Žiadosť katechumena na krst: Vzor a význam katechézy v Cirkvi

Cirkev vždy pokladala katechézu za jednu z prvoradých povinností, pretože zmŕtvychvstalý Kristus, prv než sa vrátil k Otcovi, dal apoštolom posledný príkaz, aby učili všetky národy zachovávať všetko, čo im prikázal. Súčasne im zveril poslanie a moc autenticky vysvetľovať to, čo ich Pán učil, čiže jeho slová, skutky, zázraky, prikázania.

Čoskoro sa v Cirkvi katechézou nazývalo úsilie získať učeníkov, ktorí by ľuďom pomáhali veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn; aby cez túto vieru mali večný život v jeho mene, aby sa vychovávali a vyučovali v tomto živote, a tak budovali Kristovo telo.

Krst Krista od Andrea del Verrocchio a Leonardo da Vinci

Význam katechézy v pastoračnom úsilí Cirkvi

Poslední pápeži venovali katechéze význačné miesto vo svojom pastoračnom úsilí. Môj ctihodný predchodca Pavol VI. svojimi gestami, svojím hlasovaním, svojím spoľahlivým vysvetľovaním Druhého vatikánskeho koncilu - ktorý on sám pokladal za veľký katechizmus moderných čias - celým svojím životom slúžil katechéze Cirkvi osobitne príkladným spôsobom. Dňa 18. marca 1971 odobril "Generálne direktórium katechézy", ktoré pripravila posvätná kongregácia pre klérus. Tento dokument zostáva základom, ktorý pobáda a orientuje obnovu katechézy v celej Cirkvi.

Skvele definoval úlohu a význam katechézy v živote a poslaní Cirkvi, keď sa pri Prvom medzinárodnom kongrese katechézy 25. septembra 1971 obrátil na účastníkov a výslovne sa k tejto téme vrátil v exhortácii Evangelii nuntiandi. Chcel, aby katechéza, osobitne katechéza pre deti a mládež, bola témou.

Tridsať rokov od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu, a to na prahu tretieho tisícročia, je bezpochyby obdobím veľmi bohatým na usmernenia a podnety týkajúce sa katechizácie. Bolo obdobím, v ktorom sa istým spôsobom znovu ukázala evanjelizačná vitalita prvotnej Cirkvi a vhodne sa zaviedlo učenie Otcov, aby sa tak múdro napomohol návrat k pôvodnému katechumenátu. Cestu, ktorú prešla katechéza v tomto období, charakterizuje veľkodušná obetavosť mnohých ľudí, obdivuhodné iniciatívy a veľmi pozitívne ovocie vo výchove a dozrievaní vo viere u detí, u mladých a dospelých.

Učiteľský úrad Cirkvi a katechéza

Magistérium (Učiteľský úrad) Cirkvi v týchto rokoch neprestalo zameriavať svoju pastoračnú starostlivosť v prospech katechézy. Mnohí biskupi a konferencie biskupov na všetkých kontinentoch dali katechizácii významný impulz vydaním kvalitných katechizmov a pastoračných usmernení, ako aj napomáhaním formácie odborníkov a katechetického výskumu. Tieto snahy boli plodné a priaznivo ovplyvnili katechetickú prax partikulárnych cirkví. Osobitným bohatstvom pre katechetickú obnovu sa stal Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života.

Druhý vatikánsky koncil nariadil vypracovať „direktórium pre katechetickú výuku kresťanského ľudu“. Aby Kongregácia pre klerikov mohla splniť túto úlohu Koncilu, použila služby zvláštnej komisie odborníkov a konzultovala s biskupskými konferenciami celého sveta, ktoré jej potom zaslali mnohé podnety a pripomienky týkajúce sa tejto otázky. Pripravený text prezrela teologická komisia ad hoc a Kongregácia pre náuku viery. 18. marca 1971 ho definitívne schválil Pavol VI.

