Východná schizma: Odcudzenie cirkvi a patriarcha Antiochie

K udalosti, ktorú poznáme ako východnú schizmu, prispelo obrovské množstvo faktorov. Tak politických, ako aj dogmatických. Podľa niektorých autorov boli základy oveľa neskoršej schizmy položené už vo štvrtom storočí, keď cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu.

Koncom nasledujúceho storočia sa Západorímska ríša rozpadla. Byzancia s hlavným mestom v Konštantínopole pokračovala ďalej. Cesty oboch cirkví sa však začali čoraz viac rozchádzať. K tomu sa pridávalo prelínanie svetskej a duchovnej moci. Do sporu medzi Východom a Západom boli zapojení aj samotní cisári. Napríklad byzantský panovník Lev III. bol proti kľačaniu pred obrazmi Boha a v roku 730 nariadil, aby sa všetky božie obrazy odstránili z kostolov. A pritom nijako nevadili napríklad pápežovi alebo Karolovi Veľkému. Ten bol ostatný navyše v Byzancii považovaný za uzurpátora. K tomu všetkému pribúdali čoraz častejšie prehlbujúce sa rozdiely, a to tak kultúrne, ako aj dogmatické. Vezmime si napríklad jazyk: kým na Západe sa lingua franca stala latinčina, na Východe to bola gréčtina. Oveľa dôležitejšie však boli dogmatické otázky. Práve tie viedli k ďalším rozkolom v Cirkvi pred veľkou schizmou, hoci ich dôsledky neboli také dramatické.

Ku schizme však viedlo už predchádzajúce dlhé obdobie vzájomného odcudzenia obyvateľstva bývalých oboch polovíc Rímskej ríše. Prvotnou príčinou schizmy boli spory o autoritu rímskeho pápeža, ktorý si nárokoval moc nad ostatnými štyrmi starovekými patriarchátmi na Východe, hoci mu východní patriarchovia priznávali jurisdikciu iba nad západným - rímskym patriarchátom. Okrem odlišných zvyklostí cirkevného života a liturgie bola východným kresťanom tŕňom v oku západná prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery vieroučné upresnenie v podobe slova Filioque, ktoré tam pôvodne zahrnuté nebolo. Výrazným dôvodom však boli i dôvody jazykové, pretože obidve polovice cirkvi už nerozumeli jednotlivým nuansám gréckeho, resp. latinského jazyka.

Fócius bol konštantínopolský patriarcha, ktorý v roku 867 vyhlásil, že pápež Mikuláš I. a celá západná cirkev sú heretici. V hre bola otázka ... Filioque. Doslova to znamená „a Syn“. Na Západe sa začalo prijímať vyznanie viery, ktoré obsahovalo vetu: Verím v Ducha Svätého, ktorý vychádza z Otca a Syna. Proti tomuto poslednému prvku sa Východ ostro postavil. Prečo? Pretože verzia pôvodne prijatá na Nicejskom koncile v roku 325 a mierne upravená na Konštantínopolskom koncile v roku 381 ho neobsahovala.

Táto záležitosť sa navyše vrátila v súvislosti s veľkou schizmou. V skutočnosti je medzi oboma cirkvami viac rozdielov. Východ vo všeobecnosti neuznáva dogmy, ktoré boli prijaté po siedmom všeobecnom koncile. Patrí k nim už spomínaný pôvod Ducha Svätého, primát apoštola Petra, primát a neomylnosť pápeža ako Kristovho miestodržiteľa a nepoškvrnené počatie a nanebovzatie Panny Márie. Za zmienku stojí aj prístup k celibátu.

Predohrou k východnej schizme bol nepriamo aj prípad Arménska. To sa predtým nachádzalo vo sfére vplyvu západnej cirkvi. Keď sa stalo politicky závislým od Byzancie, situácia sa v niektorých ohľadoch dramaticky zmenila. To malo osobitný význam, pokiaľ ide o náboženské obrady. Napríklad Michalovi Cerulárovi, vtedajšiemu konštantínopolskému patriarchovi, sa nepáčilo používanie nekvaseného chleba ako eucharistie. Keď sa Arméni odvolávali na existujúcu prax v rámci západnej cirkvi - to situáciu len zhoršilo. Patriarcha reagoval radikálne. Začal očakávať, že všetci západní duchovní v Konštantínopole prestanú používať tento druh chleba. Tí však s tým nesúhlasili. Výsledok: chrámy, ktoré viedli, boli zatvorené.

