Zvestovanie Presvätej Bohorodičke: Pramene a Význam v Pravoslávnej Cirkvi

Vydanie diela z oblasti pravoslávnej liturgiky je úprimným a bratským darom veriacich Gréckej pravoslávnej cirkvi veriacim Pravoslávnej cirkvi v Slovenskej republike a Českej republike.

Všeobecné formy sú sčasti podkladom, základom bohoslužby a výrazom náboženských ideí a citov, ako aj účasťou na božskom živote, a sčasti sprievodnými úkonmi pri vykonávaní bohoslužby. K prvým patria: modlitba, spev, čítanie Svätého Písma a kázanie; k druhým: znamenie kríža, kňazské požehnanie, skladanie rúk, správanie sa veriacich pri bohoslužbe, zdvíhanie rúk a skríženie rúk na prsiach, pokrývanie a odkrývanie hlavy, obrátenie sa tvárou k východu, svätý bozk /celovanije/, umývanie rúk, okurovanie a osvetlenie.

Liturgická alebo Cirkevná Modlitba

Modlitba /euchi, proseuchi, prosfonisis, epiklisis, oratio, preces/ je výrazom alebo výlevom ľudskej duše plnej zbožnosti k Bohu, alebo, modlitba je nábožný rozhovor s Bohom; modlitba je buď vnútorná, ak sa vykonáva v myšlienkach, buď vonkajšia, ak sa vyjadruje citom a určitými slovami. My sa budeme zaoberať liturgickou, alebo cirkevnou modlitbou, ktorá je výrazom zbožných citov Cirkvi, poprípade jej orgánov, ale ktorá sa vyjadruje určitými slovami a viditeľným spôsobom.

Cirkev prejavuje vo svojich modlitbách tie isté city a potreby, ktoré vyjadruje v modlitbách aj jednotlivec, pretože ona je iba rozšíreným zjavom jednotlivca. Z toho vyplýva, že cirkevné modlitby podľa ich obsahu delíme na modlitby chvály a oslavovania /proseuchai/, modlitby vďačnosti /eucharistiai/ a modlitby prosebné /deisis/. Prvými sa vyjadruje obzvlášť viera, druhými láska a tretími nádej.

Čo sa týka vzájomného vzťahu týchto troch druhov modlitieb, prvé miesto zaujíma modlitba chvály, pretože sa v nej oslavuje a zvelebuje Boh pre samého Boha, bez ohľadu na človeka a jeho potreby. Modlitba chvály je teda výrazom nezainteresovanej lásky k Bohu bez akýchkoľvek prísad lásky k sebe. Preto modlitba chvály je modlitbou svätých na nebi, ktorí neustále zvelebujú Boha.

Modlitba vďačnosti zaujíma v rade modlitieb druhé miesto, lebo individuálny záujem sa v modlitbe vďačnosti prejavuje omnoho viacej, než v modlitbe chvály, a menej, než v prosebnej modlitbe, ktorá z uvedeného dôvodu zaujíma tretie miesto.

Je samozrejmé, že táto etická vnútorná priorita jedného druhu modlitieb pred druhým nemá vplyv na ich užitie a na zostavenie jednotlivých liturgických poriadkov /csl. činov/. Modlitby chvály predchádzajú obyčajne modlitby prosebné, aby sme po modlitbách za odpustenie hriechov predstúpili čistí a bez hriechu pred Boha, ktorého treba oslavovať iba s čistým srdcom.

V zložení jednotlivých obradov striedajú sa všetky druhy modlitieb, a ktoré modlitby sa majú užívať v tom ktorom obrade, závisí od úlohy, charakteru a významu obradu.

Tri Hlavné Elementy Kresťanskej Bohoslužby

Z celej kresťanskej bohoslužby okrem blahodatného alebo sakramentalného elementu vyvierajú ešte dva hlavné elementy, a to didaktický a latreutický.

• DIDAKTICKÝ, alebo poučný, výchovný element spočíva vo vyjadrovaní, zachovávaní a propagovaní viery a kresťanského života.
• LATREUTICKÝ sa prejavuje vo vonkajšom manifestovaní tejto viery, vo vnútornom uctievaní Boha.
• BLAHODATNÝ element spočíva v uskutočňovaní vykupiteľského diela v človeku, ktoré zavŕšil Isus Christos, v prijímaní Jeho blahodatných darov, v posvätení človeka a v jeho zjednotení s Bohom.

