V nasledujúcom článku preskúmame význam ducha slovenského hrušovského v kontexte slovenskej kultúry a filozofie. Dotkneme sa rôznych aspektov, ako je história, umenie, politika a náboženstvo, aby sme pochopili hlboký vplyv tohto ducha na slovenskú identitu.
Filozofické základy
Slovenský duch hrušovský, ako ho chápeme, má hlboké korene v európskej filozofii. Medzi významných filozofov, ktorí ovplyvnili túto oblasť, patria:
- Jürgen Habermas: Nemecký filozof, predstaviteľ školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg. Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy. Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu byť legitimované konsenzom. Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie.
- Nicolai Hartmann: Nemecký filozof, zakladateľ kritickej/novej ontológie, podľa ktorej má bytie vrstevnatú štruktúru, pričom jednotlivé vrstvy jestvujúcna sa vyznačujú svojbytnou ireducibilnou špecifickosťou, a to i napriek tomu, že tieto vrstvy sa vzájomne podľa určitých zákonov prelínajú. Najnižšou vrstvou je vrstva vecí a fyzikálnych procesov, nad ňou vrstva živých organizmov.
- Georg Wilhelm Friedrich Hegel: Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza).
Umenie a literatúra
Duch slovenský hrušovský sa prejavuje aj v umení a literatúre. Mnohí umelci a spisovatelia sa inšpirovali týmto duchom pri tvorbe svojich diel.
Jozef Cincík bol vedcom, ktorý sa inšpiroval krásou v umeniach, a umelcom, ktorý si vedou upresňoval a overoval víziu života slovenského národa. Pochopil, že je to duchovnosť, čo cez tvorcov dáva hmote tvary a farby, a dejstvovaniu každého národa jeho jedinečnosť.
Koniec tridsiatych a začiatok štyridsiatych rokov boli obdobím, kedy MS venovala maximálne úsilie všestrannému napredovaniu edičnej, literárnej, prekladateľskej, výtvarnej a divadelnej činnosti, knižnej kultúre, vede a výskumu. Vďaka porozumeniu, veľkorysosti a ústretovosti jej vedenia - osobitne Jozefa Cígera Hronského a Jozefa Cincíka - vtedy žili a tvorili v Martine poprední spisovatelia, maliari, grafici, ilustrátori, tlačiarenskí špecialisti, fotografi… Nebola teda nijaká náhoda, že sa na pozadí napĺňania rôznych širokospektrálnych autorských programov postupne vyprofilovala línia esteticky pôsobivej matičnej (martinskej) knihy, dosahujúcej kvalitatívne európske parametre. Do naznačeného strategického konceptu harmonicky zapadalo aj poskytovanie dôstojného prezentačného priestoru začínajúcim talentovaným prozaikom, básnikom, dramatikom, výtvarníkom, knižným dizajnérom (J. Červeň, P. Karvaš, D. Tatarka, J. Kostra, J. Barč-Ivan, V. Hložník, E. Makovický, V. Stašík a iní).
Vedec inšpirovaný krásou Činorodý Cincík si plne uvedomoval dôležitosť osvetovo-vzdelávacej činnosti a systematickej propagácie výtvarných, divadelných, vedeckých, pamiatkarských či architektonických aktivít. Preto venoval náležitú pozornosť písanému slovu, ktoré uverejňoval v mnohých kultúrnych periodikách. Časť textov tvorí obsahové jadro neskorších knižných monografických štúdií, reflektujúcich závažné historické i aktuálne zretele domáceho výtvarného umenia. Už prvý titul Duch európskej palety, ktorý vyšiel ešte v Prahe (1932), jasne naznačil, čo bolo Cincíkovi bytostne blízke (a čo možno pokladať za jeho vlastný autorský svetonázor): vnímanie nášho umenia v kontexte európskeho kultúrneho dedičstva. Túto ideovú líniu potvrdzuje kniha Jakub Bohdan, anglický dvorný maliar zo Slovenska (1934), ako i dielo o barokových freskách J. J. Chamanta a A. F. Maulbertscha na Slovensku (1938). Paralelne s historickou matériou sa Cincík systematicky zaoberal najmä vývinovou líniou domácej grafiky (štúdie Starí slovenskí grafici, Slovenské grafické umenie…) a fundamentálnymi teoretickými otázkami (Novému výtvarnému umeniu, Duch a farby tejto zeme a iné). Samostatnú kategóriu tvoria priekopnícke knižné monografické štúdie o Martinovi Benkovi (1935) a Ľudovítovi Fullovi (1944).
