2.3 – Kanonizácia

Publikoval Dušan Seberíni , 27. Júl 2012, 19:05 v kategórii: 2.3 - Kanonizácia | Komentáre sú deaktivované

 

KANONIZÁCIA

 

Čo máme rozumieť pod slovom kanonizácia?

Slovo „kánon“ znamenalo v gréčtine pôvodne prút. A keďže na meranie dĺžok sa používala tyčka zhotovená z prútu, začalo sa jej hovoriť „kánon“ vo význame merítko. Tak vznikol prenesený význam tohto slova – „mierka, merítko, norma“.

V biblickej terminológii má toto slovo svoj osobitný význam. Kánon je norma, ktorá určuje, z čoho je biblia zostavená. Zavedenie takejto normy do praxe a jej rešpektovanie pri vydávaní biblie sa nazýva kanonizácia.

Kánon je teda záväzný zoznam kníh, ktoré má Biblia obsahovať.

 

Aký je počet kníh v Biblii pre katolíkov a ostatných?

Každá z oboch častí biblie obsahuje určitý počet spomínaných knižočiek. Nová zmluva obsahuje 27 kníh, a sú to tie isté knihy pre evanjelikov i pre RKC. Teda v NZ nie je žiaden rozdiel. Stará zmluva obsahuje 46 záväzných kníh pre katolíkov a 39 kníh pre ostatných kresťanov. Židovský kánon obsahuje len 24 záväzných kníh.

 

Kto spôsobil túto rozdielnu zostavu – kanonizáciu?

Správnym zodpovedaním tejto otázky môžeme dôjsť k veľmi závažnému zjednocujúcemu prameňu.

Odpoveďou však nie je, kto to spôsobil, ale kto bol oprávnený robiť kanonizáciu SZ!

Ak vieme, že NZ je písmo záväzné pre kresťanov, patrilo by sa vedieť, že SZ samotný – bez NZ – je písmo dodnes záväzné pre judaizmus. Z toho vyplýva oblasť kompetencie. Keby teraz Židia chceli kresťanstvu diktovať, ktoré knihy má NZ obsahovať a ktoré treba dať preč, považovalo by sa to za hrubý zásah do vnútorných vecí kresťanov. Ale rovnako nesprávne bolo, keď RKC urobila výber starozákonných kníh bez ohľadu na ten výber, ktorý urobili Židia.

Nevieme presne, kedy bola napísaná najstaršia kniha SZ, ale vieme pomerne presne, že poslednou knihou SZ bolo proroctvo Malachiášovo, a ten dopísal svoju knihu asi roku 435–430 pred Kristom. Od tohto dátumu môžeme považovať SZ za kompletný. To je súčasne najstarší dátum, kedy mohla kanonizácia SZ prebehnúť v definitívnej forme.

Dá sa predpokladať, že dávno pred týmto termínom musela existovať určitá záväzná zbierka kníh. Židia si svoje knihy starostlivo archivovali, avšak r. 586 pred Kristom bol zničený Šalamúnov chrám, a spolu s ním i chrámový archív, ktorý uchovával posvätné texty. Keď sa Židia vrátili zo zajatia, začali znovu budovať archív svojich posvätných kníh, čo možno považovať za prirodzený priebežný proces kanonizácie.

Ukončenie tohto procesu ovplyvnila tragédia. V roku 70 nášho letopočtu bol zničený jeruzalemský chrám a židovská štátoprávna pospolitosť zanikla. Židia boli rozptýlení, šírili sa rôzne sekty. Za najsilnejšiu a najobávanejšiu sektu Židia považovali kresťanov.

Aby sa zamedzilo prenikaniu iného učenia do judaizmu, Židia zvolali asi roku 90 nášho letopočtu synodu do Jamnie, kde sa dohodli, ktoré knihy budú pre judaizmus záväzné. A to je súčasne dátum, kedy bol proces kanonizácie Starého zákona dokončený. Pre jamnijský kánon sa zaužíval častejší názov „hebrejský kánon“, alebo „palestínsky kánon“, a v nezmenenej podobe ho dodnes používajú Židia i kresťania.

 

RKC nemohla prijať hebrejský kánon ak má len 24 kníh

To je zase len neznalosť. Lebo 24 kníh podľa jamnijskej kanonizácie obsahuje presne tie isté knihy, ktoré používajú evanjelické cirkvi. Len spôsob počítania sa odlišuje, takže jamnijských 24 je kresťanských 39. Ukážeme si to prakticky:

¨  Tóra (Zákon) je základom hebrejského kánonu a obsahuje 5 kníh Mojžišových (grécky názov Pentateuch). To je rovnaký počet aj pre kresťanov.

¨  Nebím (Proroci) je zbierka 8 prorockých kníh. Sú to nasledovné knihy: Jozue, Sudcov, Samuelove knihy, Kráľovské knihy, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Dvanásť malých prorokov. Kresťania však počítajú Samuelove knihy za dve, Kráľovské knihy za dve a Dvanásť malých prorokov ako 12 samostatných kníh. Takže rozsahom ide o tie isté knihy, ale líšia sa počtom – kresťania tu majú 21 kníh, teda o 13 kníh naviac.

¨  Ketubím (Spisy) obsahuje 11 nasledovných kníh: Žalmy, Job, Príslovia, Rút, Pieseň Šalamúnova, Kazateľ, Plač Jeremiášov, Ester, Daniel, Ezdráš a Nehemiáš, Knihy kronické (Paralipomenon). Kresťania počítajú Knihy kronické za dve a Ezdráša a Nehemiáša samostatne. Taktiež je tu zhodný rozsah kníh, ale rozdielny počet – kresťania majú 13 kníh, čiže naviac o 2 knihy.

Uvedené knihy sa nazývajú protokanonické (gr. prótos – prvý; prvotný), pretože sú obsiahnuté vo všetkých troch typoch kánonu – hebrejskom, evanjelickom i katolíckom.

V rannej cirkvi sa stávalo, že v niektorých starozákonných kódexoch sa nachádzalo len 22 kníh. Bolo to spôsobené tým, že niektorí pisári pripájali knihu Rút ku knihe Sudcov a Plač Jeremiášov k Jeremiášovej knihe. Tu však išlo o chybu, a nie o spor. Teda 39 = 39. Židia si uvedomujú, že počet ich spisov je 39, ale aby počet kníh zodpovedal počtu hlások v hebrejskej abecede, urobili z toho 24 kníh.

 

Ako vzniklo katolíckych 46 kníh?

Pochádza to z použitia nerovnakých prameňov.

Zatiaľ čo evanjelickí kresťania rešpektujú fakt, že SZ je hebrejského pôvodu, a teda treba brať za záväzný ten kánon, ktorý stanovili Židia, RKC si vzala za záväzný grécky prepis SZ. A ten má o sedem kníh viac.

Tento grécky prepis SZ má meno Septuaginta. Vznikol v treťom alebo druhom storočí pred Kristom v egyptskej diaspóre Židov. Neskôr bol podľa tohto prepisu zostavený tzv. „alexandrijský kánon“. Podľa povesti tento preklad dal vyhotoviť egyptský kráľ Ptolemaius Filadelfus veľmi zvláštnym spôsobom. Dal vylodiť sedemdesiat vtedajších špičkových znalcov písma na ostrove Patmos a zabezpečil, aby po celú dobu práce neboli rušení. Vrátili sa pre nich, až keď bol preklad hotový. Z toho pochádza názov Septuaginta (lat. septuaginta – sedemdesiat). Niektoré pramene uvádzajú, že prekladateľov bolo v skutočnosti 72 – z každého pokolenia Izraela po 6 zástupcov. Iné staré pramene uvádzajú, že preklad bol ukončený v rekordnom čase za 70 dní a z toho pochádza jeho názov. I keď sa nezachovali historicky presné údaje o vzniku Septuaginty, zato sa však zachovala samotná Septuaginta v nezmenenej podobe, a dodnes sa používa. Úlohou prekladateľov bolo preložiť z hebrejčiny všetky posvätné knihy do vtedajšieho najrozšírenejšieho jazyka, ktorým bola gréčtina. Keďže v tej dobe ešte nebol ustanovený židovský kánon SZ, nemohlo byť presne určené, ktoré knihy sa majú prekladať a ktoré nie. A tak sa v tomto preklade objavilo aj sedem kníh, ktoré sa nenachádzajú nikde inde. Týchto sedem kníh RKC nazýva deuterokanonické (gr. deuteros – druhý, druhotný).

 

V tejto veci treba vedieť, že

¨  najprv vznikol kánon jamnijský, potom kánon evanjelický, a nakoniec kánon RKC;

¨  kánon RKC vznikol posledný a bol len protireakciou na kánon evanjelický, ktorý bol uvedený o 12 rokov skôr;

¨  v kánone RKC názov „deuterokanonické knihy“ priniesli samotní predstavitelia RKC. Teda sami priznávajú, že tieto knihy sú druhotné. Nie vo význame časovom, ale hodnotou druhotné!

 

Sú deuterokanonické knihy nepravé?

O pravosť tu predsa nejde. Ide o to, či do Biblie patria alebo nie. Súčasná doba je charakteristická tým, že dnes si už každý trochu sčítaný človek môže sám overiť desiatky faktov, ktoré hovoria v neprospech deuterokanonických kníh. Na posúdenie niekoľko z nich uvádzam.

