Po sviatku Zjavenia sa Krista Pána, prichádzajú nedele, ktoré nesú v sebe prívlastok tohto sviatku. Sú to nedele po Zjavení. Počet týchto nedieľ nie je stály, vždy to závisí od toho, v akom termíne nám vychádzajú sviatky Veľkej noci. Keďže ani sviatok Veľkej noci nemá fixný termín, je závislí od konkrétnych faktorov: termín veľkonočnej nedele sa určuje tak, že je to vždy prvá nedeľa po prvom jarnom splne mesiaca.
Prvá spomedzi týchto nedieľ po Zjavení je nedeľa, ktorú nazývame tiež nedeľou kresťanskej misie. Zvyčajne je to príležitosť, keď si spoločne chceme po zvestovaní radostných udalostí narodenia sa Božieho Syna, uvedomovať svoju úlohu kresťanskej misie v tomto svete. Ide o úlohu vnútornú, ale aj vonkajšiu.
Lebo je to čas, keď si sami potrebujeme uvedomiť, že dar, ktorý sme dostali v podobe Božieho Syna a viery v Neho, nemôže byť len naším súkromným tajomstvom, ale musíme ho vnímať ako dar, s ktorým je potrebné sa podeliť. V podstate to znamená, že každý človek, kto si vierou uvedomuje dôležitosť daru, ktorá je zjavením Božej lásky, ten človek dostáva s poznaním daru aj úlohu.
Tou úlohou je: oboznámiť ľudí vo svojou okolí o úžasnom Božom diele záchrany človeka skrze Ježiša Krista. Tak sa každý, úprimne veriaci človek, stáva zároveň aj misijným pracovníkom. Samozrejme, že Pán Boh nikoho do ničoho netlačí a nevnucuje mu túto úlohu, ale ak dokážeme v plnosti srdca obsiahnuť radosť, ktorá plynie z tohto diela záchrany, tak to automaticky vedie veriaceho človeka k radostnej zvesti o tomto diele.
Krst Ježiša Krista.
Krst Pána Ježiša Krista v Jordáne
Markovo evanjelium, v ktorom je opis udalosti krstu Pána Ježiša hovorí, že potom, ako Ježiš vychádzal z vody, videl nebesá roztvorené. Keď sa niekde v Božom slove hovorí o tom, že sa nebesá roztvoria, znamená to, že vtedy Boh prehovorí do tohto sveta. V tomto prípade prehovoril a definitívne urobil najdôležitejší krok pre záchranu človeka od hriechu a smrti večnej.
Toto dielo začína krstom a tak by to malo byť aj pri nás. Krstom začína dielo záchrany. Jedinečný výjav udalosti Ježišovho krstu je výnimočným zjavením sa celej Trojice: Otca, Syna i Ducha Svätého - a toto sa deje na začiatku pri krste. Možno nás niekedy zamestnáva otázka krstu, že kedy je krst vhodné prislúžiť, kedy by mal byť človek pokrstený?
Niektorí tvrdia, že by to malo byť po tom, ako uveríme, že človek musí byť pripravený a hodný prijať sviatosť krstu, vtedy je krst účinný. Ale krst nie je závislý od viery človeka, krst si nemožno zaslúžiť, krst je dar, dar od Boha a krst je pravý vtedy, keď spĺňa dva predpoklady: keď je tam voda a Božie slovo. Krst teda nie je podmienený mojou vierou.
Martin Luther hovorí o krste svätom a prirovnáva ho k zlatu vo svojom Veľkom katechizme. Hovorí: Zlato zostáva zlatom, i keď ho nosí hriešna a nehanebná pobehlica. Krstu teda hodnotu nedáva moja viera. Krst má hodnotu, lebo je to Boží dar. Krst je zároveň nutný k spáse. Ježiš Nikodémovi pri ich stretnutí zdôrazňuje: ak sa niekto nenarodí z vody… nevojde do kráľovstva Božieho. (J 3,5).
V príbehu Ježišovho krstu opísaného v Markovom evanjeliu vidíme, že po krste sa otvára nebo a Ján Krstiteľ vidí Ducha, ktorý zostupuje ako holubica. Toto je obraz, hoci aj v chrámoch býva Duch Svätý zobrazený ako holubica, ale dôležité v tomto prípade je aj to slovo: ako holubica. Je to vyjadrenie krásneho obrazu úlohy Ducha Svätého.
Aj v Starej Zmluve sa o Božom Duchu hovorí podobne: A Duch Boží vznášal sa nad vodami. (1M 1,2). To slovo vznášať sa možno z pôvodného textu prekladať a chápať ako rozprestrieť krídla na ochranu. Podobne ako, keď sa vták vznáša nad svojím hniezdom a svojimi rozprestretými krídlami chráni svoje mláďatá. A toto sa deje aj v udalosti krstu.
Toto je úlohou Ducha Svätého. Či to nie je krásne uvedomenie si toho, čo sa deje v krste, ale aj toho, čo vlastne Pán Boh koná skrze svojho Ducha? Rozprestiera svoje krídla nad nami. Viete prečo rozprestiera nad nami krídla? Nuž preto lebo je to dobrý Boh, milujúci Boh. A On zosiela svojho Syna do tohto sveta, aby nás zachránil - to je jedinečný príklad, keď sa nebesia otvárajú a Boh takto prehovorí k nám.
