JE LEN JEDEN KRST

Svedectvo evanjelika z dobrej evanjelickej rodiny

 

Odkedy mi pamäť siaha, vždy som doma počul, že my pochádzame z dobrej evanjelickej rodiny. To preto, lebo v našom rodokmeni figuruje 49 evanjelických kňazov, z toho 7 biskupov. Samozrejme, že ako dieťa som bol pokrstený a tým som sa stal v zmysle Ústavy SECAV čl. 5/1 členom evanjelickej cirkvi a.v. Môj krstný otec bol 49. farár v našom rodostrome. O mne bolo rozhodnuté už v útlom detstve, že najstarší brat prevezme po otcovi fabriku a ja budem 50. farár v našej rodine.

Keď bol môj starší brat konfirmovaný, dostal gitaru. Ja som chcel tiež gitaru, tak som uprosil môjho krstného otca, aby ma ďalší rok konfirmoval. Súhlasil, hoci som ešte nemal ani 12 rokov. Z celej konfirmácie si dodnes pamätám len dve piesne: prekrásnu pieseň Smieť žiť pre Krista a superhrozivú pieseň Já bídný červ (z ktorej si komplet všetci konfirmandi uťahovali). Výsledok konfirmácie bol pre mňa veľkým sklamaním, lebo gitaru som nedostal. A ďalším otrasom pre mňa bola chvíľa, keď mi moja stará mama rozradostnene oznámila: „Vnúčik môj milý, už si ozajstný úd evanjelickej cirkvi, lebo som už za teba zaplatila cirkevnú daň.“ Ja som z toho radosť nepociťoval, lebo ako 12 ročné dieťa som nechápal, prečo sa „ozajstným“ údom evanjelickej cirkvi stáva človek zaplatením cirkevnej dane.

Moja stará mama bola dobrá evanjelička – kým vládala, každú nedeľu chodila do kostola a pri varení si vždy spievala nábožné piesne. Moji rodičia z dobrej evanjelickej rodiny však kostol naširoko obchádzali. A pokiaľ ide o mňa a mojich troch bratov – boli sme riadne pokrstení a konfirmovaní, ale všetci sme svorne používali slovo „boh“ len v nadávkach.

Do dospelosti som vstupoval s odporom voči všetkému, čo sa týkalo náboženstva. A dvadsať šesť rokov som žil bez Boha na svete . Všetko, čo ponúkal svet som bral. Nič zlé mi nebolo zlé. A žiadnu inú ponuku som nepočul.

Ako dvadsaťšesť ročný som si uvedomil, že som prečítal niekoľko sto kníh, ale bibliu som ešte v rukách nemal. Chcel som to napraviť, ibaže ani nie tak zo zvedavosti – čo je v nej, ale skôr zo samoľúbosti – že ešte toto som v rukách nemal. Pracne som si zohnal Bibliu v kralickej češtine a začal som. Bol som zvyknutý veľmi rýchlo sa oboznámiť s akoukoľvek novou témou a potom intenzívnym štúdiom prenikať k podstate. Ale v prípade biblie sa mi to nijako nedarilo. Celý rok som sa poctivo pasoval s protirečeniami, krvákmi a sexuálnymi aférami starého zákona a pritom nový zákon mi obsahovo vôbec nezapadal do celku.

Po roku som na jednom sympóziu pred mnohými ľuďmi prehlásil, že prikázanie  cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi  je originál a jeho autor si zasluhuje našu úctu. To bol prvý moment v mojom živote, keď som sa o Bohu vyjadril úctivo. Vtedy mi nik neprotirečil. A ja som v tej chvíli nepostrehol, že v mojom vnútri sa zopol akýsi vypínač, ktorý ma pripojil na akúsi nebeskú linku. Od tej chvíle som čítal Bibliu akoby inými očami. Veci, ktorým som predtým nerozumel, zrazu mi boli úplne jasné. Biblia akoby sa sama otvárala predo mnou. A ja som v nej objavoval a obdivoval veľkosť Boha …

Po krátkom čase od tejto udalosti som si uvedomil, že verím v Boha. A keďže som čítal Bibliu pozorne, pochopil som, že sa mám dať pokrstiť. Netušil som vtedy, že biblický „starší brat“ (Lk 15:28) bude toto moje rozhodnutie niesť s nevôľou. Tým starším bratom boli matriční evanjelici a ja som nechápal ten ukrutný hnev okolo mňa. Mnohí sršali hnevom, že sa chcem dať pokrstiť.

Našťastie nie všetci. Môj spolužiak, s ktorým som päť rokov býval na internáte, bol nielen roduverný evanjelik, ale aj znovuzrodený kresťan. Keď som ho stretol a povedal som mu, že verím v Boha, zdvihol ruky k nebu a zvolal: „Hallelujah!“ Ďakoval Bohu, že mu Boh pridal brata.