¨  Prvým faktom je, že Židia tieto knihy nezaradili do svojho kánonu a dodnes sa od nich dištancujú. Ranná cirkev radostne uvítala existenciu gréckej Septuaginty, a hojne ju používala. Spočiatku bola Septuaginta pomocou pre prvotnú cirkev. Ale veľmi skoro došlo k vážnym rozporom so Židmi, ktorí v nej zistili mnohé nepresnosti a časť prekladu nebola preložená doslovne. Preto sa Židia od tohto prekladu dištancovali a začali používať od druhého storočia presnejšie grécke preklady – Aquilov (135), Teodociónov (180) a Symmachov (asi 198). Samozrejme, že i západní kresťania pochopili, že potrebujú dobrý preklad, a tak vzniklo niekoľko latinských verzií, avšak nie veľmi vydarených. Preto rímsky biskup Damasus roku 382 poveril učeného mnícha Hieronyma, aby tie existujúce latinské verzie opravil. Hieronymus 3 roky pracoval na revízii latinských textov. Potom sa však rozhodol pre vlastný latinský preklad priamo z hebrejčiny. Začal v roku 390 a dokončil ho okolo roku 406. Kresťania spočiatku tento preklad odmietali, ale neskôr sa veľmi osvedčil, rozšíril a pre všeobecnú obľúbenosť ho začali nazývať Vulgata (lat. vulgatus – všeľudový, všeobecne medzi ľudom rozšírený). Bola to vlastne prezývka, avšak zaužívala sa a dnes je tento názov oficiálnym termínom.

¨  Druhým faktom je odmietavé stanovisko Hieronyma voči deuterokanonickým knihám. Hieronymus síce zachoval počet kníh podľa Septuaginty, avšak SZ prekladal z hebrejčiny a nie z gréčtiny! Z toho dôvodu 5 deuterokanonických kníh vôbec nepreložil a do Vulgaty boli prevzaté zo starších latinských prekladov. Ďalšie dve deuterokanonické knihy síce preložil, ale viditeľne ledabolo, takže v roku 1976 museli byť tieto dve knihy preložené pre Neovulgatu úplne samostatne. Jedná sa o knihu Judit a knihu Tobiáš. Úvod k týmto dvom knihám z Písma svätého, vydaného RKC, hovorí sám za seba.

»Keďže Hieronym si málo cenil knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň, a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, napríklad verše 2:12–18; 3:18–22; 6:16–22; 7:14–15.«

»Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu, než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc. Preto sa text Vulgaty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgata používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy«. [i] 

¨  Tretím faktom je, že dve z deuterokanonických kníh neboli pôvodne napísané v hebrejčine ani v aramejčine, ale v gréčtine. Sú to Druhá machabejská kniha a Kniha múdrosti. Ak pripustíme, že posledná kniha SZ podľa židovského kánonu pochádza asi z roku 430 pred Kristom, tak 2. Machabejská kniha tam jednoznačne nemôže patriť, lebo pochádza najskôr z roku 130 pred Kristom. Predpokladá sa, že uvedené dve knihy boli do Septuaginty priložené dodatočne. Taktiež kniha Judit bola pravdepodobne do Septuaginty pridaná dodatočne, pretože jej vznik sa datuje na začiatok 1. storočia pred Kristom, a vtedy Septuaginta už existovala.

¨  Štvrtým faktom je, že deuterokanonické knihy boli po celý čas zdrojom nešvárov a nejednotnosti kresťanov, lebo sú dva typy biblií: S deuterokanonickými knihami a bez nich. RKC celých tisíc rokov tento problém neriešila a dodnes v ňom nie je jednotná. Luther v roku 1534 uzavrel tento problém za reformované kresťanstvo tak, že definoval tieto knihy ako »užitočné, ktoré sa však nemôžu stavať na roveň k inšpirovanému Písmu svätému«. Tridentský koncil 8. apríla 1546 na protest voči Lutherovi uzákonil deuterokanonické knihy za záväzné pre RKC. Fakt, že ich samotná RKC nazvala „deuterokanonické“, naznačuje, že i pre ňu sú druhotné. Westminsterská konfesia v roku 1648 deuterokanonickým knihám odmietla priznať inšpirovanosť a v roku 1827 Biblická spoločnosť prijala uznesenie vydávať biblie bez týchto kníh.

¨    Piatym faktom je skutočnosť, že Pán Ježiš veľmi často citoval SZ, ale ani jeden jeho citát v NZ nepochádza z niektorej z týchto kníh.

¨  Šiestym faktom je, že aj apoštol Pavol cituje vo svojich listoch niekoľkokrát starozákonné pasáže zo Septuaginty, ale nepoužil žiadnu časť z týchto sporných kníh.

¨  Siedmym faktom je, že naši vierozvestcovia – Konštantín a Metod – preložili do staroslovienčiny postupne celú bibliu, ale 1. a 2. knihu Machabejskú vynechali.

¨  Ôsmy fakt je snáď najpresvedčivejší. Slovo živého Boha je pravdou! Keby teda deuterokanonické knihy mali do Biblie patriť, museli by byť predovšetkým pravdivé! A my vieme, že tieto knihy pôsobia mnoho problémov práve tým, že nie sú pravdivé! Ibaže RKC nedokáže nazvať veci pravým menom, a tak namiesto slova lož používa zjemňujúci výraz nepresnosť. Otázku pravdivosti najlepšie ilustruje úvod ku knihe Judit, nachádzajúci sa v Písme svätom, ktoré vydala RKC:

» 4.2 Problém historickosti. Všetky tieto historické, chronologické, geografické a iné údaje spôsobujú veľa vážnych problémov, lebo nezodpovedajú vedeckým poznatkom z dejín starovekého Blízkeho východu. Uvádzame iba tie najvýraznejšie nepresnosti a nedôslednosti: 1. Nabuchodonozor (605–562 pred Kristom) nebol kráľom Asýrčanov, ale Babylončanov, a nikdy nevládol v meste Ninive, ktoré zaniklo s Asýrskou ríšou r. 612 pred Kristom.«

» 4.3 Hypotetický záver. Všetky tieto konštatácie a náznaky privádzajú k záveru, že Kniha Judita nie je historický spis v pravom zmysle slova. Údaje o osobách a situáciách sa vzťahujú na časový rozsah viacerých storočí, kým udalosť zachytená v Knihe sa odohrala iba za niekoľko mesiacov. Autor spisu spája mená a skutočné fakty z rôznych období a vytvára dielo, ktoré nemožno presne zaradiť do určitého historického rámca.« [ii]

¨  Deviaty fakt udáva samotná RKC a je zapísaný v úvode Biblie, vydanej RKC, nasledovne: »Názvom deuterokanonické knihy sa chce iba pripomenúť, že kanonickosť daných spisov sa neuznávala hneď od začiatku a všade v Cirkvi. Čo sa týka výrazu deuterokanonické spisy, treba poznamenať, že ide o termín zaužívaný iba od čias Sixta Sienskeho (1520–1569) v katolíckej tradícii, kým protestanti ich nazývajú apokryfy…« [iii]

 

Čo sú apokryfy?

Svetovým – a teda aj slovenským – jazykovým problémom je nejednotnosť RKC a evanjelických cirkví pri zostave kresťanskej terminológie. Takže ak použijeme dáky výraz, najprv si musíme objasniť, čo jedni a druhí pod výrazom rozumejú, a potom sa dohodnúť, čo budeme pod daným výrazom rozumieť odteraz my. Grécke slovo „apokryfos“ znamená skrytý, ukrytý. V tom sme jednotní.

¨  Sedem kníh SZ, ktorými sa líši alexandrijský kánon od hebrejského sa nazýva:

                            v RKC                            deuterokanonické knihy

                            v pravoslávnej cirkvi        nekanonické knihy

                            v EC                               starozákonné apokryfy

¨  Po jamnijskej synode, keď Židia dostali záväzný kánon, ostatné posvätné knihy odvrhli a zničili. Mnohé z nich sa však dodnes uchovali a nazývajú sa:               

                               v RKC         apokryfy

                               v EC            pseudoepigrafy, resp. pseudepigrafy

¨  Staré vydanie Vulgaty (tzv. klementínske vydanie z roku 1592) obsahovalo na konci – za NZ – prídavok, ktorý mal názov apokryfy. Evanjelici ich nazývajú pseudoepigrafy.

¨  Okrem toho existujú rôzne knihy a evanjeliá, týkajúce sa NZ. Tieto sa nazývajú svorne v RKC i evanjelických cirkvách novozákonné apokryfy. Najznámejšie sú Tomášovo evanjelium, Petrovo evanjelium, Evanjelium egyptské a Nikodémovo evanjelium.

Na otázku „Čo sú apokryfy?” môžeme odpovedať , aby to pochopili všetky kresťanské prúdy. Tu je odpoveď:

Apokryfy sú knihy, ktoré do kánonu Biblie nepatria.

 

Čítať ďalej

2.2 – Imprimatur

Publikoval Dušan Seberíni , 27. Júl 2012, 18:41 v kategórii: 2.2 - Imprimátur | Komentáre sú deaktivované

 

IMPRIMATUR

 

Čo je to imprimátur?

Keď v roku 1439 vynašiel Johann Guttenberg kníhtlač, zaužíval sa zvyk, ktorý sa zachoval viac-menej až dodnes. Dovtedy sa knihy opisovali ručne a každý opis bol vlastne originálom – ktorý mal však zákonite svoje chyby. Tieto chyby záviseli hlavne od kvality a kondície pisára. Ak sa pri kontrole odhalili, mohli sa odstrániť jedine prepísaním celého listu. Kníhtlač dávala možnosť nielen vytlačiť mnoho rovnopisov – výtlačkov, ale aj vysádzanú matricu ešte pred vytlačením opraviť. Preto sa sadzačské práce skladali z vlastného vysádzania textu a z jeho kontroly. Vysádzaný neopravený text bol však po technickej stránke spôsobilý pre tlač a od opraveného textu sa ničím neodlišoval. Preto kníhtlačiari zaviedli tzv. „tlačiarenskú pečať“, ktorou sa začala odlišovať skontrolovaná matrica od neskontrolovanej. Touto pečaťou dával tlačiarenský majster oprávnenie k tlačeniu.