Olej do ohňa prilial ochridský arcibiskup Leon. Poslal pápežovi list, v ktorom odsúdil nielen používanie nekvaseného chleba, ale aj ďalšie obrady. Kritizoval dokonca aj spôsob, akým sa na Západe spievalo Aleluja. Do výmeny korešpondencie sa zapojil aj kardinál Humbert de Silva Candida, ale k ničomu to neviedlo. Zdalo sa, že jediným východiskom sú priame rozhovory. Tie boli potrebné najmä preto, že v južnej Taliansku sa usadil potenciálny nepriateľ: Normani. Pápežskí legáti sa teda vybrali do Konštantínopolu. Okrem už spomínaného Humberta to boli Fridrich Lotrinský a Peter, biskup z Amalfi. Uzavretie dohody bolo vtedy z politického a strategického hľadiska v prospech byzantského cisára. Legáti si však stanovili podmienku, ktorá sa ukázala ako nesplniteľná: Michal Kerullarios mal pristúpiť na západné stanovisko v sporných otázkach. Tento ani nepomyslel na to, že tak urobí. Humbert sa preto ujal verejného obhajovania. Najprv sa začali šíriť jeho práce Proti Grékom. Po druhé: začal sa púšťať do verejných sporov. Významným sa ukázal najmä jeden z nich - s opátom Nicetasom.

V prvej polovici 11. storočia panovali medzi pápežskou kúriou a cisárskym dvorom a patriarchátom v Konštantínopole vcelku korektné vzťahy. Hlavným iniciátorom nového konfliktu sa stal patriarcha Michal I. Kerullarios. Roku 1052 nechal ako odvetu za snahu pápežstva získať pod svoju jurisdikciu južné Taliansko, ktoré si nárokovala ako svoje územie Byzantská ríša, uzavrieť latinské kostoly v Konštantínopole, ktoré slúžili Varjagom z cisárskej gardy a talianskym kupcom. Z jeho podnetu tak opätovne vzplanula polemika o odlišnostiach medzi východnou a západnou cirkvou v oblasti dogiem, ako aj právnej a disciplinárnej praxe. Pápež Lev IX. však mal snahu riešiť konflikt zmierlivo rovnako ako byzantský cisár Konštantín IX. Monomachos. Na jar 1054 prišlo do Konštantínopola pápežské posolstvo na čele s kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Michal Kerullarios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel.

Cisár dal opäť jasne najavo, že chce dohodu. Momentom kulminácie sporu bol 16. júl 1054. V ten deň v Chráme Božej múdrosti (Hagia Sofia) pápežskí legáti položili na hlavný oltár bulu, ktorou boli exkomunikovaní patriarcha a kancelár Michal Konštantín, ako aj spomínaný Lev Ochridský. Kardinál Humbert si pri odchode z kostola demonštratívne striasol prach z topánok. Michal Kerullarios nezostal nič dlžný. Zvolal synodu, na ktorej legátov exkomunikoval a vyhlásil ich za podvodníkov. S bulou uloženou na oltári však nastal problém. V tom čase už bol pápež Lev IX. mŕtvy. Zomrel 19. apríla. Mali teda legáti de iure vôbec právnu legitimitu viesť rozhovory? Navyše ďalší pápež bol zvolený až v roku 1055.

V bezvýchodiskovej situácii položili 16. júla 1054 pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu a odišli naspäť do Ríma. Okrem toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej cirkvi, takže sa dokonca sám cisár domnieval, že ide o patriarchov falzifikát. Verejná mienka sa postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantínopola 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie.

Treba podotknúť, že exkomunikácie boli namierené proti konkrétnym osobám a nie cirkevným spoločenstvám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Z právneho hľadiska bola navyše celá akcia súkromnou iniciatívou Humberta da Silva Candidu, keďže po smrti rímskeho pápeža Leva IX. sa legáti stali len súkromnými osobami. Na túto skutočnosť však nebrali ohľad, hoci o smrti Leva IX. vedeli. Hoci v danej chvíli išlo predovšetkým o osobné ambície aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom. Predstava o existencii jednej cirkvi sa ukázala byť fikciou, realitu existencií dvoch cisárstiev nasledovalo formovanie dvoch cirkevných organizácií. Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Udalosti roku 1054 boli na Východe všeobecne chápané ako ďalšia dočasná schizma, spôsobená tým, že pápežský stolec okupovali neinformovaní a nevzdelaní Nemci.

