Zločin a pokánie: Tragický príbeh lásky a osamelosti

Tragický príbeh lásky, ktorý sa odohráva na vidieku v polovici 19. storočia, je ústrednou témou inscenácie Zločin a pokánie. Príbeh osamelého muža, ktorý sa po smrti svojej ženy chce vrátiť k prvej láske z mladosti, poskytol Štefanovi Kvietikovi zaujímavú príležitosť vytvoriť charakter osamelého Jana Chomúta. Hlavný hrdina inscenácie spácha v ošiali čin, ktorý mu nadlho zaťaží svedomie.

V roku 1982 vznikol film Zločin a pokánie, v ktorom Soňa Valentová stvárnila postavu, ktorá od svojej lásky z mladosti (v podaní Štefana Kvietika) nekompromisne žiadala, aby zabil svoje malé deti.

Herecké výkony a ich pozadie

Soňa Valentová sa v týchto dňoch dožila okrúhlej sedemdesiatky ďaleko od milovaných divadelných dosiek či filmovej kamery. V súkromí, obklopená blízkymi ľuďmi sa zotavuje po cievnej mozgovej príhode. Rodáčka z Trnavy je takmer päťdesiat rokov členkou činohry Slovenského národného divadla a najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bola aj jedným z hereckých pilierov československého filmu.

Paleta jej úloh bola vždy veľmi rôznorodá, od komických až po zložité psychologické postavy, doménou Sone Valentovej však vždy boli dramatické charaktery s podtónom melanchólie a tragizmu. Jej poznávacím znamením je uprený pohľad veľkých očí, ktoré pôsobia akoby boli plné záhadného smútku. Možno zložitá rodinná situácia a obrovský žiaľ jej rodičov stoja práve za spomínaným tajomným výrazom.

Soňa Valentová sa narodila ako povojnové dieťa v júni 1946, kedy ešte v Európe doznievala bolesť z nedávnych ukrutností. Medzi miliónmi vojnových obetí boli aj jej dve sestry. Rodičia, z obavy, že pre židovský pôvod by mohli byť ich životy ohrozené, ich ukryli do školského internátu. Bohužiaľ, práve odtiaľ napokon viedla cesta do plynovej komory. Herečka prežila detstvo v centre láskavej rodičovskej pozornosti. Narodila sa ako vymodlené dieťa, jej matka mala v tom čase už 40 rokov, a vtedy nebolo vôbec obvyklé, aby ženy v takomto veku privádzali na svet deti.

Pred vojnou patrila jej rodina k zámožnej vrstve. Mama bola klavírna virtuózka, otec obchodník s vínom, jedna z jeho filiálok sídlila aj v Prahe. Po vojne boli z nich chudáci, ktorí si zachránili holý život. Keď chceli, aby sa ich jediná dcéra vzdelávala, kvôli kurzom angličtiny či francúzštiny museli predať vždy niečo z rodinných šperkov. Herečka sa ako dieťa venovala hre na klavíri a baletu, na gymnáziu sa definitívne rozhodla pre hereckú dráhu.

A práve na tejto ceste stretla muža svojho života, o sedemnásť rokov staršieho režiséra Pavla Haspru. Zoznámila sa s ním ako poslucháčka posledného ročníka na vysokej škole. Ich manželstvo trvalo celých 38 rokov, kým ho nepretrhla zákerná choroba, ktorej režisér v roku 2004 podľahol.

Soňa Valentová musela celé roky čeliť narážkam okolia, že na výslní svojej profesie sa vyhrieva práve preto, že je manželkou režiséra. V nejednom rozhovore otvorene na túto tému povedala, že predsa spolupracovala aj s inými režisérmi. Podľa nej je prirodzené, že ak si ľudia veľmi dobre rozumejú v súkromí, tak spoločnú reč nachádzajú aj na poli pracovnom. Na druhej strane často plnila funkciu hromozvodu a musela znášať zlú náladu svojho muža na pracovisku. Ako hovorila, postupne si na to zvykla a vycibrila sa v spolupráci s režisérom tak, že nakrúcať s inými bolo pre ňu už potom vcelku jednoduché. Haspra neskôr do svojich filmov obsadil aj spoločné dcéry, staršiu Natáliu narodenú a o šesť rokov mladšiu Katarínu.