Prvá kniha, ktorú Guttenberg vytlačil, bola latinsky písaná biblia. Aby bola istota, že sa kníhtlačou nebudú rozširovať knihy závadné, cirkev zaviedla dvojstupňovú kontrolu.

Prvý stupeň kontroly bola kontrola obsahu. Obsahovo nezávadné knihy mali latinskú pečať nihil obstat, čo znamená nezávadné, alebo doslova „nič neprekáža“. K tomu bol priložený podpis kontrolóra a dátum. Kontrolórom mohol byť len cirkevný kanonik, ktorého splnomocnil biskup.

Druhý stupeň kontroly vlastne nahrádzal kníhtlačiarovu pečať a jeho účelom bolo skontrolovať správnosť podľa rukopisu. Latinská pečať mala názov imprimatur, čo doslovne znamená opečatené (lat. imprimo – vtisnúť, otlačiť). Túto kontrolu mohol vykonať iba diecézny biskup, pričom jeho meno, podpis a dátum povolenia boli súčasťou pečate.

Toto cirkevné opatrenie kníhtlačiari prijali, a takto bola v kresťanských knihách tlačiarova pečať vystriedaná cirkevnou pečaťou. Bolo to veľmi múdre opatrenie, zvlášť múdre pre tlač biblií. Vieme si vôbec predstaviť, ako ľahko sa v tej dobe mohli rozšíriť falošné výtlačky, zapríčinené nedopatreniami pri sádzaní? A keby sa takéto falošné výtlačky stali pre iného tlačiara podkladom pre jeho vydanie, chyby by sa znásobovali a kolovali by biblie svojím obsahom závadné.

Biblia bola vtedy veľkou vzácnosťou a nevlastnili ju ani mnohí kňazi. Preto bolo veľmi žiadúce, porovnávať vysádzané znenie s rukopisom. A diecézny biskup obyčajne bibliu vlastnil, takže mohol porovnanie uskutočniť.

Tomuto múdremu opatreniu vďačíme za to, že ľudia boli v prvej vlne rozmachu kníhtlače uchránení od šírenia nepravých a závadných kníh. Aj v dnešnej dobe sa treba dívať s úctou na snahu hodnostárov RKC, uchrániť Bibliu pred šírením chybných výtlačkov.

 

Prečo imprimátur nepotrebovali reformovaní?

Lebo reformácia bola založená práve na biblii. Luther priniesol heslo „sola Scriptura“, čo v preklade znamená jedine Písmo. Trend RKC v tej dobe staval na ľuďmi vytvorenej tradícii a bibliu používal už len symbolicky. Luther a aj iní reformátori sa pričinili o to, že biblia sa rozšírila nielen medzi všetkých kňazov a kazateľov, ale rozšírila sa v hojnom počte aj medzi šľachtu a vtedajších gramotných obyvateľov.

Čo však je dôležitejšie – reformácia priniesla potrebu prekladov do vlastnej reči. Zatiaľ čo RKC ostala pri latinskej verzii, reformované cirkvi si zabezpečili svoje – národné preklady. Tlač biblií pre evanjelické cirkvi zabezpečovali konkrétne osoby, patriace k tej-ktorej evanjelickej cirkvi. Tieto konkrétne osoby boli zodpovedné za správnosť vydania, a tak dohliadali na jeho celý priebeh osobne. Čiže vydavateľ bol súčasne i kontrolórom. Naproti tomu pre RKC mohli tlačiť aj tlačiari sekulárni, a teda potrebovali cirkevnú cenzúru.

 

Je to snáď zlé, že imprimátur platí i dnes?

Samozrejme, že i v dnešnej dobe musí byť niekto, kto je za vydanie biblie zodpovedný a v konečnom štádiu dáva súhlas k vydaniu.

Treba oceniť, že RKC má v tom poriadok. Je to nielen múdre, ale aj opodstatnené. Čo však kresťania z evanjelických cirkví ťažko nesú, je skutočnosť, že kresťania z RKC akoby sa báli vziať do ruky bibliu, vydanú niektorou z evanjelických cirkví. Akoby to bolo čosi nečisté. A to je umelo vytváraná prekážka zo strany cirkevnej vrchnosti RKC. Doplácajú na to predovšetkým katolícki veriaci, a síce tým, že v dôsledku toho často nemajú žiadnu bibliu. Pritom ostáva faktom, že preklady evanjelických cirkví sú ďaleko presnejšie, pretože RKC počas svojej latinskej éry v prekladateľstve veľmi za evanjelickými cirkvami zaostala.

A tak to, čo bolo kedysi dobré, dnes je pre katolíkov prekážkou a bremenom. A to odrazu z troch dôvodov.

1.  Člen RKC, keďže nemá doporučené čítať nekatolícke preklady, nemá možnosť porovnávať a sám sa presvedčiť. Jeho slepá viera v správnosť katolíckeho prekladu má ten dôsledok, že ak číta chybne preloženú časť, ani nezistí, že je chybná.

2.  Pečať „imprimátur“ nezaručuje správnosť prekladu, len konfesijný súhlas! Veľmi často sa stáva, že je odobrený aj nesprávny alebo nepresný preklad, ak vyhovuje tendencii výkladu v duchu RKC.

3.  V čase, keď vzniklo nariadenie cirkevnej pečate „imprimátur“, RKC používala výhradne latinský preklad biblie. Teda vydanie novej biblie nebolo ťažké skontrolovať, keďže diecézny biskup tiež vlastnil latinskú verziu. Pôvodná kontrola bola vlastne len porovnávaním latinského výtlačku s latinskou predlohou. A účelom bolo odstránenie chýb a záruka, že sa žiadna časť nevynechala. Dnes sa však jedná o preklady biblie do národných jazykov. Ten, kto bibliu prekladá, pracuje na preklade 10–20 rokov. Keby chcel biskup skontrolovať takúto prácu, musel by to robiť dlhé roky. A pritom prekladateľ musí byť v uvedených jazykoch špičkový odborník, zatiaľ čo kontrolujúci biskup obyčajne ovláda tieto jazyky iba pasívne. Ide tu teda o formálne odobrenie – aby biskup poznal prekladateľa a na základe dôvery mu povolil jeho prácu vydať.

Takže imprimátur je dnes už vlastne iba formalitou.

Čítať ďalej

2.1 – Biblia

Publikoval Dušan Seberíni , 27. Júl 2012, 18:40 v kategórii: 2.1 - Biblia | Komentáre sú deaktivované

BIBLIA

Doterajšie delenie a štepenie cirkvi z dôvodov vierouky bolo temer vždy spôsobené rozdielnym poznaním. Obe rozdelené strany mali vždy „to svoje“ poznanie a boli presvedčené o správnosti „svojho“ poznania. Preto sa snažili obhájiť to svoje poznanie za každú cenu. Dnes spätne vidíme, že vo väčšine prípadov išlo o nedorozumenia. Najčastejšie preto, že zdroj poznania bol rôzny.

Boh nám však zanechal svoje Slovo. Svoje Slovo nám Boh zanechal na to, aby sme poznali cestu k nemu a aby sme mali spoločný zdroj poznania.

 

Ak dovolíme, aby toto sväté Božie Slovo bolo naším spoločným zdrojom poznania, tak Ježiš Kristus bude pre nás tým spoločným základným kameňom jednoty.

Lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. {Ef 2:1}

 

Závery Druhého vatikánskeho koncilu v 21. článku Dekrétu o ekumenizme odovzdávajú RKC to isté posolstvo pre postup k dosiahnutiu jednoty:

Ale aj tak je Sväté písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných rukách Božích

na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom.

 

ČO BY MAL VEDIEŤ KRESŤAN KATOLÍK O BIBLII ?

 

To, čo každý iný kresťan.

Grécke slovo „biblia“ znamená knižočky. Teda biblia je zbierka niekoľkých samostatných knižočiek – t.j. kníh menšieho rozsahu. V dnešnej terminológii rozumieme pod slovom Biblia jednu knihu, ktorá sa skladá z dvoch samostatných častí: Starého a Nového zákona. Hoci Starý zákon a Nový zákon tvoria v Biblii jeden organický celok, sú to dve samostatné časti. Pre kresťanov je platná len celá biblia, teda Starý aj Nový zákon, avšak záväzný je len Nový zákon. Pre Židov je platný len Starý zákon. Nový zákon vôbec nepoužívajú a neuznávajú ho, pretože ešte stále čakajú Mesiáša.

Pokiaľ ide o slovenský názov týchto dvoch častí, v tom sa názory kresťanských cirkví rozchádzajú. Sú 3 možnosti názvov a ich kombinácie:

                    Starý zákon – Nový zákon

                    Starý testament – Nový testament

                    Stará zmluva – Nová zmluva

Najzaužívanejšia forma je Starý zákon – Nový zákon, ale je to súčasne aj najmenej vhodná forma, pretože kresťania nežijú pod zákonom, ale v milosti. Preto novšia časť biblie má niesť jednoznačne názov Nová zmluva – lebo nejde o nový druh zákona, ale o novú formu zmluvy, ktorú s nami uzatvára sám Boh. Keďže slovo testament je latinského pôvodu (testamentum – zmluva, termín, závet), nebolo by múdre používať toto cudzie slovo, keď máme jeho rovnocennú slovenskú verziu. A tak sa zdá najsprávnejším pomenovanie Starý zákon – Nová zmluva.

