Prvých dvanásť veršov tvorí tzv. propozíciu. Po propozícii v epose nasleduje vzývanie Múzy, resp. Múz. V tejto kantike sa básnik obracia priamo na Féba (Apolóna) nielen preto, že pristupuje k poslednému dielu, k tretej časti svojho diela, ale i k látke najnáročnejšej (adj. ‚posledný‘ tu má i tento význam), Danteovskí bádatelia vidia v prvom verši tejto tercíny echo Vergiliovho prvého verša z poslednej eklogy jeho Bukolík: „Tú už posľednú Aretúzo dopusťi mi prácu“.
„Preniká sláva Hýbateľa sveta / cez celý vesmír...“ - Boh je tu poňatý aristotelovsky ako prvý hýbateľ vesmíru. Nebom, kde skvie sa číre svetlo (sláva) vo vrcholnej miere, sa rozumie Empyreum. Toto slovo gréckeho pôvodu znamená ‚ohnivý‘ a Dante v liste Cangrandemu vysvetľuje ho takto: „A nazýva sa Empyreum preto, že toto nebo celé plápolá ohňom jeho žiary...“
„Ó, dobrý Fébus, ku poslednej práci...“ - Po propozícii v epose nasleduje vzývanie Múzy, resp. Múz. K Múzam sa obracal Dante v prvých dvoch kantikách. V tejto kantike sa básnik obracia priamo na Féba (Apolóna) nielen preto, že pristupuje k poslednému dielu, k tretej časti svojho diela, ale i k látke najnáročnejšej (adj. ‚posledný‘ tu má i tento význam), Danteovskí bádatelia vidia v prvom verši tejto tercíny echo Vergiliovho prvého verša z poslednej eklogy jeho Bukolík: „Tú už posľednú Aretúzo dopusťi mi prácu“.
„Jeden vrch dosiaľ z parnaských dvoch svahov / mi dostačil...“ - Dosiaľ stačilo Dantemu vzývať Múzy, sídliace podľa antických bájí na vrchole Parnasu, nazývanom Nisa; teraz musí uprieť zrak aj na druhý vrchol s menom Cirra, pokladaný za sídlo boha slnka Féba (Apolóna) a vodcu Múz. Dante dva vrcholy Parnasu poznal aj z Lukánových Pharsalií.
„... jak keď si vyhral nad Marsyom rvavým...“ - Satyr Marsyas sa odvážil vyzvať Apolóna na súťaž v hre na flautu. Po prehre ho boh priviazal k stromu a stiahol z kože. Dante pri vzývaní Múz v Očistci uvádza podobný príklad potrestanej pýchy, za ktorú vyzývateľky boli premenené na straky.
„... z tej rastliny, čo bola ti tak drahá.“ - Čiže z vavrínu. Apolónovi táto rastlina bola drahou preto, že sa na ňu (podľa Ovidiových Premien) premenila víla Dafné (po grécky „Vavrín“), do ktorej sa - zasiahnutý ostrou Kupidovou strelou - nešťastne zaľúbil.
„Tak zriedka dnes si, otče, brať už mieni / cisár či básnik pre triumf z jej krásy...“ - O vavrínovom venci ako ozdobe víťazných cisárov a básnikov vedel Dante už zo Statia, ktorý o vavríne vraví v Tebaide aj Achilleide („vatumque ducumque... laurus“; „vavrín... i veštcov i vodcov“). Po vavríne túžil i Petrarca (meno jeho lásky ‚Laura‘ v preklade značí ‚Vavrínka‘), ktorý ním bol korunovaný na Kapitole; v jednom zo sonetov označuje vavrín ako „Strom víťazstva a triumfu a slávy, / čo cisárom a pevcom skladáš chválu“.
„...nech odvetia mi z Cirry.“ - Cirra je potaliančený tvar Kirrhy, druhého vrcholu Parnasu, na ktorom sídlil sám Fébus (Apolón), kým na vrchole prvom, na Nise, bývali Múzy. Tu sme kvôli presnému rýmu ponechali taliansky tvar v mene vrchu. Inak, Kirrhou sa menoval i delfský prístav, taktiež zasvätený Apolónovi, pravda, z kontextu je zrejmé, že Dante má na myslí „druhý vrchol“ Parnasu, spomínaný už vo v. 16.
