Boh existuje a stále volá na každého človeka. Preto nemôže človek nikdy nájsť naozajstné šťastie, až kým nenájde Boha - pretože je sám Božím stvorením - vychádza z Neho a vracia sa k Nemu. Ak Ho chcete nájsť, nechoďte do dnešných štandardných cirkví, ale začnite čítať Bibliu a potom z celej sily volajte k Pánovi Ježišovi, aby sa nad vami zmiloval, oľutujte svoje chyby - a on k vám začne hovoriť. Hovorím tým aj vlastnú skúsenosť...nie sú to žiadne blúznenia, ale skutočný zážitok s Bohom, ktorý vám nikto nevezme.
Aj dnes žijú naozajstní kresťania - takí ako sú popísaní v Biblii - t.j. uzdravujú v mene Božom, majú dary proroctva rozlišovania dobra a zla...len je ich veľmi málo - lebo praví ctitelia, žijú výlučne podľa Biblie, úprimne ľutujú každé pochybenie, sú pokorní, preto ich svet nemôže ľahko oklamať.
DÔKAZ o existencii Boha pomocou 3 jednoduchých argumentov
Argumenty pre existenciu Boha
Možno poznáš ľudí, ktorí hovoria o dôkazoch existencie Boha, alebo iných, ktorí tieto tvrdenia zosmiešňujú - vedecký pokrok vraj dávno dokázal, že Boh je len mýtus. No zvlášť vo chvíľach, keď sa cítime stratení a zranení, vynára sa táto otázka znova a znova. Ako to teda je? Pozrime sa spolu na niekoľko argumentov.
- Fyzika: Ako sa to celé naštartovalo? Všetko v prírode má svoju príčinu - hodíme kameň do vody, spravia sa vlnky; zabudneme si nabiť mobil, vypne sa nám v tej najnevhodnejšej chvíli. V tomto logickom slede príčin a následkov sa fyzici dostali až k začiatku vesmíru - k „veľkému tresku“. A práve tu sa núka otázka: Čo spustilo veľký tresk, ak pred ním neexistovalo nič? Ak pred začiatkom vesmíru neexistovalo nič, čo spôsobilo, že sa zrazu niečo začalo diať? Filozof Tomáš Akvinský na to odpovedá tým, že by mohla existovať akási „prvotná príčina“, ktorá všetko dala do pohybu, ale sama nemá príčinu.
- Veda: Prečo je vesmír tak precízne nastavený? Veda nám hovorí, že vesmír je neuveriteľne zložitý a vyladený. Ak by sa základné prírodné konštanty, ako napríklad gravitácia či elektromagnetizmus, odlišovali čo i len o tisícinku, život, ako ho poznáme, by neexistoval. Je len niekoľko možností: buď je to číra náhoda, alebo to niekto vymyslel. Astrofyzik Fred Hoyle raz povedal: „Pravdepodobnosť, že život vznikol náhodou, je podobná pravdepodobnosti, že hurikán prejde cez sklad šrotu a vytvorí Boeing 747.“ Usporiadal sa vesmír do svojej súčasnej podoby náhodou, alebo je to dôkaz, že existuje Boh, ktorý ho takto nastavil zámerne?
- Morálka: Kde sa vzala túžba po dobre? Ak by sme boli len náhodným produktom evolúcie, prečo máme v sebe túžbu konať dobro, aj keď nás za to nikto neodmení? Keby sme boli len náhodné tvory v náhodnom vesmíre, nemalo by nám byť v podstate jedno, čo je „správne“? Morálne hodnoty ako čestnosť, spravodlivosť či úcta k ľudským právam sa nedajú úplne vysvetliť len biologickými impulzmi. Objavujú sa naprieč kultúrami a presahujú naše individuálne záujmy. Morálny zákon je hlboko vpísaný do nášho vnútra a ich existenciu si najviac uvedomíme vtedy, keď ich niekto prekročí vo vzťahu k nám.
- Neuroveda: Tajomstvo našej mysle. Ľudské vedomie je fascinujúce. Keď sa pozrieme na nejaký stroj, môže byť akýkoľvek komplexný, ale nikdy si neuvedomuje sám seba. My to však dokážeme a navyše rozmýšľame, milujeme, máme túžby, sny a emócie. Mozog sa dá vysvetliť ako hardvér. Kto však naprogramoval ten softvér, ktorý tvorí naše ja? Veda nám dokáže vysvetliť mnoho o neurónoch a chemických reakciách v mozgu, no stále nevie odpovedať na otázku: Kde sa vzalo naše vedomie?
