V súčasnosti, keď sa ľudstvo čoraz viac zjednocuje a vzťahy medzi národmi sa stávajú užšími, kresťanská cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme a majú aj jeden konečný cieľ - Boha.
Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, vydaná 28. októbra 1965, znamená dôležitý medzník v dejinách židovsko-kresťanských vzťahov. Aj keď sa kresťanstvo zrodilo z judaizmu a prevzalo z neho niektoré podstatné prvky svojho náboženstva a bohoslužby, priepasť medzi oboma sa čoraz viac prehlbovala, a to až do tej miery, že kresťania a židia sa navzájom temer nepoznajú.
Po dvetisíc rokoch, príliš často poznačených vzájomnou ľahostajnosťou a mnohými konfrontáciami, poskytuje deklarácia Nostra aetate príležitosť na otvorenie či pokračovanie dialógu smerujúceho k lepšiemu vzájomnému pochopeniu. Za posledných deväť rokov sa v rôznych krajinách uskutočnili v tomto smere mnohé kroky. V dôsledku toho dnes možno ľahšie určiť, za akých podmienok sa dajú vytvoriť a rozvinúť nové vzťahy medzi židmi a kresťanmi.
Opätovným odvolávaním sa na tento dokument znova pripomíname, že duchovné putá a historické vzťahy, ktoré spájajú Cirkev s judaizmom, odsudzujú všetky formy antisemitizmu a diskriminácie ako protirečiace duchu kresťanstva, hoci na ich odsúdenie stačí už samotná dôstojnosť ľudskej osoby. Navyše nás tieto putá a vzťahy povinne zaväzujú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a k obnoveniu vzájomnej úcty.
S náležitou úctou voči týmto principiálnym úvahám navrhujeme niekoľko prvých praktických aplikácií v rôznych podstatných oblastiach života Cirkvi, aby sa medzi katolíkmi a ich židovskými bratmi zaviedli či rozvinuli zdravé vzťahy.
Cirkev, z moci svojho božského poslania a zo svojej vlastnej povahy, musí ohlasovať svetu Ježiša Krista (Ad gentes, 2). Ak nemá svedectvo katolíkov o Ježišovi Kristovi židov urážať, musia sa snažiť žiť a šíriť svoju kresťanskú vieru tak, že v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu budú zároveň prísne rešpektovať náboženskú slobodu (deklarácia Dignitatis humanae).
Vzťah Medzi Starou a Novou Zmluvou
Treba sa usilovať lepšie pochopiť všetko, čo si v Starom zákone zachováva svoju trvalú hodnotu (porov. Dei verbum, 14 - 15), keďže on nebol zrušený neskoršími výkladmi Nového zákona, ktoré skôr ukazujú plný zmysel Starého zákona, a tak sa oba Zákony navzájom osvetľujú a vysvetľujú (porov. tamže, 16). Pri komentovaní biblických textov treba poukázať na kontinuitu našej viery s vierou Starého zákona v línii prisľúbení a bez zmenšovania hodnoty originálnych prvkov kresťanstva.
Veríme, že tieto prisľúbenia sa naplnili v prvom Kristovom príchode. Pokiaľ ide o liturgické čítania, treba dbať o to, aby sa v homíliách, ktoré sú na nich založené, správne vykladali state, kde sa zdanlivo ukazuje v nepriaznivom svetle židovský národ ako taký. Komisie, ktorým bola zverená úloha prekladať liturgické texty, nech venujú zvláštnu pozornosť spôsobu, akým vyjadria tie slovné spojenia a state, ktoré môžu nedostatočne poučení kresťania v dôsledku predsudkov zle pochopiť.
Samozrejme, nikto nemôže meniť text Biblie, ide však o to, že pri verzii určenej na liturgické účely by malo ísť v prvom rade o jasné vyjadrenie zmyslu textu, pričom treba brať do úvahy biblické výskumy.