Keďže evanjelici nechceli ani počuť o mojom rozhodnutí dať sa pokrstiť, navštívil som baptistického kazateľa. Keď som sa dôkladne oboznámil s vieroukou baptistov, povedal som mu, že sa chcem dať pokrstiť. Ale súčasne som ho upozornil, že veľmi dobre poznám Bibliu a nikde som nenašiel ani zmienky, že by sa krst mal „technicky realizovať“ ponorením. Ubezpečil som ho, že ak ma presvedčí z Biblie, že to má byť ponorením, príjmem to. Inak nie. A tak mi ten kazateľ čítal a vysvetľoval texty z Biblie a ja som zakaždým povedal : „Nie, to ma nepresvedčilo.“ (Napríklad keď mi čítal verš z J 3:23 „bolo tam mnoho vody“ ja som argumentoval, že v Banskej Bystrici v horúcom lete je mnoho vody v Hrone, keď jej je po členky. A v tom sa ponárať nedá.) Po niekoľkých hodinách vysvetľovania nečakane prišiel ďalší kazateľ a keď ten prvý vysvetlil o čo ide, ten druhý kazateľ vytiahol z knižnice starú knihu a podal mi ju so slovami: “Ak vieš čítať grécky, presvedč sa sám.“ Bol to Nový zákon v gréčtine. Všade, kde je v našich prekladoch „krstiť“ v akomkoľvek gramatickom tvare, v gréčtine je v príslušnom gramatickom ekvivalente „baptisein“.

A baptisein znamená PONORIŤ !

Dal som sa pokrstiť. Krstom, ktorý uvádza biblia. Ponorením.

Žiaden druhý krst – krst je len jeden!

Ale len vtedy sa jedná o krst,

ak je to podľa vzoru, ktorý nám dáva Biblia.

Ak by Boh chcel inú formu ako ponorenie, dal by to tak zapísať. Gréčtina je veľmi presná a na pokropenie má výraz rhantizein, na pomazanie myrizein a na ponorenie baptizein. Teda kto začne krstiť biblicky – ponorením, automaticky vyrieši otázku krstu nemluvniat. Lebo rozumní rodičia nedajú svoje novonarodeniatko strčiť do vody – ono nevie, že má zadržať dych a keby nasalo pri ponorení vodu do plúc …

 

A ak by niekto mal pochybnosti o Lutherovom postoji ku krstu, nech si teda prečíta Symbolické knihy ozajstne a poctivo! Nielen odstavec o krste dietok, ale z Veľkého katechizmu základ o krste:

 

Po tretie: keď sme už poznali veľký úžitok a moc krstu, viďme ďalej, kto dosahuje účinok, ktorý krst dáva. Aj toto veľmi jasne a zreteľne vyjadrujú slová: “Kto uverí a pokrstí sa, bude spasený”, to znamená, jedine viera robí človeka hodným s úžitkom prijímať spasiteľskú Božskú vodu. Lebo keď sa nám to v slovách pri vode a s vodou podáva a zasľubuje, nemôžeme to prijať inak, ako že tomu zo srdca veríme. Bez viery krst nič neosoží, i keď je sám v sebe prenesmierny Božský poklad. Preto jediné slovo “kto uverí” má takú moc, že vylučuje a odstraňuje všetky skutky, ktoré by sme konali v domnení, že si nimi získavame a zasluhujeme spasenie. Lebo platí: to, čo nie je viera, nič neprospeje a nič neprijíma. (Luther, Veľký katechizmus, 1537)

+=+=+=+=+

O pár dní bude 40 rokov, ako som prijal milosť Ježiša Krista. Vtedy to pohoršilo väčšinu mojich evanjelických známych a príbuzných. A niektorí z nich mi to neodpustili dodnes.

 A tak som pochopil, že pre mňa je podstatné, že Otec ma vzal do náručia, prijal moje pokánie a potvrdil moje synovstvo. Ten Otec, ktorý mi vyšiel v ústrety, keď som bol ešte ďaleko. Ten Otec, ktorý ma vzal do náručia a vybozkával ma. Ten Otec, ktorý neskôr vyšiel k biblickému „staršiemu bratovi“ a napriek jeho hnevu ho oslovil: „Dieťa moje…“

 

Nuž treba počkať, kým biblický „starší brat“ začuje tie Otcove slová …  :

>„Dieťa moje, ty si vždy so mnou,

a všetko, čo mám, je tvoje;

ale patrilo sa nám veseliť a radovať.

Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil;

bol stratený a našiel sa. “

(Lk15:31-32)

 

 

 

PENIAZ

 

Pred rokmi, keď sa v Rakúsku začali používať pouličné a hracie automaty, bolo samozrejmé, že majiteľ automatu priniesol večer do banky plné vrecko mincí a zamenil ich za bankovky.

Vtedy jeden chytrák dostal nápad vyrobiť falošné mince. Ale nie na použitie do automatu, ale prinášal ich každý večer do inej banky vo vrecku – akoby bol majiteľ automatu. Tak chcel za krátky čas zarobiť veľké peniaze.

Niekoľko ráz sa mu podarilo bez problému mince zameniť, ale zakrátko ho chytili. Stalo sa to takto.

Podvečer prišiel do malého mestečka, vošiel do miestnej banky a vysypal peniaze na mramorový pult. Bankový úradník okamžite nohou stlačil spínač alarmu, dvere banky sa automaticky uzamkli a zakrátko prišla polícia. Falšovateľa ihneď zatkli.

Na druhý deň rakúska televízia dávala rozhovor s bankovým úradníkom a pýtali sa ho, ako mohol tak bleskove rozpoznať, že ide o falošné peniaze.

Úradník sa usmial a povedal: „ Ja som vôbec neskúmal, či je ten peniaz falošný. Ja som len začul zvuk, ktorý tie mince vydali, keď dopadli na mramorovú dosku. Totiž,“ povedal a pritom pustil mincu na mramorový pult, „viete, ja mnoho rokov denne počúvam zvuk, ktorý dáva tento pravý peniaz! Ten zvuk si pamätám a všetko, čo dáva iný zvuk je falošné.“

Po rokoch som si spomenul na túto reportáž a uvedomil som si, že aj my potrebujeme poznať to pravé evanjelium. – Nič viac! Čo má inú príchuť je falošné. No povedzte – nie je to jednoduché?