Avantgardná scénaJavisko Slovenského spevokolu v Turčianskom Sv. Martine bolo v 30. rokoch avantgardnou scénou, ktorá odvážnym repertoárom naštudovaných hier nemala na Slovensku nijakého pendanta. Spolupráca J. Cincíka s rozhľadeným režisérom, dramaturgom a prekladateľom Ferdinandom Hoffmannom prekonala všetko, čo dovtedy v slovenskom divadelníctve vzniklo. Nebáli sa umelecky konfrontovať pôvodnú tvorbu s dielami svetovej dramatickej spisby, čím zásadne prekročili rámce súvekého domáceho kontextu. Na túto progresívnu líniu nadviazalo naše divadlo až oveľa rokov neskôr.
Do dejín slovenskej filatelistiky vstúpil Cincík ako tvorca portrétov osobností veľkomoravských čias. Plnohodnotne pri tom zúročil závery vlastného dlhoročného historického výskumu. Na emisii poštových známok úzko kooperoval s tlačiarom a znalcom najmodernejších technológií, pracovníkom Neografie Jozefom Vlčkom. Séria známok z roku 1944 prvýkrát ikonograficky zobrazila vládcov Veľkej Moravy a bola východiskom pre neskoršie diela iných umelcov a polygrafov. Cincík sa k svojim obľúbeným motívom ešte neraz vrátil a spracoval ich, uplatnením viacerých techník a materiálov, na rôzne účely. Podstata tohto autorského zámeru však bola doma i v exile vždy rovnaká - napomôcť k prehĺbeniu historického povedomia o zmysle, význame a odkaze veľkomoravskej éry pre dnešné slovenské generácie.
Politika a národná identita
Politická kariéra Dr. Jozefa Tisa v rokoch 1938 až 1945 bola poznačená zložitými udalosťami. V tomto období zohral kľúčovú úlohu v procese smerujúcom k samostatnosti Slovenska.
Dňa 6. 10. 1938 zišli sa v Žiline predstavitelia HSĽS, SNS a väčšiny ostatných slovenských strán (okrem sociálnych demokratov a komunistov) v Katolíckom dome v Žiline, kde podpísali Žilinskú dohodu, teda deklaráciu o autonómii Slovenska. Slovensko sa tak vrámci Československa premenovalo na Slovenskú krajinu. Po Mníchovskej dohode bola pozícia Prahy voči požiadavkám HSĽS značne oslabená. Ešte 6. 10. menovala pražská vláda Dr.Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska a 7. októbra vymenovala ďalších štyroch slovenských ministrov (M. Černák - školstvo, F. Ďurčanský - spravodlivosť, J. Lichner - doprava, P. Teplanský - financie). Dr. Jozef Tiso taktiež zastával funkciu ministra vnútra. Vláda sa ujala moci 9. 10. 1938 a fungovala až do 20. 1. 1939, ked prezident Emil Hácha menoval novú šesťčlennú slovenskú vládu. 18. decembra 1938 sa konali voľby do Snemu Slovenskej krajiny, v ktorých bol Tiso zvolený za poslanca snemu.