I keď ešte ostáva urobiť veľký kus práce, za posledné roky sa vďaka cirkevnému učeniu, štúdiu a výskumu odborníkov, ako aj vďaka začatému dialógu dosiahlo lepšie pochopenie judaizmu i jeho vzťahu ku kresťanstvu.
Dôležité aspekty, ktoré treba mať na pamäti:
- Ten istý Boh, „ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom“ (Dei verbum, 16), hovorí aj v starej, aj v novej zmluve.
- Judaizmus bol v časoch Krista a apoštolov mnohorakou skutočnosťou, keďže zahŕňal mnoho prúdov, duchovných, náboženských, spoločenských i kultúrnych hodnôt.
- Starý zákon a na ňom založená židovská tradícia sa nesmie stavať proti Novému zákonu takým spôsobom, akoby ten prvý ustanovoval náboženstvo založené len na spravodlivosti, strachu a právnom formalizme, bez dovolávania sa lásky k Bohu a blížnemu (porov. Dt 6, 5; Lv 19, 18; Mt 22, 34 - 40).
- Ježiš sa narodil zo židovského ľudu, tak ako jeho apoštoli a mnohí z jeho prvých učeníkov. Keď sa im zjavil ako Mesiáš a Boží Syn (porov. Mt 16, 16), nositeľ nového evanjeliového posolstva, predstavil ho ako naplnenie a zdokonalenie skoršieho Zjavenia. A hoci Kristovo učenie malo od základov nový charakter, predsa sa v mnohých prípadoch opieralo o učenie Starého zákona. Nový zákon je hlboko poznačený svojím vzťahom k Starému. Ako vyhlásil Druhý vatikánsky koncil, „Boh, ktorý inšpiroval knihy oboch zákonov a je ich pôvodcom, múdro zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý“ (Dei verbum, 16).
- Ohľadom Ježišovho odsúdenia a smrti koncil pripomenul, že „nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení“ (Nostra aetate, 4).
- Dejiny judaizmu neskončili zničením Jeruzalema, ale pokračujú v rozvíjaní náboženskej tradície, ktorá je stále bohatá na náboženské hodnoty, hoci sme presvedčení, že jej význam a zmysel bol hlboko poznačený príchodom Krista.
- Spolu s prorokmi a apoštolom Pavlom „Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9)“ (Nostra aetate, 4).
Informovanosť ohľadom týchto otázok je dôležitá na všetkých úrovniach kresťanskej výchovy a vzdelávania.
Antisemitizmus a Kresťanský Postoj
Nedávno sme boli svedkami explózie antisemitizmu, ktorá viedla k prenasledovaniu a vyhladeniu miliónov Židov. Napriek katastrofe, ktorá zastihla tak prenasledovaných, ako aj prenasledovateľov a ktorá odhalila rozsah židovského problému vo všetkej jeho alarmujúcej závažnosti a naliehavosti, antisemitizmus vôbec nestratil na sile. Kresťanské cirkvi skutočne vždy potvrdzovali nekresťanskú povahu antisemitizmu, ako aj všetkých foriem rasovej nenávisti.
Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú deťmi Abraháma podľa viery (porov. Gal 3, 7), že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva.
Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť dávnu zmluvu, a že sa živí z koreňov dobrej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania (porov. Rim 11, 17 - 24). Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno (porov.
Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho rodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 - 5), syn Panny Márie. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia (porov. Lk 19, 44) a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu (porov. Rim 11, 28). A predsa podľa apoštola Židia sú Bohu, ktorého dary a povolanie sú neodvolateľné, ešte stále veľmi milí kvôli otcom (porov. Rim 11, 28 - 29; porov. Lumen gentium II, 161).
Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov.