A aký bol epilóg tohto konfliktu na Východe? Úloha patriarchu Michala Kerullariosa spočiatku vzrástla. Dokonca prinútil ďalšieho cisára Michala VI. abdikovať. Neskôr sa však dostal do konfliktu s ďalším cisárom. Obaja z neho vyšli veľmi zle. Patriarcha v roku 1058 odišiel do exilu. Zomrel skôr, ako ho posúdila synoda zvolaná na tento účel. Spor medzi cirkvami medzitým pokračoval ešte niekoľko storočí.

Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. K tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198 - 1216) nebol ochotný odsúdiť dostatočne razantne toto západné dobrodružstvo. Veľké napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi panuje na Balkáne, čo je spôsobené najmä nacionalistickými vášňami medzi prevažne katolíckymi Chorvátmi a prevažne pravoslávnymi Srbmi a zlé vzťahy panujú tiež v Rusku, ktoré pravoslávna cirkev považuje za svoje kánonické územie a s nevôľou nesie štruktúry katolíckych cirkví, ktoré tu pôsobia, hoci sama západnú Európu, kde zakladá svoje farnosti, za takto kánonické územie neuznáva. Stálym zdrojom napätí je existencia východných katolíckych cirkví, ktoré zdieľajú so svojimi pravoslávnymi susedmi bohoslužobný obrad, spiritualitu, teológiu a mnohé právne obyčaje. Najzreteľnejší je tento problém v štátoch bývalého východného bloku, kde je zvýraznený majetkovými spormi, ktoré majú pôvod v násilnom pripojení gréckokatolíckych cirkví k pravoslávnym cirkvám v 40. a 50. rokoch 20. storočia.

Exkomunikácie boli na oboch stranách odstránené až v 20. storočí. - za pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora. Stalo sa tak 7. decembra 1965.

V priebehu 2. tisícročia dochádzalo k viacerým pokusom o znovuzjednotenie cirkvi (2. lyonský koncil, florentský koncil). Zlepšenie vzťahov prinieslo až 20. storočie. Dňa 7. novembera 1965 rímsky pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím. V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005.

Vyššie uvedený opis okolností veľkej schizmy je pohľadom rímskokatolíckej cirkvi. (Na západe sa o ňom hneď po rozkole zo zrejmých dôvodov šírili najrôznejšie nepravdy. Pochádzal zo vznešeného rodu byzantskej aristokracie. Bol to veľmi schopný muž a čakala ho vysoká štátna kariéra. Bolo o ňom známe, že sa riadi rozumom a triezvym úsudkom, nie emóciami. Keď ho však vzbúrenci pri nevydarenom prevrate označili za kandidáta na post cisára, bol zbavený majetku a zavretý do monastiera, kde sa neskôr stal mníchom a vynikal hĺbkou svojho duchovného života. Po zmene na cisárskom tróne v roku 1043, keď sa cisárom stal jeho známy, sa objavil pri dvore ako cisárov poradca. V Carihrade bol veľmi populárny a mal značný vplyv. Nie je známe, za akých okolností sa stal patriarchom. To, že sa naňho niektorí pokúšajú preniesť vinu za rozkol v cirkvi (tradičná rímskokatolícka propaganda), považujú pravoslávni historici za hlboký omyl.