- Psychológia: Prečo túžime po nejakom zmysle? Každý z nás nosí v sebe túžbu po niečom, čo presahuje každodennú realitu - po láske, pokoji či hlbokom zmysle života. Často máme pocit, že nám niečo chýba, aj keď sme dosiahli všetko, čo sme si priali? Sv. Augustín túto hlbokú túžbu vyjadril slovami: „Stvoril si nás pre seba, Bože, a naše srdcia budú nepokojné, kým nespočinieme v Tebe.“ Tento pocit túžby po niečom väčšom nemusí byť náhodný - môže to byť znamenie, že náš život na zemi nie je všetko a že existuje niečo „tam hore“, čo naša duša hľadá. Môžu byť naše túžby po hlbšom zmysle spôsobom, akým sa Boh snaží upútať našu pozornosť?
Otázka, či Boh existuje, sa líši od otázky, či v neho veríš - prvá sa pýta na nezávislý fakt, druhá na tvoju vieru v tento fakt - a človek sa musí vysporiadať s obomi. Možno si stále nie si úplne istý. A to je v poriadku! Existencia Boha je záhada, ktorá sa čisto vedecky nikdy nebude dať dokázať ani vyvrátiť - dokážeš ju uchopiť len v osobnom hľadaní a premýšľaní.
Ak túžiš urobiť ďalší krok na svojej ceste k Bohu, úprimne mu povedz: „Bože, ak existuješ, ukáž mi cestu.“ Porozprávaj sa s niekým, kto sa o Boha zaujíma. Ak nikoho nepoznáš, napíš nám.
Pohľad na cirkev
Ježiš, keď prišiel do chrámu a povedal sem budete chodiť za mnou a budete sa modliť bohu a mne. Prišiel do chrámu o týždeň a začali vyberať peniaze predávať ovce kozi rôzdne nádoby. Veľmi sa nahneval všetko prevrátil vyhnal kupcov a povedal chrám je na modlenie a zívanie na mňa ja prídem každému pomôcť ktorý verí vo mňa ale beda tým čo budú obchodovať v mojom chráme!!! Zoberme si ponaučenie čo robí cirkev? zbierky výber penazí kto prispeje najviac ten je najlepší a všade ho dávajú prvého! Ježiš zase povedal beda tým čo bolo dané a nerobili ako mali budú súdený tvrdo lebo nerobili podľa mojich prikázaní!!!
A TOTO ČÍTAJTE POZORNE VŠETCI!!!: Keď dáte majetok cirkvi hoci jaký peniaze alebo pozemky alebo budovi hočo farár vám povie daruj nám všetko čo máš a budeš zachránený!!! Ježišové slová tvrdia naopak! Rozdaj tým čo najviac potrebujú tým čo nemajú na žitie peniaze pomôž tým čo nemajú na oblečenie daruj a nevihadzuj to preč lebo každí tvoj skutok Ježiš vidí sa 100% každý sa pred ním bude hanbiť!!! Nikto nieje bez hriechu a pointa o majetku čo je vzácne na zemi nie je vzácne na nebi!!!
Pre všetkých pochybovačov
Boh je láskou najkrajšou, často trpkou, bolestnou. Je bolesťou našich hriechov, za rodičov, bratov, predkov. Prví ľudia plakali, vinní z hriechu ostali. Bol tu pred tým, je tu večne, miluje ťa nekonečne, jeho vplyv je cítiteľný, hmatateľný, viditeľný. Vzhliadni na svet v tejto chvíli, z vtáčej, žabej perspektívy. Vykašli sa na fyziku, na vedu či na techniku, tvoje veľké vedomosti jedného dňa skončia v pasci. Príde božie zjavenie, poprie tvoje poznanie, vedomosti z fyziky, z kinetiky, z matiky. Neukazuj Bohu rozum, svoje svaly, rácium!!, veď si jeho výtvorom, odkáž všetkým hlupákom, Podaj prosím vysvetlenie či vedecké podloženie, prečo ľudský mozog má, len 10% vnímania, využívaš 10% a si vravíš, že si docent?!?!, JUDr., doktor magister či stavebný inžinier?!?! Kde je zvyšných 90 z tvojho mozgu v percentách?! Zodpovedz mi na otázky, z akejkoľvek oblasti. Božia tvár ťa neminie, všetko sa raz pominie, zhrdzavie a spráchnivie - tvoj dom, auto, peniaze, štát sa nimi opáše, všetko čo si uctieval, od Boha sa obracal.
