Český kardinál František Tomášek sa pravidelne zasadzoval za náboženskú slobodu. V apríli uplynulo 35 rokov od najväčšej podpisovej akcie v ČSSR, ktorá mala rozšíriť priestor slobody a nakoniec sa z nej stala najväčšia podpisová akcia vo východnom bloku.
František Tomášek
Život a Pôsobenie Kardinála Tomáška
História hodnosti kardinála sa takmer zhoduje so začiatkami rímskeho kresťanstva. Kardináli boli už vtedy najdôležitejšími spolupracovníkmi rímskeho biskupa. Spočiatku boli kardináli poradcami a spolupracovníkmi pápeža v službe tzv. "tituli" mesta Ríma, ako sa vtedy nazývala farnosť.
Úloha a postavenie kardinálov sa formovali postupne. Pôvodne neboli výhradní voliči pápeža, rímskeho biskupa. Od roku 1059 sú kardináli výluční voliči pápeža. Tu začína výsadné postavenie kardinálov ako voličov pápeža.
Pápež Alexander III. ustanovil vo svojej konštitúcii Licet de vitanda discordia z 19. marca 1179, že na úspešné zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina voličov, pričom voľba už bola výlučne v kompetencii kardinálov, čo sú ustanovenia platné dodnes.
Podpora Náboženskej Slobody
V roku 1987 ho zaujal list kardinála Tomáška. Kardinál Tomášek napísal v pondelok 4. januára 1988 historický list, ktorým podporil podpisovú akciu Augustína Navrátila a vyzval na jej podpisovanie. Následne pokračoval apelom.
Slovenská tajná cirkev pripravovala koncom roka 1987 vlastnú podpisovú akciu. „Keď sme dostali kópiu listu kardinála Tomáška, privítali sme ho s veľkou radosťou. Vladimír Jukl to komentoval: ,Absolútne nám to zapadá do nášho plánu prípravy podpisovky.‘ Keďže sme sa už pripravovali na vlastnú podpisovku, niektoré organizačné veci sme mali už pripravené.
Prvý zber podpisov sa uskutočnil na Orave. Počas druhého januárového víkendu roku 1988 vycestoval Ladislav Stromček k svojim rodičom, kde spolu s miestnymi priateľmi zbieral podpisy. Na prekvapenie všetkých, v malých oravských dedinkách sa cez víkend nazbieralo 4 925 podpisov.
V normalizačnej spoločnosti, kde sa všetci báli prejaviť svoj názor, nie ešte niečo podpísať, sa čosi zlomilo. Všetci zúčastnení z okruhu Jána Chryzostoma Korca, Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho pochopili, že dozrel čas. Rozmnožili podklady a cez svoje distribučné siete ich rozposlali po celom Slovensku.
Prvé podpisy z Oravy viezol do Prahy už spomínaný Ladislav Stromček s Františkom Novajovským. Chorý kardinál ich prijal večer po ich príchode. Pri odchode sa ho odvážili spýtať na jednu udalosť: „Otec kardinál, počul som, že keď ste sa v roku 1969 stretli v Taliansku s pátrom Piom, predpovedal vám, že sa dožijete náboženskej slobody v Československu.“ Kardinál sa usmial: „Áno, bolo to tak.“
Treba už len dodať, že kardinál sa skutočne dožil slobody.
Podpisová Akcia za Náboženskú Slobodu
Prvého januára 1988 sa začala úplne nenápadne jedna z podpisových akcií, ktoré mali rozšíriť priestor slobody. Jej priebeh prekvapil tak samotných organizátorov, ako aj komunistický režim. Tak, ako je táto podpisová akcia významná, je aj pozabudnutá. V skutočnosti máme byť na čo hrdí.
Kardinálov list ministrovi a jeho ignorovanie zaujalo robotníka Augustína Navrátila z Moravy. Začal premýšľať, ako kardinála podporiť. Zastavme sa na chvíľu pri Augustínovi Navrátilovi. Jeho príbeh je pozoruhodný.