Ak toto dokážeme precítiť, tak zrazu zistíme, že život, ktorý máme je tiež dar. A ten dar, ktorý sme dostali sa dá prežiť zmysluplne a nádherne. Nielen tak, že bude vyplnený materiálnym požehnaním, ale predovšetkým duchovným požehnaním. Lebo bez duchovného požehnania nám nebude stačiť ani celý svet a jeho bohatstvo na to, aby sme boli šťastní a naopak, ak máme duchovné požehnanie, tak aj to málo čo máme, aj o to sa dokážeme podeliť.
Áno, znie to ako paradox, ale skúsenosť veriaceho človeka to potvrdzuje. Ak človek toto spozná a v srdci prežije deje sa ten druhý predpoklad k spáse: ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva nebeského. (J 3,5). To požehnanie, Božie požehnanie sa neobmedzuje len na túto časnosť.
Táto dnešná nedeľa nás teda drahí bratia a sestry chce naučiť, že svoj život máme prežívať ako jednu úžasnú príležitosť a krásne dobrodružstvo, pri ktorom nás Pán Boh sprevádza, požehnáva a ochraňuje. Znova a znova k nám hovorí a dáva nové príležitosti prežiť už túto časnosť v radosti. A to bez ohľadu na podmienky v akých sa práve nachádzame.
To znamená, že už tento život má byť takou prípravou na večnosť a teda aj pozitívnou aktivitou v tomto svete, aby ako sa modlíme: bolo už tu na zemi tak, ako v nebi. Princípy kráľovstva Božieho ako sú: láska, spravodlivosť, milosrdenstvo sa musia prelamovať aj do tohto sveta. A to sa má diať skrze nás, keď sa necháme Duchom Božím premieňať a Ním viesť. Toto je znovunarodenie sa z Ducha.
Určite nie je ľahké v podmienkach tohto sveta a zároveň v hriešnom tele plniť Božiu vôľu. A keď sa pozrieme vôkol seba, hneď by sme našli množstvo argumentov a dôkazov o tom, že aj tí, ktorí by mali byť príkladmi, aj na tých by sme niečo dokázali nájsť. Ale aj vtedy by sme sa mali pýtať v prvom rade samých seba: som ja azda ten, ktorý by som mohol dvihnúť kameň? Či neplatí to Ježišovo, kto je bez viny nech prvý hodí kameňom? Nikto nie je dokonalý!
No ani napriek tomu vzdať sa a rezignovať nie je správna cesta a práve ten Duch, ktorý rozprestiera svoje krídla, je Tým, ktorý pomáha. Pomáha mi bojovať s hriechom, dvíha ma keď padám, očisťuje, keď sa umažem. Nie, nie som dokonalý, ale s pomocou Ducha sa o to snažím. A tento zápas začína pri krste a je potrebné, aby tento zápas mohol začať aj pri tvojom dieťati, synovi, dcére, manželke, manželovi, otcovi, matke, bratovi, susedovi, dokonca aj pri tvojom nepriateľovi.
Aby sa tak ale mohlo stať, musíš hovoriť o nekonečnej Božej láske, o Božej milosti a o diele záchrany človeka skrze Pána JK. Ak tak urobíš, si misijný pracovník, si ten, ktorý počuje Pánove vyslanie: choďte teda a čiňte mi učeníkmi všetky národy. Ak počuješ toto pozvanie, dostal si úžasný dar. Nesmieš ho zakopať, ale musíš sa oň podeliť. Nech Ti Pán svojim Svätým Duchom v tom pomáha.
Súčasná kresťanská misia
Čísla o našej cirkvi sú neradostné. Síce sme stále druhá najpočetnejšia cirkev v Slovenskej republike, ale štatistiky hovoria, že sme zároveň cirkev, ktorá sa najrýchlejšie zmenšuje. A to, aj keď v menšom meradle vidíme aj na našom zbore. Každý rok je viac pohrebov ako krstov, členov ubúda aj kvôli sťahovaniu obyvateľstva, vystúpeniu z cirkvi, ale asi najväčší úbytok je vďaka tomu, že mnohí sú pokrstení, konfirmovaní, ale viera im nič nehovorí, nežijú ako kresťania.
Počet účastníkov služieb Božích je rok od roka menší, niektoré spoločenstvá nežijú, ale len „živoria“. A tak nás táto situácia vedie k tomu, že častejšie premýšľame a hovoríme o misii. Ale už to je veľká chyba. Misia totiž nie je reakcia na zmenšujúci sa počet členov cirkvi. misia nie je východisko z núdze. Misia nie je prejav krízy, keď Ježiš odchádza a niekto Ho musí nahradiť.
