V judaizme je pohľad na bohatstvo komplexný a nuansovaný, ovplyvnený historickými, náboženskými a etickými faktormi. Židia majú jednu z najpevnejších a najstarších tradícií.
Mapa Izraela
Staroveký Izrael a bohatstvo
Hebron je mestom, o ktorom existuje prvá zmienka o tom, že sa tu Židia stali vlastníkmi pôdy.
Abrahám sa tu rozhodol po smrti svojej ženy Sáry kúpiť jaskyňu v Makpele a okolité pozemky, ktoré napokon poslúžili ako pohrebisko aj pre neho samotného.
Dominantné postavenie Jahveho ako ohniska izraelitského náboženstva - ako prototypu jediného Boha v ktorého všetci Židia, kresťania a moslimovia dnes uctievajú - sa pomaly utvrdilo v priebehu ďalšej fázy národných dejín, pri presune do Egypta a pri dramatickom úteku z egyptského otroctva.
Ale nie je pravdepodobné aby sa exodus samotný uskutočnil počas Ramesseho vlády. Asi až za jeho nástupcu Merneptaha. Dochovala sa víťazná stela tohto faraóna a zistilo sa , že pochádza z roku 1220. Zmieňuje sa o jeho víťazstve v nejakej bitka za Sinajou v Kenaane a o porazených hovorí ako o Izraeli.
Je možné, že nezvíťazil, údaje časti prikrášľovali. Isté je, že bojoval s Izraelitmi za hranicami svojho územia. Boli teda už mimo. Ide o prvý mimobiblický odkaz na Izrael. Ak údaj skombinujeme s ostatnými faktami, vychádza, že exodus prebiehol v 13. storočí a skončil do roku 1225.
Abrahám mal svoje náboženské postoje ale zdvorilo sa skláňal ako hosť a prisťahovalec, miestným bohom obecne známym ako El.
Šekem bol mestom už v 19. storočí p. n. l., pretože sa o ňom zmieňuje egyptský dokument z doby panovania Senwosreta III( 1878- 1843) a neskôr bolo obohnané hradbami.
Takže pobyt v Egypte a odchod z Egypta, spolu s putovaním púšťou sa týkali iba časti izraelitského národa. Ničmenej táto fáza mala zásadný význam vo vývoji ich náboženstva a etickej kultúry. Skutočne ide o ústrednú epizódu židovských dejín. Veď vďaka nej sa po prvýkrát prejavil charakter jedinečného Boha.
Tento Boh ich mal vyslobodiť od najväčšej ríše na zemi a dať im ich vlastnú zasľúbenú zem.
Dávid bol najpopulárnejším a najúspešnejším kráľom, akého kedy Izrael mal, a vytvoril taký prototyp panovníka, že po viac ako 2 000 rokov po jeho smrti pozerali Židia na jeho vládu ako na zlatý vek.
Neúspech ohľadom dobytia Jeruzaléma bol jednou z príčin, prečo vnikli dve samostatné zoskupenia Izraelitov, ne severe( izraelské) a na juhu( judské).
K Jeruzalému viedol podzemný tunel, ktorý ho spájal s prameňom v horách. Dávid o tomto tunely vedel a vyzval dobrovoľníkov, že každý kto prenikne tunelom stane sa kapitánom a náčelníkom. Tento hrdinský skutok uskutočnil Joáb a jeho muži. Preliezli vodným tunelom, dostali sa dovnútra hradieb a prekvapujúcim útokom dobyli mesto.
Dávidovo chovanie v Jeruzaléme potvrdilo, že mesto bolo pre neho politicky veľmi dôležité. Nezmasakroval jeho obyvateľov ani ich nevyhnal. Naopak, zdá sa, že mu záležalo na tom aby z nich vytvoril stúpencov. Opravil hradby a terasy , takzavané Miló, obsadil skalnú pevnosť, ktorej sa hovorilo Sion, ...