Navrátil bol jednoduchý železničiar a poľnohospodár. V roku 1976 žiadal navrátenie poľnohospodárskej pôdy a v tejto súvislosti kritizoval postup komunistických štátnych orgánov. Následne podpísal Chartu 77 a zorganizoval prvú podpisovú akciu za náboženskú slobodu. Treba zdôrazniť, že Augustín Navrátil bol jeden z mála disidentov, ktorý vytrvalo požadoval odpovede od štátnych úradov.
Po odovzdaní prvých podpisov do Prahy nasledovali ďalšie, a to z okolia Trnavy - 13 240 podpisov. Z východného Slovenska pribudlo 62 000 podpisov. Ďalšie z iných kútov Slovenska. Z Čiech najprv neprichádzali žiadne informácie o počte zozbieraných podpisov.
Koncom januára 1988 počas návštevy vatikánskej delegácie, ktorá mala rokovať o nových biskupoch a zväčšení náboženskej slobody, bolo už vyzbieraných 182 000 podpisov. Ale ani tie nepomohli. Na rokovaniach sa nič nedohodlo. Komunistický režim sa nedal obmäkčiť ani takou silnou verejnou „mienkou“.
Keď už bolo na Slovensku vyzbieraných vyše 95 000 podpisov, vyjadril sa k nej 19. januára 1988 ideologický tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár, ktorý začal obviňovať západné médiá a exilové skupiny z podpory ilegálnych aktivít veriacich.
Na podpisové hárky pripojili svoje podpisy nielen katolíci, ale aj príslušníci iných denominácií. Možno tam nájsť členov Evanjelickej cirkvi a. v., bratskej cirkvi, ale i tých, ktorí sa nehlásili k žiadnej z cirkví. Petíciu podpísali i publicista Milan Šimečka, filozof Miroslav Kusý a historik Jozef Jablonický, svoje podpisy pridali zo solidarity.
Po prvom mesiaci (január) zbierania podpisov bolo v ČSSR zhromaždených 200 000 podpisov, za druhý mesiac stúpol počet na vyše 350 000 podpisov. A na začiatku apríla to už bolo 400 000. Kardinál ohlásil záver podpisovej akcie, keď bolo na konci apríla vyzbieraných 500 000 podpisov.
Slovenská tajná cirkev bola počas obdobia tzv. normalizácie najorganizovanejšou skupinou občanov, ktorá bola schopná uskutočniť akciu širšieho rozsahu. Udalosť takéhoto rozsahu si všimli všetky svetové tlačové agentúry, ako aj mienkotvorné svetové denníky.
K podpisovej akcii sa vyjadril aj Európsky parlament, ktorý 14. apríla 1988 vydal rezolúciu k represívnym opatreniam voči kresťanom v Československu. Podpisovú aktivitu veriacich oceňovali a rešpektovali aj mimo cirkevného prostredia.
Prvý veľký impulz na podpisovanie petície sa začal veľmi nenápadne - v malých slovenských dedinkách na Orave. Bez ochoty a veľkodušnosti Oravcov by zrejme nevznikla najväčšia podpisová akcia za náboženskú slobodu.
JA SOM CESTA, PRAVDA A ŽIVOT | Pôstne zamyslenia kardinála Cantalamessu
Podpisová akcia zasiahla do spoločnosti hlbšie, ako by sa mohlo zdať. Aj keď bola občiansko-náboženská, svojimi „hranami“ sa dotýkala spoločensko-politickej angažovanosti.
Biskupské Konsekrácie v Období Normalizácie
Vo februári 1973 sa Cirkev na Slovensku dočkala menovania troch biskupov. Traja biskupi pre Slovensko a jeden pre Moravu. Ich biskupská konsekrácia sa uskutočnila na dvoch miestach: v Olomouci a Nitre.
Kým v roku 1921 sa konala konsekrácia nových troch slovenských biskupov v čase slobody Cirkvi a nádeje na nové menovania biskupov, konsekrácia v roku 1973 sa odohrávala v čase silnej normalizácie pomerov v štáte po okupácii republiky v r. 1968 vojskami Varšavskej zmluvy, v čase zosilneného boja proti Cirkvi a v stupňujúcej sa snahe štátu podriadiť si Cirkev.