Nebolo by to možné, keby všetci kresťania boli verní učeniu Ježiša Krista o Božom milosrdenstve a láske k svojmu blížnemu. Lenže táto vernosť by sa mala týkať aj jasnozrivej ochoty vyhnúť sa akémukoľvek predstavovaniu a chápaniu kresťanského posolstva, ktoré by v akejkoľvek podobe podporovalo antisemitizmus. Žiaľ, musíme uznať, že táto bdelá ochota často chýba. Preto sa obraciame na cirkvi, aby sme pritiahli ich pozornosť k tejto alarmujúcej situácii.
Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti (porov. Jn 19, 6), nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom.
Ako Cirkev vždy tvrdila a tvrdí - Kristus podstúpil svoje umučenie a smrť dobrovoľne, a to za hriechy všetkých ľudí a z nesmiernej lásky, aby všetci boli spasení. Cirkev zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoločenské postavenie či náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví Kristovmu duchu.
Z toho dôvodu posvätný cirkevný snem, ktorý kráča v šľapajach svätých apoštolov Petra a Pavla, vrúcne prosí veriacich v Krista: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné“ (1 Pt 2, 12), aby mali pokoj so všetkými ľuďmi, nakoľko je to možné a závislé od nich (porov. Rim 12, 18), a tak boli naozaj deťmi Otca, ktorý je na nebesiach (porov.
Vývoj antisemitizmu v priebehu dejín
Zásady pre vzťah kresťanov k židom:
- Pamätajte, že cez Starú a Novú zmluvu/Starý a Nový zákon k nám všetkým hovorí jediný Boh.
- Pamätajte, že Ježiš sa narodil zo židovskej matky z Dávidovho potomstva a z ľudu Izraela a že jeho večná láska a odpustenie objíma jeho vlastný ľud aj celý svet.
- Pamätajte, že prví učeníci, apoštoli a prví mučeníci boli Židia.
- Pamätajte, že základné prikázanie kresťanstva - milovať Boha a svojho blížneho - hlásané už v Starom zákone a potvrdené Ježišom zaväzuje tak kresťanov, ako aj židov vo všetkých medziľudských vzťahoch bez jedinej výnimky.
- Vyhnite sa deformovaniu alebo skresľovaniu biblického či pobiblického judaizmu s cieľom vyzdvihovať kresťanstvo.
- Vyhnite sa používaniu slova „židia“ výhradne v zmysle Ježišových nepriateľov a slov „nepriatelia Ježiša“ na označenie celého židovského národa.
- Vyhnite sa takému predstavovaniu Pašií, ktorým uvalíte opovrhnutie za zabitie Ježiša na všetkých Židov, alebo jedine na Židov.
Naše spoločné úsilie je inšpirované duchom slov sv. Pavla v Liste Rimanom: „[Židia] sú milovaní kvôli otcom.
Teológia Náhrady a Alternatívne Teórie
Teológia náhrady (TN) je učenie, ktoré v zásade tvrdí, že cirkev nahradila Izrael alebo je jeho pokračovaním. V 4. storočí, keď cirkev už bola z väčšej časti zložená z pohanov, keď sa rozmáhalo učenie amilénizmu (vysvetlenie nižšie v článku) a bujnel alegorický výklad Biblie, cirkev vymyslela herézu, že Izrael je naplnený v cirkvi. Táto myšlienka je vrcholom všetkých protiizraelských filozofií.
Podľa tejto teórie sa Boh nahneval na Izrael a potrestal ho, pretože židia (všetci zástupne) neposlúchli Boha a odmietli Krista a evanjelium. Podľa tejto neskoršej a menej agresívnej teórie Boh zamýšľal ukončiť etnickú skupinu (Izrael) a vytvoriť univerzálnu skupinu, ktorá nie je postavená na etniku (t. j. cirkev). Izrael tu teda nie je nahradený kvôli neposlušnosti, ale kvôli tomu, že už nie je potrebný. Táto forma sa týka skôr výkladu Starej zmluvy a toho, ako sa kresťania pozerajú na židovský Starý kánon.