„Vychádza ľuďom z rozličného kraja / veľsvetlo sveta...“ - Po propozícii námetu a po vzývaní (invokácii) nasleduje ako v prvom speve Očistca i tu rozsiahla a zložitá astronomická perifráza, ktorou básnik označuje čas svojho stúpania k nebu z pozemského raja. Veľsvetlo sveta je slnko. Štyrmi kruhmi sa podľa najprijateľnejších výkladov rozumejú rovník, slnečná dráha, ekliptika a poludník. Prvé tri kruhy pretínajú štvrtý a utvárajú tak tri kríže. Podľa najstarších komentátorov všetky tieto znaky dovedna symbolizujú sedem cností. „Lepšou hviezdou“ je súhvezdie Barana, s ktorým je slnko v konjunkcii za jarnej rovnodennosti a s ním sa dáva na „šťastnejšiu“ čiže jarnú dráhu. Toto súhvezdie pokladali v stredoveku za plodivé a oživotvorujúce.
„A takmer taký prah tu obzor delí / na noc a deň...“ - Slnko, ktoré vychádza z rozličných „prahov“, z rozličných brán v rozdielnych častiach roka, svojou dráhou delí tu obzor takmer ako za jarnej rovnodennosti; „takmer“ preto, lebo je už niekoľko dní po nej. Keďže na južnej pologuli, kam situoval Dante pozemský raj, je práve poludnie, na protiľahlom bode severnej pologule, kde leží podľa básnikovej predstavy Jeruzalem, je práve polnoc. Práve preto „tmavší od večera zrieť jeden pól“ (čiže pól severný) a „druhý celý biely“ (pól južný). Oči Beatrice mieria k slnku vľavo, teda opačne, ako oči ľudí vidia slnko na severnej pologuli.
Hyperbola Beatricinho pohľadu, prenikavejšieho nad orlí zrak (v stredoveku bol rozšírený názor, že orlice privykali svoje mláďatá hľadieť do slnka; pozri Raj XX, v. 31-32), je súčasne prípravou na Danteho let k hviezdam. A to nielen samotným motívom vtáka, vystupujúceho k najväčším výškam, ale práve motívom prenikavého pozerania, správneho „videnia“, ktoré v Danteho chápaní predchádza i samu lásku.
„Veľa sa smie, čo nie je dovolené / tu našim zmyslom...“ - V Danteho odbočeniach príslovka „tu“ označuje miesto na zemi, kým „tam“ sa vzťahuje na dané miesto jeho fiktívnej púte. Verše 56-57 sú „echom“ veršov z Očistca.
„A sťaby deň sa zrazu zdvojnásobil... jak keď sa Glaukos pri chutnaní trávy / menil...“ - Bájny rybár z Boethie, Glaukos, všimol si, že ulovené ryby, len sa dotkli dákej zvláštnej trávy, začali sa kĺzať naspäť do mora. Keď v údive sám ochutnal z tej trávy, pocítil tiež túžbu ponoriť sa do hlbín, kde sa stal jedným z najmocnejších morských bohov. Tento motív prevzatý z Ovidia poslúži ako príprava Dantemu hneď pri neďalekom obraze tak mohutného nebeského svetla, že nemožno k nemu prirovnať ani tie najobrovskejšie jazerá. Svetlo prirovnané k vode sa objaví ešte pri vstupe do Empyrea.
„Či som, ó, Láska...“ - Tieto tri tercíny sú určitým druhom odbočky k času, v ktorom Dante-autor píše tieto verše. Totiž, ako vysvitá z ďalších tercín a najmä z Beatricinej reči v nich, Dante ako dramatická postava skladby ešte nevie, že stúpa k tzv. sfére ohňa, umiestnenej pod nebom Luny. Verše 73-75 sú alúziou na Bibliu, ktorou sa básnik vracia k rozhovoru s Vergiliom v II. speve Pekla. „Súladom“ sa rozumie nielen harmónia jasu, ale i zvuku, tzv. „hudby sfér“.
„A tá, čo zná mi vnútro do litery...“ - Až Beatrice upozorní Danteho-postavu, že už nie sú v pozemskom raji na vrchole Očistca, ale že sa blížia k sfére ohňa, ktorú Dante-básnik naznačoval slovami „žiar“ vo v. 79 a 86 (v ňom ho metaforicky prenáša do svojho vnútra).
„... jak vládzem stúpať cez tie ľahké hmoty. V tom poriadku sú veci v svete celom...“ - Tieto tercíny sú rozvedením a exemplifikovaním prvej tercíny zo začiatku spevu. Inštinkt ženie veci i tvory k rozličným cieľom, „prístavom“. Oheň sa dvíha nahor k svojmu „bydlu“, ktoré súdobá veda videla vinúť sa „pozdĺž neba luny“; každý druh zveri sa správa podľa osobitného inštinktu a zem sa drží pohromade podľa zákona príťažlivosti. Prirodzenou náklonnosťou sa vyznačujú nielen nižšie druhy stvorenstva, ale i tvory, „čo um a lásku majú“.
