Tento článok sa zameriava na hlbokú charakteristiku ducha minulých Vianoc, jeho život, poslanie a vplyv na spoločnosť. Analyzujeme jeho pôvod, náboženskú výchovu a formovanie osobnosti, pričom kladieme dôraz na duchovné hodnoty a morálne princípy. Skúmame, ako prostredie a spoločnosť ovplyvňujú jeho rozhodnutia a životnú cestu, a ako sa táto cesta pretavuje do jeho poslania.
Charles Dickens, autor Vianočnej koledy
Raný Život a Výchova
Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov 12. novembra v Prestavlkoch. Rod Beňovcov patrí v Prestavlkoch k trom najstarším a je jedným z najpočetnejších. Záznamy o ňom sa nachádzajú v prvých matrikách farnosti Trubín. Najstarším zapísaným “praotcom” don Beňu je Juraj Beňo, ktorého syn Ján, sobášený v roku 1768, mal desať detí. Don Ján A. Otec Ladislav bol človek veselej, živej a ráznej povahy, vtipný, pracovitý a odvážny. Hovoria o ňom, že bol aj veľmi mocný. Napriek svojej sangvinickej povahe bol citlivý na tie najdôležitejšie hodnoty v živote rodiny.
Matka Veronika bola zasa pokojná, rozvážna, múdra, dôsledná v práci i v poriadku, pritom rodinná i veselá, všímavá v službe, i keď slabšieho zdravia. Bola to len jednoduchá dedinská žena, ale vedela sa pohotovo zorientovať v ľuďoch i v situáciách. Ak vzniklo niekedy medzi rodičmi menšie napätie, ktoré navonok prejavil viac otec, matka zobrala deti bokom. Keď to zakrátko otca prešlo, snažil sa všetko urovnať rodinnou veselosťou. Niekedy i tak, že svoju Veroniku zobral do tanca a párkrát sa s ňou pokrútil po kuchyni.
Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov. Matka mala vtedy dvadsaťtri a otec dvadsaťsedem rokov. Tých prvých dvoch ani nepoznal - zomreli ako deti. On sám v dvanástich rokoch prešiel zdravotnou krízou, ktorú však šťastne prekonal. Z trojice mladších súrodencov si dvoch Pán Boh k sebe povolal takisto v detskom veku. Nažive zostal len najmladší brat Jozef, ktorý so svojou rodinou zostal v Prestavlkoch. Braček Ferko zomieral v Jankovej prítomnosti.
Rodičia boli chudobní. Otec celý život pracoval ako robotník a doma mali políčko, kravu a drobné domáce zvieratá. Všetci bývali v jednej izbe. Keď otec odišiel za prácou do Argentíny (z ktorej sa, mimochodom, vrátil chudobnejší, ako tam išiel - matka mu musela zo Slovenska poslať peniaze na spiatočnú cestu), Janko bol doma najstarší z detí. Pomáhal mame na poli i v celom malom hospodárstve a na pasienky povyše dediny chodil pásavať kravu. Ako dvanásťročný musel dokázať zabiť teľa, alebo aby zarobil pre domácnosť nejakú korunku, spolu s chlapmi sťahovať z lesov drevo. Pre tieto práce bol veľakrát nútený vynechať školu. A tak sa stalo, že musel opakovať ročník. Ale vtedy sa to nebralo tragicky.
Rovesníci si spomínajú, že Janko bol skromný, nenápadný chlapec dobrého srdca, skôr vážny a utiahnutý. Málo hovoril, ale keď niečo povedal, mal to premyslené. To však neznamenalo, že nemal zmysel aj pre chlapčenské huncútstva. Napríklad pre takéto: Dedina mala nočného strážnika “ujčoka” Madáčika. Jeho úlohou bolo odtrúbiť večierku, čo bolo zároveň dôkazom, že nespí, ale stráži. Doma mal hodiny, na ktorých pre svoju slepotu zisťoval čas len tak, že ohmatal ručičky. Raz večer mu nebadane vkĺzli do domu a posunuli ručičky dopredu.
