Otázka existencie Boha je jednou z najdôležitejších a najkomplexnejších otázok ľudského života. Nie je jedno, ako sa k tejto otázke postavíme. Ak odpoviem, že Boh existuje má to na môj život dopad a rovnako to platí aj keď odpoviem negatívne. Ľudský život je viac-menej neustálym a trvalým zápasom medzi vierou a nevierou.
Pred pár mesiacmi som sa počas jedného stretnutia pre mladých veriacich zúčastnil zaujímavého prieskumu. Jediná otázka, na ktorú sme mali odpovedať bola Na koľko percent veríte, že existuje Boh? S odpoveďou som príliš dlho neváhal - uviedol som číslo 81%. Celkový výsledok prieskumu bol v priemere 80%.
Richard Dawkins, ateista a evolučný biológ vo svojej knihe Boží blud načrtol vlastnú stupnicu viery od jednotky, ktorá predstavuje na 100% presvedčeného veriaceho až po sedmičku, na rovnakú hodnotu silného ateistu. V tomto rebríčku Dawkins sám seba umiestil na čísle šesť, ktoré neskôr upresnil aj s desatinným číslom na 6,9. Dawkins si je takmer istý, že Boh neexistuje. Teoretický fyzik Stephen D. Unwin v štúdii The Probablity of God vypočítal, že Boh existuje na 67 percent. Nie je jasné, že na koľko možno tento údaj brať vážne, no je pozoruhodným príspevkom do debaty.
Na začiatok stojí uviesť, že o akom Bohu vlastne budeme hovoriť? O Bohu polyteizmu, panteizmu, deizmu alebo teizmu? Predstáv o Bohu je totiž tak veľa, že by sa naše úvahy neúmerne rozšírili. Je Boh jeden alebo je ich viacero? V tomto článku chcem písať hlavne o Bohu, v ktorého verím, v Boha, ktorý je jeden, ktorý je Stvoriteľom tohto sveta a ktorý udržiava tento svet. Je jasné, že uvažujem z pohľadu veriaceho, nejde mi iba o presný, objektívny pohľad. Otázka existencie Boha je totiž aj subjektívnou záležitosťou.
Má zmysel zaoberať sa otázkou existencie Boha? Pre obyčajného človeka sa môže zdať otázka existuje Boh? príliš náročná až intelektuálna. Vyhradená pre uzavretý okruh mudrcov, ktorí nemajú čo poriadneho na práci. Bežný občan rieši bežné problémy svojho bežného života. Ako zaplatiť účty, ako zvládnuť kolegov v práci alebo ako stihnúť autobus do školy. Toto sú samozrejme potrebné veci. Uponáhľaná éra 21. storočia nás však odvádza od podstatných otázok - Aký je zmysel môjho života? Ako prežiť svoj život skutočne hodnotne? Prečo som na svete? Prečo je tu skôr niečo ako nič? Existuje Boh?
Pre mnohých veriacich to môže byť otázka so samozrejmou odpoveďou. No nič samozrejmé nie je. Predovšetkým nie dnes, keďže sa čím ďalej, tým viac stretávame s relativizmom, podľa ktorého je pravda len otázkou osobnej preferencie. Už dávno niet jednofarebného katolíckeho Slovenska, v ktorom mala monopol jedna cirkev. Kto si to doteraz naplno neuvedomoval, ten by sa mal rýchlo zobudiť. V súčasnom multinázorovom svete je potrebné obhájiť svoju vieru a to nielen životom, ale aj racionálnou argumentáciou.
Nie je však veriaci ako veriaci. Niet pochýb o tom, že sú veriaci, ktorí na vyššie zmienenú otázku odpovedajú kladne, no často žijú ako keby Boha nebolo. A môže to platiť aj opačne v prípade ateistov, ktorí môžu žiť ako anonymní veriaci, hoci o tom ani nevedia. Nie je teda ateista ako ateista. Otázka existencie Boha je existenciálnou otázkou a zasahuje celého človeka.
Je viac ako isté, že v tomto článku ani zďaleka neobsiahnem celkovú problematiku existencie, prípadne neexistencie Boha. Len nemecký teológ Hans Kung napísal k tejto téme takmer 900-stranový príspevok s názvom Existiert Gott? Debata o Bohu skôr či neskôr položí na stôl ďalšie a ďalšie otázky, ktoré generujú ďalšie otázky. Hľadanie odpovedí je celoživotný proces, ktorý zdá sa nikdy nekončí. Cesta po stopách pravdy je vždy dlhodobá, náročná a na tejto pátracej akcii nie sú skratky ani rýchlostné odbočky. Preto by nás nemali prekvapovať ani znepokojovať prípadne ťažkosti.