Existuje niekoľko predsudkov a zažitých omylov, ktoré vychádzajú z teológie náhrady. Je pravdou, že Izrael nerozpoznal deň svojho navštívenia, hoci na základe Daniela mal vedieť presný deň vyťatia (ukrižovania) Mesiáša. Ježiš vyhlásil, že na nich príde slepota (Lk 19,41-44). Ďalšia falošná predstava je to, že Starý zákon už nie je relevantný. S omylom, že Starý zákon bol nahradený Novým zákonom, prišiel už gnostik Marción. Marción dokonca učil, že zákon a milosť boli tak odlišné, až to dokazovalo existenciu dvoch odlišných bohov, t. j. že Boh Starej zmluvy bol odlišný od Boha Novej zmluvy.
Dodnes však v interpretácii Biblie existuje tzv. priorita Nového zákona oproti Starému. Zástancovia tejto myšlienky tvrdia, že „Nový zákon je tým oprávneným a autoritatívnym vykladačom Starého zákona“. Na základe tejto prioritizácie obnovenie Izraela sa chápe obrazne.
Existuje aj teória duálnej zmluvy, ktorá učí, že Starý zákon zostal platný pre Židov a Nový zákon je platný iba pre pohanov. Zástancovia tejto teológie učia, že Židia sú spasení cez špeciálny vzťah s Bohom a nepotrebujú prijať Krista, aby boli spasení, t. j., že židovská cesta k Bohu je rovnako legitímna ako kresťanská. Táto doktrína je charakteristická u liberálnych teológov a v liberálnych cirkvách, ktoré začali učiť, že je mnoho ciest k Bohu (v štýle postmoderny).
Teória dvojitej zmluvy má značné chyby. Načo by Ježiš hovoril, že treba Židom kázať evanjelium, ak by boli spasení cez inú zmluvu? Predstava, že viera v nejakého Mesiáša je to isté ako viera v konkrétneho Mesiáša, Ježiša Krista, tiež nemôže byť pravdivá. Čo sa týka spasenia, Židia aj pohania sú si rovní pred Bohom. Evanjelium je rovnaké pre Žida aj pohana (Rim 1,16). Pavol tiež hovorí, že ak je spravodlivosť cez Zákon, potom Kristus zomrel zbytočne (Gal 2,21). Boh neuprednostňuje nikoho, ani Žida, ani pohana (Rim 2,11).
V roku 1989 voči tejto doktríne vystúpila tzv. Deklarácia Willowbank. Tam spísali vyhlásenie, že povinnosťou cirkvi je zvestovať evanjelium Ježiša Krista všetkým ľuďom, vrátane Židov, ba dokonca im prioritne: „Najprv Židom“ (Rimanom 1,16) s tým, že ani Žid, ani pohan nenájdu skutočný pokoj s Bohom cez dodržiavanie skutkov zákona. Kvôli rozširovaniu tejto teológie spísala Svetová evanjelikálna aliancia (600 miliónov kresťanov) v roku 2008 dokument, ktorý sa postavil za Židov a Izrael a vyznal zlyhanie cirkvi počas holokaustu. Veríme, že len cez Ježiša Krista môžu všetci ľudia prijať večný život.
Zástancovia teológie náhrady tvrdia, že päť kníh Mojžišových, kde je okrem patriarchov aj Boží zákon, bolo nahradených milosťou. Milosť však bez zákona nevie existovať, pretože zákon ukazuje, kde je potrebná milosť. Milosť doplňuje to, čo chýbalo zákonu, keďže zákon sám nevie spasiť nikoho; avšak zákon v žiadnom prípade neruší. Výroky Božie, čo sa týka morálky, sú univerzálne pravdy. Ceremoniálny zákon bol naplnený v obeti Ježiša Krista a občiansky zákon bol vždy platný iba pre Izrael.
Inými slovami, hoci Mojžišov zákon sa neviaže na kresťanov, stále sú tam princípy, ktoré potrebujeme študovať a aplikovať do našich životov. Ako vidíme, teológia náhrady v zásade učí, že Izrael ako národ bol trvalo zavrhnutý a cirkev je teraz novým Izraelom.