Prvú filmovú príležitosť jej v roku 1969 poskytol režisér Otakar Vávra v Kladive na čarodejnice.

Kontroverzné scény

Hoci žili spolu takmer štyri desaťročia, ich manželstvo prežilo aj dramatické obdobia. Režisér na svoju krásnu mladú ženu žiarlil. Napriek tomu sa vedel zachovať ako profesionál a nahé scény v množstve filmov nielen toleroval, ale dokonca jej ich odporúčal a v niektorých prípadoch ju sám ako režisér nechal vyzliecť. Už vo svojej prvej snímke Kladivo na čarodejnice (1969) sa vtedy mladá Soňa vyzliekla úplne donaha. A nebola to nejaká ľahká posteľná scéna, kde je herečka väčšinou zakrytá po bradu s paplónom a sem-tam ukáže prsník. Soňa Valentová zhodila zvršky pred celým štábom, na dôvažok ako podozrivá čarodejnica musela znášať pohľady celej inkvizičnej komisie, pričom Jozef Kemr jej dokonca prehmatával nahé telo, aby našiel dôkazy o bosoráctve.

Neskôr sa Soňa Valentová vyzliekla ešte v niekoľkých filmoch, napríklad Paleta lásky (1976), Útek zo zlatej krajiny (1977), Oddychový čas pre sudcu (1982). V tom istom roku mala nahé scény aj vo filme, ktorý režíroval jej manžel - Zločin a pokánie. Treba však povedať, že všetky nahé scény uznávanej herečky akou bezpochyby Soňa Valentová je, boli zmysluplné a dopomohli zvýrazniť silu celého príbehu.

A potom to boli postavy, v ktorých melancholický pohľad herečkiných očí poriadne stvrdol, pre zlo, ktoré páchala. Bol to napríklad spomínaný film Zločin a pokánie, v ktorom od svojej lásky z mladosti (v podaní Štefana Kvietika) nekompromisne žiadala, aby zabil svoje malé deti. Krv v žilách divákom tuhla aj pri českom filme Requiem pro panenku (1991), kde stvárnila zákernú lesbickú vychovávateľku.

Režisér Filip Renč si slovenskú herečku vybral pre jej, ako on povedal, najkrajšie oči v celom Československu. Kamera bohato využívala detailné zábery práve na túto časť jej tváre. Bez povšimnutia nenechal výraznú slovenskú herečku ani režisér svetového mena Juraj Jakubisko, ktorý jej zveril úlohu zlej macochy v legendárnej filmovej rozprávke Perinbaba (1985).

Z desiatok divadelných postáv stojí určite za zmienku jej stvárnenie Smrti v inscenácii Na skle maľované. A nebola hocijaká Smrť, ale krásna, utancovaná, v bielych šatách. Práve tak na divadelných doskách zomieral Jánošík v podaní Michala Dočolomanského. Keď sa legendárny herec pobral do umeleckého neba, jeho kolegyňa sa s ním prišla rozlúčiť veľmi netradične a hlavne odvážne. Na obrad si obliekla biele šaty...

Herečka pred pár dňami oslávila okrúhle narodeniny, žiadna okázalá párty sa však nekonala. Vo februári utrpela cievnu mozgovú príhodu a v týchto dňoch sa stále zotavuje. „Nikto nevie povedať, kedy sa bude môcť vrátiť domov, aká je prognóza,“ povedala nedávno pre Nový Čas Katarína Hasprová, ktorá za mamou denne chodí do rehabilitačného zariadenia.

Soňa Valentová nikdy neskrývala svoj vrúcny vzťah k Bohu, skôr naopak.

Katarína Hasprová účinkovala od detstva aj vo viacerých televíznych filmoch pod režisérskou taktovkou svojho otca. Boli nimi napríklad Zločin a pokánie (1982), Keď báčik z Chochoľova umrie (1990), či Všetci ľudia budú bratia (1996).