Starý zákon bol písaný v hebrejčine, a niektoré jeho časti v aramejčine. Pokiaľ ide o Novú zmluvu, predpokladá sa, že bola písaná v starogréčtine, v dialekte nazývanom koiné. Rukopisy originálov sa nezachovali. Nie je však vylúčené, že i NZ bola písaná pôvodne v hebrejčine.

 

PREČO SA KATOLÍCKA BIBLIA LÍŠI OD OSTATNÝCH ?

 

To je nedorozumenie. Katolícka biblia neexistuje, pretože biblia je len jedna. Sú však určité odlišnosti v prekladoch a zostave biblií. Pre RKC je povolená (záväzná) len tá biblia, ktorá má náležitosti predpísané RKC:

¨    vydanie muselo mať biskupskú pečať – imprimátur

¨    preklad musel mať kanonizáciu RKC

¨    preklad musel byť opatrený vysvetlivkami

¨    preklad musel byť urobený z latinského prekladu zvaného Vulgata

Takto to bolo rozhodnuté v roku 1546 na Tridentskom koncile. Bibliu, ktorá spĺňala uvedené náležitosti, nazývali členovia RKC „katolícka“.

V súčasnosti predpisuje potrebné náležitosti pre katolícky typ biblie Kódex kanonického práva (kán. 825)

nasledovne:

»§1 Knihy Svätého písma nemožno vydávať, ak nie sú schválené Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov; takisto, aby sa mohli vydávať ich preklady do národného jazyka, sa vyžaduje, aby boli schválené tou istou vrchnosťou, a súčasne vybavené potrebnými a dostačujúcimi vysvetlivkami.«

»§2 Preklady Svätého písma, opatrené vhodnými vysvetlivkami, môžu katolícki veriaci s povolením Konferencie biskupov pripraviť a vydať aj v spolupráci s oddelenými bratmi.«

PREČO RKC MUSÍ PREKLADAŤ BIBLIU Z LATINČINY ?

 

Počas mnohých stáročí si týmto opatrením RKC zaistila úžasnú jednotu vo vnútri svojej cirkvi, pretože používala len latinský preklad zvaný Vulgata. Zamedzilo sa tak mnohým vieroučným i jazykovým sporom.

Hlavným dôvodom používania latinčiny v cirkvi bola myšlienka spoločnej reči, ktorá by spájala kresťanov zo všetkých národov. A tak sa stala latinčina spojovníkom medzi duchovenstvom, ale súčasne brzdou a prekážkou medzi laikmi. Tí nemali ako porozumieť biblickým základom, a tak samotným podstatám vierouky nerozumeli.

Pritom k uzákoneniu latinčiny došlo prirodzenou cestou. Veď už za čias života Pána Ježiša tu na zemi bol jeho pobyt situovaný do Rímskej ríše, kde sa používala latinčina. A tak je prirodzené, že táto reč hneď po gréčtine bola ako prvá obohatená výrazmi kresťanského pôvodu.

Dnes je to už pár rokov, čo Druhý vatikánsky koncil povolil liturgiu v národných jazykoch. Nezrušil latinskú liturgiu, len povolil liturgiu v národných jazykoch. A výsledok je úžasný – liturgia v latinčine sa stáva prebytočnou. Národy používajú svoju vlastnú reč, a niet vlastne kedy, kde a prečo používať latinčinu.

A tak to bude i s prekladmi. Stačilo povoliť používanie prekladov biblie v národných jazykoch, a zrazu sa národy prebudili. Katolícki veriaci veľmi skoro zistili, ako RKC zaostala za evanjelickými prúdmi v oblasti vydávania biblie. Ale aj katolícki teológovia veľmi skoro zistili, že katolíci poriadne zaostali v biblickom výskume, keďže sa Vulgatou, ako čínskym múrom, ohradili na dlhé stáročia. Zatiaľ čo evanjelické prúdy urobili úžasné kroky v skúmaní pôvodných manuskriptov, katolícka špičková teologická elita prešľapovala na mieste. Hoci sa snažila nezaostávať, nemala to kde prakticky využiť, keďže pre praktické použitie bola predpísaná Vulgata. A tá bola vo funkcii porovnávacej biblickej normy nemenná.

Prvým míľovým skokom dopredu bola oprava Vulgaty.

Máloktorý kňaz vedel o zásahoch, ktoré boli v minulosti urobené do vydania Sixtínskej Vulgaty. A nemali ani potuchy, že Klementínska Vulgata vôbec nie je totožná s Hieronymovým prekladom. Ale každý sčítanejší teológ vedel o nedostatkoch a chybách, ba i sporných miestach v Klementínskej Vulgate. Preto pápež Pius X. vytvoril v roku 1907 komisiu na opravu Klementínskej Vulgaty. Táto komisia síce usilovne pracovala, ale jej výsledky boli prakticky nepoužiteľné, lebo Klementínska Vulgata bola predpísaná ako záväzná, a nesmela sa meniť. Prelom nastal až po Druhom vatikánskom koncile. Vtedy bola zriadená oficiálna pápežská komisia, ktorá pracovala vyše 10 rokov na oprave latinskej Vulgaty. Výsledkom bolo jej revidované vydanie, ktoré vyšlo 25. apríla 1979. Aby sa toto revidované vydanie odlišovalo i názvom od pôvodného vydania, staré vydanie sa v súčasnosti nazýva Sacra Vulgata a revidované vydanie má názov Nova Vulgata – Bibliorum Sacrorum, alebo jednoduchšie Neovulgata.

V súčasnosti je Neovulgata v RKC záväzným Písmom, avšak už nie v tom zmysle, ako to predpisoval Tridentský koncil. Neovulgata je záväzná pre účely liturgické a pre citovanie biblie v úradných dokumentoch, publikáciách a pre verejné účely, reprezentujúce RKC.

O tom, čo je napísané stručne v predchádzajúcich dvoch odstavcoch, by sa dala napísať celá kniha. Dnešní katolícki veriaci si nevedia vôbec predstaviť, aké ťažké boje museli prebojovať katolícki teológovia, aby sa mohlo vôbec o chybách vo Vulgate nahlas hovoriť. Veľkou pomocou a prielomom v tomto smere bola biblická encyklika, ktorú vydal pápež Pius XII. V roku 1943. Hájila síce tradičné poňatie biblie, ale už tým, že existovala, rozbúrila polemiku u katolíckych biblistov. A tá sa ešte viac rozčerila na Druhom vatikánskom koncile. Výsledkom bola Konštitúcia o Božom slove – Dei verbum. O prekladoch Písma sa v nej hovorí:

»22. Veriacim kresťanom musí byť dokorán otvorený prístup k Písmu svätému. Preto cirkev už od začiatku prijala za svoj najstarší grécky preklad Starého zákona, nazývaný Septuaginta. Má však vždy v úcte aj iné preklady východné a latinské, zvlášť takzvanú Vulgatu. Božie slovo však má byť prístupné všetkým dobám, preto sa cirkev s materskou starostlivosťou stará, aby boli zhotovené dobré a správne preklady do rôznych jazykov, predovšetkým z pôvodných textov posvätných kníh. Ak sú vypracované v spolupráci s odlúčenými bratmi, keď sa to ukázalo ako vhodné, a cirkevná autorita k tomu dala povolenie, môžu ich používať všetci kresťania.«

»25. …Okrem toho nech sa zhotovia vydania Písma svätého aj pre nekresťanov, opatrené primeranými poznámkami a upravené pre ich pomery. O účinné rozširovanie týchto vydaní, všetkými spôsobmi, nech sa múdro starajú duchovní pastieri i kresťania každého stavu.«

Ak zvážime, že v dobe vzniku tejto konštitúcie ešte Neovulgata neexistovala, musíme konštatovať, že doporučenie používať Neovulgatu nie je záverom koncilu. Je to výsledok trendu tradičného rímskokatolíckeho duchovenstva, ktoré sa s revolučnými závermi Druhého vatikánskeho koncilu dodnes nijako nevie zmieriť.

Každý sa môže sám presvedčiť, že uvedená konštitúcia Dei verbum z Druhého vatikánskeho koncilu nepredpisuje preklady z Vulgaty, ale naopak – doporučuje preklady z originálov!

A teda dnes sa už vlastne nejedná o predpis – skôr je to zaužívané, rokmi osvedčené opatrenie, ktoré vo forme doporučenia doznieva. Presne tak ako latinská liturgia odišla z bohoslužieb RKC sama, tak i latinská verzia biblie sama časom ustúpi novým, moderným prekladom. Ale naďalej si treba vážiť a považovať za rozumné, že voči vonkajšku v oficiálnych aktoch RKC sa používa jednotný typ prekladu.

 

Čítať ďalej

Kňazská vysviacka

Publikoval Dušan Seberíni , 3. Február 2012, 1:18 v kategórii: Kňazská vysviacka | Komentáre sú deaktivované

Obsah

Vstupná informácia

Sú funkcie vo vedení RKC správne?

Nezmazateľné znamenie kňaza

Apoštolská sukcesia

Celibát

VSTUPNÁ INFORMÁCIA

Latinské znenie pre tento akt – sacramento ordinis – sa do slovenčiny prekladalo v rôznych obdobiach rôzne. Doteraz používaný názov „kňazská vysviacka“ začína upadať do úzadia a nastupuje modernejší názov „sviatosť posvätného rádu“. Aby však latinskému výrazu „sacramento ordinis“ mohli porozumieť aj laici, je potrebné k tomu rozsiahlejšie vysvetlenie.