Už v ranej cirkvi sa objavila myšlienka, že Židia zabili Krista, kvôli čomu sú hodní zavrhnutia. Do roku 250 n. l. sa teológia náhrady usadila v cirkvi a poprela pôvodné učenia o návrate Izraela. Začali veriť, že proroctvá či zasľúbenia duchovne poukazovali na cirkev.
Čo je teológia náhrady?
Zmluvy a Ich Význam
Pre pochopenie teológie náhrady sa potrebujeme pozrieť na zmluvy. Existuje osem dôležitých zmlúv, ktoré Boh dal človeku (Edenská zmluva, zmluva s Adamom, Noachom, Abrahámom, Mojžišom, Dávidom, Kristova zmluva a večná zmluva).
- Zmluva o zemi (Gn 15 a 17; Dt 28-30): Boh dáva krajinu Kanánu od Nílu až po Eufrat Abrahámovi a jeho potomkom, napriek tomu, že dnes sa vedie spor o malé územie Západného brehu Jordánu.
- Zmluva s Dávidom: Boh hovoril Dávidovi o ďalekej budúcnosti, že Dávid bude predchodcom kráľa, ktorý bude vládnuť z jeho trónu a Jeho kráľovstvu nebude konca.
- Nová zmluva: Predpovedaná v Jeremiášovi 31,31-34 a prehlásená za platnú Ježišom Kristom počas Pánovej večere.
Svet vždy zápasil aj zápasí voči zmluve s Abrahámom. Voči zmluve o zemi dnes bojuje najmä islam. Žiaľ, mnoho kresťanských denominácií stojí proti zmluve s Dávidom, pretože popierajú druhý fyzický návrat Krista a Jeho vládu z trónu kráľa Dávida.
Interpretácie Biblie a Proroctvá
Préteristi vykladajú Daniela či Zjavenie Jána ako minulosť. Daniel podľa tohto učenia hovorí o udalostiach, ktoré boli výlučne v 2. storočí pred Kristom. Zjavenie sa zasa naplnilo v 1. storočí po Kristovi. Izrael podľa nich pokračuje a je naplnený v cirkvi. Préteristi veria, že udalosti ohľadom Antikrista, či Ohavnosti pustošenia (čiže tzv. olivetský diskurz) sa naplnili v roku 70. Učenie préterizmu vzniklo u jezuitov ako odpoveď na reformáciu (hlavne historicistické učenie), t. j. Préterizmus vedie k učeniu teológie náhrady.
Amilénisti priniesli doktrínu, že Zjavenie je jednoducho opis udalostí, ktoré sa dejú postupne v období správy cirkvi, čiže od jej vzniku dodnes. Mnohé sa už udiali, no niekoľko sa ich ešte musí udiať. Amilénizmus vymyslel Augustín začiatkom 5. storočia. Spočiatku veril dobre, ale nechal sa ovplyvniť gnosticizmom (že fyzické či materiálne je zlé a iba duchovné je to dobré). Odvtedy je to štandardné učenie katolíckej cirkvi.
Všetky tri uvedené teórie majú jedno spoločné: nie sú postavené na doslovnom výklade Písma, ale na zduchovňovaní Božieho slova. Bol to Klement z Alexandrie, ktorý naučil Origenesa alegorickú interpretáciu Božieho slova.
Prvú vec, ktorú si treba uvedomiť, je to, že Izrael nie je cirkev a cirkev nie je Izrael. Cirkev aj Izrael sú odlišné a nesmieme si ich pliesť. Každá skupina má iné zasľúbenia a iné osudy. Každý božský cieľ, každá zmluva, každé zasľúbenie či provízia Izraela je zemská. Každé zasľúbenie pre cirkev je nebeskou realitou. Zdá sa, že Boh koná s Izraelom a cirkvou jednotlivo a výlučne osobitne.