Pavol VI. a Ján Pavol II. o katechéze

Patrí sa osobitným spôsobom pripomenúť službu Pavla VI., pápeža, ktorý viedol Cirkev v prvom pokoncilovom období. Na jeho adresu Ján Pavol II. povedal: „Môj ctihodný predchodca Pavol VI.

Rozhodujúcim míľnikom pre katechézu bolo uvažovanie z príležitosti generálneho zhromaždenia synody biskupov o evanjelizácii v súčasnom svete, ktoré sa konalo v októbri 1974. Propozície tohto zasadania predložili pápežovi Pavlovi VI., ktorý 8. decembra 1975 vydal apoštolskú exhortáciu Evangelii nuntiandi. Tento dokument medziiným predkladá princíp osobitnej závažnosti, keď hovorí o katechéze ako o evanjelizačnom pôsobení v rámci veľkého poslania Cirkvi. Aj posledné zhromaždenie synody, ktoré zvolal Pavol VI. v októbri 1977, si za tému svojho uvažovania a analyzovania zvolilo katechézu.

Ján Pavol II. v roku 1978 prevzal toto dedičstvo a svoje prvé usmernenie sformuloval v apoštolskej exhortácii Catechesi tradendae s dátumom 16. októbra 1979. Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu podáva trvalé učenie vysokej katechetickej hodnoty. Medzi prejavmi, listami a písomným učením sa vyníma dvanásť encyklík: od Redemptor hominis po Ut unum sint. Pokiaľ ide o katechetickú hodnotu, medzi dokumentmi Jána Pavla II. sa osobitne vyníma Redemptor hominis (zo 4. marca 1979), Dives in misericordia (z 30. novembra 1980), Dominum et Vivificantem (z 18. mája 1986) a ako nové zdôraznenie trvalej platnosti misijného poslania Redemptoris missio (zo 7.

Aj z iného hľadiska mali riadne a mimoriadne generálne zhromaždenia synody biskupov osobitný vplyv na oblasť katechézy. Pre ich mimoriadnu dôležitosť treba upozorniť na synodálne zhromaždenia v rokoch 1980 a 1987, týkajúce sa poslania rodiny a povolania pokrstených laikov. Po skončení zasadaní každej zo synod vyšli apoštolské exhortácie Jána Pavla II. - po prvej Familiaris consortio (22. novembra 1981) a Christifideles laici (30. decembra 1988). Táto biskupská synoda z roku 1987 takisto rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila prítomnosť a budúcnosť katechézy v dnešných časoch. Pri tejto príležitosti sa po dvadsiatich rokoch uplatňovania Druhého vatikánskeho koncilu bilancovalo - a synodálni Otcovia Svätému Otcovi navrhli vypracovanie univerzálneho katechizmu pre Katolícku cirkev. Ján Pavol II. priaznivo prijal návrh mimoriadnej synody a stotožnil sa s ním. Keď sa skončil časovo náročný a zložitý proces tvorby Katechizmu Katolíckej cirkvi, Svätý Otec ho odovzdal biskupom a partikulárnym cirkvám prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Fidei depositum z 11.

Z udalosti takého hlbokého významu, ako aj zo súhrnu predtým spomenutých činov a zásahov Magistéria, vyplynula povinnosť zrevidovať Všeobecné katechetické direktórium, aby sa táto vzácna teologickopastoračná pomôcka prispôsobila novej situácii a novým potrebám. O prepracovanie Všeobecného direktória pre katechizáciu sa za pomoci Kongregácie pre klerikov zaslúžila skupina biskupov a odborníkov z oblasti teológie a katechézy.