Mládež na dedine hrávala divadlo a aj menší k nemu prispievali. Janko mal od detstva dar niečo usporiadane povedať. Pán Boh ho obdaril aj hudobným nadaním. O náboženskú výchovu malého Janka sa okrem rodičov staralo celé prostredie, ktoré bolo zbožné. Osobitnú úlohu tu zohrávala starká Zuzka, ktorá bývala u nich v dome v zadnej izbičke. Keď ráno bola matka na poli alebo pri statku, starká chystala raňajky a dozerala na Jankovu rannú modlitbu. Tá bola zároveň opakovaním častí katechizmu - bolo treba vymenovať prikázania, sviatosti, hlavné pravdy a všeličo iné.
Cesta k Povolaniu
O tom, ako sa dorastajúci Janko dostal k povolaniu, hovorí sám don Beňo takto: “Ako chlapec som vedel len to, že doma nemám zostať. Keď v škole po prvýkrát zisťovali, čím chceme byť, napísal som, že horárom. Ten v dedine niečo znamenal. Mal flintu a báli sa ho tí, čo chodili kradnúť drevo. Neskôr som si obľúbil nášho pána učiteľa Suchánka, ktorý bol dobrým veriacim človekom. Tak som nabudúce pri takejto otázke napísal, že chcem byť učiteľom. Božím riadením sa mi neskôr v živote splnilo jedno i druhé.
Keď som mal štrnásť rokov, bol vo mne akýsi nepokoj. Stále jasnejšie som cítil, že chcem preč z domu. Nato prišiel domov Laco Gáfrik, ktorý bol u verbistov v Nitre. Šli sme spolu na prechádzku a Laco rozprával o tom, kde je, tak plasticky a oduševnene, že som si povedal, keď on môže takto byť, prečo by som aj ja nemohol. Tak ma to zobralo, že som hneď šiel k tete, ktorá mala z Francúzska listové obálky (vtedy to bola vzácnosť) a napísal som do Nitry, či by ma neprijali. Pomyslel som si, že tam aspoň budem mať nejakých známych. Pritom som nevedel, čím chcem byť. Lenže z Nitry mi odpísali, že ma nemôžu prijať pre nedostatok miesta a poradili mi, aby som sa hlásil u nejakej inej rehole.
Už sa nepamätám, ako sa mi dostala do rúk zadná strana časopisu Saleziánske zvesti, kde bolo napísané: ,Mladíci, ktorí cítite v sebe povolanie, hláste sa u saleziánov na tých a tých adresách...’ Ešte v ten deň som napísal do Šaštína. Odpovedali mi, aby som 3. mája prišiel na skúšky do Hronského Sv. Beňadika. Na toto obdobie spomína don Beňova o trochu mladšia rovesníčka Anička, neskôr rehoľná sestra Mária, takto: “Často sme sa s Jankom stretli pri pasení kráv. Využívali sme čas a pripravovali sme sa na prijímacie skúšky. Obaja sme chceli ísť do rehole. Opakovali sme si rôzne predmety: matematiku, slovenčinu... Janko vždy rozmýšľal, ako dobre využiť čas, aby z toho bol osoh aj pre budúcnosť.
V deň skúšok bola vo Sv. Beňadiku púť a my sme tam šli večer predtým s mamou pešo. Z Prestavĺk to bolo tridsaťpäť kilometrov. Ďalšiu noc sme zasa išli nazad pešo. Po sv. spovedi, sv. omši a procesii začali sa skúšky. Kvôli nim prišiel zo Šaštína pán direktor don Sersen. Keď ma vyskúšal z predmetov, buchol ma po chrbte. (Bol som statnejšej, vypracovanej postavy, lebo som od malička ťažšie fyzicky pracoval.) Začal ma naháňať okolo stola, ale ja som sa nedal - skúšal som takticky utekať raz na jednu, raz na druhú stranu. Keď som prišiel do tohto ústavu a zložil som sa, poslali ma na dvor. Videl som tam behať chlapcov. Nikoho som nepoznal a nevedel som, čo mám robiť, tak som len v kútiku postával. Tu prišiel za mnou don Evinic a povedal: ,Čo stojíš? Prečo sa nehráš?