A oznamujem vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval,
ktoré ste aj prijali,
v ktorom aj stojíte,
skrze ktoré i spasení bývate,
ak držíte v pamäti, jakým slovom a v akom smysle som vám ho zvestoval,
iba ak by ste boli nadarmo uverili.

Lebo medzi prvým som vám vydal, čo som aj prijal, že
Kristus zomrel za naše hriechy podľa písem a že
bol pochovaný a že
v tretí deň vstal z mŕtvych podľa písem a že
sa ukázal Kéfašovi, potom dvanástim,

potom sa naraz ukázal viac ako päťsto bratom,
z ktorých väčšina žije až doteraz, ale niektorí tiež zosnuli.
Potom sa ukázal Jakobovi, potom všetkým apoštolom.
Naposledy od všetkých sťa nedochodčaťu sa ukázal i mne.
{1Kor 15:1-8}

FUNKCIE VO VEDENÍ RKC

Aby sme mohli posúdiť správnosť či nesprávnosť kňazských funkcií, potrebujeme k tomu spoznať niekoľko faktov.

Definícia kňazskej vysviacky podľa RKC:

 

Kánon 1008 – »Sviatosťou posvätného rádu sa z božského ustanovenia niektorí spomedzi veriacich nezmazateľným znakom, ktorým sa označujú, ustanovujú za posvätných služobníkov, ktorí sú vysviacaní a určení, aby primerane svojmu stupňu, plniac v osobe Krista Hlavy učiacu, posväcovaciu a riadiacu úlohu, pásli Boží ľud.«

Kánon 1009 – »§1. Posvätnými rádmi sú episkopát, presbyterát a diakonát. §2. Udeľujú sa vkladaním rúk a konsekračnou modlitbou, ktorú pre jednotlivé stupne predpisujú liturgické knihy.«

[i] Faktická poznámka: Keby v súčasnosti žiak tretieho ročníka gymnázia preložil z latinčiny tak nemožne vetu, ako znie preklad kánonu 1008, tak by sa do štvrtého ročníka nedostal.

A teraz si skúsme rozobrať význam uvedených troch stupňov posvätného rádu.

 

Diakon

 

1.

Pán Ježiš ustanovil Petra za zakladateľa prvého kresťanského zboru, ale nedal mu žiadne dispozície pre zriadenie funkcií v ňom. To znamená, že túto vec ponechal na Petra. To preto, lebo Boh chce, aby človek bol spoluúčastníkom na realizácii Božích plánov a rešpektuje rozhodnutie ľudí, ktorých niečím poveril. Všimnime si to u Adama:

Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. {Ge 2:19–20a}

Takým istým spôsobom Boh očakával aj od Petra zriadenie funkcií na vedenie zboru. Peter však na to nebol sám. Mal poradcu od samotného Boha – Ducha Svätého.

2.

Prvý kresťanský zbor bol zbor jeruzalemský. Vedenie v ňom zo začiatku zabezpečoval zbor dvanástich apoštolov.

3.

Akonáhle Dvanásti poznali, že nestačia na všetko sami, zriadili prvú kresťanskú funkciu – diakonát – a ihneď do nej aj ustanovili prvých funkcionárov.

Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. {Sk 6:2–6}

4.

Tu vidíme, že výber diakonov zverili apoštoli zboru. Čiže prvých funkcionárov vybrali členovia zboru spomedzi seba a tí, ktorých si zbor vybral, boli potom apoštolmi ustanovení do funkcie. Samotné ustanovenie sa udialo modlitbou a vzkladaním rúk.

5.

Je treba si uvedomiť, že Dvanásti ustanovili diakonov na vysluhovanie večere Pánovej, a to kvôli tomu, aby zjednali v zbore poriadok – aby nikoho pri vysluhovaní neobišli. To však neznamená, že večeru Pánovu vysluhovali výlučne uvedení diakoni. Oni len tú prácu riadili a dohliadali na jej usmernenie. Veď si len uvedomme, že v tej dobe mal jeruzalemský zbor okolo 5000 duší. Ak teda bolo sedem diakonov, keby samotné vysluhovanie robili sami, musel by každý z nich obslúžiť vyše sedemsto ľudí. To bolo nemysliteľné nielen z aspektu fyzického zvládnutia, ale i z aspektu časového, pretože títo ľudia sa schádzali k večeri Pánovej po domoch. Ak by sa v Jeruzaleme schádzali po domoch v 50 členných skupinkách, tak by bolo takých skupiniek vyše 100! A 50 ľudí v jednom dome – to je už pekná tlačenica. Je teda logické, že diakoni boli zborom vybraní riadiaci služobníci.

6.