Citáty zo Zločinu a pokánia

Ponúkame vám niekoľko citátov, ktoré ilustrujú atmosféru a vnútorný svet postáv v diele Zločin a pokánie:

• „Čo ťa sem vodí na bielom dni? Či nevidíš ľudí ísť z kostola? Čo mi robíš hanbu? dobre sa maj!“
• „Nuž čo tu hľadáš? Tys’ už ozaj čistý blázon… Vstúp do kláštora a modli sa do smrti!“
• „Pusť ma,“ riekol, a plač zvučal v jeho hrdle, „pusť ma, len na jedno slovo!“
• „Najprv vyplň - a von z domu! Dievka príde… Čo ľudia povedia?“

Svetozár Hurban-Vajanský a jeho doba

16. januára 1847 sa v Hlbokom narodil Svetozár Hurban-Vajanský, vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik. Zomrel 17. Svojou literárnou tvorbou pobúril všetkych politikov z obdobia slovenského realizmu. Veľký vplyv na jeho umelecký vývoj malo prostredie, v ktorom vyrastal, kde sa okrem štúrovskej ideológie stretával i so zahraničnou literatúrou. Dôverne poznal antickú literatúru, no i literatúru nemeckú, anglickú, ruskú či českú.

Začiatky jeho literárnej činnosti sa prejavovali už v jeho detstve, keď ako desaťročný začal prispievať do doma písaného časopise Zrnká. Väčšinu diel napísal v slovenčine, no písal tiež nemecky. Jeho manželka tiež neskôr prekladala jeho práce do nemčiny. Vo svojich dielach reagoval na súdobé spoločenské problémy, venoval sa i problematickým vzťahom jednotlivca a národa či boja za zachovanie národa. S inonárodnými literatúrami sa Vajanský vyrovnával ako literárny kritik a aktívny umelec - tvorca. Poznal originály diela českých, juhoslovanských, poľských, maďarských i nemeckých autorov. V maďarskej literatúre mal kritické až odmietavé stanovisko. Veľmi si vážil českú literatúru, aj keď mal proti niektorým autorom výhrady (napr. J. Vrchlický).

Ostro odsudzoval naturalistickú tvorbu Emila Zolu i moderné tendencie západoeurópskych literatúr. Vyjadroval sa ako kritik-publicista skoro systematicky k dielam svojich súčasníkov P. O. Hviezdoslava, M. Kukučína, T. Vansovej a ďalším. V jeho prenikavých kritických úvahách sa prejavujú aj protirečivosti, ktoré súviseli s eklektickým charakterom jeho estetických i literárnokritických názorov.

Publicistická činnosť

Neobyčajne rozsiahla bola publicistická aktivita S. H. Vajanského. V Národných novinách pracoval ako redaktor takmer 40 rokov. Bol jedným z ideológov martinského centra a Národnej strany. Ideovú koncepciu národného života rozvádzal najjednoznačnejšie vo svojich publicistických článkoch. Napriek tomu všetkému Vajanského úsilie o oslobodenie podrobeného národa svojou podstatou malo aj svoju pozitívnu stránku. Práve tento aspekt v jeho publicistickej činnosti mu umožňoval s kritickým zanietením odhaľovať metódy i praktiky vládnucich strán i byrokratického štátneho aparátu.

Svoju politickú koncepciu sformuloval v úvahe Nálady a výhľady, ktorá vyšla v osobitnom knižnom výtlačku v roku 1897. Vajanského činnosť bola bohatá a mnohostranná. Ani o jednom spisovateľovi sa nevyslovilo toľko protirečivých názorov ako o S. Hurbanovi. Bol spolutvorcom modernej slovenskej poézie i prózy, podnecoval ako umelec i kritik realistickú orientáciu slovesnej tvorby na Slovensku v poslednej štvrtine 19. storočia.