Je Boh iba ilúziou?
V roku 1841 nemecký filozof Ludwig Feurerbach vydal svoju najznámejšiu knihu Podstata kresťanstva. Podľa Feurerbacha, nie Boh stvoril človeka, ale naopak - človek stvoril Boha. Boh je iba projekciou ľudských túžob a tak vlastnosti, ktoré pripisujeme Bohu ako napríklad všemohúcnosť, dokonalá dobrota alebo spravodlivosť, sú v skutočnosti idealizované vlastnosti človeka.
Feurerbach mal zásadný vplyv na ďalšie generácie filozofov, medzi nich môžeme zaradiť aj Karla Marxa, ktorý vyhlásil, že „náboženstvo je ópium ľudstva.“ Marx sa príliš nesnažil vyvrátiť existenciu Bohu, skôr poukázal na to, že náboženstvo počas celých dejín robilo slúžku vykorisťovateľom a pracujúcemu ľudu poskytovalo pochybnú útechu v podobe prísľubu nebeského raja. Inak povedané, ľudia vydržte všetky pozemské útrapy, pretože tam hore už bude dobre.
Do našej pomyselnej ateistickej partie 19. storočia som pridal aj psychológa Sigmunda Freuda, Krištofa Kolumba ľudskej duše. Vari niet študenta psychológie, ktorý by sa so všadeprítomným Freudom nestretol. V jeho koncepcii je Boh len zbožným ľudským prianím a podobne ako u Feurerbacha projekciou túžob a obáv človeka. Freud v knihe Totem a tabu píše: „Psychoanalýza individuálnej ľudskej bytosti nás učí s mimoriadnom naliehavosťou, že Boh ktorékoľvek z nich je vytvorený podľa vzoru jeho otca, že ich osobný vzťah s Bohom závisí na vzťahu so skutočným otcom a osciluje alebo mení sa na základe tohto vzťahu. Boh tak nie je nikým iným než vysoko postaveným otcom.“
Veriacim sa dnes často máva Freudom pred očami - váš Boh je len zbožným želaním. So želaniami to však také jednoznačné nie je. Nemecký psychiater Manfred Lütz hovorí, že „ak niet Boha, tak nám Freud dal výborné vysvetlenie prečo nebo a posmrtný život poslúži ako zbožné prianie a uspokojenie. Lütz však pokračuje ďalej: „Ak Boh existuje, tak ateizmus podobne poslúži ako zbožné prianie, pretože predstava, že po smrti stretnem Boha a zložím mu svoje účty nemusí byť príliš lákavá.“ Napokon, túžba po Bohu ešte nemusí znamenať, že Boh je len ilúziou. Túžba sa môže vzťahovať k reálne existujúcemu objektu, ako keď niekto túži po životnom partnerovi alebo po rodine.
Podobne uvažuje aj anglický spisovateľ C.S. Lewis, ktorý v knihe K jadru kresťanstva sformuloval nasledujúci argument, známy ako argument z túžby: „Stvorenie sa nerodí s túžbami, ktoré nemožno uspokojiť. Dieťa pociťuje hlad. A existuje jedlo, ktoré hlad uspokojí. Káčatko chce plávať. A existuje voda, ktorá jeho túžbu naplní. Ľudia pociťujú sexuálnu túžbu a na jej uspokojenie existuje pohlavný styk. Pokiaľ však cítim nejakú túžbu, ktorú nedokáže naplniť nič z tohto sveta, potom som bol najpravdepodobnejšie stvorený pre iný svet.“
Nebolo by však múdre Freuda celkom odpísať. Freud správne identifikoval niektoré nesprávne predstavy o Bohu, ktoré mali pôvod v psychológii človeka a jeho skúsenostiach s autoritami. Ďalší Nemec, tentokrát katolícky kňaz Karl Rahner poznamenal, že „to, čo si 60% až 80% ľudí predstavuje pod slovom Boh, našťastie neexistuje.“ Človek sa síce do tohto sveta rodí ako čistá nepopísaná doska, no neskôr sa v ňom naskladajú rôzne zážitky, skúsenosti a podnety, ktoré ho sprevádzajú životom. Podobne to platí aj v prípade náboženského formovania. Negatívne skúsenosti s najbližšími a s autoritami môžu natoľko zakaliť obraz o Bohu, cez ktorý je ťažké sa jasne pozrieť. Aj takto sa môže zrodiť ateista, hoci samozrejme nemusí to byť jediný a vôbec nie hlavný dôvod.
