Ján Kalinčiak, významný slovenský spisovateľ, pedagóg a literárny kritik, sa narodil 10. augusta 1822 v Záturčí (dnes časť Martina) a zomrel 16. júna 1871 v Martine. Jeho tvorba patrí do obdobia slovenskej romantickej literatúry.
Syn evanjelického farára a zemianky z Vrútok mal už od detstva blízky vzťah k literatúre. Matka mu rozprávala o zemianskych rodinách v Turci, čo malo veľký vplyv na jeho neskoršiu tvorbu. Do školy chodil v Necpaloch a neskôr študoval v Liptovskom Jáne a na gymnáziu v Gemeri. Na lýceum do Levoče nastúpil v roku 1839. Potom pokračoval na lýceu do Bratislavy, kde študoval v rokoch 1839-1843. Počas tohto štúdia sa stal aktívnym členom Spoločnosti česko-slovenskej. Roku 1843 odišiel Kalinčiak do Halle, kde sa venoval filológii a histórii.
Po návrate sa rozišiel s Ľudovítom Štúrom, ktorý ho nevzal za redaktora Slovenských národných novín, a prijal miesto vychovávateľa v rodine Landererovcov vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici. Roku 1846 sa pričinením Ľ.Štúra stal riaditeľom Gymnázia v Modre, skadiaľ v roku 1858 odišiel za riaditeľa Nemeckého evanjelického gymnázia v Těšíne . Tam pôsobil do svojho penzionovania 1869. Odišiel do Martina, kde vydával a redigoval literárny mesačník Orol.
Pri budove evanjelickej fary v Martine-Záturčí sa nachádza jeho pomník (1938, F.
Digitalizácia literárneho dedičstva Slovenska pre budúce generácie
Literárna tvorba
Kalinčiak bol jedným z prvých, ktorý začali písať novou spisovnou slovenčinou. Už v júni 1843 napísal po slovensky báseň na rozlúčku s bratislavským Ústavom a druhú k meninám J. Hollého. Výborne ovládal rytmus i ducha ľudovej poézie ako dokazujú básne Šuhaj zabitý, Bojovník (Koníček môj, hrdý, vraný...), a i, takže posledná zľudovela ako pieseň.
Ťažisko Kalinčiakovej tvorby je však v próze. Je hlavným predstaviteľom slovenskej romantickej prózy, ktorá bola ovplyvnená jeho pôvodom. V Orle tatranskom vyšli jeho historické povesti Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Svätý duch a Serbianka. V týchto dielach spracoval autor námety z uhorských dejín z rôznych končín Slovenska v duchu štúrovského historizmu. Ten je však len jednou zložkou ideovo-umeleckej koncepcie.
Po revolúcii 1848-1849 sa tieto tendencie prejavili v syntetizujúcej, širšie koncipovanej povesti Knieža liptovské, v povestiach Mních, Láska a pomsta a v poslednom najrozsiahlejšom diele Orava. Ako inšpiračné zdroje a materiál využíval Kalinčiak historické udalosti, ale i miestne povesti a ústne podania.
Reštavrácia
Osobitné miesto má známa a dodnes čítaná Reštavrácia s podtitulom Obrazy z nedávneho života. Predvolebnú kortešačku, boj dvoch znepriatelených zemianských táborov, zobrazil autor s kritickým humorom a iróniou, využil prvky hovorového jazyka, predovšetkým príslovia a porekadlá.
Jeho tvorbu zaraďujeme do obdobia slovenskej romantickej literatúry. Základnými témami Kalinčiakových prvých prác je slovanstvo, folklór a literatúra i Slovensko v rámci Uhorska. Taktiež zapisoval slovenské ľudové rozprávky a prekladal. Jeho poézia vychádza z ľudového podkladu, no nesie zreteľné prvky romantického subjektivizmu, pretože v pozadí mnohých básní stojí silný individuálny zážitok.
Na motívy Kalinčiakovej známej satirickej novely Reštavrácia (1860) vznikol film Zemianska česť (1957). V príbehu z prvej polovice 19. storočia zachytávajúcej rozklad a úpadok zemianskeho stavu si zahrali poprední slovenskí herci Ladislav Chudík, Andrej Bagar, Hana Meličková, Eva Latkóczy, Jozef Kroner alebo František Dibarbora.
Literárna kritika
Svoju koncepciu vzťahu ľudovej a umelej poézie, odlišnú od Štúrovej, vyložil v kritike Štúrovho spisu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, ktorá vyšla 1854 v Svetovide, prílohe srbského časopisu Svetozor. V Kalinčiakovej literárnokritickej práci je najvýznamnejšia jeho polemika zo zástancami Záborského básnickej knihy Žehry. V nej prebojoval teoretické princípy slovenského literárneho romantizmu proti klasicizmu.
Spomienky na Ondreja Sládkoviča je prvým rozborom Sládkovičovej poézie, dištancuje sa v nej od Štúrovho preceňovania folklóru. Povšimnutiahodnú teoretickú a pedagogicko-filozofickú úroveň majú jeho Reči k študenstvu, ktoré na začiatku a na konci každého školského roku prednášal ako riaditeľ gymnázia v Těšíne.
Pôsobenie a odkaz
Rozhodujúce pre jeho národné prebudenie bolo lýcejné štúdium v Levoči a Bratislave. V rokoch 1843-1845 študoval históriu a filozofiu na univerzite v nemeckom Halle. Najväčší význam pre jeho osobné a literárne formovanie mali kontakty so skupinou štúrovcov, najmä blízke priateľstvo s Ľudovítom Štúrom. Zúčastnil sa na kodifikácii spisovnej slovenčiny, po ktorej písal už len po slovensky.
Za dominanty umeleckého diela považoval prítomnosť autorskej individuality a tvorivú originalitu. Významné bolo aj jeho pedagogické pôsobenie. V roku 1869 Jána Kalinčiaka z politických dôvodov predčasne penzionovali. Presťahoval sa do Martina a v rokoch 1869-1871 vydával a redigoval literárny mesačník Orol.
Kalinčiak bol jednou z najvyhranenejších osobností štúrovskej generácie, aktívne sa zúčastňoval na tvorbe a formovaní slovenského národného života i na upevňovaní povedomia národnej súdržnosti. Jeho súborné dielo vyšlo prvýkrát ako Spisy Jána Kalinčiaka (zv. I - VII, 1871 - 73; zv. VIII, 1889).