Keď sa latinčina stala cirkevným i úradným jazykom v celej strednej Európe, mnohým latinským slovám boli priraďované nové – druhotné – významy. Potrebu tvorby týchto slov prinášal rozvoj najmä v oblastiach práva, lekárstva a bohoslovia. Tak sa dialo až do neskorého stredoveku. V súčasných moderných slovníkoch latinčiny bývajú zvlášť označované konkrétnym znakom významy tých slov, ktoré v dobe Rímskej ríše neexistovali a boli vytvorené neskôr. Je to preto, že tieto neskôr vytvorené významy v mnohých prípadoch nemajú nič spoločné s pôvodným kmeňom slova. Tak je to i v prípade slov „sacramentum“ a „ordó“, ktoré mali v dobe Rímskej ríše svoje ustálené významy.

Slovo „ordó“ má v súčasnosti niekoľko významov, ale jeho prapôvodný význam je rad alebo poradie. Všetky ostatné významy sú odvodeniny. V čase rozkvetu Rímskej ríše sa začalo toto slovo používať vo význame stav, čím sa myslela spoločenská trieda. Chápe sa pod tým občianska alebo spoločenská vrstva ľudí patriacich do oddeleného radu. Dodnes sa zachovali pôvodné slovné spojenia „senátorský stav“, „dôstojnícky stav“ i neskôr vzniknutý výraz „šľachtický stav“. RKC slovo „ordó“ začala používať až vtedy, keď už zjavne porušovala novozákonný stav všeobecného kňazstva. Podľa apoštola Petra totiž všetci kresťania sú bez rozdielu „kráľovským kňazstvom“ {1 Pt 2:9–10}. Ale RKC v snahe o upevnenie pápežskej monarchie začala toto kráľovské kňazstvo deliť na laikov a na klérus. Tak vzniklo „hierarchické kňazstvo“, do ktorého sa už človek nemohol dostať nijako inak, ako cez pápežský monarchický systém. A ten, kto sa tam dostal, súčasne začal patriť do oddeleného – kňazského „radu“ – teda sa stal súčasťou spoločensko-občianskej triedy duchovenstva. Bolo treba výstižne označiť tento stav. A tak slovu „ordó“ bol priradený ďalší význam stav duchovenstva, respektíve stav mníšstva – mníšsky rád.

Slovo „ordinatio“ má doslovný význam zoradenie [do radu]. Etymologicky slovo „ordinatio“ znamená zaujať [patričné] miesto v rade. V latinskom názvosloví sa toto slovo celkom prirodzene používalo aj na označenie vstupu do spoločenskej triedy. Preto aj RKC úplne samozrejme používala toto slovo na označenie vstupu do stavu duchovenstva. Postupne však tomuto výrazu boli priradené nové významy, označujúce celý ceremoniálny proces spôsobu vstupu do stavu duchovenstva. Vznikali odvodené slová, ktoré sa do národných jazykov neprekladali, len sa priamo prevzali: ordinátor, ordinár, ordinárny biskup, ordinácia, atď…

Slovo „sacramento“ má niekoľko pôvodných významov, pričom všetky sa viazali na oblasť právnickú. Najviac sa to slovo používalo vo význame prísaha. Až latinská cirkev mu priradila význam sviatosť. Tento význam bol však prijatý až oveľa neskôr a vyplynul z pôvodného významu prísaha. Lebo „sacramento ordinis“ znamená prísažným spôsobom vstúpiť do rádu. Pôvodne sa takto označovala v Rímskej ríši prísaha senátorov, ktorou vstupovali do stavu senátorského. O 1000 rokov neskôr sa tomuto pojmu priradil význam „sviatosť rádu“ a o ďalších 500 rokov sa začalo tvrdiť, že to ustanovil Kristus. Takéto tvrdenie je prinajlepšom naivná nepravda, čo môže dnes dokázať každý historik, ktorý ovláda podrobnosti dejín Rímskej ríše.



Čítať ďalej

Funkcie vo vedení RKC

Publikoval Dušan Seberíni , 3. Február 2012, 1:17 v kategórii: Funkcie vo vedení RKC | Komentáre sú deaktivované

FUNKCIE VO VEDENÍ RKC

Aby sme mohli posúdiť správnosť či nesprávnosť kňazských funkcií, potrebujeme k tomu spoznať niekoľko faktov.

Definícia kňazskej vysviacky podľa RKC:

 

Kánon 1008 – »Sviatosťou posvätného rádu sa z božského ustanovenia niektorí spomedzi veriacich nezmazateľným znakom, ktorým sa označujú, ustanovujú za posvätných služobníkov, ktorí sú vysviacaní a určení, aby primerane svojmu stupňu, plniac v osobe Krista Hlavy učiacu, posväcovaciu a riadiacu úlohu, pásli Boží ľud.«

Kánon 1009 – »§1. Posvätnými rádmi sú episkopát, presbyterát a diakonát. §2. Udeľujú sa vkladaním rúk a konsekračnou modlitbou, ktorú pre jednotlivé stupne predpisujú liturgické knihy.«

[i] Faktická poznámka: Keby v súčasnosti žiak tretieho ročníka gymnázia preložil z latinčiny tak nemožne vetu, ako znie preklad kánonu 1008, tak by sa do štvrtého ročníka nedostal.

A teraz si skúsme rozobrať význam uvedených troch stupňov posvätného rádu.

 

Diakon

 

1.

Pán Ježiš ustanovil Petra za zakladateľa prvého kresťanského zboru, ale nedal mu žiadne dispozície pre zriadenie funkcií v ňom. To znamená, že túto vec ponechal na Petra. To preto, lebo Boh chce, aby človek bol spoluúčastníkom na realizácii Božích plánov a rešpektuje rozhodnutie ľudí, ktorých niečím poveril. Všimnime si to u Adama:

Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. {Ge 2:19–20a}

Takým istým spôsobom Boh očakával aj od Petra zriadenie funkcií na vedenie zboru. Peter však na to nebol sám. Mal poradcu od samotného Boha – Ducha Svätého.

2.

Prvý kresťanský zbor bol zbor jeruzalemský. Vedenie v ňom zo začiatku zabezpečoval zbor dvanástich apoštolov.

3.

Akonáhle Dvanásti poznali, že nestačia na všetko sami, zriadili prvú kresťanskú funkciu – diakonát – a ihneď do nej aj ustanovili prvých funkcionárov.

Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. {Sk 6:2–6}

4.

Tu vidíme, že výber diakonov zverili apoštoli zboru. Čiže prvých funkcionárov vybrali členovia zboru spomedzi seba a tí, ktorých si zbor vybral, boli potom apoštolmi ustanovení do funkcie. Samotné ustanovenie sa udialo modlitbou a vzkladaním rúk.

5.

Je treba si uvedomiť, že Dvanásti ustanovili diakonov na vysluhovanie večere Pánovej, a to kvôli tomu, aby zjednali v zbore poriadok – aby nikoho pri vysluhovaní neobišli. To však neznamená, že večeru Pánovu vysluhovali výlučne uvedení diakoni. Oni len tú prácu riadili a dohliadali na jej usmernenie. Veď si len uvedomme, že v tej dobe mal jeruzalemský zbor okolo 5000 duší. Ak teda bolo sedem diakonov, keby samotné vysluhovanie robili sami, musel by každý z nich obslúžiť vyše sedemsto ľudí. To bolo nemysliteľné nielen z aspektu fyzického zvládnutia, ale i z aspektu časového, pretože títo ľudia sa schádzali k večeri Pánovej po domoch. Ak by sa v Jeruzaleme schádzali po domoch v 50 členných skupinkách, tak by bolo takých skupiniek vyše 100! A 50 ľudí v jednom dome – to je už pekná tlačenica. Je teda logické, že diakoni boli zborom vybraní riadiaci služobníci.

6.

Hoci funkcia diakona sa zdala na prvý pohľad funkciou pomocnej činnosti, diakoni mimo svojej služby – vysluhovania večere Pánovej – boli aktívni kresťania. Tak aktívni, ako ktorého viedol Duch Svätý. Teda diakónia vôbec neznamenala vyčlenenie na pomocné práce a obmedzenie ostatnej sféry pôsobnosti v rámci akejsi kňazskej hierarchie. Naopak – čítame, že diakon Štefan, plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. {Sk 6:8}

===

Grécke slovo „diakonos“ znamená služobník. V NZ sa toto slovo nachádza na mnohých miestach vo viacerých významoch:

vo význame služobník – všeobecne:

Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom [diakonos]. {Mt 20:26b}

vo význame služobník – duchovne:

Ja [Pavol] som sa stal jej služobníkom [diakonos] podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. {Kol 1:25–26}

vo význame čašník:

Jeho matka povedala obsluhujúcim [diakonois]: „Urobte všetko, čo vám povie!“ {Jn 2:5} V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní [diakonia] zanedbávajú ich vdovy. Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali [diakonein] pri stoloch. {Sk 6:1–2}

vo význame duchovného daru – charizmy:

Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe [diakonian]. {Rim 12:6–7a}

Zhrnutie :

Z uvedeného vyplýva, že pomenovanie „diakon“ sa môže rovnocenne priradiť rôznym vzťahom, najčastejšie vo význame:

služba – vo všeobecnom zmysle slova

služba – prisluhovanie večere Pánovej a obsluha v zhromaždení

charizma – duchovný dar služby

Ak tomuto slovu priradíme význam úrad alebo funkcia v zhromaždení, nestane sa nič zlé, pokiaľ budeme mať na zreteli, že takíto funkcionári sú služobníci zhromaždených Božích detí, a nie extra kňazská trieda!