Kázeň je hlavným znakom zvlášť pre didaktický element; naproti tomu modlitba so spevom, ktorý nie je nič iné než modlitba prevedená do poézie a hudby, je hlavným znakom latreutického a blahodatného elementu, pretože nielen svätá liturgia a všetko, čo s ňou súvisí, ako obrady, ktoré predchádzajú svätej liturgii, ale aj sväté tajiny a sviatostiny /molitvoslovia/, teda cirkevné svätenia a žehnania, musia tu byť zahrnuté a končia modlitbou.

Vzhľadom k tomu modlitba i spev sú jadrom a hlavným úkonom bohoslužby, a sú podstatnými časťami, z ktorých je celá bohoslužba zostavená. Preto Isus Christos i apoštoli odporúčali modlitbu slovom i príkladom, budujúc na nej zasľúbenie, z ktorého vyrastá veľké presvedčenie.

„Ale prichádza hodina, ba je už tu, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v duchu a pravde. Veď aj Otec si hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch, a tí, čo sa Mu klaňajú, musia sa klaňať v duchu a pravde“ /Jn 4,23-24/. A potom: „Proste a dá sa vám. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvorí sa vám. Lebo každý, kto prosí, dostáva; kto hľadá, nachádza; a tomu, kto klope, sa otvorí“ /Mt 7,7/. „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce odhodlaný, ale telo slabé“ /Mt 26,41/.

A svätý apoštol Pavel hovorí: „Buďte vytrvanliví v modlitbe! Bedlite pri nej a vďaky vzdávajte!“ /Kl 4,2/, a na inom mieste: „Neprestajne sa modlite! Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je vôľa Božia v Christu Isusovi pre vás“ /1Sol 5,16/. A svätý apoštol Jakub hovorí: „Trpí niekto z vás? Nech sa modlí! Je niekto dobrej mysle? Nech spieva žalmy...“ /Jk 5,13/.

S ohľadom na veľkú dôležitosť modlitby, na povinnosť kresťanov, aby sa modlili podľa slov Spasiteľa a apoštolov, s ohľadom na plamenný entuziazmus a úprimnú zbožnosť, ktorou boli naplnení kresťania prvých storočí, je už od samého počiatku kresťanstva pestovaná modlitba s veľkou starostlivosťou, vykonávajúc na celkový kresťanský život veľký vplyv.

Modlitbou sa začínajú a posväcujú nielen hlavné časti dňa, ale aj najobyčajnejšie príbehy života, ktoré majú nejaký vplyv na duchovné alebo materiálne dobro človeka. Tertulián v tejto súvislosti hovorí: „Nesluší sa kresťanom, aby bez modlitby prijímali akýkoľvek pokrm, alebo sa umývali, pretože pokrm a posila ducha musí predchádzať pokrmu a posile tela, nebeské musí predchádzať pozemskému“ /Lib. de oratione c. 25, Migne, Patr. lat., t. 1. p. 1301/.

Kresťania považujú skoro celý ľudský život za jednu jedinú modlitbu, pretože celý život kresťana má byť preniknutý obetavým duchom v ohľade náboženskom, a prianím, aby sa zjednotil s Bohom a Jemu ďakoval za udelenie milosti a darov.

Keď teda modlitba má také miesto v obyčajnom ľudskom živote všeobecne, o koľko viacej musí byť vyššie počas bohoslužby, vo svojom vlastnom prostredí. Bez sprievodnej modlitby nie je nielen ani jedného úkonu v bohoslužbe, ale od počiatku je modlitba stále v spojení so svätými tajinami a nekrvavou obeťou.

Je nielen hlavnou časťou a kulminačným bodom, ale jadrom a podstatou bohoslužby. Modlitba bola a doposiaľ je v bohoslužbe sprievodným, objasňujúcim a oživujúcim prvkom jednotlivých častí bohoslužby, jej hlavným obsahom a hlavným znakom.