Štruktúra a ciele Všeobecného direktória pre katechizáciu

Všeobecné direktórium pre katechizáciu má nasledujúcu štruktúru:

• Úvod, ktorý obsahuje základné línie interpretácie a chápania ľudských a cirkevných situácií, vychádzajúc z viery a dôvery v silu semena evanjelia.
• Prvá časť je rozdelená do troch kapitol a výraznejšou formou začleňuje katechézu do koncilovej konštitúcie Dei Verbum, keď ju situuje do rámca evanjelizácie, ako o nej hovorí Evangelii nuntiandi a Catechesi tradendae.
• Druhá časť sa skladá z dvoch kapitol. V prvej, nazvanej Normy a kritériá podávania evanjeliového posolstva v katechéze s novým členením a s obohatenou perspektívou je súhrn všetkého, čo obsahovala príslušná kapitola predchádzajúceho textu. Druhá kapitola je celkom nová: predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi ako východiskový text pre odovzdávanie viery katechézou a pre redakciu miestnych katechizmov.
• Štvrtá časť má názov Adresáti katechézy.
• Piata časť stavia do gravitačného stredu partikulárnu cirkev, ktorá má prvoradú povinnosť napomáhať, plánovať, sledovať a koordinovať celú katechizáciu.

Cieľ tohto Direktória je, samozrejme, ten istý, aký sledoval text z roku 1971. Chce totiž poskytnúť základné teologicko-pastoračné zásady, inšpirované Magistériom Cirkvi, najmä Druhým vatikánskym koncilom, ktorými by sa mohla lepšie usmerňovať a koordinovať pastoračná služba slova“, a konkrétne katechéza. Hlavným zámerom bolo a je poskytnúť skôr úvahy a zásady než priame aplikácie alebo praktické smernice.

Samozrejme, nie všetky časti Direktória sú rovnako dôležité. Tie, ktoré hovoria o Božom zjavení, o povahe katechézy, o kritériách, akými sa riadi kresťanské ohlasovanie, majú hodnotu pre všetkých.

Adresátmi Direktória sú predovšetkým biskupi, konferencie biskupov a vo všeobecnosti tí, čo pod ich vedením a z ich poverenia majú zodpovednosť v oblasti katechézy. Jedným z najbezprostrednejších cieľov Direktória je pomôcť vytvoriť katechetické direktóriá a katechizmy.

Keďže Direktórium je adresované partikulárnym cirkvám, ktorých pastoračné situácie a potreby sú veľmi odlišné, je zrejmé, že bolo treba vziať do úvahy iba spoločné alebo intermediálne situácie. To isté platí o opise organizácie katechézy na rôznych úrovniach. Pri používaní Direktória treba mať na pamäti túto pripomienku.

Vydaním tohto dokumentu, ktorý je novým dôkazom starostlivosti Apoštolskej stolice o katechizáciu, vyjadrujeme túžbu, aby ho všetci prijali a starostlivo študovali z hľadiska pastoračných potrieb každej partikulárnej cirkvi.

Podobenstvo o rozsievačovi ako inšpirácia pre evanjelizáciu

Tento úvod má podnietiť pastierov a tých, čo pracujú v katechéze, aby si uvedomili potrebu vždy zameriavať pohľad na pole, na ktoré sa seje, a robiť tak z perspektívy viery a milosrdenstva.

Toto podobenstvo je inšpiračným zdrojom pre evanjelizáciu. „Semeno je Božie slovo“ (Lk 8,11). Rozsievač je Ježiš Kristus. On ohlasoval evanjelium v Palestíne pred dvetisíc rokmi a svojich učeníkov poslal, aby ho šírili. Kvalita pôdy je stále veľmi rôznorodá. Evanjelium padá „na kraj cesty“ (Mk 4, 4), keď nie je skutočne vypočuté; padá „na skalnatú pôdu“ (Mk 4, 5) bez toho, že by preniklo hlbšie do zeme; alebo „do tŕnia“ (Mk 4, 7) a hneď sa udusí v srdciach ľudí, zaneprázdnených mnohými starosťami. Ježiš v podobenstve oznamuje radostnú zvesť, že Božie kráľovstvo prichádza napriek ťažkostiam terénu, napätiam, konfliktom a problémom sveta. Semeno evanjelia zúrodňuje ľudské dejiny a predpovedá bohatú žatvu.