Dnešné evanjelium pochádza z doby, keď došlo k búrlivému rozkvetu misie medzi pohanmi, ale veľká väčšina židov Ježiša neprijala a od cirkvi sa dištancovala. Preto Ježiš posiela svojich učeníkov do izraelských miest a dedín. A to je prvá skutočnosť, ktorú si dnes chceme uvedomiť. Áno je potrebná misia medzi národmi, ktoré o Ježišovi ešte vôbec nepočuli, ale práve tak je potrebné podľa vzoru učeníkov ísť do svojich vlastných rodín.
Nesmieme sa uspokojiť s tým, že mnohí kresťania sú kresťanmi len podľa mena a nie podľa svojho srdca a života. Stratené ovce domu izraelského, ku ktorým idú učeníci, to sú vlastne naši príbuzní, priatelia a susedia, ktorí stratili spojenie s cirkvou a tým i s Bohom, nemajú odvahu otvoriť sa Bohu, ale stále v sebe nosia akúsi nejasnú spomienku, že kedysi boli pokrstení.
Učeníci mali osobne navštíviť ľudí v ich mestách a dedinách. Jedine osobné stretnutie totiž zaručí, že nikoho evanjelium neobíde. Preložené do dnešnej situácie to znamená, že misia je poslaním každého „obyčajného“ veriaceho. Ani najlepšia kázeň v kostole nezapôsobí tak mocne, ako úprimná modlitba a bezprostredné svedectvo obyčajného človeka.
Nezamieňajme si služby Božie a kázeň počas nich s misiou. To, že svojho neveriaceho príbuzného, priateľa privedieme do kostola z neho veriaceho človeka neurobí. Ježiš ho môže osloviť skrze bohoslužby, ale on potrebuje viac. Služby Božie sú stretnutím veriacich ľudí, ktorí v tomto spoločenstve nachádzajú povzbudenie a posilnenie pre svoju vieru. Ľudia okolo nás však hľadajú autentickú vieru.
Nemusíme mať odborné vzdelanie. „Stačí“ veriť Bohu a žiť s Ním. Často sa stretávam s tým, že kresťania sa boja hovoriť o viere v Boha neveriacim, pretože nevedia odpovedať na všetky otázky, nedokážu všetko vysvetliť. Ale sú chvíle, keď stačí povedať: „Pán Boh mi pomohol. Modlitba mi otvorila oči. Biblia mi ukázala cestu. V kostole som prežil niečo nádherné. Urobil som veľkú chybu, ale Pán Boh mi odpustil.“
Niekto možno povie, že je to málo, že takto nikoho z neveriacich neoslovíme, ale životné skúsenosti ukazujú opak. Ježiš svojim učeníkom hovorí, aby si so sebou nič nebrali, ani peniaze, ani kapsu, do ktorej by zberali to, čo im ponúknu. Vtedy bolo mnoho „učiteľov“, ktorí si za svoje vedomosti nechali dobre zaplatiť. Učeníci však nemali profitovať zo zvesti evanjelia. Evanjelium predsa nie je dobrý biznis, ale dar.
Ten, komu svedčíme o Bohu nesmie mať pocit, že to robíme kvôli svojmu zisku. Dôvodom misie nesmie byť náš úspech, počet obrátených kresťanov, ale snaha odovzdať ľuďom, čo sme sami prijali - dobrú zvesť o milosti Božej, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. Evanjelium a viera si vyžadujú slobodný priestor a nie príchuť povinnosti a misijného úspechu.
Niekedy musíme vedieť aj mlčať, aby sa človek mohol rozhodnúť sám a slobodne, bez nátlaku „Ty musíš uveriť“. Pán Ježiš však svojich učeníkov pripravuje aj na sklamanie a neúspech. Možno ich v niektorých domoch, ba dokonca i mestách neprijmú a nebudú ich počúvať. Keď ich však vyhodia z jedného domu, otvoria sa dvere na druhom.
Ak vás niekde odmietnu, nedajte sa odradiť od ďalšej služby. Ani my sa dnes nesmieme nechať odradiť odmietnutím a nepochopením. Nikde predsa nie je napísané, že práve my sme tým Božím nástrojom, ktorým sa otvoria všetky ľudské srdcia. Naše slová a náš život nemusí osloviť každého. Po nás však prídu iní, nastanú nové príležitosti a nové šance. Nikdy nie je všetko stratené.
Boh má mnoho iných možností a nástrojov, ako sa dostať ľuďom pod kožu a do srdca. Niektorí potrebujú viac času alebo im práve my z nejakého dôvodu „nesadneme“. Čo sa nepodarí rodičom, podarí sa často kamarátom. Čo sa nepodarí farárovi, podarí sa trebárs kolegovi v práci.
Iste sme dnes nevyčerpali celé posolstvo kresťanskej misie, ale snáď sme pochopili a osvojili si to najdôležitejšie, že máme nechať našu vieru a radosť z Božej blízkosti, aby sa prejavila navonok - v našom konaní, v našom prístupe k druhým. Misia totiž znamená zaujímať sa o človeka, ktorý stojí bokom a ponúknuť mu svoje priateľstvo. Môže to byť akási predohra, ktorá otvára ľudské srdcia pre zvesť evanjelia.
Kalendár ECAV.