Literárny smer realizmus
Svetový realizmus vzniká v druhej polovici 19. storočia. Spoločensko - kultúrne pomery:
- priemyselná revolúcia v Európe
- zanikanie feudalizmu, vznik kapitalizmu
- rozvoj prírodných síl, prírodné vedy vplývajú na filozofické vedy - vzniká pozitivizmus (za skutočné pokladá iba to, čo sa dá zmyslami overiť a experimentom dokázať)
Významní predstavitelia realizmu
- Honoré de Balzac - Otec Goriot
- F. M. Dostojevskij - Zločin a trest
- Charles Dickens - Vianočná koleda
- N. V. Gogoľ - Mŕtve duše
Realizmus sa vyvíjal a má tieto fázy: opisný realizmus, kritický, socialistický realizmus (v krajinách socializmu), naturizmus (v kapitalistických krajinách - zobrazuje nahú skutočnosť).
Charles Dickens - anglická literatúra - sociálne romány: Oliver Twist, David Copperfield. V jeho dielach sa odráža:
- spomienky na detstvo (ako 10 - ročný začal pracovať v továrni)
- kritika sociálnej nespravodlivosti - obrazy nešťastných ľudí
Román Vianočná koleda: Sebecký a krutý starý mládenec Ebenezer Scrooge vlastnil firmu. Keď zomrel jeho spoločník Jacob Marley, ani sa neunúval vymazať jeho z firemnej tabule. Scroog bol chladnokrvný, starý chamtivec, nikto ho na ulici nepozdravil a každý sa ho bál, nenávidí všetkých ľudí, jediné hodnoty preňho predstavujú úspech a bohatstvo. Vianoce vníma ako ďalší stratený deň. keď sa nepracuje a muší dať svojmu zamestnancovi voľno.
V noci na Štedrý večer ho však navštívi duch jeho mŕtveho spoločníka a varuje ho pred cestou. ktorú si zvolil. Vzápätí starca navštívia ďalší traja duchovia: duch minulých. súčasných a budúcich Vianoc. Scrooge vďaka nim spomína na detstvo. sleduje obyčajné šťastie ľudí žijúcich okolo neho a má možnosť nahliadnuť aj do budúcnosti. ktorá znamená už len osamelosť a smrť v samote a zabudnutí.
Prvý duch - Duch minulých Vianoc mu ukázal niektoré výjavy. Najprv mu ukázal Vianoce u pána Fezzwiga, u ktorého sa zaúčal. Videl, ako sa všetci, aj on zabávali a boli šťastní. Zapôsobilo to na neho. Potom videl seba a svoju snúbenicu. Tá sa s ním vtedy rozišla, lebo začínal mať radšej peniaze a zisk ako ju. Videl aj ako mohol vyzerať, keby sa vtedy oženil so svojou snúbenicou. Mal by veľa detí a bol by šťastný. O chvíľu prišiel po neho druhý duch - Duch súčasných Vianoc. Ukázal mu najprv ulicu, kde robili ľudia vianočné nákupy. Potom mu ukázal večeru na Štedrý deň upisára. Jedlo mali skromné, ale chutné a všetko si spríjemnili. Po večeri nasledoval prípitok. Pripili si aj na pána Scrooga, ktorý ho zamestnával. Tento prípitok veľmi dojal Scrooga. Duch mu ukázal aj Vianoce u jeho synovca Freda. Ten sa zabával so svojou ženou a priateľmi. Smiali sa Scroogovi, ktorý povedal, že Vianoce sú podvod.
To sa už Scroog zmenil. Chcel zmeniť svoj život, chcel byť lepší. Posledný tretí duch bol Duch budúcich Vianoc. Ukázal mu, ako bude vyzerať jeho život, ak sa nezmení. Duch ho zobral na cintorín. Ukázal mu opustený náhrobok. Scroog na ňom prečítal meno : EBENEZER SCROOG. A vtedy sa Scrooge rozhodne. že už nič nebude také ako doteraz...
Scroog kúpil veľkú morku a poslal ju Cratchitovcom. Obliekol sa a išiel navštíviť svojho synovca. Ten bol veľmi potešený. Scroog sa ponáhľal do firmy, pisárovi zvýšil plat a skamarátil sa sním. Už nikdy nestretol troch duchov. Scroog sa stal lepším ako sľuboval, mal veľa priateľov a bol šťastný.
Vianočná koleda - rozprávka či duchársky príbeh - sa stala symbolom predstáv o posolstve Vianoc. Posolstvom Vianočnej koledy je, ako by mali vyzerať pravé Vianoce - šťastné, veselé, v kruhu ľudí, ktorých máme radi.