Hoci funkcia diakona sa zdala na prvý pohľad funkciou pomocnej činnosti, diakoni mimo svojej služby – vysluhovania večere Pánovej – boli aktívni kresťania. Tak aktívni, ako ktorého viedol Duch Svätý. Teda diakónia vôbec neznamenala vyčlenenie na pomocné práce a obmedzenie ostatnej sféry pôsobnosti v rámci akejsi kňazskej hierarchie. Naopak – čítame, že diakon Štefan, plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. {Sk 6:8}

===

Grécke slovo „diakonos“ znamená služobník. V NZ sa toto slovo nachádza na mnohých miestach vo viacerých významoch:

vo význame služobník – všeobecne:

Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom [diakonos]. {Mt 20:26b}

vo význame služobník – duchovne:

Ja [Pavol] som sa stal jej služobníkom [diakonos] podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. {Kol 1:25–26}

vo význame čašník:

Jeho matka povedala obsluhujúcim [diakonois]: „Urobte všetko, čo vám povie!“ {Jn 2:5} V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní [diakonia] zanedbávajú ich vdovy. Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali [diakonein] pri stoloch. {Sk 6:1–2}

vo význame duchovného daru – charizmy:

Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe [diakonian]. {Rim 12:6–7a}

Zhrnutie :

Z uvedeného vyplýva, že pomenovanie „diakon“ sa môže rovnocenne priradiť rôznym vzťahom, najčastejšie vo význame:

služba – vo všeobecnom zmysle slova

služba – prisluhovanie večere Pánovej a obsluha v zhromaždení

charizma – duchovný dar služby

Ak tomuto slovu priradíme význam úrad alebo funkcia v zhromaždení, nestane sa nič zlé, pokiaľ budeme mať na zreteli, že takíto funkcionári sú služobníci zhromaždených Božích detí, a nie extra kňazská trieda!

A tu dochádzame k zaujímavému záveru. Práve preto, že môže ísť o rôzne významy slova diakon, je potrebné rešpektovať, ak v jednom zbore má funkcia diakona inú náplň ako v druhom. Býva to zvyčajne dôsledok rôzneho výkladu a chápania tohto slova. Lebo akákoľvek z horeuvedených náplní je biblická.

Nebiblické je len to, ak jedna skupina kresťanov dá pojmu diakon svoju náplň a vnucuje ju potom iným zborom. A toto robí RKC. Lebo podľa RKC napríklad diakon nesmie vysluhovať večeru Pánovu – eucharistiu, hoci v prvotnej cirkvi práve na toto boli prví diakoni zvolení!!!

 

Presbyter

 

Táto funkcia bola v Starom zákone zaužívaná temer od prvopočiatku, presnejšie odvtedy, ako Jakubovo potomstvo vytvorilo kmeňovú pospolitosť. Bolo to však v tom význame, ktorý existoval vo všetkých etnikách, ktoré mali kmeňovú štruktúru. Išlo o prirodzenú formáciu najstarších členov kmeňa, ktorí tvorili „poradný zbor starcov“.

A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Jehovah, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka, a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie. Choď, zhromaždi starších Izraela [geroisián] a povedz im: Zjavil sa mi Jehovah, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, a povedal mi: Bedlivo som vás pozoroval, aj to, čo sa s vami dialo v Egypte.“ {Ex 3:15–16}

Od tej doby, ako kmeňom Izraela dal organizačnú štruktúru Mojžiš, nadobudla funkcia starších riadiacu a spravujúcu podobu. Zhromaždite ku mne všetkých starších [presbyteroys] a vedúcich [kritás] z vašich kmeňov a ja im do uší oznámim tieto slová a za svedkov proti nim zavolám nebo i zem. {De 31:28 – LXX}

Po mnohých stáročiach síce táto funkcia zmenila niekoľkokrát svoj význam, ale zachovala sa až do doby Ježišovej. Preto vo všetkých evanjeliách často čítame o starších, respektíve starších ľudu, vo význame „rada starších“. Jednalo sa o starozákonný typ vyspelého vedenia v izraelskom občiansko-náboženskom systéme.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší [presbyteron], veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ {Mk 8:31}

Keďže to bol najzaužívanejší a najstarší spôsob, ktorým sa izraelská pospolitosť mohla spolupodieľať na spravovaní náboženskej obce, pri vzniku prvého kresťanského zboru v Jeruzaleme hneď v počiatkoch Dvanásti apoštoli ustanovili aj starších zboru – presbyterov. Nevieme presne, kedy a ako sa to stalo, ale je jasné, že pri zakladaní zborov v iných oblastiach bolo už známe, že vedenie jeruzalemského zboru pozostáva z apoštolov a starších:

V tých dňoch prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich menom Agabus, vstal a z vnuknutia Ducha oznámil, že bude veľký hlad po celom svete. A aj bol za Klaudia. Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností napomôže bratov, čo bývajú v Judei. Aj to urobili a poslali zbierku starším [presbyteroys] po Barnabášovi a Šavlovi. {Sk 11:27–30} Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším [presbyteroys] do Jeruzalema. Apoštoli a starší [presbyteroi] sa zišli a skúmali túto vec. {Sk 15:1–2,6}

Preto bolo úplne samozrejmé, že i Pavol a Barnabáš na svojej prvej misijnej ceste ustanovovali starších – všade tam, kde vznikal zárodok nového zboru.

Aj tomu mestu hlásali evanjelium a získali mnoho učeníkov. Potom sa vrátili do Lystry, Ikónia a Antiochie. Posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia. A keď im po jednotlivých cirkvách ustanovili [zvolili] starších [presbyteroys], modlili sa a postili a odporúčali ich Pánovi, v ktorého uverili. {Sk 14:21–23}

Zhrnutie :

Ak chceme správne pochopiť funkciu starších, je treba sa zamyslieť nad niekoľkými faktami.

1.

Gramatický tvar v gréckej pôvodine je veľmi dôležitý, pretože slovenský preklad má pre jednotné i množné číslo stále ten istý tvar – starší. Naproti tomu gréčtina veľmi výrazne rozlišuje jednotné a množné číslo tvarmi presbyteros – presbyteroi. Z gramatických tvarov v jednotlivých textoch biblie je úplne jasné, že táto funkcia sa nikdy neviazala na jednotlivca! Rovnako v SZ, ako aj v NZ sa táto funkcia vždy viaže na kolektív starších vo význame rada starších, respektíve staršovstvo (gr. presbyterion).