Všeobecná Charakteristika Modlitieb Pravoslávnej Cirkvi

Keď teda vezmeme do úvahy cirkevné modlitby, ako sa nachádzajú v rôznych cirkevných obradoch, vidíme, že majú isté vlastnosti. Tieto modlitby sú skutočne kresťanské a vznikli z kresťanskej viery, z hĺbky kresťanského života, sú plné srdečnosti, plné ideí a sily.

Vanie z nich mocný duch prvotnej kresťanskej Cirkvi, živá viera, hlboký oduševnený cit, vyložený jednoducho, avšak so silou a dôstojnosťou. Vyznačuje sa oduševnenou obrazotvornosťou, bohatstvom obrazov vzatých zo života a plynnou rečou.

A čo sa týka obsahu modlitieb, je tento veľmi bohatý, a vzťahuje sa na všetko to, čo podľa kresťanského dogmatického a morálneho učenia môže a musí byť predmetom kresťanskej modlitby. Modlitby pravoslávnej Cirkvi, ktoré máme v bohoslužobných knihách a v rôznych obradoch, sú výrazom všetkých citov, ktoré vyplývajú zo vzťahu kresťana k Bohu, sú chválou a oslavovaním Najvyššieho, vďakou za nebeské a pozemské dobrá, a obzvlášť za dar vykúpenia, prosbou za duchovné a materiálne dobrá, večné i dočasné, všeobecné i zvláštne potreby celku i jednotlivca.

Cirkev sa obzvlášť modlí za nebeský pokoj a za spásu našich duší, za pokoj celého sveta, za blaho svätých Božích Cirkví a za zjednotenie všetkých, za pastierov Cirkvi, za predstaviteľov štátu a svetskú moc; za krajinu, v ktorej žijeme a za všetky mestá a dediny a za tých, ktorí v nich žijú; za blahodarné počasie, za hojnosť zemských plodov a za pokojné časy; za cestujúcich po vode i po zemi, za nemocných a trpiacich, za uväznených; za milosrdenstvo, život, pokoj, zdravie, spásu, odpustenie hriechov; za pozbavenie od všelijakej biedy, núdze a hnevu; za uchránenie od moru, hladu, zemetrasenia, potopy, ohňa, meča, nepriateľských nájazdov, bratovražedného boja; za zdravých, za nemocných, za živých a mŕtvych.

Niektoré formuly prosieb a cirkevných modlitieb sa na všetkých cirkevných obradoch opakujú, a niektoré sa opakujú iba na niektorých; iné modlitby prichádzajú iba jedenkrát pri jednotlivých obradoch a vyjadrujú iba obsah týchto obradov. K prvým počítame začiatočné a završujúce modlitby, Symbol viery, Bohorodice Divo a ektenie.

Úvodné Formuly Cirkevných Modlitieb

Úvodná modlitba spoločná pre mnohé liturgické obrady je: BLAHOSLOVEN BOH NAŠ VSEHDA, NYNI I PRISNO I VO VIKI VIKOV. Týmito slovami kňaz dosvedčuje predovšetkým, že Pán Boh náš je hodný večného dobrorečenia a oslavovania. Je to akoby nejaký titul liturgických obradov, ktorý nás súčasne vyzýva, aby sme vzdali Bohu česť, ktorá Mu patrí.

Týmto ohlasom začína večerná bohoslužba a ním Cirkev vyznáva jediného pravého Boha, ako sa zjavil pri stvorení sveta a vôbec v Starom Zákone, pretože večerná bohoslužba sa vzťahuje k jednému i druhému. Keď Boh stvoril svet a človeka, nezjavil sa hneď ako jednobytná a nerozdielna Trojica. Týmto ohlasom sa ďalej ukazuje, že človek nejasne poznával Boha ako Trojicu v jednote.

Na utierni sa tento ohlas mení vo vyznanie trojosobného Boha: SLAVA SVJATIJ, I JEDINOSUŠČNIJ, I ŽIVOTVORJAŠČIJ, I NERAZĎILNIJ TROJCI... v súlade s predpoveďami starozákonných prorokov o novozákonnom príchode Pána.

