Zlaté pravidlá Biblie: Vysvetlenie a význam pre život

Mnoho ľudí, neoboznámených s Bibliou sa domnieva, že prikázanie „miluj svojho blížneho ako seba samého“ sa objavuje až v novozákonnej dobe. Z toho usudzujú, že predtým platilo len „oko za oko, zub za zub“ (2 Moj 21,23-25). Avšak Ježišova veta „miluj blížneho svojho ako seba samého“ je vlastne citátom z 3 Moj 19,18. Boh viedol ľudí k hlbokej a nezištnej láske už veľmi dávno, od samotného počiatku.

Čo znamená milovať druhých ROVNAKO ako „samého seba“? Každý človek má rád sám seba - máme radi pekné veci, doprajeme si pohodlie, robíme veľa preto, aby sme prežívali pekné chvíle a zážitky, sme k sebe zhovievaví. Rovnaký vzťah lásky máme mať k iným ľuďom - a nezáleží na tom, nakoľko ich poznáme, či sú to ľudia blízki alebo cudzí, či sú nám sympatickí alebo nesympatickí.

Toto „zlaté pravidlo správania“ je možné vyjadriť aj takto: dívajte sa na druhých ako na seba, vyžadujte od druhých toľko, koľko od seba. Čo všetko by sa zmenilo v našich rodinách, v školách, v zamestnaní, v celej spoločnosti, vo svete, keby sa ľudia dôsledne riadili Ježišovým zlatým pravidlom a druhým veľkým prikázaním?

Láska k blížnemu ako zlatý štandard duchovnosti

Ak nemôžeme rozoznať duchovnú úprimnosť človeka podľa jeho uctievania, ako ju potom môžeme rozoznať? Hlavná odpoveď prichádza v Ježišovej odpovedi istému zákonníkovi. „Milovať Boha“ je prvé a najväčšie prikázanie, koruna Božieho dobrého zákona. Ale takáto láska nikdy nestojí osamote, hovorí Ježiš - ani ju nespoznáte len podľa vonkajších prejavov uctievania.

Láska k Bohu sa skôr prejavuje (alebo nie) v tom, ako sa človek správa k svojim blížnym. Ak teda chcete lepšie spoznať niekoho duchovnú úprimnosť, nepozorujte ho len v kostole. Pozorujte ho s jeho deťmi. Pozorujte ho v práci. Sledujte ho v premávke. Pozorujte ho, keď sa urazí.

Prečo sa Ježiš opakovane vracal k úryvku, ktorý pri čítaní Biblie často prechádzame narýchlo? Prinajmenšom z dvoch dôvodov. Po prvé, v Tretej knihe Mojžišovej 19:18 je v pozoruhodne kompaktnej forme zhrnuté jadro Božieho zákona, ktoré sa týka našich vzťahov. Ako neskôr napísal Pavol: „Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania… v tomto slove sú zhrnuté: „Miluj blížneho ako seba samého“ (R 13:8-9).

Ježiš sa vrátil k Tretej Mojžišovej 19:18 aj z iného dôvodu: láska k blížnemu možno viac než čokoľvek iné odhaľuje úprimnosť nášho náboženstva. Tu, v každodenných kontaktoch s rodinou, priateľmi, cudzincami a nepriateľmi sa objavuje skryté srdce. Preto v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi Ježiš ilustruje pravú duchovnosť nie náboženským obradom (v ktorom vynikali kňaz a levita), ale praktickým milosrdenstvom (L 10:30-37). Bez takéhoto milosrdenstva sa aj tá najdôslednejšia náboženská disciplína stáva obieleným hrobom (Mt 23:27). Ako povedal Ježiš v ďalšom opakovanom citáte: „Milosrdenstvo chcem, a nie obeť“ (Mt 9:13; 12:7; cituje Oz 6:6).

Možno sa nepýtame rovnakú otázku („A kto mi je blížny?“) ako zákonník. Možno vieme, že pojem blížny sa rozprestiera nad všetkými ľuďmi okolo nás, tak ako obloha. Ale čo láska?

Ako posudzujeme hĺbku lásky k blížnemu

Ak chceme posúdiť hĺbku našej lásky k blížnemu, môžeme sa spýtať, komu sa pravidelne venujeme? Za koho sa modlíme (Mt 5:44)? Komu „činíme dobre“ (L 6:27)? A komu vychádzame v ústrety (Mt 5:47)? Obsahuje tento zoznam aj nepriateľov - tých, ktorí nás urážajú, provokujú, skúšajú, krivdia nám alebo nás jednoducho ignorujú? Ak nie, potom sa náš zoznam tých ľudí, ktorých považujeme za blížnych, musí rozšíriť. „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú,“ pýta sa nás Ježiš, „aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?“ (Mt 5:46)

Spôsobuje nám pravidelne naša láska nepríjemnosti? Vychádza zo srdca zahriateho túžbou po blahu druhého človeka v Kristovi? Prejavuje sa skôr v konkrétnych činoch, než aby zostávala v ústach alebo predstavách?

Keď nám Ježiš prikazuje milovať blížneho ako seba samého, hovorí nám, aby sme milovali všetkých svojich blížnych - vrátane nepriateľov a núdznych. A hovorí nám, aby sme ich skutočne milovali - aby sme na nich uplatňovali mieru našej sebalásky.