2.

Nikde v NZ niet zmienky, že by starší mali tvoriť kňazský úrad. Ak v NZ v preklade RKC nachádzame takýto podklad, je to zámerne zavádzajúca informácia! Pretože nadpisy perikop sa v pôvodnom texte nenachádzajú! Nižšie uvedený nadpis „Úpravy o kňazoch“ je redakčným dielom RKC, ktorým upravuje myslenie svojich členov. »Úpravy o kňazoch« Starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní. {1 Tim 5:17}

3.

Funkcia starších predstavovala určitý typ kolektívneho vedenia zboru. A toto vedenie mohlo mať dve formy: vystupovalo buď ako úplne samostatný typ vedenia, alebo ako súčasť spoločného vedenia s apoštolmi. Samostatné vedenie je zrejmé z vyššie uvedených veršov Sk 14:21–23, nakoľko tam Pavol s Barnabášom ustanovili starších a odišli. Tieto prvé zbory boli vedené a spravované len staršími. V tej istej dobe však existovalo v Jeruzaleme riadenie tamojšieho zboru, ktoré pozostávalo z dvoch kvázi rovnocenných zložiek, tvoriacich dohromady kolektívne vedenie. Boli to apoštoli a starší. Teda tu starší nemali úplnú samostatnosť.

4.

Keďže obe tieto formy existovali súčasne, NZ nám tu dáva odkaz, že obe sú rovnako vhodné. V ďalšom uvidíme, že forma samostatného vedenia staršovstvom môže plynulo prejsť do inej formy riadenia bez toho, že by sa jednalo o recesiu alebo herézu.

Biskup

Slovenské slovo biskup a aj jeho cudzojazyčné transkripcie patria medzi biblické slovné bacily. Toto slovo je fonetickou prešmyčkou gréckeho „episkopos“. A slovo „episkopos“ vieme do slovenčiny preložiť presným výrazom dozorca. Taktiež sloveso „episkopein“ vieme preložiť presnými termínmi dozerať, dohliadať, starať sa, mať na starosti. Toto sloveso a všetky jeho tvaroslovné možnosti sú výrazmi bežnej hovorovej gréčtiny. Už v Starom zákone sa bežne toto slovo používalo v jeho normálnych významoch:

Krajina, do ktorej tiahneš, aby si ju vlastnil, je krajinou vrchov a rovín a zavlažovaná je z neba dažďami, krajinou, o ktorú sa stará [episkopeitai] Pán, tvoj Boh, a sú na ňu ustavične upreté oči Pána, tvojho Boha, od začiatku roka až do konca. {De 11:11–12 – LXX}

A Septuaginta nám poskytuje dôkaz, že výraz „episkopos“ bol titul štátneho úradníka – dozorcu a výraz „episkopé“ mal význam „úrad dozorcu“ alebo „dozorný orgán“. Ale používal sa aj zovšeobecnený význam „úrad“:

Jeho dní nech je čím menej a jeho úrad [episkopen] nech prevezme iný. {Ž 109:8 – LXX}

Teda tam, kde sa tvary tohto gréckeho slova adekvátne prekladajú, niet sporných prístupov k tomuto slovu. Ak však grécky výraz prevezmeme do inej reči nepreložený, odrazu vzniká slovo s úplne novým významom. I do slovenčiny bolo slovo biskup prevzaté ako nový výraz – názov funkcie v RKC. A práve preto, že ide o prevzaté slovo s jednoznačným významom, slovenčina nepozná jeho činnostný tvar, ktorý by značil “biskupovať” alebo “biskupovanie”. Z uvedeného dôvodu v našich prekladoch nemožno postrehnúť rozsiahle spektrum rôznych tvarov gréckeho slova „episkopein“, ak sú do slovenčiny správne preložené adekvátnymi slovenskými výrazmi. Uvádzam dva také príklady.

Dbajte na to [episkopoyntes], aby nik nepremeškal Božiu milosť; aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých. {Hebr 12:15} Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň [episkopoyntes] nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. {1 Pt 5:1–3}

V oboch uvedených príkladoch by malo správne znieť „biskupujte“. Ale to si nemôžeme dovoliť, lebo „biskupovať“ predstavuje viac posmešnú formu vo význame „bačovať“, než prácu biskupa. Vôbec z toho nevyplýva dozorcovská starostlivosť biskupa. Týmto stručným etymologickým náznakom som sa snažil vysvetliť, že biskup v NZ nie je nič viac ako dozorca a nemá vôbec nič spoločné s kňazstvom – tobôž nie s vrcholovým útvarom kňazstva. V ďalšom texte si ukážeme, že v prvotnej cirkvi slová starší a biskup predstavovali tú istú funkciu. Dokazovať to však netreba, lebo RKC to nepopiera. Výstižný je úvod k pastorálnym listom NZ, ktorý zostavil súčasný teológ RKC – profesor Heriban. V jeho 4. časti, v druhom odstavci (str. 2482) profesor Heriban uvádza: »Obraz cirkevnej organizácie naznačenej v Pastorálnych listoch možno stručne zhrnúť takto: Na čele jednotlivých cirkevných obcí sú presbyteri – biskupi. Obidva názvy označujú tie isté osoby. Keďže však názov „biskup“ (gr. epískopos) sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle, odborníci usudzujú, že „biskup“ bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci. Teda nebol to ešte biskup v dnešnom zmysle slova.«

