Martin Hattala je jednou z kľúčových postáv slovenskej jazykovedy, ktorého prínos si bez neho vonkoncom nemožno predstaviť. Jeho dielo je aktuálne aj dnes, a preto je dôležité sa k nemu vracať a skúmať, čím je pre nás stále aktuálne. Práve systematickému vedeckému opisu spisovného slovenského jazyka orientoval svoje pracovné úsilie a výsledky svojej vedeckej práce.
Z vedeckej konferencie o Martinovi Hattalovi konanej v oravskej Trstenej, jeho rodisku, vyplynulo, že jeho prínos je významný aj pre oblasť všeobecnej jazykovedy a dejín jazykovedy. Dnes je dôležité analyzovať a hodnotiť jeho jazykovedné analýzy a hodnotenia, ako aj jeho pracovné výsledky.
Vedeckým opisom sa rozumel opis gramatického systému, t. j. (u Hattalu mluvnica) slovenského jazyka. Treba vyzdvihnúť, že je autorom štyroch takýchto gramatík slovenčiny: r. 1850 - Grammatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica, r. 1852, r. 1855 a napokon r. 1864 Mluvnica jazyka slovenského.
Hattalova gramatika slovenského jazyka
Hattalova gramatika jazyka sa delí na dve hlavné časti: 1) slovozpyt čili nauku o slove a 2) skladbu čili nauku o vete. Jazykovedec Vilém Mathesius v polovici 30. rokov 20. storočia rozdelil svoj výklad na analogické dve časti: 1. lexikálnu (funkčnú onomatológiu) a 2. syntaktickú (funkčnú syntax). V Hattalovej gramatike sa náuka o slovných druhoch venuje 40 strán, kým tvarosloviu plných 100 strán. Je dôležité, že neobchádza ani morfologickú sémantiku, považujúc sloveso za „najvážnejšiu čiastku reči“.
Dôležité miesto v Hattalovej práci zaujíma aj slovenská skladba, ktorú primerane zakladal na rozsiahlych analýzach a zhromaždeným dokladovým materiálom. Sám Hattala uvádza, že sa „som v ponímaní obúk jakej takej samostatnosti“ a zdôrazňuje, že jeho gramatika je prvou, „ktorou z vydaných od r. 1855 honositi sa môže“.
Vetu stavia ako centrálny objekt pozornosti. Prvá veta jeho diela znie: "Skladba je nauka o vete." Delí ju na dve časti: o jednoduchej vete a o zloženej vete. Zaoberá sa slovosledom vo vete a spôsobmi ich vyjadrenia, ako aj náukou o pádoch. Hattala hovorí o spájaní viet do jedného celku.
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
Hattala sa taktiež inšpiroval Štúrovým Orlom Tatránskym a slovenskému pravopisu výdatne inšpiroval. Počas svojho pôsobenia sa usiloval o kodifikáciu slovenského spisovného jazyka. Zároveň, jeho stanoviská boli motivované ohľadom na češtinu, čo viedlo k tomu, že bol kritizovaný za „česko-slovenské“ tendencie.
Kodifikačný rozmer Hattalových prác
Ústredné miesto zaujíma Krátka mluvnica slovenská z r. 1852. Hattalova gramatika z r. 1864 bola určená pre gymnáziá, reálky, praeparandie a vyššie oddelenie hlavných škôl. Spisovnej reči znova pripojil k Čechom. Kodifikačný rozmer Hattalových prác o slovenčine je zrejmý aj v otázke spisovnej slovenčiny v polovici 19. storočia, kde sa stretávali názory katolíkov a evanjelikov, ako aj Miloslava Hodžu.
Hattala sa na schôdzke v auguste roku 1851 v Bratislave vedome usiloval o dosiahnutie zhody Slovákov na spoločnom spisovnom jazyku. Zároveň, Štúr, žijúci v tom čase sklamaný z výsledkov revolúcie r. 1848/49 pod policajným dohľadom v Modre, ovplyvnil Hattalu v kodifikácii jazykového systému aj progresívneho pravopisu. Hattala vniesol do pravopisu javy typu semena, dela (popri delá), poľa (popri polia). Zrušil psanie y/ý po l, ktoré zaviedol M.M. Hodža. Zrušil dvojité písanie l v datíve a lokáli, napr. na jeho nahradenie písmenom i. Hattala ovplyvnil vývin spisovnej slovenčiny, ako ho podával vo svojich gramatických dielach.
Hattalov kodifikačný čin je dôležitý pre pochopenie vývinu slovenského jazyka. Jeho dielo, hoci v niektorých aspektoch dávno prekonané, zostáva významným príspevkom k slovenskej jazykovede.
Polemiky o spisovnú slovenčinu
Už od júla 1789 do júla 1790 vyšlo niekoľko polemických spisov. Podľa obsahu a zámeru ich autori sú dobre identifikovateľní, napr. J. I. Bajza. Na obranu pravopisu a slovenčiny v diele J. Fándlyho (1790) sa postavili bratislavskí seminaristi a slovenčinu J. I. ohodnotili ako jazykovú zmiešaninu. Reagoval aj sám J. I. Bajza. Irónia bola adresovaná jeho protivníkovi J. I. Bajzovi. Do polemiky sa zapojil aj mladý A. Bernolák, ktorý sa k autorstvu neskôr priznal. J. I. Bajza lichotivo popisoval slovenčinu v dielach J. Fándlyho a A. Bernoláka, ako popretkávanú nedomácimi jazykovými prvkami. J. I. Bajza zdôvodňuje, že slovenčina a čeština sú „nagbližnegšé sestri“. Ale ani pri písaní svojich epigramov si J. I. Bajza neodpustil satiricky ladenými veršami zaútočiť na „sedlácku“ slovenčinu. V kritike postoja J. I. Bajzu k slovenčine sa pokračovalo. Odmietavý postoj k spisom J. Fándlyho a A. Bernoláka zaujal aj správca fary v Chtelnici Tomáš Chovanček. Bernolákovčina bola znevažovaná aj v školskom prostredí.
Obdobie polemík bolo obdobím tvorivým po celý čas jeho trvania. Aktívny polemik J. I. Bajza sa venoval písaniu početných osvetovo-ľudových spisov a A. Bernolák koncipovaniu svojho Slovára. Aj mimo zoskupenia bernolákovcov prebiehali aktivity s cieľom pestovať slovenčinu ako materinskú reč. Vzhľadom na zásluhy zaraďujeme M. Hamuljaka symbolicky hneď za horlivým účastníkom polemík J. I. Bajzu. Poprednými osobnosťami sú J. Fándly a A. Bernolák.
Osobnosti spojené s vývojom slovenčiny
Jozef Ignác Bajza (1735 - 1836) bol katolícky kňaz, ktorý sa narodil v Predmieri pri Žiline. Pôsobil ako farár v Dolnom Dubovom a ako kanonik v Bratislave. Pokúsil sa individuálne normalizovať kultivovanú reč blízku češtine, ale s vlastným pravopisom. Používal diakritické znamienka (ď, ť, ň, ľ, č, ž), ale š sa označuje digrafémou ss. Slovenčina je podľa neho vhodná na tvorbu vyšších (literárnych) žánrov.
Martin Hamuljak (1789 - 1859) sa narodil v Oravskej Jasenici. Pôsobil v krajinskej správe. Usiloval sa o zmierenie polemikami odcudzených slovenských vzdelancov. Organizoval spolky, ktoré však netrvali dlho. Podporoval spoluprácu katolíkov a evanjelikov.