Zohor Kláštor Benediktínov: História a Význam

Obec Štôla, situovaná v prekrásnom prostredí podtatranských lesov, má bohatú a zaujímavú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. Jej vznik je úzko spätý s benediktínskym kláštorom, ktorý na tomto území existoval už v 14. storočí.

Počiatky Obce: Od Kláštora k Šoltýstvu

História Štôly sa začala písať na mieste, kde kedysi stál benediktínsky kláštor. Ten patril pod cisterciacke opátstvo v Spišskom Štiavniku. Podľa písomností uložených v Spišskej Kapitule, bol kláštor postavený v roku 1314 grófom Botysom a grófmi Frohlingom z Veľkej a Gottschalkom z Matejoviec.

Gróf Botys získal toto územie od uhorského kráľa Belu IV. za sprevádzanie vo vojne proti českému kráľovi Otakarovi II. Územie bolo vtedy súčasťou divokých a hlbokých podtatranských lesov nazývaných „Chetene“, čo znamenalo pusté, neobývané územie.

Comes Botyz bol poverený priviesť na toto územie kolonistov v roku 1270. V roku 1279 odstúpil časť územia grófom Frohlingovi a Gottschalkovi. Ostrihomské biskupstvo dalo súhlas na výstavbu kláštora a osadilo ho rádom benediktínov, ktorí sa mali starať o duchovné potreby obyvateľov Batizoviec, Mengusoviec a Gerlachova.

Kláštor bol priestranný a vkusne postavený s kamenným stĺporadím. Niektoré časti stĺporadia sa našli pri rekonštrukcii domu Pavla Jurču v lete roku 2000 a sú uložené v budove Obecného úradu v Štôle.

Kláštor bol krátko po svojom vzniku vylúpený zbojníckou skupinou a opustený. Znovu bol obnovený v roku 1319.

Kláštor finančne podporovali potomci grófa Botyza, rod Mariassovcov a spišskosobotský gróf Eberlaus, ktorý kláštoru daroval tristo katastrálnych jutár neobrobených pozemkov, na ktorých vznikla terajšia obec Štôla. Počas husitských vojen okolo roku 1436 kláštor vyhorel a už nebol obnovený.

Kláštor ostal pustý až do roku 1526, kedy ho Mariassovci dali rozobrať a z jeho časti vystavali v Batizovciach starý horný kaštieľ a evanjelickú faru.

Predchodcami dnešných obcí Batizovce, Mengusovce, Gerlachov a Štôla boli tzv. „šoltystvá“, čo boli osady drevorubačov - budúcich sedliakov. Títo drevorubači klčovaním a pálením získavali poľnohospodársku pôdu. Na čele každej osady stál vedúci, ktorý sa nazýval „šoltýs“, neskôr nazývaný aj lokátor. Jeden a ten istý „šoltýs“ mohol byť zakladateľom aj viacerých usadlostí. „Šoltýsmi“ Štôly boli gróf Goottschalk a gróf Frohling.

Tak vznikli súčasné obce Batizovce okolo roku 1264 (1279), Gerlachov okolo roku 1326 (1318), Mengusovce okolo roku 1328 (1350) a Štôla okolo roku 1330. Šoltýstvo sa dedilo z otca na syna a zaniklo až v 16. storočí, kedy správu obcí prevzali volení richtári alebo richtári menovaní zemepánom.

Pri svojom vzniku roku 1330 dostala obec názov Stoly. Jej prvý názov z roku 1314 však bol: „Cella beatea Virginis“.

Názov Štôla má dve verzie. Môže byť odvodený od banskej činnosti „stollen“ - Štôlňa, t.j. baňa, alebo od výrazu „stola“, čo bola daň odvádzaná kláštoru.

Vývoj Počtu Obyvateľov a Domov

V roku 1787 mala Štôla 17 domov a 142 obyvateľov, v roku 1828 24 domov a 178 obyvateľov.
Podľa sčítania ľudu v roku 1869 mala Štôla 216 obyvateľov, v roku 1880 206 obyvateľov, v roku 1890 218 obyvateľov, v roku 1900 233 obyvateľov, v roku 1910 280 obyvateľov, v roku 1921 276 obyvateľov, v roku 1930 281 obyvateľov, v roku 1940 355 obyvateľov, v roku 1948 320 obyvateľov.