Rozsievač

Cirkev naďalej zasieva Ježišovo evanjelium na veľkú Božiu roľu. Kresťania, začlenení do najrozličnejších spoločenských prostredí, pozerajú na svet tými istými očami, ktorými Ježiš videl spoločnosť svojej doby. Učeník Ježiša Krista má totiž zvnútra účasť na „radostiach a nádejach, žalostiach a úzkostiach ľudí dnešnej doby,“ hľadí na ľudské dejiny a zúčastňuje sa na nich nielen rozumom, ale aj vierou. Pohľad na svet, ktorý by nebral do úvahy jeden z týchto troch aspektov, nebol by autenticky kresťanský.

Kultúrne a náboženské výzvy pre evanjelizáciu

Keď Cirkev analyzuje roľu sveta, je veľmi vnímavá na všetko, čo uráža dôstojnosť človeka. Vie, že z tejto dôstojnosti pramenia ľudské práva, trvalý predmet starostlivosti a angažovanosti kresťana. Jej pohľad sa neupriamuje preto len na ekonomické a sociálne ukazovatele, ale predovšetkým na kultúrne a náboženské ukazovatele. Cirkev s radosťou oznamuje, že „blahodarný prúd tečie a preniká všetky národy sveta, ktoré sú si stále viac vedomé dôstojnosti človeka“. Toto vedomie je vyjadrené v živej starostlivosti o rešpektovanie ľudských práv a v rozhodnom odmietaní násilia.

Na niektorých miestach sa však ľudské práva v zjavnom protiklade s citlivosťou na dôstojnosť človeka jasne porušujú. Tak sa živia iné formy chudoby, ktoré nie sú na materiálnej úrovni. Ide o chudobu kultúrnu a náboženskú, ktorá rovnako znepokojuje cirkevné spoločenstvo. Evanjelizačné dielo Cirkvi má na tomto širokom poli ľudských práv úlohu, ktorej sa nemôže zrieknuť: odhaľovať nenarušiteľnú dôstojnosť každého človeka.

Konštitúcia Gaudium et spes podčiarkuje veľkú dôležitosť vedy a techniky v ovplyvňovaní a vývoji modernej kultúry. Vedecká mentalita, ktorá sa z nich šíri, „stvárňuje inak než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia“, má veľký ľudský a náboženský vplyv. I keď vedomie tohto typu racionality nie je schopné všetko vysvetliť, získava dnes stále väčší priestor. Sami ľudia vedy konštatujú: aby bolo možné do hĺbky poznať ľudskú bytosť, je tu spolu s presnosťou experimentovania potrebný iný typ poznania. Filozofická úvaha o jazyku napríklad ukazuje, že symbolická myšlienka je jednou formou prístupu k inak neprístupnému tajomstvu človeka.

Spolu s touto „univerzálnejšou formou kultúry“ sa dnes konštatuje aj rastúca túžba prehodnotiť pôvodné kultúry. - Na mnohých miestach je zjavné, že tradičné kultúry podliehajú vonkajším vplyvom a odcudzujúcemu napodobňovaniu importovaných foriem života. - Konštatuje sa aj nesmierny vplyv oznamovacích prostriedkov; tieto častokrát z ekonomických či ideologických dôvodov predkladajú obraz o živote nerešpektujúci kultúrnu fyziognómiu národov, ku ktorým sa obracajú. Evanjelizácia tak nachádza v inkulturácii jednu z najväčších výziev.

Medzi prvkami, ktoré tvoria kultúrne dedičstvo národa, má pre rozsievača osobitnú dôležitosť nábožensko-morálny faktor. Súčasná kultúra je poznačená neustálym šírením sa náboženskej ľahostajnosti. „Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu, alebo výslovne odmietajú... Ateizmus ako popieranie Boha „treba zaradiť medzi najvážnejšie javy našej doby“. Prejavuje sa v rôznych odtieňoch, ale dnes ho možno registrovať najmä v podobe sekularizmu, ktorý spočíva v autonomistickom obraze človeka a sveta, „v ktorom sa všetko vysvetľuje samo v sebe bez potreby utiekať sa k Bohu“. V špecificky náboženskom dosahu možno však sledovať „znaky návratu k posvätnu“, nový smäd po transcendentných a božských skutočnostiach.