Prvá viedenská arbitráž bola medzinárodná arbitráž, ktorá sa konala 2. novembra 1938 vo Viedni. Výsledkom tejto arbitráže bol dokument, ktorý nariaďoval Československu vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec - Galanta - Vráble - Levice - Lučenec - Rimavská Sobota - Jelšava - Rožňava - Košice - Michaľany -Veľké Kapušany - Užhorod - Mukačevo (vrátane týchto miest) až po hranice s Rumunskom v prospech Maďarska. Čo sa týka Poľska, to vznieslo svoje územné požiadavky už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko obývané najmä Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tentokrát na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4280 obyvateľov.
Dňa 22. novembra 1938 bol prijatý Zákon o autonómii, čím sa vytvorili podmienky na dobudovanie slovenskej štátnosti v rámci štátu. Doložilo to prehlásenie vlády prečítané jej predsedom, Dr. Jozefom Tisom, na zasadaní Snemu dňa 21. februára, keď zdôraznil ,,budujeme svoj nový slovenský štát “. 6.marca dohodlo ,, budovať slovenský štát evolučne a nevyhlasovať samostatnosť v súčasnosti “. Hlavní predstavitelia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany Dr. Jozef tiso, alebo Karol Sidor sa nerozhodli o odtrhnutí od Čechov a vyhlásení samostatnosti. Dr.Jozef Tiso žiadal štyri roky, radikálne krídlo, Vojtech Tuka a Alexander Mach, bolo za kolaboráciu s Nemeckom. V polovici februára presakovali na Slovensko chýry o Hitlerových zámeroch okupovať Čechy a Moravu v marci a dať Maďarom voľné pole pôsobnosti na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
Autonomisti si uvedomili ťažkosť svojej situácie a všemožne hľadali riešenie z patu. To Hitler zneužil. Ubezpečoval vládu v Prahe, že Slovensko zotrvá pod jej mocou aj vo veciach medzinárodnej politiky. Autonomistom naopak navrával, že po odtrhnutí sa od Čiech môžu od Nemecka očakávať pomoc a záruku hraníc voči susedom. Jednali s Ďurčanským a Pružinským v Berlíne. Pražská vláda mala informácie o plánoch slovenských radikálov s nacistickými politikmi a agentmi, ako aj o ponuke Nemecka poskytnúť hospodársku pomoc Slovensku ak vyhlási samostatnosť. Sledovala, že Tisova vláda nepodnikla žiadne kroky proti radikálom a tak sa rozhodla riešiť situáciu na Slovensku vojensky. zboru v Banskej Bystrici divízny generál Fridrich Homola (*1887 Běleč, † 1943 Berlín) vyhlásil v noci z 8. na 9.marca 1939 na Slovensku stanné právo. Dňa 8. marca 1939 sa pražská ministerská rada rozhodla zaviesť na Slovensku radikálne zmeny a to tak, že zosadia autonómnu Tisovu vládu a budú Slovensko vojensky okupovať. Rozbehla tak proces fragmentácie štátu. Dr.Jozef Tiso bol teda prezidentom Háchom protiprávne zbavený predsedníctva autonómnej vlády a odišiel na svoju faru do Bánoviec.
Prednosta 2. oddelenia Hlavného štábu Čs.armády plk František Moravec mal údajne už dňa 3.marca 1939 presné informácie od svojho najlepšieho agenta A 54, že dňa 14. marca bude na Slovensku vyhlásená nezávislosť a 15.marca obsadí Wehrmacht Čechy a Moravu. V svetle tejto skutočnosti bol tzv.Homolov puč iba zastieracím manévrom, ale môžeme sa dohadovať, že bol nepriamo iniciovaný zo strany Adolfa Hitlera, ktorý chcel pôvodne rozbiť Československo zvnútra. Puč však našťastie nevzrástol do veľkých rozmerov a nepremenil sa na nezvládnuteľnú tragédiu. Avšak to neznamená, že sa nestrieľalo. Najbúrlivejší priebeh mal puč v Bratislave kde sa Hlinkova Garda a akademická mládež postavila na odpor proti vojsku a žandárstvu a časť týchto oddielov odzbrojila a zmocnila sa verejných budov.