Šéfredaktorom Národných novín bol už spomínaný S. H. Vajanský. Boli to slovenské politické noviny, ktoré vychádzali v rokoch 1870 - 1947 v Martine a v roku 1948 v Bratislave 3 až 6-krát týždenne. Boli pokračovateľom Pešťbudínskych vedomostí. „ V nich sa začínajú objavovať jeho publicistické príspevky, napr. Listy z Požúňa pod pseudonymom Miloslav, Napreják a Starý Napreják.“ Prvý list vyšiel v čísle 46 z 9. júna 1868. Píše sa v ňom o výlete slovenskej mládeže na hrad Devín.

Národné noviny plnili funkciu reprezentanta a neoficiálneho tlačového orgánu Slovenskej národnej strany. Boli to najdlhšie vychádzajúce politické noviny. Veľa miesta z nich zaberali zoznamy prispievateľov na Dom Matice slovenskej a iné národné podujatia.

S. H. Vajanský zintenzívňuje svoju publikačnú činnosť v časopisoch Orol, kde tiež pôsobí ako redaktor a aj v Národných novinách. Sem uverejňuje svoje úvodníky, komentáre, glosy, eseje, besednice, fejtóny, pripravuje prehľady z domáceho i zahraničného politického spravodajstva. Kriticky hodnotí diela európskej i domácej literárnej produkcie, informuje o kultúrnom dianí doma i vo svete. Vo svojich príspevkoch zapája aj dianie na Slovensku, resp. v Rakúsko-Uhorsku do širšieho európskeho až svetového kontextu.

Národné noviny priniesli oznam o pripravovanom vydaní Vajanského zbierky Tatry a more. Táto zbierka je umeleckým vyjadrením autorovho nedobrovoľného pobytu u južných Slovanov. Venoval ju českému básnikovi Adolfovi Heydukovi za jeho osobitný záujem o Slovensko v knihe Cimbál a housle. Okrem toho tu publikoval i veľké množstvo básní, medzi ktoré patria napr. Kykymola, Matúšova mohyla, Pozdravenie hosťom Pauliny-Tótha, Epilog a mnoho ďalších. V tom istom ročníku sa objavila aj jeho literárnokritická esej Shakespeare.

Slovenské pohľady

Za veľmi významné v slovenskej žurnalistike, priamo až za prevratné sa považujú Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi na vedi umeňja a literatúru v roku 1846- v dobe vyvrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli prvotné základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel vytvoriť taký časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja“ rozvíjalo. Chcel z neho spraviť adekvátneho partnera štúrovských politických novín a ich literárnej prílohy. Hurban sa takto stáva jedným z tvorcov modernej slovenskej žurnalistiky v novej spisovnej reči.

Svoju samostatnú novinársku činnosť začínal, keď nemal ešte ani tridsať rokov, teda vo veku, v ktorom sa týmto smerom uberali napr. Hurbanove Slovenské pohľady boli označované aj ako prvý vedecký časopis v novej slovenčine. Nešlo mu tu v pravom slova zmysle o vedu, ale len o jej popularizáciu. Hurbanov súčasník Ctiboh Zoch označoval štúdie J. H. Vajanského za subjektívne náhľady na objektívnosť. Publikoval tu veľké množstvo básní, recenzií, cestopisných čŕt a štúdií. Medzi básne patria napr. Noc, v Černokňažníku básne Božie hody, Tri sloky, Krvavý Khagal. Okrem toho tu uverejnil preklad Turgenevovej novely Mumu, nekrológy Samo Chalupka, Ivan Sergejevič Puškin a kritické štúdie o Heydukovej zbierke V zátiší. Z cestopisných čŕt to boli napr. Slovenské pohľady kvôli novému tlačovému zákonu z roku 1852 zanikajú.

Tlačový zákon ani vydávanie štvrťročníka nepripúšťal, ak redaktor nebýval v mieste jeho vychádzania. Hurban bol teda prinútený 31. augusta 1852 vydať posledné číslo Slovenských pohľadov a aj po jeho veľkom boji Slovenské pohľady prestávajú vychádzať. Slovensko tak stratilo významný časopis, ktorý práve v tej dobe potrebovalo. Slovenskými pohľadmi vrcholí Hurbanova publicistika.

Tabuľka: Prehľad dôležitých postáv a diel

tags: #zlocin #a #pokanie #csfd