Biblické princípy a bohatstvo
Židovský mudrci učili : " Päť výtvorov si Svätý, budiž velebený, ponechal obzvlášť v svojom držaní.
Ako eponymický národný vodca bol Jákob, alias Israel tiež otsom dvanástich kmeňov, z ktorých sa teoretický národ skladal. Tieto kmene, Ruben, Šimeon(Levi), Juda, Isachar, Zabulon, Benjamín, Dan, Neftalí, Gád, Ašer, Efraim a Manases - sú všetky podľa bibliskej tradície odvodené od Jákoba a jeho synov.
V starobilej Deborinej piesni je vymenovyných iba 10 ( Efraim, Benjamín, Makír, Zabulon, Isachar, Rúben, Gileád, Dan, Ašer a Neftalí.)
Občasné rozhovory medzi Abrahámom a Bohom, ako ich opisuje Genesis, svedčia o tom, že Abrahám pochopil a prijal dôsledky zmluvy až postupne, a sú tak príkladom cesty, na ktorej Boh svoju vôľu zjavoval v postupne sa vyvíjajúcich štádiách.
Mnoho Židov aj kresťanov považuje túto pasáž za nespravodlivú v tom, že Abrahámovi sa prikazuje nielen urobiť niečo, čo je samo o sebe kruté, ale čo je naviac opakom princípu hebrejskej etiky a všetkých nasledujúcich židovsko-kresťanských uctievaní, lebo sa v nej uznáva ľudská obeť.
Mojžíšsky zákonník nie je iba súborom zákazov ale aj nariadení, aj keď obsiahnutých iba v zárodočnej fáze. Židovský systém by sa tak dal nazvať teokratickou demokraciou.
Podľa jednej zaujímavej teórie to bol Léviho kmeň, ktorý sa prvý usadil v Kadeši a tam rozpracoval nové právo( do tohto kmeňa,ktorý zanedlho uplatnil výlučné právo na kňažstvo patril samotný Mojžíš.)
Mojžíš bol ústrednou postavou židovských dejín. Abrahám bol praotcom národa, Mojžíš bol tvorcom, ktorý vymodeloval národný front. Aj keď bol výnimočný, nebol vykreslený ako nadčlovek. Mojžíš bol jedným z najvýznamnejších Židov staroveku pred Kristom, bol tiež jediný, kto významne staroveký svet ovplivnil. Gréci ho spojili zo svojími vlastnými bohmi a hrdinami, hlavne Hermom a Museom. Pripisovali mu za vynález hebrejského písma, považovaného za predstupeň k písmu fénickému, a tým i ku gréckemu. Židia tvorili v Egypte veľkú a nebezpečnú menšinu. Útlak proti nim bol smerovaný priamo tak, aby ich rady preriedli. Z nútených faraonských prác akoby sa ozývala zlovestná predtucha Hitlerovho postupu.
Najstaršia verzia mojžíšskeho zákonníka, o ktorom predpokladáme, že sa rozšírila okolo roku 1250 p. n. l. bola teda súčasžou omnoho staršej tradície.
Prvý zákonník ktorý bol objavený sa datuje okolo roku 2050 a je dielom Urnamma, kráľa Akkadu a Sumeru. Ďalší zákonník ktorý možno poznal Abrahám sa datuje okolo roku 1920 p. n. l. Ide o dve tabuľky napísané v akadštine a pochádzajú z mestského kráľovstna Ešnunna. Uvádza sa v nich okolo 60 majetkových predpisov stanivených bohom a sprostredkovaných vládcom.