Adolf Hitler teda hľadal alternatívne riešenia ako rozbiť prvú Československú republiku. Dňa 13. marca 1939, ale až po rozhodnutí predsedníctva HSĽS, odchádza Dr. Jozef Tiso, na pozvanie Adolfa Hitlera, do Berlína. V hlavnom meste Tretej ríše bol Dr. Jozef Tiso privítaný so všetkými poctami, ktoré patrili hlave cudzieho štátu. Hneď po príchode do Berlína sa Dr. Jozef Tiso stretol s ríšskym ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom a potom s ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom. Ten ponúkol Tisovi vyhlásenie samostatného štátu, prostredníctvom Berlínskeho rozhlasu, výmenou za rozbitie ČSR. Taktiež ponúkol na výber dva varianty budúcnosti Slovenska: znepriateliť si Hitlera a pokračovať ako autonómna krajina v rámci ČSR, ktoré aj tak Hitler plánoval rozbiť a byť napospas mocenským ambíciám Maďarov, alebo vyhlásiť samostatnosť pod Hitlerovou ochranou s vedomím, že následne dôjde k obsadeniu Čiech a Moravy Hitlerom. Pred Tisom teda stála ťažká otázka a cítil na sebe bremeno zodpovednosti za slovenský národ. Odmietol Hitlerovu ponuku na vyhlásenie samostatného štátu cez Berlínsky rozhlas a odmietol aj druhú možnosť o nechaní Slovenska na pospas Maďarom. Ešte z Berlína zvolal zasadnutie Slovenského snemu. Keď sa Dr. Jozef Tiso v noci z 13. na 14. 4.
Bolo 14. marca, 12 hodín a 8 minút, keď právoplatní zástupcovia slovenského národa povstali so svojich miest aby na otázku predsedu Snemu Dr. Martina Sokola, či sú za samostatný slovenský štát, odpovedali jednohlasne áno. Na znak toho, že po tisíc rokoch majú Slováci svoj vlastný štát, zaspievali členovia snemu hymnu novovzniknutého štátu, „Hej Slováci!“, ktorej autorom je Samo Tomášik. šéf úradu propagandy, poslanec Alexander Mach, oznámil túto historickú udalosť rozhlasom celému slovenskému národu, ktorého drvivá väčšina prijala tento fakt s nadšením. Po tomto historickom akte prijal Slovenský snem prvý zákon samostatného slovenského štátu: Zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom slovenskom štáte. • 1 Slovenská krajina vyhlasuje sa za samostatný a nezávislý slovenský štát. Snem Slovenskej krajiny pretvára sa na zákonodarný snem slovenského štátu. • 2 Až do vydania ústavy slovenského štátu c...
Nárečia - nespisovné slová (Igor Bielich)
Náboženstvo a spiritualita
Náboženstvo zohrávalo v slovenskej kultúre vždy dôležitú úlohu. Mnohí Slováci sa hlásia ku kresťanstvu, ale existujú aj iné náboženské a duchovné tradície, ktoré ovplyvňujú ich životy.