Hustota obyvateľstva na Slovensku.

Kláštor v Štôle a Jeho Význam

Vieme, že dlhoročným priorom kláštora v Štôle bol prior menom Tyhll. V roku 1338 bol priorom kláštora Conradus a v roku 1412 bol priorom Nicolaus. Kláštor v Štôle ležal severne od terajšej cesty, vedúcej z obce na cintorín a západne potoka Suchá voda, (dnes Hágansky potok), ktorý preteká obcou - nad prvým mostom. Doteraz sa nazýva toto miesto „Na kláštori“.

Po husitských nepokojoch kláštor bol postupne rozobraný. Pôvodné štôlske drevenice, mali prevažnú časť muriva z ruín štôlskeho kláštora. Snáď poslednou zachovalou verejnou pamiatkou z kláštora je drevená zvonička s dvojkrížom a bronzovým zvončekom, stojaca pred jednou z posledných dreveníc v obci, postavenej v roku 1934 Jánom Jurčom z Vyšnej.

Mapa okresov Starej Ľubovne.

Zvonička, ktorá je dnes už len historická pamiatka, až do konca 2. svetovej vojny v roku 1945 bola živou súčasťou obce. Kým nebol postavený evanjelický kostol v roku 1870, slúžil zvonček zvoničky na zvolávanie evanjelických bohoslužieb, ktoré sa konali po domoch. Taktiež nočný strážnik, tzv. Ku kláštoru patril aj Sad, ktorý sa tak nazýva dodnes a je položený od cintorína východným smerom k obci. Súčasťou Sadu až doteraz sú medze porastené slivkami, ktoré prežili niekoľko stáročí a sú dodnes ovocinárskou raritou. Severne nad kláštorom bolo niekoľko rybníkov na chov pstruhov, ktorých násypy boli zreteľne zachované až do tzv. kolektivizácie poľnohospodárstva a výstavby rodinných domov nad dnešnou požiarnou zbrojnicou. Dodnes je dobre viditeľný val rybníka za potokom vedľa hasičskej zbrojnice.

Obraz Obce v 19. Storočí

V čase vyhotovenia prvej katastrálnej mapy, okolo roku 1869, mala obec Štôla 24 domov vrátane školy, mlyna a pastierne. Pôvodné domy boli obyčajné zrubové drevenice, ktoré spravidla obývali štyri alebo dve rodiny. „Štvordom“ pozostával zo spoločného pitvora, ktorý zaberal strednú vnútornú časť domu a bol vstupným priestorom do obývacích izieb. Z pitvora sa vchádzalo do jednotlivých obývacích izieb. Teda každá rodina mala k dispozícii jednu obývaciu izbu, ktorej súčasťou bola murovaná alebo kachľová pec, niekoľko postelí, aj skladacích (tzv. „trakačky“), ďalej to bola lavica, stôl a pod povaľou zavesená drevená žrď, slúžiaca na uloženie oblečenia počas spánku. Izby boli obyčajne vybavené tzv. jamou na zemiaky. Bola to jama pod dlážkou izby, zakrytá dreveným poklopom, kde sa zo zemiakových pivníc doniesli dva až štyri vrecia zemiakov, aby boli poruke gazdinej. Murovaný sporák, slúžiaci na varenie mala každá rodina svoj a sporáky boli umiestnené v pitvore. Boli stavané tak, že sa dalo variť aj nad otvoreným ohňom. K tomu účelu slúžila železná trojnožka, tzv. „drajfus“, na ktorú sa nad otvorený oheň umiestnil obyčajne liatinový hrniec, v ktorom sa varil pokrm. Zvláštnosťou týchto sporákov bolo, že nemali komíny, ale dym zo sporáka stúpal voľne do priestoru strechy, ktorú pokrýval drevený šindeľ a odtiaľ špárami v streche a na jej priečelí dym vychádzal von. Ako palivo sa používalo výlučne drevo. Jedinečnou výhodou týchto sporákov bolo, že stúpajúci dym slúžil na údenie a konzervovanie najmä bravčového mäsa a slaniny, zavesenej pod strechou nad stúpajúcim dymom. Súčasťou pitvora bola spoločná murovaná pekárna pec, ktorá slúžila všetkým rodinám, bývajúcim v dome. Do pitvora sa vchádzalo spoločnými dverami. Dvere proti otvoreniu boli zvnútra zabezpečené dreveným padacím uzáverom, ktorý sa dal zaistiť proti otvoreniu dverí zvonku. Dvere sa z vonkajšej strany otvárali ľanovou tkaničkou, ktorá bola zachytená na drevený uzáver a vyvŕtaným otvorom v dverách bola vyvedená von.