Širší záber má zakonník kráľa Lipit- Ištara v sumerštine z 19. Najimpozantnejší je zákonník Chamurapiho, nájdený v roku 1901 v Súzach východne od Babylonu, dnes datovaný do rokov 1728- 1686. ( uložený v Louvri)
Všetka sa mohli zrušiť alebo zmeniť. Oproti tomu zákony v Biblii píše samotný Boh - legislatíva v celom Pentateuchu je výlučne od neho- a žiadnemu izraelskému kráľovi nebolo nikdy dovolené formulovať zákonník.( ani sa nikdy nikto nepokúsil). Mojžíš bol prorokom, nie kráľom, abožským médiom, nie panovníckym zákonodárcom. Preto v jeho zákonníku neexistuje rozdiel nedzi náboženským a profánnym, alebo medzi občianskym, trestným a mravným zákonom, všetko je v jednom.
Neexistovalo napríklad mrzačenie a trest smrti. Za posvätný sa považoval nielen ľudský život ale aj ľudský zovňajšok, pretože je obrazom boha.
Jadrom je Dekalóg. Ja som Hospodin, tvoj Boh. Nebudeš mať iného boha mimo mňa. Nezobrazíš si Boha spodobením ničoho. Nezneužiješ mena Hospodina, tvojho Boha. Pamätaj na deň odpočinku. Cti svojho otca i matku. Nezabiješ. Nezosmilníš. Nepokradneš. Nevydáš proti bližnému svojmu krivé svedectvo. Nebudeš žiadostivý.
Desatoro je tak iba srdcom komplikovaného systému božích zákonov predložených v knihách exodus, Deuteronomium a Numeri. V neskorej antike usporiadali židovskí učenci zákony do 613 prikázaní( micvot), ktoré pozostávali z 248 záväzných príkazov a z 365 zákazov.
Zdá sa Izraeliti odvodili niektoré zákony týkajúce sa stravy od Egypťanov, uskotočnili však aj mnoho zmien. Mali rovnako ako Egypťania zakázané jesť morské tvory, ktoré nemajú platvy a šupiny. Ale pre zbožných Egypťanov bolo úplne nepredstavitelné jesť aj ryby. Večšina stravovaných nariadení sa opierala o promitívny vedecký zíkon a nebola iba mýtom alebo poverou.
Dravé a mäsožravé zvieratá sa považovali za riskantnú potravu a zakazovali sa " čisté" zvieratá, živiace sa výlčne rastlinnou potravou ako muflony, antilopy, srnci, kozorožci, daniely a gazely. Prasa sa zakazovalo lebo bolo pre parazitov nebezpečné, ak sa málo uvarilo alebo upieklo.
Ťavu zaradili nedzi nečisté zvieratá , lebo bola cenná. Ťažšie je pochopiť prečo zakazovali jesť zajace a králiky.
Veľký význam mala aj obriezka , ktorú Izraeliti zákonné dodržavali dlho potom čo od nej upustili všetky blízkovýchodné národy.
Aj sviatočný deň šabat odlišoval od okolia. Tiež sa stal zárodkom budúcej nepopularity. Idea šabatu pochádza z babylonskej astronómie. Deň kľudu je jedným z veľkých príspevkov k pohodliu a radosti ľudstva. Izraeliti si ho čím ďalej spájali s vierou vo vyvolený národ, takže nakoniec ho Boh ústami Ezechielovými prezentuje tak, že jeho účelom je odlíšiť Židov od ostatných.
Viera v kúzla mala charakter inštitúcie a prestupovala všetkým. Ľudová banalita v mágie staroveku , palicemeniace sa na hadov, dostali charakter posvätného rituálu. Aspoň proroci staršieho obdobia často nosili kúzelnícku výbavu., a predpokladalo sa , že predvedú nejaký predstavenie.
Ak sa na judaizmus pozeráme očami 20. Storočia, zdá sa nám najkonzervatívnejší zo všetkých náboženstiev. Ale v svojích počiatkoch bol najrevolučnejší. Etický monoteizmus uviedol do pohybu proces, v ktorom tá predstava ktorú mal o svete starovek bola zničená.
Izraeliti tak propísali Bohu oveľa väčšiu moc, ako ktorýkoľvek staroveký národ pred nimi.