V citáte treba poopraviť tvrdenie profesora Heribana, že výraz biskup sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle. Nie je to pravda. Dôkazom je text listu do Filipis: Pavol a Timotej, služobníci Krista Ježiša, všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách, aj biskupom [episkopois] a diakonom [diakonois]: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. {Flp 1:1–2}

V tomto texte ako keby boli starší vynechaní. To preto, lebo starší a biskup môže byť tá istá osoba, čo potvrdzuje práve uvedený verš množným číslom pri slove biskup. Keby totiž bol správny aj úsudok, ktorý uvádza prof. Heriban, že »biskup bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci«, v takom prípade by museli byť vo Filipis aspoň dva cirkevné zbory, aby bol pri slove biskup opodstatnený tvar množného čísla. Takže práve uvedený verš je dôležitým dôkazom, že slovo biskup je vyjadrením toho istého významu ako presbyter. A nakoniec nechajme zaznieť Božie slovo.

»Cirkevní predstavení« Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal; nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti. Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia. {Tít 1:5–9}

Vysvetlivka RKC k Tit 1:5–9 : »Pavol tu uvádza smernice na vonkajšiu organizáciu Cirkvi. Porov. 1 Tim 3:1–5. „Starší“ (gr. presbyteroi) sú predstavení miestnej cirkvi. Biskup (gr. episkopos), po slovensky strážca, dozorca, sa tu pravdepodobne vzťahuje na jedného zo „starších“ čiže presbyterov (porov. 1 Tim 3:1).« Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla. {1 Tim 3:1–7}

Vysvetlivka RKC k 1 Tim 3:1–7: »„Biskupstvo“ (episkopé) tu ešte neznamená biskupský úrad v dnešnom význame. „Biskupi“ čiže strážcovia, dozorcovia, mali vedúcu funkciu v miestnej cirkvi, ale nie je nám dostatočne známe, čím sa líšili od „starších“, t.j. presbyterov. Presné rozlíšenie medzi biskupmi, staršími (presbytermi) a diakonmi nastalo až neskôr.«

Zhrnutie :

1.

Nikde v NZ niet ani zmienky, že by biskup mal byť nadriadený diakonom a starším.

2.

Taktiež nenájdeme ani zmienky, že by presbyter mohol byť nadriadený biskupovi.

3.

Ak pripustíme, že biskup a starší môže znamenť aj to isté, nikde v NZ nie je žiadne doporučenie, aby sa v budúcnosti tieto dva pojmy od seba navzájom funkčne diferencovali.

4.

Ak Pavol na sklonku svojich misijných ciest nazýva starších z Efezu biskupmi, tak to nie je preto, že by ich „povýšil“ na vyššiu hodnosť biskupa, ale práve preto, aby im zvýraznil, že nesmú ostať v stave pasívnej funkcie, ale v pozícii starších musia aktívne dozerať na zverený Boží ľud, aby ho chránili:

Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. {Sk 20:17,28}

V tomto prípade vidíme, že biskupmi sú starší, a aj to, že Pavol nekáže biskupom pásť starších, ale káže starším pásť Boží ľud.

5.

Správne, dobre preložené znenie tohto textu má byť:

Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za dozorcov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. {Sk 20:17,28}

Uvedený verš patrí medzi kľúčové, pretože tu je pre starších jasne určená jedna z ich náplní – v úlohe dozorcu pásť Boží ľud a dávať naň pozor!

6.

Nikde v NZ niet zmienky, že by sa mali po stáročiach vytvárať nové funkcie na vedenie Božieho ľudu, ani zmienky, že by sa mali označené funkcie meniť.

7.

Ak však zrazu prekladateľ na niekoľkých miestach slovo „episkopos“ nepreloží a nechá ho odznieť v pôvodnej forme, vzniká tak bacil, lebo my vnímame toto nepreložené slovo v inom význame, ako ho predkladá originál. A takýmto spôsobom – na podnet prekladateľa – začíname sami vytvárať „funkciu“ episkopa – biskupa, ktorú originál nepozná.

8.

A ešte otázka pre vrchnosť RKC. Kde v Božom slove je ten príkaz na prerobenie funkcií, ktoré v prvotnej cirkvi ustanovili apoštoli? Kde v Božom slove je príkaz na vytvorenie rímskokatolíckych kňazsko-jurisdikčných úradov?

9.

A nakoniec predkladám dve definície Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa nesnažia nič dokázať, ani oprieť o Písmo sväté. Len jednoducho oznamujú. Sami teraz posúďte, čo oznamujú – pravdu či lož.

»Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (pozri Jn 10:36), prostredníctvom svojich Apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi.«

»Biskupa treba mať za veľkňaza svojho stáda, od ktorého sa určitým spôsobom odvodzuje a závisí život jeho v Krista veriacich.«

Hierarchia

Slovo hierarchia je zložené z dvoch gréckych slov: „hiereus“ – kňaz; „arché“ – vláda, vrchnosť, mocnosť. Teda slovo hierarchia znamená triedenie kňazov podľa zverenej moci.

Najprv chcem znovu zdôrazniť, že biskup vo funkcii vedúceho kňaza sa v prvotnej cirkvi nevyskytuje. Ak však pochopíme túto funkciu správne, ako funkciu dozorcu slúžiaceho Božiemu ľudu, tak funkcia služobníka sa v cirkvi vyskytuje už od prvopočiatku. A to slovo – služobník – je kľúčové pre vedenie novozmluvného ľudu, lebo vedenie novozmluvného Božieho ľudu nespočíva v rukách kňazov, ale v rukách služobníkov!