Svätá liturgia a niektoré tajiny začínajú ohlasom: BLAHOSLOVENO CARSTVO OTCA I SYNA I SVJATAHO DUCHA... Počas svätej liturgie sa oslavuje Boh v Trojici, pretože sa nám vtelením Syna Božieho zjavila Svätá Trojica.

Keď sám laik /veriaci/ vykonáva svoje modlitby, nezačína uvedenými formulami, ale slovami: MOLITVAMI SVJATYCH OTEC NAŠICH, HOSPODI ISUSE CHRISTE BOŽE NAŠ, POMILUJ NAS. Keďže laik nemá svätenie, ani tú moc, ktorú má kňaz, odvďačuje sa Christu, a nemajúc odvahy modliť sa sám od seba, prosí Christa, aby sa zmiloval nad ním na príhovory svätých Otcov.

Niektoré špeciálne modlitby začínajú slovami: HOSPODU POMOLIMSJA /Kiriou deithomen/, na čo ľud odpovedá: HOSPODI POMILUJ /Kirie eleison/. Formula „Hospodu pomolimsja“ je úvodnou formulou a zakladá sa na verejnej modlitbe, ale nachádzame ju tiež u pohanov a Židov.

Prešla aj do kresťanskej bohoslužby, kde ju nachádzame už v najstarších liturgiách /v liturgii VIII. knihy Apoštolských Ustanovení a v Jakubovej liturgii/. Táto formula sa užíva v tých modlitbách, ktoré číta kňaz a je zároveň výzvou k účasti na modlitbe.

Prosebná formula „Hospodi pomiluj“ zakladá sa na prirodzenom vzťahu človeka k Bohu a stretávame sa s ňou už v pohanskom kulte a v židovskej bohoslužbe. V Starom Zákone sa táto formula vyskytuje mnohokrát, zvlášť v žalmoch, no taktiež ju nachádzame v Novom Zákone, ako je to zrejmé z mnohých miest Evanjelií.

Pred niektorými modlitbami ako úvodná formula býva tiež: MIR VSIM /Eirini pasi/. Táto formula je prevzatá jednak z denného židovského zvyku a jednak zo Svätého Písma. Židia užívali ako pozdrav slová: MIR TI /Pokoj tebe/. Sám Isus Christos užíval túto formulu /Jn 20,19-20; Mt 10,12/ a aj väčšina apoštolských listov začína slovami: BLAHODAŤ VAM I MIR OT BOHA OTCA NAŠEHO I HOSPODA ISUSA CHRISTA.

Preto sa táto formula nachádza aj v najstarších liturgiách, a to ako formula pozdravu, požehnania a povolania k spoločnej modlitbe, i vo všeobecnom užívaní pri bohoslužbe od najstarších dôb. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Predstavený prichádza do chrámu a hovorí: Pokoj všetkým; žehná: Pokoj všetkým; udeľuje svätý bozk: Pokoj všetkým; na konci obete: Pokoj všetkým“.

Ako formula pozdravu a požehnania vyjadruje táto formula najlepšie duch kresťanstva, pretože hlavnou ideou kresťanstva je zmierenie, a kde je zmierenie, tam je pokoj.

Preto sa pokoj vo Svätom Písme mnohonásobne uvádza do vzťahu s kresťanským životom, a označuje sa ako najdrahocennejšie dobro ľudskej duše, ako cieľ kresťanskej nádeje, a sám Isus Christos sľubuje pokoj ako dôsledok Jeho vykúpenia.

Týmto pozdravom pozdravuje kňaz veriacich v chráme počas bohoslužby a veriaci odpovedajú kňazovi slovami: I DUCHOVI TVOJEMU. Tieto slová sú zrejme prevzaté z listov apoštola Pavla ku Galatským 6,18 a 2 Timotejovi 4,22. Svätý Ján Zlatoústy o tejto formule hovorí: „Ako sa kňaz modlí za ľud, tak aj ľud sa modlí za kňaza.

Boží Syn prijal ľudské telo v špecifickom historickom čase a na konkrétnom mieste. Bol synom židovského národa, prijal jeho zvyky, kultúru a mentalitu. Podobne aj Kristovo evanjelium - to isté včera, dnes i zajtra - je „zaodeté“ v hlásaní Cirkvi mentalitou a kultúrou rôznych národov.