Boh je neviditeľné, jedinečné a jediné. A kedže Boh nie je iba väčší než svet, ale je nekonečne väčší, predstava jeho znázornenia je absurdná.
Kenaanci boli na vyššej civilizačnej úrovni ako Izraeliti. Určite mali lepšie zbrane a výhodu opevnených miest. Z izraelitského dobývania dýcha náznak zúfalstva, čo čiastočne vysvetľuje ich bezohľadnosť, keď zaberali nejaké mesto.
Prvé mesto, ktoré padlo po prekročení Jordánu, bolo Jericho, jedno z najstarobilejších miest na svete. Vykopávky Kathleen Kenyonovej dokázali, že pochádza z obdobia 7. tis. p. n. l. V ranej a strednej dobe bronzovej malo meszto obrovské hradby a jeho obranná sila bola podnetom k jednej z najživších pasáži v Biblii. Jozue, prorok a generál v jednej osobe, nariadil kňazom, aby obchádzali okolo mesta a polnicami z baraních rohov trúbili dní. Archeologicky nebolo zistené akým spôsobom boli hradby zničené. Jozue v mnohých prípadoch dával prednosť vyjednávaniu. Prípad mesta Gibeonu. Potom dobil Chásor. Kenaanske prostredie nútilo Židov k prispôsobeniu sa vyššej kultúre, predovšetkým v oblasti stavebnístva a hrnčiarstva. Navyše aj keď je Palestína malá, predstavuje 40 zemepisných a klimatických jednotiek.
Vonkajší nepriateľ stmelil kmene dohromady a Izrael prijal centrálny systém velenia kvôli vijne, pretože nemal inú alternatívu. Pelištejci boli nebezpečnejším protivníkom ako domorodí Kenaanci. Patrili k najlúpeživejšej rase neskorej doby bronzovej, k takzvaným morským národom.
Keď ich slávny faraón devätnástej dynastie Ramesse III vytlačil z nílskeho kraja, títo Pulesti sa vydali severovýchodným smerom a usadili sa na pobreží, ktoré po nich doposiaľ nesie meno Palestína.
Vybudovali tam päť veľkých miest, Aškalon, Ašdod, Ekron, Gat, Gazu, v ktorých archeológovia ešte neuskutočňovali systematické vykopávky. Mali už železne zbrane. Vládla im vojensko- feudálna aristokracia.
Zdá sa , že Pelištejci dobyli väčšinu Judeje na juhu, ale nič na východ od Jordánu alebo v severnej Galilei. Najviac zo všetkých trpel kmeň benjamínovcov, ktorý tiež vyburcoval ostatné kmene k odporu.
Väčšina z týchto materiálov sa navždy stratila. Kniha sudcov nás provokuje odkazmy na stratené kroniky. Napríklad: Kniha kroník kráľov Izraela, Kniha kronik kráľov Judei, Kniha skutkov Šalamúnových. Ale tie ktoré sa zachovali sú dejinami veľkého formátu. Práve tak ako knazy mali tendenciu k formalistickému náboženstvu, podobne proroci často smerovali k sektárstvu. Napríklad Samuel patril k nazirejskej sekte podobne ako Samson. Išlo o divoko vyzarajúcich mužov, ktorí si nestrihali vlasy a boli sporo oblečení. Stávalo sa , že tieto sekty vybočili z tradície a hlasali bludy či dokonca úplne nové náboženstvá.
Často prechádzali k polonomádskemu spôsobu života na okraji púčte v jednotvarnej krajine , ktorá pomáhala prísnemu monoteizmu. Neskôr sa v takomto prostredí zrodil islám , jedna z najväčších židovských herézy.
Prvá kniha Samuelova nám popisuje vzrušujuce okamžiky z nervóznych konštitučných debát, ktoré sa odohrávali. Existoval jasný kandidát: benjaminonský partyzánsky veliteľ Saul, typycky charizmatický vodca, ktorý začal od nuly a vyšvyhol sa iba vďaka vlastnej energii a božej priazni.