Koncom 10. a začiatkom 11. storočia sa začali vo východnej cirkvi objavovať polemické spisy proti rímskym novotám (zvlášť proti filioque). Medzi ich autormi bol aj neskorší patriarcha Michal. Všetky tieto spisy boli napísané v miernom tóne a novoty západnej cirkvi sa v nich označovali jemne za odchýlky od apoštolskej tradície. Nový pápež Lev IX. však na polemiku východných teológov reagoval veľmi ostro, pretože spochybňovala novú cirkevnú líniu pozdvihnutia autority rímskeho biskupa. Za začiatok konfliktu sa zvykne označovať rozhodnutie patriarchu Michala zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade (hoci východní kresťania milovali svoj obrad, nevnucovali ho iným cirkvám, takže na východe sa niekde slúžilo aj po latinsky). Jedným z dôvodov tohto kroku bola skutočnosť, že západné novoty, ba herézy (predovšetkým filioque), začali z latinských stredísk prenikať do niektorých gréckych chrámov v Carihrade. Iným dôvodom boli aj problémy v južnom Taliansku, ktoré patrilo pod grécku cirkevnú správu, pretože tam žili Gréci. V 40. rokoch 11. storočia však začal pápež v spojenectve s Nemcami energicky vytláčať Grékov z Talianska. Pôvodne grécky exarchát (s centrom v Ravenne) Karolovci „darovali“ pápežovi a tak vznikol základ pápežského štátu. Lev IX. chcel odtiaľ vytlačiť byzantský obrad a zaviesť tam obrad latinský v nádeji, že južné Taliansko sa časom dostane do jeho moci. Dokonca pre Sicíliu (ktorá bola oddávna gréckym územím) vysvätil latinského arcibiskupa. Ďalej tu boli zákulisné machinácie s gréckym správcom byzantského územia v Taliansku, ktorý nakoniec rozširoval latinský obrad medzi talianskymi Grékmi. Do toho sa zapojili Normani, ktorí sa dostali do južného Talianska a viedli tu sústavný boj proti Byzantíncom. Postupne víťazili a pápež na to vôbec nehľadel nepriateľsky, ani neodmietal ich víťazstvá; Normani boli síce pirátmi, ale patrili k latinskej cirkvi. Obsadené oblasti tak prechádzali pod latinskú správu - grécke bohoslužby tu boli zakázané. Množstvo Grékov v Taliansku nebolo zanedbateľné, žili tu v niekoľkých metropolách, desiatkach biskupstiev a gréckych monastierov. Patriarcha Michal mal povinnosť protestovať proti tomu, ako sa pápež správa ku gréckym veriacim. Nakoniec sa musel uchýliť k ostrému odvetnému kroku - zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade. Od toho okamihu začal podľa svojej pastierskej povinnosti upozorňovať veriacich na otázky čistoty viery a zrejme na jeho popud vznikol list proti latiníkom (autorom je bulharský metropolita Lev Ochridský), ktorý odsudzuje latinské novoty. Adresovaný bol práve do južného Talianska, tamojším Grékom, ako pomoc proti latinizácii a na rozpoznávanie nesprávnosti latinských odchýlok a novôt. Kardinál Humbert, hlavný pápežský tajomník a horlivý latiník, preložil list do latinčiny; bohužiaľ, vedel len veľmi zle po grécky a jeho preklad podľa toho aj vyzeral. Pápež bol v tom čase väznený, ale mohol vykonávať cirkevnú agendu. Pod Humbertovým vplyvom vyhodnotil posolstvo konštantínopolského patriarchu juhotalianskym Grékom ako záležitosť ďalekosiahleho významu. Reakcia bola ostrá - pápežova odpoveď neobsahovala ani formálne zdvorilos...

Mapa zobrazujúca rozdelenie cirkvi v roku 1054.

Kľúčové rozdiely medzi východnou a západnou cirkvou

Východná a západná cirkev sa začali postupne odlišovať v priebehu storočí, čo viedlo k formálnemu rozkolu v roku 1054. Medzi najvýznamnejšie rozdiely patrili:

• Filioque: Západná cirkev pridala do Nicejsko-carihradského vyznania viery slovo "Filioque" (a Syna), čo znamenalo, že Duch Svätý vychádza z Otca aj Syna. Východná cirkev s týmto dodatkom nesúhlasila.
• Autorita pápeža: Západná cirkev uznávala pápeža ako najvyššiu autoritu v cirkvi, zatiaľ čo východná cirkev považovala pápeža za prvého medzi rovnými patriarchami.
• Liturgické praktiky: Východná a západná cirkev mali odlišné liturgické praktiky, ako napríklad používanie nekvaseného chleba pri eucharistii (západná cirkev) a používanie kvaseného chleba (východná cirkev).
• Celibát kňazov: V západnej cirkvi bol celibát kňazov povinný, zatiaľ čo vo východnej cirkvi sa kňazi mohli ženiť pred vysvätením.

Rozdiely medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou.

Chronológia udalostí vedúcich k schizme

Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové udalosti, ktoré prispeli k východnej schizme:

Aj keď sa exkomunikácie boli zrušené, rozdiely medzi cirkvami pretrvávajú. Napriek tomu sa zdôrazňuje potreba dialógu a porozumenia na ceste k možnej budúcej jednote.

tags: #patriarcha #antiochie #a #celeho #vychodu #od