„... v ňom krúži to, čo najviacej sa náhli. A doň, jak v miesto predurčené strele... A podobne, jak z mrakov vídať častý / oheň sa zniesť...“ - Blesk, ktorý je ohňom, a teda podľa svojej povahy by sa mal vznášať nahor (podobne ako ľudská prirodzenosť), nezriedka šľahne nadol strhnutý zemskou príťažlivosťou. O prirodzenom „sklone“ ohňa hovorí Dante už v obraze, ktorým prirovnáva k nemu zaľúbeného ducha.
„... sledovať loď, čo pláva si a spieva...“ - Prirovnanie básnika a tretej kantiky (Raja) k spievajúcej lodi je rozvinutím úvodného obrazu z Očistca („Na lepšiu plavbu plachty dvíha hore / čln môjho ducha...“).
„Loď brodí dosiaľ nedotknuté vody... Vy nemnohí...“ - Chlebom anjelov sa myslí múdrosť. Dante hovorí o tom v Hostine: „Všetci ľudia od prírody túžia po vedení, no mnohí z rozličných príčin sú pozbavení tejto najvznešenejšej dokonalosti...“ - „Šírymi sláňami“ je, pochopiteľne, more, ktoré sa v origináli označuje priamo „šírou soľou“ (l’alto sale); je to metonymia prevzatá z Horatiovej 17. epódy, ktorá má v 55. verši presne to isté slovné spojenie „alto sale“: ‚Čo leješ prosby v moje uši zavreté? / Hluchejšie nie sú k stroskotancom skaliská, / čo zimný Neptún v šírej soli bičuje...‘.
„Tí slávni, ktorí vykonali jazdu / do Kolchidy...“ - Argonauti pod vedením bájneho kráľa Jásona (Iázona), plaviaci sa za zlatým rúnom do Kolchidy. S prehumanistickými sympatiami spomína Dante tohto hrdinu už v pekle („Aký to kráľ! Vždy ešte kráľ v tom hyde! / Jáson je to, čo cez úklady temné / predsa len urval rúno na Kolchide.“). A loď Argo uvedie i v jednom z vrcholných bodov svojej básnickej vízie, v XXXIII. speve Raja. Báj poznal Dante z Ovidiových Premien. Jeho verše mieria na skrotenie „oceľonohých býkov s ohnivým dychom“ a „sejbu dračích zubáľov“.
„... a hádam na čas, aký šípu stačí / doraziť v cieľ...“ - Náramnou rýchlosťou, ale ešte predsa merateľnou zemskými prostriedkami, prekoná Dante vzdialenosť zo sféry ohňa, kde si po slovách Beatrice uvedomil ako dramatická postava, že už nie je na pôde pozemského raja umiestneného na vrchole Očistcovej hory, ale že skutočne „stúpa medzi hviezdy“ (pozri predošlý spev, v. 91-93), k samotnému Mesiacu (k nebu Luny) čiže k „prvej hviezde“.
„Ak bol som telom...“ - Pozri predošlý spev, v. 73-81 a pozn. k nim. - Svätou podstatou je Kristus. Tento motív sa znovu objaví v XXXIII. speve Raja.
„... na spôsob prvých právd...“ - O prvých pravdách ako „prvom poznávaní“ hovorí Danteho Vergilius: „Odkiaľ však prvé poznávanie plynie, / to nevie nik...“.
„No zjavte mi, čím sú tie temné škvrny / na tomto tele...“ - Škvrny na mesiaci si vysvetľovali ľudia v Taliansku ako obraz Kaina, odsúdeného do vyhnanstva na Mesiac, aby večne nosil tŕnie. Týmto obrazom zavŕšil Dante dvadsiaty spev Pekla s odsúdenými veštcami a veštkyňami („Ale už poď, bo Kain s tŕním kynie...“).
„No vrav, čo ty sám vidíš pod škvrnami.“ - Danteho odpoveď na Beatricinu otázku je známa už z jeho spisu Hostina a opiera sa o Averroesovu hypotézu z diela O podstate sveta. Podľa nej Dante vysvetľuje, že tieň na mesiaci „nie je nič iné ako riedkosť jeho telesa, na ktorej sa slnečné lúče nemôžu zastaviť a odraziť ako na ostatných jeho častiach". Za tento Averroesov názor (vychádzajúci z Aristotela) musí teraz Dante ústami Beatrice v ďalšom jej výklade urobiť sebakritiku. Jej dlhá doktrinálna partia sa delí na dve takmer rovnaké časti; v prvej (v. 64-105) bude vyvracať predošlý nesprávny názor a v druhej (v. 106-142) ho bude objasňovať, vysvetľovať a potvrdzovať.