Zlo vo svete
Ba čo viac, novšie a novšie objavujúce sa choroby akoby skôr poukazovali na rozmach oblastí zlého. Preto biotechnologická revolúcia, manipulácie s génmi, výskum prabuniek, klonovanie, napriek ich bezchybným výsledkom, denno denne nás presviedčajú o tom, že náš svet sa ani z ďaleka nedá predstavovať ako ten najlepší svet, ale je práve taký, ktorý je plný nezmyselných a iracionálnych súžení, bolestí a nespravodlivosti. Ale aj keď by bolo oveľa menej trápení na svete, aj vtedy by nás trafila do živého otázka: odkiaľ pramení zlo okusované na svete? Dá sa vysvetliť prirodzenými dôvodmi? Alebo, prípadne Boh to stvoril? Avšak, keď je Boh naozaj tak dobrý, ako to zvyknú hovoriť, tak ako mohol stvoriť zlo a prečo to umiestnil do sveta? Prípadne preto, aby nás skrze trápenia vychovával a vyviedol nás na vyšší stupeň morálneho dobra?
Jednou osobitosťou biblického svetonázoru je to, že vo svete prítomné zlo sa odvodzuje od osoby Zlomyseľníka. Podľa proroka Izaiáša tú duchovnú bytosť pôvodne nazývali Luciferom - v hebrejskom texte Hélél ben Sáchár-om, čiže „syn Zory Žiariaci“, - ktorý sa stal prameňom zlomyseľnosti a jeho stelesnením. Boh ho nestvoril ako skazenú a zlomyseľnú bytosť, ale stal sa tým sám, svojou slobodnou vôľou. Keď totiž Boh stvoril rozličné duchovné bytosti, aby sa s nimi podelil o svoju najhlbšiu podstatu, to jest o svoju lásku a vytvoril jeden druh spoločenstva lásky medzi sebou a svojím stvorenstvom, vtedy ich Boh zároveň zaodel aj slobodnou vôľou. Totižto láska má iba vtedy zmysel, keď nevyviera z prinútenia, ale zo slobodnej vôle.
Takouto osobou, so slobodne disponujúcou vôľou, bol aj Lucifer, ktorého Boh nestvoril zlomyseľným a ani ho nepredestinoval na zlo, ale skôr ho zaodel mimoriadnou múdrosťou a krásou a umiestnil ho do najužšieho dvora. V dôsledku toho sa Lucifer sám od seba stal zlonyseľným a konečným prameňom všetkého neskoršieho zla, keď sa v sebe rozhodol, že sa obráti voči svojmu Stvoriteľovi. Táto vzbura sa so všetkou pravdepodobnosťou udiala ešte v epoche pred stvorením človeka, veď stvorenie Adama a Evy sa už neuskutočnilo v neutrálnom svete.
Meditácia v kresťanstve
Meditácia patrí k najstarším formám kresťanskej modlitby. Vo svojej podstate ide o opakovanie krátkej vetnej formy (monologickosť), ktorá bola typická pre celú Cirkev až do schizmy, keď sa Cirkev rozdelila na východnú a západnú. Potom tradícia monologickej modlitby ostala prevažne na východe a západ prijal viac diskurzívnosť modlitby. Treba však povedať, že meditácia pre nás kresťanov nie je nič iné ako to, že človek pri modlitbe zažíva skúsenosť, že modlitba nie je činnosťou mňa voči Bohu, ale Boha vo mne.
Meditácia môže mať viacero foriem. Slovo, dýchanie a správna poloha tela sú teda tri dôležité zložky tejto modlitby. V rôznych kultúrach alebo tradíciách to môžu byť rôzne slová. Už púštni otcovia pravidelne skúšajúc zistili, že je dobré vyslovovať meno Ježiš, z neho sa potom odvodzuje Ježišova modlitba. Pri vyslovovaní slova alebo krátkych viet je dôležité už spomenuté dýchanie. Pri nádychu vyslovujeme meno Ježiš, lebo to je Boží princíp života, ktorý do nás prichádza. A pri výdychu dávam vždy zo seba niečo, čo ma charakterizuje.
Dôležitá je aj poloha, v ktorej meditujeme. Telo má okrem iného tiež pomôcť pri modlitbe nezaspať. Modliaci sa človek má preto pracovať na tom, aby bol v takej polohe, ktorá pomáha prirodzene kyslíku vchádzať do mozgu a tak eliminovať efekt zívania. Akonáhle sa totiž nesprávne posadí, zívanie podvedome zaháňa aj tým, že stále mení polohu a tak sa hemží ako malé neposedné dieťa. Je to sedenie na stoličke, bez opretia, kde kolená sú mierne rozkročené a nohy sú v takom uhle zohnutia, že sa dotýkajú celým chodidlom zeme, aby človek pocítil posun panvy dopredu. Je tam potrebný mierny predklon trupu dopredu, kde znova dbám na to, aby moje ramená boli vzadu bez napätia a ruky sú položené uvoľnene na stehnách. Krk a hlava sa jemne snažia akoby dotknúť temenom hlavy stropu. To sedenie sa dá, pravdaže, zmeniť aj na polohu kľačmo.