V čase biskupskej konsekrácie bola v Nitre vyhlásená karanténa, v snahe zabrániť veriacim v príchode na biskupskú konsekráciu. Napriek tomu prišlo množstvo ľudí, ktorí dokázali počas celého obradu biskupskej vysviacky stáť na nádvorí pred katedrálou, pretože do katedrály neboli vpustení.
Menovanie nových biskupov bolo ohrozené skutočnosťou, že kandidát Ján Pásztor požiadal pápeža Pavla VI., aby z osobných dôvodov ustúpil od jeho menovania. Vláda vyhlásila, že ak nebude Ján Pásztor menovaný za nitrianskeho biskupa, nebudú ani iné menovania.
Významné Osobnosti Biskupských Konsekrácií
- Mons. ThDr. JUDr. Ján Pásztor: Naplno rozvinul svoju liturgickú činnosť po svojej vysviacke za biskupa ako riadny predseda SLK.
- Mons. RNDr. Július Gábriš: Vzhľadom na skutočnosť, že nadviazal úzke vzťahy s apoštolským administrátorom pražským, neskorším arcibiskupom a kardinálom ThDr. Františkom Tomáškom, začal zo strany štátnej správy pociťovať nátlak.
- ThDr. h. c. Jozef Feranec: Ako vekom najstarší bol zvolený za predsedu Zboru ordinárov Slovenska (ZOS) a túto úlohu zastával až do februára 1990, kedy správu diecézy prebral novovymenovaný banskobystrický biskup Mons. Rudolf Baláž.
Pravdivo zhodnotiť jeho život a rozobrať jeho prínos pre katolícku Cirkev bude úlohou historikov, ktorí budú musieť vziať do úvahy okolnosti v akých žil a pôsobil tento vzdelanec, liturgista a kánonista a najmä biskup najstaršej diecézy v strednej Európe.
Kardinál Josef Beran a Jeho Boj za Slobodu
Kardinál Josef Beran nespravodlivo prežil takmer 20 rokov svojho produktívneho života vo väzenských podmienkach. Prenasledovali ho nacisti a výrazne ho poznačil i boj s komunistickým režimom. Ten mu nedovolil ani pokojne dožiť vo svojej domovine. Kardinálovo telo sa do rodnej krajiny vrátilo až minulý rok 20. apríla po 49 rokoch od jeho smrti Josefa Berana.
Arcibiskup Beran nebol nikdy súdený. Po amnestii stále zostával pod dohľadom ŠtB na prikázanom mieste v Mukařove. Nemohol vykonávať svoj úrad ani verejne slúžiť svätú omšu. Mohol však po 14 rokoch navštíviť hrob svojich rodičov či stretnúť sa s biskupom Jánom Vojtaššákom v susedných Senohraboch. Vždy však v sprievode ŠtB.
Po menovaní za kardinála v roku 1965 mu režim dovolil vycestovať do Ríma, avšak bez možnosti návratu. V Ríme sa zapojil do zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Na koncile prehovoril na tému slobody svedomia.
Tri dni pred smrťou kardinála Berana vtedajší pražský apoštolský administrátor František Tomášek žiadal prezidenta republiky a vládu o to, aby mu dovolili vo vlasti aspoň zomrieť. List ostal bez odpovede.
Kardinál Beran takmer 20 rokov svojho produktívneho života prežil vo väzenských podmienkach. Jeho osobné kvality a hodnoty, ktoré zastával, ho dostali do konfliktu s totalitnými režimami, z ktorých vyšiel ako morálna autorita pôsobiaca ďaleko za hranicami svojej cirkvi a vlasti.
Miloval Československo ako štátny útvar a Čechov, Moravanov, Slezanov i Slovákov vnímal ako jeho rovnoprávnych občanov. V rokoch 1947 - 1949 pražský arcibiskup stál na čele biskupskej konferencie a bol často pozývaný na Slovensko.