame. Písmo o odchode a príchode hovorí nasledovné: Pec skúša výrobky hrnčiara a spravodlivého skúša súženie (Sir 27,5). Ak sú dobrí ľudia ako hrnčiarske nádoby, treba ich ako hrnce vložiť do ohňa. To, či budú kvalitné, sa ukáže, až keď vyjdú z pece von. Pán ako hrnčiar dobre vie, ktoré z nádob neprasknú. Sú to tie, ktoré nemajú v sebe bubliny pýchy. Preto je pokora najlepším ochrancom vo všetkých pokušeniach. Keď odchádzame zo slzavého údolia tohto života a vystupujeme hore, Pán chráni náš odchod odteraz až naveky, lebo keď konečne prejdeme všetkými pokušeniami, vo večnosti nás nebude prenasledovať nijaká žiadostivosť ani hriech.“ (Augustín)
Časovým merizmom „odteraz až naveky“ žalm uzatvára myšlienku úplnej Božej starostlivosti o pútnika, a ak ide o formulu záverečného požehnania (Ž 115,18: „Lež my, živí, velebíme Pána odteraz až naveky. ALELUJA.“), môže to byť v situácii prepustenia pútnika na cestu domov.
Božia ochrana