Ale Saul pochádzal z juhu a chýbala mu diplomatická zručnosť, aby si získal severné kmene, od ktorých sa mu nikdy nedostalo úprimne mienenej podpory. Jeho charakter jej krásne opísaný v biblii. Nepredvídateľný orientálny potentát a bandita v jednej osobe, u ktorého sa náhla štedrosť striedala s neovládateľnou zúrivosťou. Jednalo sa určite o nadaného a statočného človeka, ktorý ale pre svoje maniodepresívne sklony balancoval na hrane šialenstva a občas túto hranicu aj prekročil.
Medzi Saulovými žoldniermi bol aj Dávid.
Keď bol vybraný do vojska nevedel nič o zbraniach. Nevedel bojovať mečom, chôdza s pancierom mu nešla. Používal primitívnejšiu zbraň, prak. Zdá sa však, že vojenský výcvik a skúsenosti získalu Pelištejcov. Mohol sa stať dokonalým Pelištejcom, vabral si však napokon judský trón. Potom vyčkal až v severnom Izraeli vypukli rozbroje a zavraždili Saulovho nástupcu.
Etické aspekty bohatstva v judaizme
" Kto preleje krv človeka, toho krv bude človekom preliata, pretože Boh človeka učinil , aby bol obrazom Božím." Toto môžeme označiť za ústredný princíp židovskej viery a je zaujímavé, že k tomu dochádza v spojitosti s potopou, prvou dejinnou udalosťou, pre ktorú existuje potvrdenie z mimobiblických prameňov.
Abrahám by sa asi najpresnejšie dal označiť za henoteistu, teda človeka veriaceho v jediného boha spojeného s určitým národom, ktorý ničmenej uznáva oddanosť iných rás k ich vlastným bohom.
Etický monoteizmus uviedol do pohybu proces, v ktorom tá predstava ktorú mal o svete starovek bola zničená.
Ak sa na judaizmus pozeráme očami 20. Storočia, zdá sa nám najkonzervatívnejší zo všetkých náboženstiev. Ale v svojích počiatkoch bol najrevolučnejší.
Maimonides
Praktické aspekty bohatstva v judaizme
Je zaujímavé, že na rozdiel od iných kozmogónií staroveku je prvá kapitola Genesis v podstate v dokonalom súlade s modernými vedeckými výkladmi o počiatku sveta, napríklad aj s Veľkým treskom.
Prvá skutočne historická epizóda opísaná v Biblii, potopa sveta v šiestej knihe genesis. Dnes niet pochýb o tom, že k nejakej obrovskej potope v Mezopotámií skutočne došlo. Prvý krát sa správa potvrdila v roku 1872, keď George Smith rozlúštil klinovú tabuľku s textom o potope sveta. Tabuľku našiel A.H. Layard v rokoch 1845 - 1851 v Kujundžiku( Ninive).
Časové vymedzenie života Abraháma sa zdá byť nie skôr ako v 20. storočí a nie neskôr ako v 19. storočí.
V mezopotámskych tabuľkách a nápisoch existuje zmienka o jednej takej skupine pod ideogramom SA. GAZ alebo ako o Chabiroch, či Chapiroch. Egyptské zdroje z neskorej doby bronzovej tiež hovoria o Abiroch či Chapiroch.
Každá chabirská skupina mala svojho náčelníka, takzvaného šejka, ktorý bol schopný príležitostne vypraviť do boja 2000 bojovníkov. Ak sa im naskytla možnosť usadiť sa , zvolili vodcu za kráľa a primkli sa ku kráľovi celého regiónu. Abrahám bol vodcom jednej takejto skupiny.
Ak sa hostia stali mocnými, miestny kráľ bol nútený vyzvať ich aby sa odsťahovali ináč riskoval, že bude skupinou zničený.