A tu sme v rozpore s RKC. Lebo ona tvrdí:

»Hierarchia zostala aj po smrti apoštolov. Oni totiž ustanovili svojich nástupcov a vkladaním rúk ich vysvätili na biskupov, ktorí sa v prvých časoch nazývali presbytermi. Sv. Pavol apoštol nariaďuje svojim učeníkom, Timotejovi (bol biskupom v Efeze) a Titovi (ktorého ustanovil za biskupa na ostrove Kréta), akých mužov majú vybrať a ustanoviť a ktorých potom vkladaním rúk majú vysvätiť za biskupov – presbyterov (1 Tim 3:2; Tit 1:7). Neskoršie tých, ktorí dosiahli plnosť kňazstva, nazývali biskupmi (mohli udeľovať všetky sviatosti a vykonávať právomoc na väčšom území). Mohli súdiť aj presbyterov, ktorí sa previnili a boli autentickými učiteľmi pre územie, ktoré spravovali. („episkopos“, biskup, znamená v gréčtine dozorcu, „presbyter“ staršieho).«

»Cirkevnú hodnosť (službu), a to aj najvyššiu, môže dosiahnuť každý, kto je na to súci, bez ohľadu na pôvod, na stav, na sociálne postavenie (majetok a pod.). Všetci veriaci rovnako majú právo na prijatie sviatostí, na rozhodnutie svojej záležitosti pred cirkevným súdom (napr. manželské spory). – Cirkev nebola založená ani charizmaticky, totiž tak, že cirkevnú právomoc by boli mali v Cirkvi tí, čo boli vyznačení mimoriadnymi darmi, charizmami. Cirkev sám Kristus založil hierarchicky tak, že iba vyvoleným sa dostalo posvätnej moci (biskupom, kňazom a diakonom); títo v tejto hodnosti (službe) mali slúžiť Božiemu ľudu a viesť ho po ceste spásy.«

Apoštol Peter, ktorý mal od Krista poverenie na založenie cirkvi, tvrdí však niečo iné. Vo svojom prvom liste píše, že kňazom je každý znovuzrodený človek:

Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným.{1 Pt 1:23} Prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a vbudujte sa aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva [hierateuma], aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo [hierateuma], svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. {1 Pt 2:4–5,9}

Uvedené slová Peter použil na pokyn Ducha Svätého nielen na to, aby nám ukázal, čím sú Božie deti, ale aj na to, aby preukázal kontinuitu NZ so SZ. Lebo horeuvedené slová sú pôvodne zasľúbením živého Boha, ktoré odovzdal svojmu vyvolenému izraelskému národu skrze Mojžiša:

Potom Mojžiš vystúpil k Bohu. Tu Pán na neho zavolal z vrchu: „Toto povieš Jakubovmu domu a zvestuješ Izraelitom: »Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom [hierateuma – LXX] a svätým národom!« Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom.“{Ex 19:3–6}

Mojžiš šiel, zvolal starších ľudu [presbyteroys – LXX] a oznámil im všetky slová, ktoré mu prikázal Pán. A ľud jednomyseľne odpovedal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ Potom Mojžiš tlmočil slová ľudu Pánovi. {Ex 19:7–8}

Tieto slová dokazujú, že Peter prijal postavenie novozmluvného vodcu – tak ako kedysi Mojžiš pre Izraelitov – a že vyvoleným Božím ľudom sa stali všetci tí, ktorí boli vykúpení krvou Ježiša Krista. Všimnime si však aj analógiu SZ s NZ. V SZ síce Mojžiš odovzdáva Božie posolstvo starším ľudu, ale zasľúbenie kráľovského kňazstva nepatrí starším, ale všetkým Izraelitom, ktorí boli ochotní zachovávať zmluvu, uzavretú s Bohom. V NZ Peter odovzdáva toto posolstvo taktiež všetkým, ktorí prijali vykúpenie “krvou novej zmluvy”. V uvedených veršoch Petrovho listu má výraz kňazstvo v gréčtine tvar „hieratéma“. Toto slovo sa v NZ nachádza len dvakrát, a to len v horeuvedených veršoch {1 Pt 2:5,9}.

Božie slovo teda skrze Petra oznamuje všetkým kresťanom, že sa po znovuzrodení začleňujú do toho istého kňazského stavu, ktorý Boh zasľúbil svojmu vyvolenému izraelskému ľudu a ktorý zaujal a až dodnes zastáva Ježiš Kristus. Súčasne však Boh vylúčil možnosť priradiť toto kráľovské kňazstvo k akejkoľvek funkcii alebo kňazskej službe, a síce tým, že výraz „hieráteuma“ nie je nikde inde v NZ použitý! Teda tento druh kňazstva je práve svojou všeobecnosťou vskutku jedinečný. Je tu však ďalšia zaujímavosť, ktorá vzbudzuje bázeň pri spoznávaní dokonalosti Božieho slova.