Takto sa formujú odlišné cirkevné tradície a rodia sa a rastú samosprávne cirkvi. Plnosť Kristovej Cirkvi pôsobí v každej samosprávnej cirkvi, ktorá zostáva v spoločenstve s ostatnými samosprávnymi cirkvami.

Viditeľným znakom spoločenstva medzi cirkvami je všeobecný veľkňaz, rímsky pápež, ktorého prvenstvo v láske a učiteľskej službe patrí k dedičstvu viery celého kresťanstva. Keď kyjevský metropolita Hilarion vychvaľoval pápeža svätého Klimenta, uznal, že je „chválou mučeníkov, ozdobou hierarchov a neotrasiteľným základom Kristovej Cirkvi, ktorú pekelné brány nepremôžu". Spoločenstvo s Rímskou cirkvou je znakom a podmienkou príslušnosti k všeobecnej Cirkvi.

V každej samosprávnej cirkvi sa tajomstvo Božej lásky napĺňa v službe Eucharistie a na tomto základe sa vyvinul zvyk označovať samosprávne cirkvi ako „sesterské cirkvi“. Každá samosprávna cirkev má spásonosnú vieru, neprerušené apoštolské dedičstvo a pravé sväté tajomstvá. Označenie „sesterská cirkev“ teda znamená uznanie týchto atribútov v druhej cirkvi.

Kyjevská metropólia, zrodená v krste svätého Volodymyra, sa stala dcérskou cirkvou Konštantínopolskej cirkvi a prostredníctvom nej zostala v spoločenstve s Rímskou cirkvou a ostatnými samosprávnymi cirkvami v rámci všeobecnej Cirkvi. V roku 1596 Brestskou úniou Kyjevská metropólia, verná svojim dávnym tradíciám, znovu potvrdila spoločenstvo s Rímskou cirkvou.

Kresťanské cirkvi si uvedomujú, že spoločenstvo cirkví nie je „ani pohltením ani splynutím… Jednota je stretnutie v pravde a láske“. Toto stretnutie vedie k jednote vo viere a spoločnej účasti na svätých tajomstvách.

Zo svojho milosrdenstva Boh Otec zavŕšil plnosť stvorenia v Ježišovi Kristovi, novom Adamovi. Kristus zveril šírenie tejto plnosti apoštolom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Cirkev - nositeľka nového stvorenia - pôsobí „na tomto svete“, aj keď ona sama nie je z tohto sveta (porov. Jn 17, 14 - 16). Cirkev je znamením „nového neba a novej zeme“. „Založenie Cirkvi je to isté ako stvorenie nového sveta a, ako hovorí prorok Izaiáš, vytvára sa nové nebo… nová zem… a nové ľudstvo, ktoré je obnovené podľa obrazu Stvoriteľa“.

V zhromaždení všetkých svätých patrí prvé miesto najsvätejšej Božej Matke. Ona je „ikonou Cirkvi, symbolom a predzvesťou ľudstva premeneného milosťou, vzorom a spoľahlivou nádejou pre všetkých, ktorí kráčajú po ceste do nebeského Jeruzalema". Spolu s ňou stoja pred nebeským trónom „apoštoli, kazatelia, evanjelisti, mučeníci, vyznávači, pustovníci a duše všetkých spravodlivých, ktorí vo viere dokončili svoj život“. Oni všetci sú živými ikonami Boha, svedkami a nositeľmi nového stvorenia.

V jednotnej koncilovej podobe Cirkev vyznáva, že Mária, Matka nášho Pána Ježiša Krista, je Božia Matka či Bohorodička a vždy Panna. A Cirkev si ju uctieva sviatkami liturgického roka a ikonami.

V rámci mariánskych sviatkov si Cirkev nábožne pripomína spásonosné udalosti života Božej Matky: Počatie svätou Annou, Narodenie, Vstup do chrámu, Zvestovanie, Stretnutie v chráme a Zosnutie.