Desatoro Božích prikázaní a ich význam

Okrem prikázania lásky k blížnemu, Biblia obsahuje aj Desatoro Božích prikázaní, ktoré sú základom morálneho kódexu pre mnohých ľudí. Tieto prikázania sa dotýkajú rôznych oblastí života:

I. Úcta k rodičom

„Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžili tvoje dni na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh“ (2 Moj 20,12). Boh je pre nás dospelých prirodzenou autoritou a on prenáša určitý diel svojej autority, zodpovednosti a cti aj na pozemských rodičov. Požiadavku úcty k rodičom zdôvodňuje a rozvádza mnoho ďalších biblických miest v Starom aj v Novom zákone.

Ako sa má konkrétne prejaviť úcta detí k rodičom? Znamená to POČÚVAŤ svojich rodičov, nielen im načúvať. Rodičia majú na deti klásť správne a primerané požiadavky a deti ich majú bez odvrávania rešpektovať a plniť. Druhým významom slova „ctiť“ je MAŤ RODIČOV VO VÁŽNOSTI. Boh si praje, aby deti svojimi rodičmi nepohŕdali, nezabúdali na ne, aby im pomáhali, aby ich brali vážne po celý ich život.

Slovo „ctiť“ v biblickom zmysle znamená STARAŤ SA O RODIČOV. Piate prikázanie prikazuje deťom, aby sa dostatočne postarali o svojich starých a chorých rodičov. Majú im odplatiť všetku lásku a starostlivosť, ktorú im rodičia venovali v detstve.

II. Úcta k životu

Šieste prikázanie logicky nadväzuje na piate, chráni život, ktorý začal a vyvíjal sa v rodine. Život je najcennejšou hodnotou, ktorou človek disponuje. Človek druhému život nedal, preto nemá právo na jeho život siahnuť. Boh stvoril človeka a ponúkol mu život večný, život bez konca. Varoval ho pred neposlušnosťou slovami: „Istotne zomrieš.“ (1 Moj 2,17)

Šieste prikázanie sa dotýka všetkých prejavov života. Biblia nás vedie k úcte k životu, nemáme ho svojvoľne ničiť. Vzťahuje sa na zabitie, vraždu, vojnu - na priame odňatie života. Boh vylučuje používanie hrubej sily zo vzťahov medzi ľuďmi i medzi národmi. Boh nechce vojnu, ani zabíjanie pre akýkoľvek cieľ. „Nezabiješ“ sa vzťahuje aj na samovraždu! Človek nemá právo si siahnuť ani na svoj život. Život sme si nedali (1 Kor 6,19.20), Boh nedovolí, aby sme prežívali ťažšie skúšky, než unesieme (1 Kor 10,13). „Nezabiješ“ sa vzťahuje na potraty.

III. Úcta k manželskému zväzku

Vzťah medzi mužom a ženou, sexuálna oblasť, zaujíma v živote ľudí dôležité miesto. Boh si želá, aby sme boli telesne i duchovne zdraví. Preto na mnohých miestach Biblie ukazuje, že jedným z najpustošivejších hriechov je sexuálna uvoľnenosť, nevera. Spôsobuje nevýslovné telesné a duševné muky a choroby.

Božím ideálom od začiatku je, aby si jeden muž vzal jednu ženu a žil s ňou po celý život v manželskom zväzku. Manželstvo v Božích očiach je nerozlučiteľné (Mal 2,16), s výnimkou nevery (Mat 19,3-9). Boh si prial, aby ľudia boli šťastní, a k tomu im mal slúžiť aj správny spôsob sexuálneho života (1 Moj 1,28; 2,24; Prísl 5,18-20).

Pravda a klamstvo

Pán Ježiš povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ On sám je Pravda - aj Cesta aj Život. Ak tieto pravdy spoznáte a začnete podľa nich meniť svoje životy, zakúsite úžasnú slobodu Božích detí, ktorú nám Pán Ježiš sľubuje.

No aj tu treba byť ostražitý a nenechať sa zmiasť rôznymi falošnými učiteľmi a učeniami, ktoré sa aj v dnešnej dobe objavujú ako huby po daždi. Treba pamätať na zlaté pravidlo, že Biblia sa vždy vykladá Bibliou.

Preto každá pravda má byť konfrontovaná s Božou pravdou, s Božím slovom, aby sa ukázalo, či ide o skutočnú pravdu alebo klamstvo a podvod. Ježiš je Pravda, on je Pravda Pánova. On je jediná, ozajstná a pravdivá Pravda. Ak prijímame túto pravdu, ak ju žijeme, nikdy sa nebudeme mýliť, nikdy na ceste nezblúdime.

Tabuľka: Porovnanie Pravdy a Klamstva

Žijeme dnes v dobe klamu a poloprávd. Ľudia si na lož zvykli tak, že si bez nej nevedia predstaviť život. Musíme sa preto učiť pravdu hovoriť aj pravdu počuť. Pritom musíme každé svoje slovo podrobovať „kontrole“ lásky, či je vyslovené z lásky k druhému.

tags: #zlate #pravidla #biblia