Súčasná morálna situácia drží krok s náboženskou situáciou. Cítiť totiž, že sa zahmlieva ontologická pravda o človeku. Evanjelizácia nachádza na nábožensko-morálnom poli privilegovaný okruh pôsobenia. Prvoradým poslaním Cirkvi je totiž ohlasovať Boha, byť jeho svedkom pred svetom.

Obnova katechézy a nové výzvy

Katechetická obnova, ako sa v Cirkvi rozvinula za posledné desaťročia, prináša veľmi pozitívne ovocie. Katechéza detí, mladých a dospelých podnietila v týchto rokoch vznik typu kresťana, ktorý si je naozaj vedomý svojej viery a má s ňou zladený svoj život.

Prvá kategória sa zoskupuje do „množstva ľudí, ktorí prijali krst, a žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života“. Ide vskutku o zástup „matrikových“ kresťanov, i keď v hĺbke srdca mnohých z nich ešte úplne nevymizol náboženský cit.

Tieto situácie viery kresťanov od rozsievača naliehavo žiadajú rozvoj novej evanjelizácie, najmä v cirkvách so starou kresťanskou tradíciou, kde sa sekularizmus najväčšmi rozmohol.

Dôležité je preskúmať aj život samého kresťanského spoločenstva, jeho vnútornú kvalitu. Prvým zvažovaním by malo byť zistenie, ako bol v Cirkvi prijatý a aké ovocie priniesol Druhý vatikánsky koncil. Veľké koncilové dokumenty nezostali mŕtvou literou: konštatujú sa ich účinky. - Boží ľud nadobudol živšie povedomie „všeobecného kňazstva“, zakoreneného v krste. - Poslanie Cirkvi vo svete sa chápe novým spôsobom.

V niektorých prípadoch sa v interpretácii a aplikácii obnovy, akú Druhý vatikánsky koncil žiada od Cirkvi, zaujali len čiastočné, alebo priam opačné postoje. Evanjelizačné pôsobenie Cirkvi, a v ňom katechéza, má sa rozhodnejšie usilovať o pevnú cirkevnú súdržnosť.

Pozitívne aspekty a nedostatky v katechéze

Katechézu za posledné roky charakterizuje veľa pozitívnych aspektov, ktoré dokazujú jej vitalitu.

• Veľké množstvo kňazov, rehoľníkov a laikov sa s nadšením a vytrvalosťou venuje katechéze.
• Zdôrazňuje sa aj misijný charakter súčasnej katechézy a jej zameriavanie sa na pomoc katechumenom a katechizovaným primknúť sa k viere vo svete, ktorý zahmlieva zmysel pre náboženstvo.
• V súlade s tým, čo sme už povedali, osobitne dôležitý je význam, aký nadobúda katechéza dospelých v pláne katechizácie mnohých partikulárnych cirkví. Táto voľba sa javí ako prioritná v pastoračných plánoch mnohých diecéz.
• Myšlienka katechézy, podporovaná bezpochyby nedávnymi usmerneniami Magistéria Cirkvi sa rozvinula a prehĺbila.

Pokiaľ ide o orientovanie sa do hĺbky, pojem „zjavenie“ už prenikol do katechizácie; avšak koncilový pojem „tradícia“ má zatiaľ menší vplyv, hoci je naozaj inšpirujúcim prvkom. Mnohé katechézy sa takmer výlučne odvolávajú na Sväté písmo bez toho, že by ho dostatočne dali do súvisu s reflexiou a dvetisícročným životom Cirkvi. Takto sa potom trochu zahmlieva cirkevná povaha katechézy.

Vzhľadom na cieľ katechézy, ktorá smeruje k tomu, aby napomohla spojenie s Ježišom Kristom, je potrebné vyváženejšie predstavovať celú pravdu o Kristovom tajomstve.