Otázky ohľadom smrti a stavu po nej znepokojujú ľudskú myseľ. Ozvali sa pri prvom pohrebe a od tých čias sú najbolestivejším výkrikom ľudských sŕdc. Veď kto by si neželal vedieť pravdu o tom, čo je po smrti? Ľudia hľadajú odpovede. Kde a kto im najdôveryhodnejšie môže odpovedať? Určite to nie je veda, ani filozofi. Pravdu nájdeme v Biblii. Biblia ako živé Božie Slovo, dáva odpoveď všetkým hľadajúcim.
Stvoriteľ v Písmach zjavuje (uvádza) nielen podstatu a pôvod človeka, ale aj jeho smerovanie po fyzickom skone. Keď budeme študovať Písmo a Jeho výpovede, nezostane v našich mysliach ani len tieň pochybností ohľadom zosnulých. Tu by sme si mali položiť otázku, prečo práve v Biblii máme hľadať pravdu. Pre mnohých je to zbytočná otázka, napriek tomu uvediem zopár pádnych dôvodov. Biblia je Božie Slovo, skladá sa z 39 kníh Starého Zákona a 27 kníh Nového Zákona. Tieto knihy boli napísané ľudskou rukou autormi, ktorí boli vedení priamo Bohom.
Za pravdy uvedené v Písmach boli ľudia prenasledovaní, mučení, zabíjaní. Biblia bola preložená do viac ako 1.280 jazykov a nárečí vyše tromi tisíckami prekladateľov. Všetci vieme, že ľudská úmrtnosť, (mortalita) je sto percentná. Práve preto aj tí najväčší ateisti, majú vo svojom vnútri pochybnosti, či nádej, že smrťou sa nič nekončí. O tejto pravde som presvedčený a ten, kto tvrdí opak klame sám seba.
Biblický materiál, bol v minulých rokoch ťažko dostupný, po uvoľnení cenzúry sa na trh dostalo množstvo publikácií, ktoré sa touto problematikou zaoberali, no nie vždy na biblickom základe. Niet sa čo diviť, diabol, ktorý je „kniežaťom“ tohto sveta je dokonalý imitátor, (aj keď z časti obmedzený Bohom). Tým sa vierohodnosť spomínaných publikácií značne obmedzila, u neveriacich pôsobili iné vedecké vysvetlenia veľmi fundovane, a tým náš starý známy „satan“ získava čo raz viac ľudí na svoju stranu, ľudí odvracajúcich sa od Boha a Pravdy. Väčšina svetských prác sa témou "čo je po smrti" zaoberala iba okrajovo, v rámci horoskopov, úvah, sci-fi a pod. Výklad, vysvetlenie na základe Biblie, sa na trhu neobjavilo.
Kazatelia tento veľmi dôležitý materiál týkajúci sa posmrtného života pri kázaní evanjelia využívajú nedostatočne. Nič tak človeka neutvrdí v správnom smerovaní, ako istá budúcnosť, nič tak človeka neprivedie k zamysleniu ako reálna hrozba zatratenia, trestu po smrti. Vždy sa pociťovala potreba knihy, ktorá by sa venovala výlučne tomuto predmetu. Knihy, ktorá by bola dosť prijateľná a zrozumiteľná, ktorá by poskytovala detailný prehľad tomu, kto by rád poznal učenie Biblie v týchto otázkach.
Milióny ľudí sa radi nechávajú manipulovať a tak sa napokon stáva, že vlastne v dobrej viere v pravdu a učenie charizmatických osôb sa rútia cestou zahynutia. Tu sa mlčať nedá. Preto Vás prosím, aby ste ďalšie riadky čítali s vedomím, že boli napísané v láske a s pokojom v srdci, s porozumením pre hľadajúcich a blúdiacich. Teraz prikročme k Biblii a poznávajme čo učí o mŕtvych.
Písma zreteľne dokazujú, že človek má dve odlišné podstaty. Hmotnú, teda fyzické telo, a duchovnú, teda dušu a ducha.
Jób 32:8 Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými.
Zachariáš 12:1 Bremä slova Hospodinovho na Izraela. Hovorí Hospodin, ktorý roztiahol nebesia a založil zem a utvoril ducha človeka v jeho vnútornosti.
Matúš 10:28 A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.