Vyššie uvedeným teóriám amilénizmu a postmilénizmu čelí premilénizmus, ktorý v podstate rieši problém alegorického učenia. Premilénisti vykladajú biblické udalosti doslovne. Podľa nich bude druhý príchod Krista fyzický a nastolí tisícročné kráľovstvo, posledné obdobie správy (dispenzáciu), t. j. Ježiš sa vráti pred miléniom. Zástancovia obnovili pôvodné výklady apoštolov a prvej cirkvi. Ak sa proroctvá Starého zákona ohľadom Ježiša Krista naplnili doslovne, potom je logické, že aj proroctvá ohľadom Izraela a Židov sa naplnia doslovne.
Matúš 21,43 nehovorí o permanentnom odstránení kráľovstva od Izraela, pretože hovoril iba k vodcom Izraela a nie k celému národu. Podobne, Rim 9,6 a Rim 2,28-29 nehovorí o tom, že by kresťan bol žid, ale hovorí o veriacich židoch (nie etnicky), resp. že veriaci židia sú pravým Izraelom. V Gal 6,16 Pavol hovorí o židovských kresťanoch.
Teologický systém dispenzacionalizmu má svoje korene u J. N. Darbyho a Bratskom hnutí a je to systém, ktorý je silne proti teológii náhrady. Hovorí o obdobiach správy, tzv. dispenzáciách (gr. oikonomia: správa, povolenie). Cirkev: obdobie milosti. Dispenzačná teológia, ktorej verili mužovia Boží ako John Edwards, Scofield, Moody či John Walvoord, priniesla vysvetlenie na viaceré nedorozumenia ohľadom Izraela a cirkvi. Toto učenie vidí určitý vzorec v ľudskej histórii: Boh vždy umiestnil človeka do priaznivej situácie a ponechal ho až do jeho vlastného a neodvrátiteľného zlyhania, po čom zasiahol milosrdný Boh, ktorý opäť vkladá človeka do pozície požehnania.
Vo svete starovekého Ríma, vo svete vtedajšej gréckej kultúry a starovekého židovstva neboli ateisti ani sekulárni humanisti. Vo vtedajšom svete vládli viaceré náboženské viery. Samozrejme, medzi jednoduchými ľuďmi jestvovala viera v rôznych bohov a bôžikov, čo mala podobu mágie, veštenia a čarodejníctva. Medzi vzdelanejšími ľuďmi bolo čosi ako filozofická viera, ktorá zvelebovala duchovno a podceňovala telesnosť. Šírili sa tiež rôzne ezoterické kulty najmä z Ázie a mocná bola aj viera, ktorá dávala politickú podporu rímskemu štátu. Židovská náboženská viera bola osobnejšia, dávala dôraz na morálku a snívala o príchode Mesiáša, ktorý vzkriesi politický Izrael.
Mesiánsky Judaizmus
Mesiánsky judaizmus je náboženské hnutie, ktoré stojí na rozhraní judaizmu a kresťanstva. Pre mnohých kresťanov je podozrivý, pre mnohých židov neprijateľný. Mesiánski židia kombinujú vieru v Krista s židovskými tradíciami. Hoci mesiánski židia veria v Krista, mnohé kresťanské denominácie ich nepovažujú za „pravých kresťanov“.
Z pohľadu tradičného judaizmu je mesiánsky judaizmus asimilačný a kontroverzný. Apoštol Pavol pracoval s židovskými komunitami, snažil sa ukázať, že viera v Krista nenahrádza zákon Mojžišov. Prví učeníci zachovávali modlitby, sviatky a tradície, no prijali Ješuu ako Mesiáša.
V stredoveku a ranej modernej dobe tieto komunity prakticky zanikli, až do 19.-20. storočia vznik moderného mesiánskeho hnutia. V 20. storočí a súčasnosti sa zakladajú zbory v USA aj Izraeli, vznikajú organizácie ako MJAA alebo Chosen People Ministries.
Mnohí kresťania sú filosemitskí.