Keď ide o obsah katechézy, pretrvávajú tu rôzne problémy. Konštatujú sa isté náukové medzery týkajúce sa pravdy o Bohu a človeku, o hriechu a milosti a o posledných veciach. Potrebná je tu solídnejšia morálna formácia. Stretávame sa aj s neprimeraným podávaním cirkevných dejín, so slabým dôrazom na jej sociálnu náuku.

Povinnosti a práva v katechéze

Predovšetkým je úplne jasné, že katechéza bola pre Cirkev vždy svätou povinnosťou a neodvolateľným právom. Na jednej strane je istotne povinnosťou, ktorá vyplýva z Pánovho príkazu a zaväzuje najmä tých, čo sú v Novom zákone pozvaní do dušpastierskej služby. Preto sa katechetická činnosť musí konať v priaznivých časových a miestnych podmienkach, musí mať prístup k hromadným oznamovacím prostriedkom a k primeraným pracovným pomôckam, bez diskriminácie voči rodičom, katechizovaným a katechétom.

Toto právo sa dnes stále viac uznáva, aspoň v hlavných princípoch, ako o tom svedčia vyhlásenia alebo medzinárodné zmluvy, v ktorých - s istými obmedzeniami - možno spoznať túžby svedomia väčšiny dnešných ľudí. No toto právo mnohé štáty porušujú, takže katechézu vykonávať, podnecovať alebo prijímať sa stáva trestným činom, podrobeným sankciám.

Druhá úloha sa vzťahuje na miesto katechézy v pastoračných programoch Cirkvi. Čím viac Cirkev dokáže - na miestnej a všeobecnej úrovni - dať prvenstvo katechéze pred inými dielami a iniciatívami, ktorých výsledky by mohli byť veľkolepejšie, tým viac nachádza v katechéze účinný činiteľ konsolidácie svojho vnútorného života ako komunita veriacich a svojej vonkajšej činnosti ako komunita misionárska. V tomto 20. storočí, čo sa chýli ku koncu, Boh, ako aj udalosti, ktoré sú takisto Božími výzvami, vyzývajú Cirkev obnoviť svoju dôveru v katechetickú činnosť ako v absolútne prvoradú úlohu svojho poslania. Vyzývajú Cirkev, aby venovala katechéze svojich najlepších ľudí a sily, nešetriac pritom úsilím, námahou a materiálnymi prostriedkami, aby lepšie organizovala a pripravila kvalifikovaných pracovníkov. Nejde tu o jednoduchý ľudský výpočet, ale o postoj viery.

Tretia úloha: katechéza vždy bola a zostane dielom, za ktoré nesie zodpovednosť celá Cirkev. No členovia Cirkvi majú rozličnú zodpovednosť, ktorá vyplýva z poslania každého z nich. Pastieri mocou svojho poslania majú na rozličných stupňoch najvyššiu zodpovednosť za prípravu vedenia, orientáciu a zosúladenie katechézy. Prvoradú zodpovednosť, ktorá ho v tejto oblasti zaväzuje, má pápež: nachádza v nej dôvod pastoračnej starostlivosti, no predovšetkým prameň radosti a nádeje. Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky majú v katechéze privilegované pole svojho apoštolátu. Rodičia majú osobitnú zodpovednosť v inej rovine. Učitelia, rozličné cirkevné osoby, katechéti a popri nich aj pracovníci zodpovední za spoločenské oznamovacie prostriedky - všetci majú v rozličnej miere presne určenú zodpovednosť za formáciu svedomia veriaceho, ktorá je dôležitá pre život Cirkvi a odzrkadľuje sa na živote samej spoločnosti.