„Tam v ôsmej sfére mnoho hviezd vám žiari...“ - V ôsmej sfére, nazývanej nebom stálic („il cielo delle stelle fisse“), do ktorej Dante vstúpi na konci XXII. spevu Raja a z ktorej vystúpi v XXVII. speve (v. 99), obsahuje množstvo najrozmanitejších hviezd. Beatrice síce netvrdí, že by riedkosť a hustota nemali určitú úlohu, ale pokladá ich rozdiel za nedostatočný, aby vysvetlil mnohorakosť hviezd (a podobne i mesačných škvŕn), lebo podľa Averroesa by sa zúžilo množstvo „tvárnych princípov“ iba na tento jediný (väčšiu či menšiu hustotu hmoty). Každá zo stálic má rozličnú silu, ktorou vplývala - podľa stredovekých predstáv - na zem a jej obyvateľstvo; preto podľa Beatrice musia byť tieto rozdielne sily aj „plodom“ rozličných tvárnych princípov. Dante vo svojom spise O polohe a forme vody a zeme, písanom počas skladania Raja, tvrdí: „... princípov tvárnych!
„Ak by, jak mieniš, riedkosť menej vzhľadný / tieň tvorila...“ - Ak by tiene na Mesiaci boli dôsledkom väčšej či menšej hustoty, potom podľa Beatrice sú dve možnosti: buď by bol Mesiac všade dostatočne riedky („hladný po svojej látke“) a v tom prípade by pri zatmení Slnka mali ním presvitať slnečné lúče; buď by sa husté a riedke vrstvy striedali v ňom tak („v objeme by aj Mesiac zmieňal listy“), ako chudosť a tučnosť v ľudskom tele.
„Problému tohto pri pokuse zbaví / ťa skúsenosť...“ - Poňatie, že skúsenosť je základom ľudských znalostí a umení, je odvodená od Aristotela. Domnievame sa, že jej prirovnanie k „zdroju“ a z toho plynúce prirovnanie odvetví vedy k „riavam“ vyviera zo základného obrazu z predošlého spevu, v ktorom svetlo (a v prenesenom význame i poznanie) sa pripodobňuje k vodám (preto i sám Dante sa prirovnáva k rybárovi Glaukovi, premenenému na božstvo mora; I, v. 67-69).
„Noc nie tak prudkú, ako z tých dvoch zblízka... Vovnútri neba, v jeho večnom mieri, / sa točí telo...“ - Čiže v Empyreu, v nebi nehybnom, najvyššom, sa točí deviate („krištáľové“) nebo, tzv. Prvý hýbateľ, od ktorého preberá pohyb celý vesmír. Hneď ďalšie nebo, čo má hviezdy všade... - Nebo ôsme, tzv. nebo stálic (pozri v. 64-66), ktoré rozdeľuje „bytie“, najuniverzálnejšiu silu ešte neodlíšenú, nerozdelenú, prijímanú z deviatej sféry - na jednotlivé špecifické sily. Z tohto neba zostupujú sily na sústavu siedmich planét a z nich až na zem. O usporiadaní vesmíru podľa Danteho predstavy pozri v Raji najmä spevy XXVIII. Pre moc a pohyb týchto svätých kruhov... Rozličná sila rozlične je spätá / s prevzácnym telom... ... zmiešaná sila cez to telo svieti... - Podľa Beatrice rozdielna sila.
Dante Alighieri a jeho Božská komédia
Prvý spev Raja je komplexným úvodom do tretej časti Božskej komédie. Dante v ňom využíva rozsiahle metafory, symboliku a odkazy na antickú mytológiu a filozofiu, aby pripravil čitateľa na cestu do najvyšších sfér duchovného poznania. Vzývanie Apolóna, astronomické perifrázy a vysvetlenie podstaty svetla a poznania sú kľúčové pre pochopenie celého Raja.
Ilustrácia k prvému spevu Raja od Gustava Dorého
| Motív | Symbolika |
|---|---|
| Sláva Hýbateľa sveta | Boh ako prvotný zdroj pohybu a existencie |
| Vzývanie Féba (Apolóna) | Inšpirácia a božské vedenie pre náročnú úlohu |
| Dva vrcholy Parnasu | Múzy (Nisa) a Apolón (Cirra) ako zdroje inšpirácie |
| Astronomická perifráza | Čas a miesto Danteho stúpania k nebu |
| Škvrny na Mesiaci | Otázka podstaty vesmíru a božieho stvorenia |