A tu dochádzame k zaujímavému záveru. Práve preto, že môže ísť o rôzne významy slova diakon, je potrebné rešpektovať, ak v jednom zbore má funkcia diakona inú náplň ako v druhom. Býva to zvyčajne dôsledok rôzneho výkladu a chápania tohto slova. Lebo akákoľvek z horeuvedených náplní je biblická.

Nebiblické je len to, ak jedna skupina kresťanov dá pojmu diakon svoju náplň a vnucuje ju potom iným zborom. A toto robí RKC. Lebo podľa RKC napríklad diakon nesmie vysluhovať večeru Pánovu – eucharistiu, hoci v prvotnej cirkvi práve na toto boli prví diakoni zvolení!!!

 

Presbyter

 

Táto funkcia bola v Starom zákone zaužívaná temer od prvopočiatku, presnejšie odvtedy, ako Jakubovo potomstvo vytvorilo kmeňovú pospolitosť. Bolo to však v tom význame, ktorý existoval vo všetkých etnikách, ktoré mali kmeňovú štruktúru. Išlo o prirodzenú formáciu najstarších členov kmeňa, ktorí tvorili „poradný zbor starcov“.

A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Jehovah, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka, a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie. Choď, zhromaždi starších Izraela [geroisián] a povedz im: Zjavil sa mi Jehovah, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, a povedal mi: Bedlivo som vás pozoroval, aj to, čo sa s vami dialo v Egypte.“ {Ex 3:15–16}

Od tej doby, ako kmeňom Izraela dal organizačnú štruktúru Mojžiš, nadobudla funkcia starších riadiacu a spravujúcu podobu. Zhromaždite ku mne všetkých starších [presbyteroys] a vedúcich [kritás] z vašich kmeňov a ja im do uší oznámim tieto slová a za svedkov proti nim zavolám nebo i zem. {De 31:28 – LXX}

Po mnohých stáročiach síce táto funkcia zmenila niekoľkokrát svoj význam, ale zachovala sa až do doby Ježišovej. Preto vo všetkých evanjeliách často čítame o starších, respektíve starších ľudu, vo význame „rada starších“. Jednalo sa o starozákonný typ vyspelého vedenia v izraelskom občiansko-náboženskom systéme.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší [presbyteron], veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ {Mk 8:31}

Keďže to bol najzaužívanejší a najstarší spôsob, ktorým sa izraelská pospolitosť mohla spolupodieľať na spravovaní náboženskej obce, pri vzniku prvého kresťanského zboru v Jeruzaleme hneď v počiatkoch Dvanásti apoštoli ustanovili aj starších zboru – presbyterov. Nevieme presne, kedy a ako sa to stalo, ale je jasné, že pri zakladaní zborov v iných oblastiach bolo už známe, že vedenie jeruzalemského zboru pozostáva z apoštolov a starších:

V tých dňoch prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich menom Agabus, vstal a z vnuknutia Ducha oznámil, že bude veľký hlad po celom svete. A aj bol za Klaudia. Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností napomôže bratov, čo bývajú v Judei. Aj to urobili a poslali zbierku starším [presbyteroys] po Barnabášovi a Šavlovi. {Sk 11:27–30} Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším [presbyteroys] do Jeruzalema. Apoštoli a starší [presbyteroi] sa zišli a skúmali túto vec. {Sk 15:1–2,6}

Preto bolo úplne samozrejmé, že i Pavol a Barnabáš na svojej prvej misijnej ceste ustanovovali starších – všade tam, kde vznikal zárodok nového zboru.

Aj tomu mestu hlásali evanjelium a získali mnoho učeníkov. Potom sa vrátili do Lystry, Ikónia a Antiochie. Posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia. A keď im po jednotlivých cirkvách ustanovili [zvolili] starších [presbyteroys], modlili sa a postili a odporúčali ich Pánovi, v ktorého uverili. {Sk 14:21–23}

Zhrnutie :

Ak chceme správne pochopiť funkciu starších, je treba sa zamyslieť nad niekoľkými faktami.

1.

Gramatický tvar v gréckej pôvodine je veľmi dôležitý, pretože slovenský preklad má pre jednotné i množné číslo stále ten istý tvar – starší. Naproti tomu gréčtina veľmi výrazne rozlišuje jednotné a množné číslo tvarmi presbyteros – presbyteroi. Z gramatických tvarov v jednotlivých textoch biblie je úplne jasné, že táto funkcia sa nikdy neviazala na jednotlivca! Rovnako v SZ, ako aj v NZ sa táto funkcia vždy viaže na kolektív starších vo význame rada starších, respektíve staršovstvo (gr. presbyterion).

2.

Nikde v NZ niet zmienky, že by starší mali tvoriť kňazský úrad. Ak v NZ v preklade RKC nachádzame takýto podklad, je to zámerne zavádzajúca informácia! Pretože nadpisy perikop sa v pôvodnom texte nenachádzajú! Nižšie uvedený nadpis „Úpravy o kňazoch“ je redakčným dielom RKC, ktorým upravuje myslenie svojich členov. »Úpravy o kňazoch« Starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní. {1 Tim 5:17}

3.

Funkcia starších predstavovala určitý typ kolektívneho vedenia zboru. A toto vedenie mohlo mať dve formy: vystupovalo buď ako úplne samostatný typ vedenia, alebo ako súčasť spoločného vedenia s apoštolmi. Samostatné vedenie je zrejmé z vyššie uvedených veršov Sk 14:21–23, nakoľko tam Pavol s Barnabášom ustanovili starších a odišli. Tieto prvé zbory boli vedené a spravované len staršími. V tej istej dobe však existovalo v Jeruzaleme riadenie tamojšieho zboru, ktoré pozostávalo z dvoch kvázi rovnocenných zložiek, tvoriacich dohromady kolektívne vedenie. Boli to apoštoli a starší. Teda tu starší nemali úplnú samostatnosť.

4.

Keďže obe tieto formy existovali súčasne, NZ nám tu dáva odkaz, že obe sú rovnako vhodné. V ďalšom uvidíme, že forma samostatného vedenia staršovstvom môže plynulo prejsť do inej formy riadenia bez toho, že by sa jednalo o recesiu alebo herézu.

Biskup

Slovenské slovo biskup a aj jeho cudzojazyčné transkripcie patria medzi biblické slovné bacily. Toto slovo je fonetickou prešmyčkou gréckeho „episkopos“. A slovo „episkopos“ vieme do slovenčiny preložiť presným výrazom dozorca. Taktiež sloveso „episkopein“ vieme preložiť presnými termínmi dozerať, dohliadať, starať sa, mať na starosti. Toto sloveso a všetky jeho tvaroslovné možnosti sú výrazmi bežnej hovorovej gréčtiny. Už v Starom zákone sa bežne toto slovo používalo v jeho normálnych významoch:

Krajina, do ktorej tiahneš, aby si ju vlastnil, je krajinou vrchov a rovín a zavlažovaná je z neba dažďami, krajinou, o ktorú sa stará [episkopeitai] Pán, tvoj Boh, a sú na ňu ustavične upreté oči Pána, tvojho Boha, od začiatku roka až do konca. {De 11:11–12 – LXX}

A Septuaginta nám poskytuje dôkaz, že výraz „episkopos“ bol titul štátneho úradníka – dozorcu a výraz „episkopé“ mal význam „úrad dozorcu“ alebo „dozorný orgán“. Ale používal sa aj zovšeobecnený význam „úrad“:

Jeho dní nech je čím menej a jeho úrad [episkopen] nech prevezme iný. {Ž 109:8 – LXX}

Teda tam, kde sa tvary tohto gréckeho slova adekvátne prekladajú, niet sporných prístupov k tomuto slovu. Ak však grécky výraz prevezmeme do inej reči nepreložený, odrazu vzniká slovo s úplne novým významom. I do slovenčiny bolo slovo biskup prevzaté ako nový výraz – názov funkcie v RKC. A práve preto, že ide o prevzaté slovo s jednoznačným významom, slovenčina nepozná jeho činnostný tvar, ktorý by značil “biskupovať” alebo “biskupovanie”. Z uvedeného dôvodu v našich prekladoch nemožno postrehnúť rozsiahle spektrum rôznych tvarov gréckeho slova „episkopein“, ak sú do slovenčiny správne preložené adekvátnymi slovenskými výrazmi. Uvádzam dva také príklady.