Podobne boli postavené aj zrubové dvojdomy, niektoré aj s pristaveným „dufartom“, ktorý mali široké vráta a slúžil ako prístrešok na povozy a hospodárske náradie. Z dufartu sa vchádzalo do pitvora a z pitvora do obývacích izieb. Samozrejme, že ku každému gazdovskému domu prislúchali aj ďalšie hospodárske budovy. Takže ku gazdovstvu patrila maštaľ, stodola na uskladnenie zožatého obilia a po jeho vymlátení slamy a ďateliny, ďalej to bol „počop“, ktorého prízemná časť slúžila na uskladnenie a rúbanie dreva a časť podkrovia na uskladnenie sena. Prakticky každý gazda mal aspoň jeden alebo dva šopy (senníky) na lúkach nad dedinou, kde sa usušené seno uskladnilo a domov sa doviezlo až v zime po skŕmení sena uskladneného doma. Zvláštnymi gazdovskými staviskami boli tzv. „hlemajzy“.

Boli to vlastne sypance na zrno postavené spôsobom dreveného zrubu, ktorý bol proti požiaru zabezpečený tak, že zvonku aj zvnútra bol ohádzaný silnou vrstvou hliny, ktorá slúžila ako izolácia proti požiaru. Aj podstrešný krov bol taktiež zrub ohádzaný hlinou. Na krove bola uložená šindľová strecha takým spôsobom, že pri požiari sa horiaca strecha špeciálnymi hákmi ľahko dala strhnúť a tak sa zabránil, aby oheň poškodil vonkajšiu a tým menej vnútornú časť hlemajzu. Okrem uskladnenia obilia hlemajz slúžil aj na uskladnenie šatstva, obuvi, potravín a pod. Na obvode zrubu hlemajza, obyčajne u zárubne dverí, bol ponechaný malý otvor pre mačky, ktoré otvorom mali do hlemajzu prístup a čistili vnútro hlemajzu od myší. Hlemajz obyčajne stavali a užívali spoločne dvaja, či viacerí vlastníci.

Štôla Ako Súčasť Feudálneho Systému

Vlastníctvo pôdy na Slovensku.

Štôla vznikla na základe kolonizácie po tatárskom vpáde po roku 1241. Pri zakladaní sedliackych usadlostí, neskorších obcí, stál na čele takzvaný „šoltýs“, obyčajne človek vyššieho postavenia, ktorý sa so zemepánom dohodol na skultivovaní určitého pustého územia. V našom regióne to bol les. V čase kolonizácie a nejaký čas po nej nejestvovalo poddanstvo.

Kolonizátor - sedliak, bol slobodným človekom a keď plnil svoje záväzky voči zemepánovi mohol sa slobodne sťahovať. Kolonisti-sedliaci vlastnili obyčajne usadlosť + záhradu + malú časť pôdy (intravilán). Pôda mimo usadlosť (extravilán), nebola ich vlastníctvom. Mali k nej len zmluvný vzťah. Okrem vrstvy slobodných sedliakov a otrokov tu bola ešte málopočetná vrstva želiarov.

Želiari boli asi sedliaci, ktorí prišli na usadlosti po kultivácii pôdy a tak obyčajne bývali v cudzej usadlosti a k dispozícii mali len intravilán. Chotár usadlostí tvorili intravilán + extravilán + lesy a pasienky (dnešné urbárske pozemky). Usadlosti - obce, najmä v horských oblastiach, vznikajúce skôr, mali obyčajne väčší extravilán, ako „mladšie“ obce.