Za zmienku však stojí zaujímavá kniha Faith of Fatherless: The Psychology of Atheism od psychiatra Paula Vitza. Vitz píše o jednotlivých životných príbehoch významných ateistov od Nietzscheho cez Huma až po Camusa a upriamuje pozornosť na ich vzťah k otcom, ktorý bol neraz problematický až žiadny. Aj tento faktor mohol zohrávať nie úplne zanedbateľnú úlohu v ich postoji k Bohu a k náboženstvu.
V tejto kapitolke by som rád poukázal ešte na jednu tému, ktorá by určite stála za samostatný článok - existencia zla a utrpenia proti existencii všemohúceho a láskavého Boha. Pred pár dňami ma zaujala debata Is There a God? medzi matematikom Johnom Lennoxom a austrálskym filozofom Petrom Singerom. V priebehu debaty ateista Singer vyhlásil, že najsilnejším argumentom proti Božej existencii je problematika utrpenia. Nemal na mysli nemorálne konanie vychádzajúce zo slobodnej vôle, ale utrpenie z fyzického zla ako sú napríklad prírodné katastrofy. Podľa môjho názoru existencia utrpenia nehovorí nič proti samotnej existencii Boha, skôr môže zdanlivo protirečiť Božej dobrotivosti. Kresťanstvo prehlasuje, že Boh utrpenie nevysvetľuje, ale dáva mu zmysel. To síce môže vyznieť veľmi neuspokojivo, no vo svojej podstate žiaden racionálny argument jednoduchým spôsobom nevysvetľuje existenciu zla v tomto svete. Veriaci aj neveriaci sú však rovnako postavení pred bolestivú dilemu utrpenia.
Hypotéza Boha
Boh je mŕtvy - rozsudok Friedricha Nietzscheho na prelome 19. až 20. storočia možno v kontexte západnej civilizácie nevyznel až tak šokujúco. Myšlienková klíma Západu už vtedy nebola náboženstvu príliš naklonená a Boh bol chápaný skôr ako prežitok minulej doby. Na Východe totalitní marxisti všemožne bojovali proti poverám a keď nezaberalo násilie nastúpili „jemnejšie“ formy presvedčovania cez dogmatický ateizmus. Západ si na rozdiel od Východu napriek občasným výlevom nových foriem ateizmu (Dawkins a spol.) zachoval aspoň v teoretickej rovine istú formu agnosticizmu.
Niektorí moderní ateisti už na rozdiel od svojich predchodcov netvrdia, že Boh určite neexistuje, ale skôr zastávajú pozície blízke agnosticizmu. Preukázať neexistenciu Boha je takmer nemožná úloha, pretože to by sme museli byť vari vševediace a vševidiace bytosti. Od dnešných ateistov možno počuť aj to, že Boh je nepravdepodobný alebo že ateizmus je absenciou viery. Stephen Hawking napríklad píše, že „veda má presvedčivejšie vysvetlenie, než je božský stvoriteľ“ alebo „všetko sa dá vysvetliť inak, pomocou prírodných zákonov.“ Pri bližšom pohľade však tieto úvahy existenciu Boha nevyvracajú. Okrem toho, ak staviame existenciu víl, Santa Clausa alebo Lietajúceho špagetového monštra na jednu úroveň s existenciou Boha, tak sme príliš nepochopili to, že veriaci neinterpretujú Boha ako súčasť sveta, ako predmet alebo bytosť medzi bytosťami, ale ako nemateriálne súcno mimo sveta.
Vari každý ateista spravidla kladie veriacemu otázku: ak ten váš Boh existuje, kde sú dôkazy jeho existencie? Matematik Bertrand Russell raz poznamenal, že keby sa raz stretol s Bohom a opýtal by sa ho, že prečo neveril odpovedal by: „Nedostatok dôkazov Bože! Nedostatok dôkazov.“ Dá sa však dokázať existencia Boha? A aký dôkaz by vlastne presvedčil klasického ateistu? A nájdeme vôbec dôkaz o hocičom, ktorý by presvedčil viac-menej každého? Keď sa Dawkinsa v jednej debate pýtali, že aký dôkaz by zmenil jeho ateistické presvedčenie, odpovedal, že „keby sa mi zjavil 300 metrov vysoký Ježiš a povedal mi jasne - Tu som. Existujem - aj tak by to mal skôr za halucináciu.“ A sme doma. Keď si niekto postaví pred seba pevnú stenu, nepresvedčí ho žiaden nebeský hlas nech by mal akokoľvek silné volume.
Povedzme, že by Boh po zemi rozoslal také množstvo nepriestrelných dôkazov o svojej existencii, že by o ňom nebolo možné ani zapochybovať. Išlo by o vieru? A kde by ostal priestor pre slobodnú vôľu, pre rozhodnutie neveriť v neho?