Ikona Znamenie zobrazuje Krista v lone Panny, čo je znamenie, ktoré predpovedal prorok Izaiáš (porov. Iz 7, 14). Ikona Hodegetria (z gréčtiny - tá, ktorá ukazuje cestu) zobrazuje Božiu Matku, ktorá ukazuje na Krista, „cestu, pravdu a život“ (Jn 14, 6). Ikona Neha zobrazuje dôverné spoločenstvo Matky a Syna. Ikona Božej Matky ustavičnej pomoci zobrazuje božské Dieťa, ktoré uvažuje o svojom budúcom umučení, a zdôrazňuje spolu-utrpenie Božej Matky pri umučení jej Syna.

Božej Matke, ktorá bola ako prvá zbožštená milosťou, Cirkev smelo adresuje slová: „Presvätá Bohorodička, zachráň nás.“ Cirkev tak robí v presvedčení, že to Božia milosť v nej zachraňuje a pôsobí. Jej pokojná smrť, pokojná ako spánok v plnosti milosti, sa stala prebudením do samotného neba; náležite tomu sa jej smrť nazýva Zosnutie. Zosnutie Bohorodičky je na ikone sviatku zobrazené ako narodenie do neba: Kristus drží v náručí Máriinu dušu zavinutú do plienok.

Slávením sviatku Zosnutia cirkev vyznáva, že Bohorodička vo svojej smrti nepodstúpila telesné porušenie, ale bola „prenesená zo zeme do neba“, bola [Pánom] „vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“. Ako prvá z ľudského rodu bola Božia Matka oslávená vo svojom tele. Toto je obrazom aj nášho vzkriesenia. Božia Matka ako Matka Života bola prenesená k Životu; a „vo svojom Zosnutí neopustila svet“. Jej neustály príhovor pred Stvoriteľom oslavuje Cirkev sviatkom Ochrany Presvätej Bohorodičky. Oddanosť Božej Matke má hlboké korene v kyjevskej tradícii.

Veľkoknieža Jaroslav Múdry zasvätil Rus-Ukrajinu ochrane presvätej Bohorodičky. Na jej počesť sa postavilo mnoho chrámov a napísalo mnoho ikon.Najznámejšie ikony kyjevského kniežacieho obdobia, napísané v byzantskej tradícii, sú nasledovné: Vyšhorodská ikona (dnes známa ako Vladimírska ikona) a Belžská ikona (dnes známa ako Čenstochovská ikona). Z tejto tradície sa vyvinula jedinečná podoba ukrajinského ikonopisectva.

Svätosť je dar Svätého Ducha. Vďaka tomuto daru, keď sa pripodobňujeme Kristovi, stávame sa deťmi nebeského Otca. Pán, ktorý jediný je svätý, udeľuje svoju vlastnú svätosť ľuďom a prichádza, aby v nich prebýval: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Kresťanská svätosť je manifestáciou zbožštenia človeka.

V kresťanstve sa svätosť spája so svedectvom o viere, ktoré je často vyjadrené mučeníctvom. Slovo mučeník (z gréckeho slova martys - svedectvo) nezdôrazňuje až tak veľmi skutočnosť utrpenia, ako skôr svedectvo o Kristovi. „Zbory svätých preukázali mladosť a statočnosť v utrpení.

Cirkev uznáva ako svätých aj veriacich, ktorí si vybrali cestu asketického zápasu. Cirkev spieva chvály na zápasy svätých hierarchov - biskupov -, ktorí službou Božiemu slovu a slávením svätých tajomstiev posilňovali a rozvíjali Kristovu Cirkev: „Poučení Božím slovom sa svätí hierarchovia stali Božími hovorcami.“ Zápas vyznávačov je bojom za pravdu a obranou pravdy proti rôznym herézam, ale aj odvážnym vyznávaním viery v Krista v časoch prenasledovania.

Na čele zboru svätých je najsvätejšia Božia Matka: „Čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni.“ Spolu s ňou si Cirkev uctieva Kristových apoštolov, evanjelistov a kazateľov - tých, ktorí ohlasovali evanjelium. Cirkev si uctieva aj starozákonných spravodlivých - patriarchov a pror.

tags: #zvestovanie #presvatej #bohorodicke #pramene