Mons. Mal dvadsať rokov, keď odchádzal zo Slovenska. Vrátil sa sedemdesiatšesťročný. Študoval na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme. Za kňaza ho vysvätili 23. decembra 1950 v Ríme bez účasti rodiny a priateľov zo Slovenska. Taká bola doba. Narodil sa v Česko-Slovensku (1. júna 1926) vo Veľkej Mani. V rokoch 1938 - 1945 sa obec stala súčasťou Maďarska. Keď v roku 1946 odchádzal na štúdiá do Ríma, opäť z Česko-Slovenska. Pracoval pre Vatikánsky rozhlas, bol jedným z prvých pracovníkov Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Bol kaplánom vo farnosti Pieve di Alpago a farárom vo farnosti Goima di Zoldo v Taliansku v Taliansku. Bol profesorom Pápežského regionálneho kňazského seminára vo Viterbe. Biskupskú vysviacku prijal 6. januára 1983 v Bazilike sv. Petra v Ríme z rúk pápeža Jána Pavla II. Na Slovensko sa vrátil v roku 1992. Krátko zastával funkciu generálneho tajomníka Konferencie biskupov Slovenska, lebo ho pápež Ján Pavol II. v roku 1996 vymenoval za apoštolského nuncia v Bielorusku.
Zostali ste v Taliansku, neskôr ste pôsobili vo Francúzsku. Z toho 26 rokov vašej činnosti je spojených so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Pôvodný úmysel bol dôstojným spôsobom osláviť 1 100. výročie od príchodu sv. solúnskych bratov k nám. Na Slovensku to nebolo možné. Tak sme si povedali, urobíme to v zahraničí, nakoľko to pôjde. No a medzitým vznikla potreba niekoľkých prác, ktoré nám situácia sama ponúkala. Vy ste v roku 1981 privítali na pôde ústavu pápeža Jána Pavla II. , kde bol v tom čase jediný chrám na území Ríma zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Je pravda, že som o tom napísal do Hlasov z Ríma, ale neuspokojil som sa len s tým. Osobne som navštívil kardinála Polletiho, generálneho vikára Svätého Otca a šéfa rímskej diecézy, a povedal som mu, že by bolo pekné, keby niektorý z nových chrámov bol zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. On si to poznamenal a sľúbil, že prvý chrám, ktorý postavia, bude zasvätený týmto svätým.
Som presvedčený, že teraz už slovenskí historici zabudnú na kadejakých Kováčov, ktorí v SAV tárajú. Fakt je ten, že my sme nikdy nedokázali s tvrdosťou, so serióznosťou svoje presvedčenie presadiť. Neukázali sme, nakoľko nám bolo spolužitie s Čechmi nebezpečné. Ešte dnes tomu naša mládež neverí. Neberie to vážne. Keď som sa vrátil z Minska na Slovensko, tak som videl to celkové ovzdušie, ktoré ma urobilo smutným. V tom zmysle, že sa mi zdalo, akoby tí mladí ľudia nechceli byť Slovákmi. Vyše päť rokov ste boli veľvyslancom Svätej stolice v Bielorusku.
S touto otázkou som sa stretával celý život. Aj v Ríme sme mali tento problém. Páter Lacko v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda rozhodne za Nitru nebol. Ale vo mne sa teraz po príchode do Nitry ujasňujú isté fakty a myslím si, že zástoj Nitry bol umelo potláčaný. Či naozaj Cyril a Metod boli tu, či Metod tu zomrel a podobne, to nám história ukáže.
Jazyk a identita
Jazyk je neoddeliteľnou súčasťou kultúrnej identity. Slovenský jazyk, so svojimi regionálnymi variantmi a dialektami, je dôležitým nositeľom ducha slovenského hrušovského.
Matica slovenská vás v roku 1997 poctila cenou Štefana Moysesa. Som čestný člen Matice. V Maďarsku sme si ju veľmi vážili. Do slovenských dedín nám posielala slovenské knihy. Nikdy nás nestratila zo zreteľa. Takže ja mám voči Matici aj morálnu povinnosť uznať to a s úctou na ňu hľadieť. Raz sa ma verejne pýtali, čo si myslím o tom, že biskup Baláž nie je v Matici. Odpovedal som, že nástupca Štefana Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej, by tam mal mať svoje miesto. No a Baláž mi odkázal, aby som dal veci pokoj. Ale ja som presvedčený o tom, že keď prvým predsedom Matice bol banskobystrický biskup, mohol byť aj teraz.