Dbajte na to [episkopoyntes], aby nik nepremeškal Božiu milosť; aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých. {Hebr 12:15} Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň [episkopoyntes] nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. {1 Pt 5:1–3}

V oboch uvedených príkladoch by malo správne znieť „biskupujte“. Ale to si nemôžeme dovoliť, lebo „biskupovať“ predstavuje viac posmešnú formu vo význame „bačovať“, než prácu biskupa. Vôbec z toho nevyplýva dozorcovská starostlivosť biskupa. Týmto stručným etymologickým náznakom som sa snažil vysvetliť, že biskup v NZ nie je nič viac ako dozorca a nemá vôbec nič spoločné s kňazstvom – tobôž nie s vrcholovým útvarom kňazstva. V ďalšom texte si ukážeme, že v prvotnej cirkvi slová starší a biskup predstavovali tú istú funkciu. Dokazovať to však netreba, lebo RKC to nepopiera. Výstižný je úvod k pastorálnym listom NZ, ktorý zostavil súčasný teológ RKC – profesor Heriban. V jeho 4. časti, v druhom odstavci (str. 2482) profesor Heriban uvádza: »Obraz cirkevnej organizácie naznačenej v Pastorálnych listoch možno stručne zhrnúť takto: Na čele jednotlivých cirkevných obcí sú presbyteri – biskupi. Obidva názvy označujú tie isté osoby. Keďže však názov „biskup“ (gr. epískopos) sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle, odborníci usudzujú, že „biskup“ bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci. Teda nebol to ešte biskup v dnešnom zmysle slova.«

V citáte treba poopraviť tvrdenie profesora Heribana, že výraz biskup sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle. Nie je to pravda. Dôkazom je text listu do Filipis: Pavol a Timotej, služobníci Krista Ježiša, všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách, aj biskupom [episkopois] a diakonom [diakonois]: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. {Flp 1:1–2}

V tomto texte ako keby boli starší vynechaní. To preto, lebo starší a biskup môže byť tá istá osoba, čo potvrdzuje práve uvedený verš množným číslom pri slove biskup. Keby totiž bol správny aj úsudok, ktorý uvádza prof. Heriban, že »biskup bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci«, v takom prípade by museli byť vo Filipis aspoň dva cirkevné zbory, aby bol pri slove biskup opodstatnený tvar množného čísla. Takže práve uvedený verš je dôležitým dôkazom, že slovo biskup je vyjadrením toho istého významu ako presbyter. A nakoniec nechajme zaznieť Božie slovo.

»Cirkevní predstavení« Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal; nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti. Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia. {Tít 1:5–9}

Vysvetlivka RKC k Tit 1:5–9 : »Pavol tu uvádza smernice na vonkajšiu organizáciu Cirkvi. Porov. 1 Tim 3:1–5. „Starší“ (gr. presbyteroi) sú predstavení miestnej cirkvi. Biskup (gr. episkopos), po slovensky strážca, dozorca, sa tu pravdepodobne vzťahuje na jedného zo „starších“ čiže presbyterov (porov. 1 Tim 3:1).« Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla. {1 Tim 3:1–7}

Vysvetlivka RKC k 1 Tim 3:1–7: »„Biskupstvo“ (episkopé) tu ešte neznamená biskupský úrad v dnešnom význame. „Biskupi“ čiže strážcovia, dozorcovia, mali vedúcu funkciu v miestnej cirkvi, ale nie je nám dostatočne známe, čím sa líšili od „starších“, t.j. presbyterov. Presné rozlíšenie medzi biskupmi, staršími (presbytermi) a diakonmi nastalo až neskôr.«

Zhrnutie :

1.

Nikde v NZ niet ani zmienky, že by biskup mal byť nadriadený diakonom a starším.

2.

Taktiež nenájdeme ani zmienky, že by presbyter mohol byť nadriadený biskupovi.

3.

Ak pripustíme, že biskup a starší môže znamenť aj to isté, nikde v NZ nie je žiadne doporučenie, aby sa v budúcnosti tieto dva pojmy od seba navzájom funkčne diferencovali.

4.

Ak Pavol na sklonku svojich misijných ciest nazýva starších z Efezu biskupmi, tak to nie je preto, že by ich „povýšil“ na vyššiu hodnosť biskupa, ale práve preto, aby im zvýraznil, že nesmú ostať v stave pasívnej funkcie, ale v pozícii starších musia aktívne dozerať na zverený Boží ľud, aby ho chránili:

Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. {Sk 20:17,28}

V tomto prípade vidíme, že biskupmi sú starší, a aj to, že Pavol nekáže biskupom pásť starších, ale káže starším pásť Boží ľud.

5.

Správne, dobre preložené znenie tohto textu má byť:

Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za dozorcov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. {Sk 20:17,28}

Uvedený verš patrí medzi kľúčové, pretože tu je pre starších jasne určená jedna z ich náplní – v úlohe dozorcu pásť Boží ľud a dávať naň pozor!

6.

Nikde v NZ niet zmienky, že by sa mali po stáročiach vytvárať nové funkcie na vedenie Božieho ľudu, ani zmienky, že by sa mali označené funkcie meniť.

7.

Ak však zrazu prekladateľ na niekoľkých miestach slovo „episkopos“ nepreloží a nechá ho odznieť v pôvodnej forme, vzniká tak bacil, lebo my vnímame toto nepreložené slovo v inom význame, ako ho predkladá originál. A takýmto spôsobom – na podnet prekladateľa – začíname sami vytvárať „funkciu“ episkopa – biskupa, ktorú originál nepozná.

8.

A ešte otázka pre vrchnosť RKC. Kde v Božom slove je ten príkaz na prerobenie funkcií, ktoré v prvotnej cirkvi ustanovili apoštoli? Kde v Božom slove je príkaz na vytvorenie rímskokatolíckych kňazsko-jurisdikčných úradov?

9.

A nakoniec predkladám dve definície Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa nesnažia nič dokázať, ani oprieť o Písmo sväté. Len jednoducho oznamujú. Sami teraz posúďte, čo oznamujú – pravdu či lož.

»Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (pozri Jn 10:36), prostredníctvom svojich Apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi.«

»Biskupa treba mať za veľkňaza svojho stáda, od ktorého sa určitým spôsobom odvodzuje a závisí život jeho v Krista veriacich.«

Hierarchia

Slovo hierarchia je zložené z dvoch gréckych slov: „hiereus“ – kňaz; „arché“ – vláda, vrchnosť, mocnosť. Teda slovo hierarchia znamená triedenie kňazov podľa zverenej moci.

Najprv chcem znovu zdôrazniť, že biskup vo funkcii vedúceho kňaza sa v prvotnej cirkvi nevyskytuje. Ak však pochopíme túto funkciu správne, ako funkciu dozorcu slúžiaceho Božiemu ľudu, tak funkcia služobníka sa v cirkvi vyskytuje už od prvopočiatku. A to slovo – služobník – je kľúčové pre vedenie novozmluvného ľudu, lebo vedenie novozmluvného Božieho ľudu nespočíva v rukách kňazov, ale v rukách služobníkov!

A tu sme v rozpore s RKC. Lebo ona tvrdí:

»Hierarchia zostala aj po smrti apoštolov. Oni totiž ustanovili svojich nástupcov a vkladaním rúk ich vysvätili na biskupov, ktorí sa v prvých časoch nazývali presbytermi. Sv. Pavol apoštol nariaďuje svojim učeníkom, Timotejovi (bol biskupom v Efeze) a Titovi (ktorého ustanovil za biskupa na ostrove Kréta), akých mužov majú vybrať a ustanoviť a ktorých potom vkladaním rúk majú vysvätiť za biskupov – presbyterov (1 Tim 3:2; Tit 1:7). Neskoršie tých, ktorí dosiahli plnosť kňazstva, nazývali biskupmi (mohli udeľovať všetky sviatosti a vykonávať právomoc na väčšom území). Mohli súdiť aj presbyterov, ktorí sa previnili a boli autentickými učiteľmi pre územie, ktoré spravovali. („episkopos“, biskup, znamená v gréčtine dozorcu, „presbyter“ staršieho).«

»Cirkevnú hodnosť (službu), a to aj najvyššiu, môže dosiahnuť každý, kto je na to súci, bez ohľadu na pôvod, na stav, na sociálne postavenie (majetok a pod.). Všetci veriaci rovnako majú právo na prijatie sviatostí, na rozhodnutie svojej záležitosti pred cirkevným súdom (napr. manželské spory). – Cirkev nebola založená ani charizmaticky, totiž tak, že cirkevnú právomoc by boli mali v Cirkvi tí, čo boli vyznačení mimoriadnymi darmi, charizmami. Cirkev sám Kristus založil hierarchicky tak, že iba vyvoleným sa dostalo posvätnej moci (biskupom, kňazom a diakonom); títo v tejto hodnosti (službe) mali slúžiť Božiemu ľudu a viesť ho po ceste spásy.«

Apoštol Peter, ktorý mal od Krista poverenie na založenie cirkvi, tvrdí však niečo iné. Vo svojom prvom liste píše, že kňazom je každý znovuzrodený človek:

Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným.{1 Pt 1:23} Prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a vbudujte sa aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva [hierateuma], aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo [hierateuma], svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. {1 Pt 2:4–5,9}

Uvedené slová Peter použil na pokyn Ducha Svätého nielen na to, aby nám ukázal, čím sú Božie deti, ale aj na to, aby preukázal kontinuitu NZ so SZ. Lebo horeuvedené slová sú pôvodne zasľúbením živého Boha, ktoré odovzdal svojmu vyvolenému izraelskému národu skrze Mojžiša:

Potom Mojžiš vystúpil k Bohu. Tu Pán na neho zavolal z vrchu: „Toto povieš Jakubovmu domu a zvestuješ Izraelitom: »Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom [hierateuma – LXX] a svätým národom!« Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom.“{Ex 19:3–6}

Mojžiš šiel, zvolal starších ľudu [presbyteroys – LXX] a oznámil im všetky slová, ktoré mu prikázal Pán. A ľud jednomyseľne odpovedal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ Potom Mojžiš tlmočil slová ľudu Pánovi. {Ex 19:7–8}

Tieto slová dokazujú, že Peter prijal postavenie novozmluvného vodcu – tak ako kedysi Mojžiš pre Izraelitov – a že vyvoleným Božím ľudom sa stali všetci tí, ktorí boli vykúpení krvou Ježiša Krista. Všimnime si však aj analógiu SZ s NZ. V SZ síce Mojžiš odovzdáva Božie posolstvo starším ľudu, ale zasľúbenie kráľovského kňazstva nepatrí starším, ale všetkým Izraelitom, ktorí boli ochotní zachovávať zmluvu, uzavretú s Bohom. V NZ Peter odovzdáva toto posolstvo taktiež všetkým, ktorí prijali vykúpenie “krvou novej zmluvy”. V uvedených veršoch Petrovho listu má výraz kňazstvo v gréčtine tvar „hieratéma“. Toto slovo sa v NZ nachádza len dvakrát, a to len v horeuvedených veršoch {1 Pt 2:5,9}.