Pre Dawkinsa a mnohých ďalších neveriacich sa moderná veda stala akousi intelektuálnou záštitou pre ich ateizmus. Samotný Dawkins otvorene hovorí, že k ateizmu ho doviedla Darwinova evolučná teória. V angloamerickom prostredí sa stala evolučná teória pre niektorých akýmsi baranidlom proti Bohu a na druhej strane tu máme amerických kreacionistov a prívržencov doslovného výkladu, ktorí bránia Boha pred evolučným „kladivom.“ Sofistikovanejšou formou kreacionizmu v americkom prostredí je koncept tzv. inteligentného dizajnu (ID) Tento koncept sa kriticky stavia k neodarwinizmu a postuluje názor, že zložité mechanizmy v ľudskom tele ako napríklad bunka alebo oko sa nemohli vyvinúť postupným prírodným výberom, pretože ak chýba jedna časť systému, znefunkční sa celý orgán. Preto tieto systémy vytvoril inteligentný tvorca, Boh.
Jeden z propagátorov tejto myšlienky, biochemik Michael Behe zhrnul koncept ID do knihy Darwinova čierna skrinka. Vo svojom jadre ID len oživuje známy argument Božej existencie od anglikánskeho teológa Williama Paleyho o hodinkách a hodinárovi. Paley vysvetľuje, že ak pri prechádzke na zemi nájdeme kameň, môžeme si myslieť, že tam bol vždy. Ak však narazíme na hodinky, je takmer isté, že sa nevznikli len tak, ale predpokladajú existenciu hodinára. Dawkins proti tomu protestoval napríklad vo svojej knihe The Blind Watchmaker, kde píše, že Darwin objavom prírodného výberu umožnil lepšie vysvetlenie sveta ako Paley a jeho analógia s hodinárom. Vyvracia však evolúcia existenciu Boha? Nie. Povedzme, že spochybňuje iba niektoré spôsoby, akým Boh mohol stvoriť svet. Darwinovská revolúcia ukázala pre teológiu, že Boh netvoril svet tak, ako sme si mysleli dovtedy, ale ináč. To by však veriacich nemalo príliš vyrušovať.
Mimochodom, spor o evolúciu je podľa mňa zbytočný a škodlivý pre obidve strany - aj pre vieru, aj pre vedu. Nevedie nikam a častokrát sa na ňom priživujú rôzni demagógovia a ich pochybné ideologické smery. Dokazuje teda emprická veda existenciu alebo neexistenciu Boha? Som toho názoru, že k Bohu vedie, ale skôr nepriamo. Jednoznačný dôkaz nám veda neprinesie, keďže Boha chápeme ako nehmotnú bytosť. Veda predovšetkým vypovedá o materiálnom svete. No aj tento viditeľný svet môže svedčiť o neviditeľnom Bohu. Otázka existencie Boha nie je primárne vedeckou, ale filozofickou a hlboko existenciálnou otázkou.
Boh a filozofia
Zdá sa, že klasická filozofia sa dostáva dnes do defenzívy. Moderné filozofické prúdy rezignovali na metafyziku, resp. počítajú skôr s materialistickým výkladom sveta s jeho uzavretým systémom. V západnej civilizácii bola autorita cirkvi a náboženstva postupne vytlačená a nahradená primátom vedy a techniky. Empirickí vedci sa zo svojej katedry stali modernými kňazmi a prorokmi. Stephen Hawking dokonca prehlasuje: „Filozofia je mŕtva a nestíha držať krok s moderným vývojom vo vede, obzvlášť vo fyzike. To má za následok, že vedci sa stali nositeľmi pochodne objavov v našom pátraní po poznaní.“
Ďalší zo zástupu fyzikov, Laurence Krauss v knihe Vesmír z ničoho uvádza: „Veda neprináša nemožnosť veriť v Boha, skôr možnosť v neho neveriť. Bez vedy je zázrakom všetko, s vedou je možnosť, že ním nie je nič. Náboženská viera sa v takom prípade stáva čoraz menej potrebnom a čoraz menej dôležitou.“ Tieto a podobné iné vyjadrenia zo strany niektorých ateistických vedcov pravdepodobne vychádzajú z presvedčenia, že veda má akýsi prednostný monopol na pravdu a ostatné spôsoby prístupu k pravde sú menejcenné, resp. prekonané. Peter Medawar, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu vo svojom spise Rada mladému vedcovi poznamenal: „Pre vedca neexistuje rýchlejší spôsob, ako zdiskreditovať samého seba i svoju profesiu, než bez okolkov vyhlásiť, že veda pozná alebo už čoskoro bude poznať odpovede na všetky otázky, ktoré stoja za opýtanie a že otázky, ktoré nepripúšťajú vedeckú odpoveď, ni...
William Paley