Štôla bola vtedy založená tzv. „šoltýskou kolonizáciou“. To znamenalo, že sedliaci-kolonisti boli počas 17 rokov od začiatku kolonizácie oslobodení od poplatkov za užívanie pôdy. Počas týchto rokov sa odvádzal len „desiatok“ pre cirkev. Po 17 rokoch sa odvádzal poplatok zemepánovi a to 1 pondus striebra za každý lán a 6 denárov, ktoré sa odvádzali grófom Gottshalkovi a Frohlingovi a k tomu desiatok pre cirkev. Okrem odvádzania poplatkov a naturálií boli tu ešte robotové povinnosti. Na robotách sa pracovalo „od slnka do slnka“, čiže od východu do západu slnka. V našej oblasti to bolo asi 90 dní záprahovej roboty a 160 dní ručnej roboty za rok pre jednu usadlosť.

Postupne šľachta a zemepáni získali výkonnú a súdnu moc a postupne okliešťovali „slobodu“ sedliakov, až nakoniec sedliaci aj s bývalými otrokmi splynuli v triedu poddaných, bez možností slobodného pohybu a boli pripútaní k pôde a jej vlastníkovi.

Zrušenie Poddanstva a Urbár

Aj keď zrušenie poddanstva cisárom Jozefom II. v Rakúsku bolo v roku 1781 a v Uhorsku, kde politicky a územne patrilo aj Slovensko, v roku 1785, trvalo ešte viac ako 60 rokov, kým poddanstvo bolo zrušené aj fakticky. Poddaní sa stali skutočne slobodnými až zákonom platným od 1. 11. 1848. Tento zákon učinil poddaných nielen slobodných, ale získali do vlastníctva aj pôdu, ktorú mali v prenájme, bez nároku odškodniť zemepánov. Ten istý zákon zrušil aj povinnosť odvádzať desiatok cirkvi. Zrušenie poddanstva znamenalo aj slobodu sťahovania, výber povolania, právo dedenia.

Názov „urbár“ pochádza z maďarského „úr bér“ = panská mzda. Zákonom z 18. 3. 1848 a Urbárskym patentom z 2. 3. 1853 vznikla povinnosť vtedajším zemanom vyčleniť bývalým poddaným - urbarialistom, ktorí mali pred rokom 1848 usadlosť v jednotlivých obciach, zo svojho lesa a pasienkov ležiacich v chotároch jednotlivých obcí, zlomok do výšky 1/16 z výmery tejto pôdy. Tak vznikli urbárske lesy a pasienky.

Zaujímavé je, že po tejto novej administratívno-organizačnej zmene, bola pôda ďalej vedená na pozemno-knižných vložkách, kde čísla parciel nie sú identické s katastrálnou mapou. Až v nedávnej minulosti sa začali zavádzať tzv. Výmera pôdy sa postupne menila počtom dedičov, ženbou a výdajom, kúpou a predajom.

Zdá sa, že rodiny žijúce v susedných obciach: Gerlachov, Batizovce, Mengusovce dostali na rodinu oveľa väčšiu výmeru pôdy ako Štôlania. Pri zhotovení prvých katastrálnych máp, okolo roku 1869, bola výmera štôlskeho katastra cca 1957 hektárov. Najväčšiu výmeru vlastnil gróf Mariássy - 1285 ha a gróf Renner 390 ha. Do katastrálneho územia Štôly patrili lesy: Smrekovec, Osterva, Belovo, Zapravené, Poľany: Peklo, Osterva. Hory: Železné vráta, Osterva, Klin, Ostrá skala. Osady: Mostky, Hágy. Jazerá: Rybie pleso, Zamrzlé pleso.

Traduje sa, že pomenovanie Štôla dostala obec pre plat a naturálie, ktoré občania povinne odvádzali rádu Benediktínov.

Hospodárstvo a Rozvoj v 20. Storočí

Hospodárska situácia sa začala lepšiť po roku 1930. V roku 1934 začala firma Baťa s výstavbou fabriky vo Svite, ako aj s výstavbou samotného mesta. Okolo roku 1936 sa začalo s výstavbou cesty Lučivná - Vyšné Hágy. V decembri roku 1938 bola cesta dokončená. Náklad na cestu činil okolo 3 miliónov vtedajších korún.

Administratívna správa výstavby cesty mala sídlo v dodnes stojacej drevenej budove, položenej poniže Križanovho zrubu. Pozemok na ňu poskytol hoteliér Pavlát, ktorý po skončení výstavby cesty získal budovu do vlastníctva. Za účelom ubytovania robotníkov pracujúcich na výstavbe cesty vznikla pri potoku Suchá voda.

tags: #zohor #klastor #benediktinov