Napokon, katechéza potrebuje ustavičnú obnovu, isté obohatenie vlastného pojmu vo svojich metódach, v hľadaní a používaní primeraných výrazov a nových prostriedkov pri hlásaní posolstva. Táto obnova nemá vždy rovnaký úspech a synodálni otcovia popri nepopierateľnom pokroku v životnosti katechetickej činnosti a sľubnej iniciatíve realisticky uznali aj hranice, medze alebo aj "nedostatky" toho, čo sa doteraz vykonalo. Tieto hranice a nedostatky sú osobitne vážne, keď sa vystavujú pokušeniu narušiť celistvosť obsahu. "Posolstvo Božiemu ľudu" veľmi dobre vyzdvihlo, že "zvykové opakovanie, ktoré zavrhuje každú zmenu a nerozvážna improvizácia, ktorá ľahkovážne odbavuje problémy, sú pre katechézu rovnako nebezpečné". Rutinné opakovanie prináša stagnáciu, letargiu a nakoniec paralýzu. Nerozvážna improvizácia vyvoláva zmätok u katechizovaných a ich rodičov, ak ide o deti, najrozličnejšie odchýlky a úchylky, prerušenie a nakoniec aj úplný rozklad jednotnosti.

Katechéza a evanjelizácia

Katechézu nemožno oddeliť od celkovej pastoračnej a misionárskej iniciatívy Cirkvi. Predsa však má svoju špecifickosť, ktorou sa často zaoberalo IV. generálne zhromaždenie synody biskupov jednak počas prípravy, jednak v jej priebehu. Vo všeobecnosti môžeme zdôrazniť, že katechéza je výchova detí, mladých a dospelých vo viere, ktorá v sebe osobitne zahrnuje vyučovanie kresťanskej náuky, všeobecne podávané organickým a systematickým spôsobom, aby sa uviedli do plného kresťanského života.

Predovšetkým pripomíname, že medzi katechézou a evanjelizáciou nejestvuje odluka ani protirečenie, ba ani priama a jednoduchá totožnosť, ale jestvujú medzi nimi úzke integračné vzťahy, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Apoštolská exhortácia Evangelii Nuntiandi z 8. decembra 1975 o evanjelizácii moderného sveta správne podčiarkovala, že evanjelizácia - ktorej cieľom je odovzdať blahozvesť celému ľudstvu, aby z nej žilo - je bohatou, zložitou a dynamickou realitou, ktorú vytvárajú prvky - alebo lepšie - podstatné prvky, ale navzájom sa líšiace, ktoré treba chápať v ich celistvosti; v jednote jedného - jediného hnutia. Katechéza je práve jedným z týchto prvkov - a to veľmi dôležitým!

No v katechetickej praxi si treba všímať fakt, že prvá evanjelizácia často chýbala. Istý počet detí, pokrstených v útlom veku, prichádza na farskú katechézu bez akejkoľvek iniciácie k viere a bez nejakého výslovného a osobného priľnutia k Ježišovi Kristovi. Majú iba schopnosť veriť, vliatu do ich srdca krstom a prítomnosťou Ducha Svätého; predsudky rodinného prostredia, málo kresťanský alebo pozitivistický duch výchovy veľmi rýchlo ich pôsobenie maria. A treba k nim pridať iné deti, nepokrstené, pre ktoré rodičia len neskoro prijímajú náboženskú výchovu: pre isté technické príčiny ich katechumenálne obdobie vo väčšine prípadov často prebieha vo väčšine prípadov počas obyčajnej katechézy. Okrem toho mnoho pokrstených detí a dospievajúcich, ktorí prijali systematickú katechézu a sviatosti, ešte dlhý čas váhajú zaangažovať svoj život pre Ježiša Krista, ak sa priamo neusilujú vyhnúť sa náboženskej výchove v mene svojej slobody. Napokon, sami dospelí nie sú odolní proti pochybnostiam a pokušeniam opustiť vieru - pod vplyvom neveriaceho okolia. To znamená, že "katechéza" musí často nielen živiť a zveľaďovať vieru, ale ju aj neustále prebúdzať pomocou milostí, otvárať srdcia, ...

Tabuľka: Kľúčové dokumenty a udalosti v dejinách katechézy

tags: #ziadost #katechumena #na #krst