Božie slovo teda skrze Petra oznamuje všetkým kresťanom, že sa po znovuzrodení začleňujú do toho istého kňazského stavu, ktorý Boh zasľúbil svojmu vyvolenému izraelskému ľudu a ktorý zaujal a až dodnes zastáva Ježiš Kristus. Súčasne však Boh vylúčil možnosť priradiť toto kráľovské kňazstvo k akejkoľvek funkcii alebo kňazskej službe, a síce tým, že výraz „hieráteuma“ nie je nikde inde v NZ použitý! Teda tento druh kňazstva je práve svojou všeobecnosťou vskutku jedinečný. Je tu však ďalšia zaujímavosť, ktorá vzbudzuje bázeň pri spoznávaní dokonalosti Božieho slova.

Úžasné je, že NZ rozlišuje druhy kňazstva! Zatiaľ čo výraz „hierateuma“ vyjadruje kňazstvo vzniknuté vyvolením Božím, výraz „hierateia“ označuje kňazský úrad, ktorý vzniká prijatím a prevzatím kňazskej funkcie. Aj slovo „hierateia“ sa v NZ nachádza len na dvoch miestach:

Podľa zvyku kňazského úradu [hierateia] lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu.{Lk 1:9}

A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad [hierateia], majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier. {Hebr 7:5}

A nakoniec v tejto súvislosti NZ obsahuje ešte jednu úžasnú dokonalosť. Od slova „hiereús“ sú odvodené aj dva výrazy pre označenie konania kňazskej služby. Sú to „hieratéo“ a „hierúrgeo“. Aj keď v bežnej gréčtine by mohlo ísť o synonymá, v NZ sú to dva rozdielne pojmy. Výraz „hieratéo“ označuje všeobecne kňazskú službu, ktorá vyplýva zo zastávania kňazského úradu a výraz „hierúrgeo“ označuje novozákonnú kňazskú službu! Oba výrazy sa nachádzajú v NZ len na jednom mieste:

Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu [hierateuein] pred Bohom {Lk 1:8}

Predsa len som vám napísal, a miestami trochu smelšie, a niečo som vám pripomenul pre milosť, ktorú som dostal od Boha, aby som bol služobníkom [leitourgos] Krista Ježiša medzi pohanmi a konal posvätnú službu [hierourgeo] Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom. {Rim 15:15–16}

Tento posledný text je snáď najzávažnejší. Tu oba synonymné výrazy „leitúrgein“ a „hierúrgein“ znamenajú bohoslužbu a sú použité v tom istom verši vedľa seba preto, aby sme pochopili, že novozmluvná kňazská služba už nespočíva v obetných úkonoch, ale spočíva v zvestovaní radostnej zvesti – evanjelia. Výraz „hierúrgeo“ znamená svätú činnosť [tu] na zemi. A že touto svätou činnosťou je pre Boží ľud nesenie evanjelia, to potvrdzuje i najväčší evanjelista – Pavol:

Mám sa teda čím chváliť v Kristovi Ježišovi pred Bohom. Veď sa neodvážim hovoriť niečo, čo prostredníctvom mňa neurobil Kristus, pre poslušnosť pohanov, slovom i skutkom, mocou znamení a divov, v sile Ducha. Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom. {Rim 15:17–19}

A táto svätá činnosť – nesenie evanjelia – je záverečným príkazom Pána Ježiša Krista pre všetkých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi:

A povedal im [Ježiš]: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ {Mk 16:15}

A práve preto túto svätú činnosť môže konať každý znovuzrodený človek.

A práve preto túto svätú činnosť má konať každý znovuzrodený človek.

A práve preto túto svätú činnosť každý znovuzrodený človek koná!

Preto, že patrí medzi kráľovské kňazstvo!

Je teda rozdiel medzi hierachickým kňazstvom a znovuzrodeným Božýím ľudom.

 

Zhrnutie :

 

V gréčtine znie bežné označenie kňaza „hiereus“ a vyskytuje sa v NZ mnohokrát. Z tohto výrazu sú odvodené mnohé ďalšie slová, v NZ tiež hojne používané. Štyri z nich sú dôležité:

hieratéma   – kňazstvo vyvoleného Božieho ľudu

hierateia     – kňazstvo vo význame kňazský úrad, vyplývajúce z prijatia funkcie kňaza

hierúrgeo   – kňazská služba novozmluvného ľudu – zvestovanie evanjelia

hieratéo     – kňazská služba, vyplývajúca zo zastávania funkcie kňaza ===

Nikde v NZ nie je spomínaná funkcia kňaza vo význame vodcov Božieho ľudu!

Nikde v NZ niet ani náznak, že by novozmluvný ľud mal mať kňazských zástupcov na prinášanie obete.

Nikde v NZ niet ani náznaku hierarchického usporiadania cirkvi. ¨

Tvrdenie, že Kristus založil cirkev hierarchicky, je v ostrom protiklade s Božím slovom, ktoré ukazuje, že cirkev bola založená charizmaticky!!!

Je tu však jeden dôležitý fakt. Ak Peter oznámil všeobecné kňazstvo, tak s tým súvisí i kňazská služba tohoto kňazstva. Je to hlásanie evanjelia! A to je služba každého Ježišovho učeníka.

 

Záver kapitoly

 

RKC rozlišuje dva typy kňazstva – všeobecné a hierarchické. Ale príkazom NZ je iba všeobecné kňazstvo. ¨

RKC vie, ako vyzerala organizačná štruktúra prvotnej cirkvi. Niet tu ani stopy po kňazských funkciách, ktoré si vytvoril rímskokatolícky monarchický systém.

RKC priznáva, že funkcia biskupa v prvotnej cirkvi nebola ešte funkciou biskupa v dnešnom zmysle slova. Len zabúda pravdivo informovať svoje ovečky, kde sa nachádza ten príkaz na zdeformovanie náplne a poňatia všetkých vodcovských funkcií, ktoré sú v NZ uvedené. Lebo RKC tvrdí, že tieto funkcie ustanovil Kristus. Mala by teda aj informovať, kedy a kde to ustanovil. Lebo Božie slovo o tom nikde nehovorí.

Pre tých, ktorí chcú stoj čo stoj nájsť v NZ podklad pre cirkevnú hierarchiu, sám Pán Ježiš zanechal výstižný podklad:

Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: »Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: „Učiteľ“ a: „Pane“ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.

Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.« {Jn 13:12–17}

A z toho vyplýva dodnes platné posolstvo:

 

Vedenie novozmluvného Božieho ľudu nespočíva v rukách kňazov, ale spočíva v rukách služobníkov

!

Čítať ďalej

Nezmazateľné znamenie kňaza

Publikoval Dušan Seberíni , 3. Február 2012, 1:16 v kategórii: Znamenie kňaza | Komentáre sú deaktivované

NEZMAZATEĽNÉ ZNAMENIE KŇAZA

 

To nie je biblický pojem. Ale je to praktická úprava RKC, ktorá vznikla ako zábezpeka po smutných skúsenostiach pápežských krutovlád. Mnohokrát v dejinách pápežstva vládli na pápežskej stolici krutovládcovia. A mnohokrát sa stalo, že nástupca po krutovládcovi označil všetku činnosť takéhoto krutovládcu za neplatnú. Inokedy zase krutovládca, vyhlásil činnosť svojho predchodcu za neplatnú. A inokedy úchylný pápež zrušil všetky úkony svojich predchodcov. To boli katastrofálne stavy! Predstavte si, že biskupi a kňazi, ktorí desaťročie poctivo pracovali, zrazu prestali byť právoplatnými kňazmi, pretože boli vysvätení pápežom, ktorý z rozhodnutia svojho úchylného nástupcu bol jednoducho „vygumovaný“. A tak aj biskupi a kňazi boli „vygumovaní“. A všetky úkony, ktoré previedli, boli neplatné. Tisíce manželstiev muselo po desaťročiach platného manželstva zrazu obnovovať manželské zmluvy, tisíce detí bolo „neplatne“ pokrstených či birmovaných, atď. A ľudstvo sa proti tomu nevedelo brániť. Pápeži tohto typu mávali svoje vojsko, a neváhali ho použiť… RKC dodnes nemá vyriešený základný princíp svojej existencie – ako odvolať nehodného pápeža, respektíve ako mu zabrániť, aby cirkev nemusela jeho bezbožné činy prijať, rešpektovať a ďalej realizovať. Keďže cirkev nedokázala urobiť opatrenia voči pápežovi, skúsila to inak. Urobila opatrenia pri definovaní sviatostí. Tie sviatosti, ktoré pápežským anulovaním najviac postihovali ľudstvo, boli prehlásené za nezmazateľné – teda žiaden pápež nemohol ich platnosť žiadnym spôsobom anulovať. Tak sa stalo, že krst, birmovka a kňazská ordinácia boli na Tridentskom koncile ustanovené ako nezmazateľné sviatosti.

Čítať ďalej