V tejto polohe začíname dýchať, do nádychu dávame Boží princíp života, čiže meno Ježiš alebo časť vety, kde je Ježiš hlavným slovom. Je to pomalé, pokojné a lahodné dýchanie, kde na konci pridržíme nádych a znova pokojne, pomaly a lahodne vydychujeme s miernym pridržaním výdychu aj na konci. Nadychujeme sa Božej prirodzenosti a vydychujeme ľudskú prirodzenosť. To prvé, čo človek spraví, keď príde na svet, je, že sa nadýchne. Posledné, čo robí, je vydýchnutie.
Písmo a jeho výklad
História kresťanstva a skoro každej denominácie je príbehom škriepok, rozdelení a rozkolov. Kresťania nikdy nepochopia doktríne samotnej, ak nebude úzko previazaná s Písmom. Postupný výklad Biblie učí obom, veľkému príbehu Biblie, rovnako ako jej základným pravdám. Časti, ktoré sú rozprávaním boli „napísané nám na poučenie” (Rim 15:4; 1Kor 10:11) a ako výstraha pre nás. Vo všeobecnosti tieto príbehy obsahujú božie pravdy, ktoré máme nasledovať, alebo hovoria o hriechu, ktorému sa máme vyhýbať.
Kazateľ nemá nikdy kázať iba o udalosti, ale musí tiež jasne ukázať aj na význam tejto udalosti. Jonášovi sa teda na konci dostáva veľmi dôverný náhľad do Božieho srdca plného milosti a vidí to, ako Boh rozmýšľa o svojom stvorení. Rozprávanie nie je iba dobrý príbeh, je to doktrína, ktorá nám je odhalená krásnou formou rozprávania. Iba takéto srdce plné milosti by poslalo svojho Syna, aby zomrel za svoj ľud. Vždy keď kážeme príbeh, prepojme k neoddeliteľným krásam dobrého príbehu teologické pravdy.
Aj keď sa tento bod môže zdať samozrejmý, kazatelia sa občas ocitnú v situácii, kedy je zbor rozdelený kvôli príliš bohatému teologickému žargónu. Problém nie je, že by učili nebiblické doktríny, ale že používajú mimobiblický jazyk. Ak kazateľ vyučuje teologický systém a spolieha sa na špecifický jazyk, alebo používa „trendové“ výrazy, potom je oveľa pravdepodobnejšie, že to vytvorí nežiadúce spory. Preto sa vždy, keď je to možné, obmedzím na používanie čisto biblického jazyka.
Ani tá najkontroverznejšia doktrína neexistuje v sterilnom karanténnom ekleziologickom priestore, ale v bahne života a duchovných bojov. Keď kazateľ aplikuje teológiu do životov poslucháčov, keď prepojí doktrínu so službou, potom členovia zboru lepšie pochopia dôsledky a dôležitosť daného učenia. Tak, ako autor listu Hebrejom prirovnáva Kristovu ľudskosť k jeho vernosti ako veľkňaza, ktorý súcití s našimi slabosťami, tak múdry kazateľ vždy poukáže na praktické dôsledky doktríny. Pretože naše postoje vždy ovplyvňujú naše správanie. Viera nevyhnutne vedie k skutkom. Kazateľ to musí prepojiť vo vzťahu s Kristom. Všetky pravdivé doktríny nakoniec musia byť nejako vyjadrené v osobe a diele Pána Ježiša.
Kazatelia môžu robiť chyby, ak kážu iba o tom, čo majú radi, alebo iba o tom, čo ich zaujíma, zatiaľ čo iné dôležité časti Božieho zjavenia nechávajú bez povšimnutia. Výkladové kázanie, ktoré systematicky prechádza cez Starú aj Novú zmluvu, pozerá sa na rôzne žánre a poukazuje na zákon aj milosť, je tá najlepšia strava pre zbor. Výkladová séria kázní, ktoré prechádzajú cez hlavné časti Písma, pomáhajú aj kazateľovi aj zboru dosiahnuť dôležité pochopenie veľkého príbehu Biblie.
Bez lásky je doktrína bezvýznamná. Ak im láskavo poďakujem za to, že si našli čas stretnúť sa so mnou a pripomeniem im, že chcem, aby Kristus a jeho Slovo bol oslávený nadovšetko, a poviem im, že ich milujem, aj keď sa nezhodneme, vtedy sú viac otvorení tomu, čo vyučujem. Dokonca aj keď nakoniec nevidia veci rovnako ako ja, predsa odchádzame ako priatelia, vážiaci si jeden druhého, ako bratia a sestry v Kristu.