Úžasné je, že NZ rozlišuje druhy kňazstva! Zatiaľ čo výraz „hierateuma“ vyjadruje kňazstvo vzniknuté vyvolením Božím, výraz „hierateia“ označuje kňazský úrad, ktorý vzniká prijatím a prevzatím kňazskej funkcie. Aj slovo „hierateia“ sa v NZ nachádza len na dvoch miestach:

Podľa zvyku kňazského úradu [hierateia] lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu.{Lk 1:9}

A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad [hierateia], majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier. {Hebr 7:5}

A nakoniec v tejto súvislosti NZ obsahuje ešte jednu úžasnú dokonalosť. Od slova „hiereús“ sú odvodené aj dva výrazy pre označenie konania kňazskej služby. Sú to „hieratéo“ a „hierúrgeo“. Aj keď v bežnej gréčtine by mohlo ísť o synonymá, v NZ sú to dva rozdielne pojmy. Výraz „hieratéo“ označuje všeobecne kňazskú službu, ktorá vyplýva zo zastávania kňazského úradu a výraz „hierúrgeo“ označuje novozákonnú kňazskú službu! Oba výrazy sa nachádzajú v NZ len na jednom mieste:

Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu [hierateuein] pred Bohom {Lk 1:8}

Predsa len som vám napísal, a miestami trochu smelšie, a niečo som vám pripomenul pre milosť, ktorú som dostal od Boha, aby som bol služobníkom [leitourgos] Krista Ježiša medzi pohanmi a konal posvätnú službu [hierourgeo] Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom. {Rim 15:15–16}

Tento posledný text je snáď najzávažnejší. Tu oba synonymné výrazy „leitúrgein“ a „hierúrgein“ znamenajú bohoslužbu a sú použité v tom istom verši vedľa seba preto, aby sme pochopili, že novozmluvná kňazská služba už nespočíva v obetných úkonoch, ale spočíva v zvestovaní radostnej zvesti – evanjelia. Výraz „hierúrgeo“ znamená svätú činnosť [tu] na zemi. A že touto svätou činnosťou je pre Boží ľud nesenie evanjelia, to potvrdzuje i najväčší evanjelista – Pavol:

Mám sa teda čím chváliť v Kristovi Ježišovi pred Bohom. Veď sa neodvážim hovoriť niečo, čo prostredníctvom mňa neurobil Kristus, pre poslušnosť pohanov, slovom i skutkom, mocou znamení a divov, v sile Ducha. Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom. {Rim 15:17–19}

A táto svätá činnosť – nesenie evanjelia – je záverečným príkazom Pána Ježiša Krista pre všetkých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi:

A povedal im [Ježiš]: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ {Mk 16:15}

A práve preto túto svätú činnosť môže konať každý znovuzrodený človek.

A práve preto túto svätú činnosť má konať každý znovuzrodený človek.

A práve preto túto svätú činnosť každý znovuzrodený človek koná!

Preto, že patrí medzi kráľovské kňazstvo!

Je teda rozdiel medzi hierachickým kňazstvom a znovuzrodeným Božýím ľudom.

 

Zhrnutie :

 

V gréčtine znie bežné označenie kňaza „hiereus“ a vyskytuje sa v NZ mnohokrát. Z tohto výrazu sú odvodené mnohé ďalšie slová, v NZ tiež hojne používané. Štyri z nich sú dôležité:

hieratéma   – kňazstvo vyvoleného Božieho ľudu

hierateia     – kňazstvo vo význame kňazský úrad, vyplývajúce z prijatia funkcie kňaza

hierúrgeo   – kňazská služba novozmluvného ľudu – zvestovanie evanjelia

hieratéo     – kňazská služba, vyplývajúca zo zastávania funkcie kňaza ===

Nikde v NZ nie je spomínaná funkcia kňaza vo význame vodcov Božieho ľudu!

Nikde v NZ niet ani náznak, že by novozmluvný ľud mal mať kňazských zástupcov na prinášanie obete.

Nikde v NZ niet ani náznaku hierarchického usporiadania cirkvi. ¨

Tvrdenie, že Kristus založil cirkev hierarchicky, je v ostrom protiklade s Božím slovom, ktoré ukazuje, že cirkev bola založená charizmaticky!!!

Je tu však jeden dôležitý fakt. Ak Peter oznámil všeobecné kňazstvo, tak s tým súvisí i kňazská služba tohoto kňazstva. Je to hlásanie evanjelia! A to je služba každého Ježišovho učeníka.

 

Záver kapitoly

 

RKC rozlišuje dva typy kňazstva – všeobecné a hierarchické. Ale príkazom NZ je iba všeobecné kňazstvo. ¨

RKC vie, ako vyzerala organizačná štruktúra prvotnej cirkvi. Niet tu ani stopy po kňazských funkciách, ktoré si vytvoril rímskokatolícky monarchický systém.

RKC priznáva, že funkcia biskupa v prvotnej cirkvi nebola ešte funkciou biskupa v dnešnom zmysle slova. Len zabúda pravdivo informovať svoje ovečky, kde sa nachádza ten príkaz na zdeformovanie náplne a poňatia všetkých vodcovských funkcií, ktoré sú v NZ uvedené. Lebo RKC tvrdí, že tieto funkcie ustanovil Kristus. Mala by teda aj informovať, kedy a kde to ustanovil. Lebo Božie slovo o tom nikde nehovorí.

Pre tých, ktorí chcú stoj čo stoj nájsť v NZ podklad pre cirkevnú hierarchiu, sám Pán Ježiš zanechal výstižný podklad:

Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: »Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: „Učiteľ“ a: „Pane“ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.

Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.« {Jn 13:12–17}

A z toho vyplýva dodnes platné posolstvo:

 

Vedenie novozmluvného Božieho ľudu nespočíva v rukách kňazov, ale spočíva v rukách služobníkov

!