Rok 1989 a Cirkev na Slovensku: Úloha a Zapojenie sa do Nežnej Revolúcie

Publikácia si kladie za cieľ priblížiť verejnosti zapojenie sa katolíckej cirkvi do Nežnej revolúcie v roku 1989. Ak chceme vidieť tieto udalosti v celej šírke, nemôžeme tento pohľad zjednodušiť iba na obdobie od 17. novembra. Zapojenie sa cirkvi do Nežnej revolúcie bolo iba vyvrcholením jej úsilia o slobodu. Režim garantoval náboženskú slobodu už v Ústave 9. mája z roku 1948, pričom v Ústave ČSSR z roku 1960 v druhej hlave v článku 32 stálo: „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo byť bez vyznania, aj prevádzať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom“. Realita však bola celkom odlišná ako v Ústave. V rámci tézy o náboženstve ako „ópiu ľudstva“ boli cirkvi prenasledované, kňazi boli väznení a odsudzovaní na vysoké tresty v najťažších podmienkach do lágrov, akým bol Jáchymov.

Pre mňa bol 1989 únavný, pretože sme vtedy chodili na výsluchy na Štátnu bezpečnosť. Štátna bezpečnosť bola nervózna, zrejme cítila, že sa niečo dáva do pohybu. Vtedajšie sledovačky boli demonštratívne, vyšiel som z domu a už tam čakalo auto. Príslušný eštebák sa ma opýtal, pán Mikloško, tak čo, kam ste sa vybrali? Tak som išiel domov.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa cirkvi a v prvom rade katolícka cirkev, najmä v súvislosti s voľbou Jána Pavla II. za pápeža, začala veľmi aktivizovať. Začali vychádzať samizdaty, organizovali sa nočné adorácie mládeže na pútiach, začalo spravodajstvo Hlasu Ameriky o rôznych aktivitách cirkvi i štátu proti cirkvi, začali podpisovky na obranu prenasledovaných. Púte mali masovú účasť (na Velehrade sa v roku 1985 zúčastnilo 150 000 veriacich). Podpisovka za slobodu vyznania dosiahla počet 500 000 podpisov. Najvýznamnejšou akciou, v ktorej sa prepojil zápas za cirkevné slobody so zápasom za občianske slobody sa stala Sviečková manifestácia 24. marca 1988.

Postoje Cirkvi Počas Nežnej Revolúcie

Postoje Rímskokatolíckej cirkvi počas Nežnej revolúcie môžeme rozdeliť do troch hlavných smerov. Aj keď po cirkevnoprávnej stránke nezasahovala jeho právomoc na Slovensko, v cirkevných kruhoch bol pre jeho zásadné postoje vnímaný s rešpektom. Na rozdiel od Čiech, kde na čele zápasu cirkvi o slobodu stál od osemdesiatych rokov kardinál Tomášek, ktorý zastával oficiálny úrad, Slovensko nemalo cirkevného hodnostára v oficiálnom postavení, ktorý by sa postavil na čelo tohto procesu.

Hneď po návrate z Ríma, 21. novembra 1989, vydal kardinál Tomášek vyhlásenie: „Všemu lidu Československa.“ Jeho slová boli jednoznačné: „Aj vás chcem osloviť, moji katolícki bratia a sestry, spolu s vašimi kňazmi. V tejto osudovej hodine našich dejín nesmie stranou zostať nikto z vás. Znova pozdvihnite hlas, tentoraz v jednote s ostatnými občanmi, Čechmi aj Slovákmi, i s príslušníkmi ďalších národností, veriacimi aj neveriacimi. Právo na vieru sa nedá odlúčiť od ostatných demokratických práv.

Možno práve na spomenuté vyhlásenie čakali bratislavskí bohoslovci, ktorí potrebovali pre svoje ďalšie kroky morálnu podporu cirkevnej autority. Práve na tejto akademickej pôde v roku 1980 vznikol prvý známy protest vysokoškolákov počas normalizácie. Táto odvaha nenechala dlho čakať na reakciu. Túto historickú skúsenosť si uvedomovali aj predstavitelia bohosloveckej fakulty, ktorí sami patrili medzi predstaviteľov kolaborujúcej organizácie kňazov ZKD PIT.

Ešte pred udalosťami 17. novembra sa dohodlo stretnutie kňazov trnavskej diecézy na Arcibiskupskom úrade v Trnave, ktoré sa uskutočnilo 20. novembra 1989. Druhá časť sa niesla viac v konfrontačnom duchu. Možno práve toto kňazské stretnutie dopomohlo k tomu, že arcibiskup Ján Sokol sa svojimi vyhláseniami hneď verejne pripojil ku spoločenskému pohybu, ktorý sa ešte len začínal. Predovšetkým to bola odpoveď bohoslovcom zo dňa 21. novembra 1989, v ktorej napísal: „... pripájam (sa) ku všetkým, ktorí tento zásah odsúdili.“ Nasledujúci deň, 22. novembra 1989, nasledovala jeho výzva „ľuďom dobrej vôle na Slovensku“, ktorá sa začínala slovami: „Nadišiel vrcholný čas, keď treba riešiť problémy, ktoré sa nahromadili za posledných štyridsať rokov v našom verejnom živote.“

Výzvy a Vyhlásenia

Na ďalší deň, 23. novembra 1989, sa pod arcibiskupovo vyhlásenie podpísal František Tondra, spišský biskup, s dodatkom: „Hlas svojho arcibiskupa podporujem a odporúčam svojim kňazom a veriacim.“ List arcibiskupa zo dňa 22. novembra 1989, a teda podpora spoločenskému pohybu, sa stal jedným z kľúčových bodov druhého mítingu na námestí SNP v Bratislave. Kňazi Spišskej diecézy s generálnym vikárom Andrejom Imrichom 23. novembra 1989 vyjadrili solidaritu so štrajkujúcimi študentmi a hercami a plne sa stotožnili s vyhlásením kardinála Tomáška. 26. novembra 1989 nasledovalo ďalšie vyhlásenie arcibiskupa Jána Sokola „Všetkým ľuďom dobrej vôle“, v ktorom vyzýva všetkých katolíkov, aby podporili úsilie iniciatívy Verejnosť proti násiliu.

Všetky tieto vyhlásenia verejnej cirkvi mali svoju veľkú dôležitosť v tom, že boli uskutočnené do 27. novembra. Dôležité vyhlásenia z prostredia katolíckej cirkvi odzneli do generálneho štrajku. Cirkev sama vedela, že je dôležité, aby ľudia dôrazne žiadali slobodu. Generálny štrajk mal totalitnému režimu ukázať, že ľudia skutočne žiadajú zmenu.

Komunistická štátna moc v Československu prijala najmä po roku 1948 sériu opatrení, ktoré okliešťovali činnosť cirkví a podrobovali ich úplnej kontrole štátnych orgánov. Následné prenasledovanie kňazov i veriacich vyvolalo reakciu v podobne postupného formovania tzv. skrytej cirkvi. Tá zabezpečovala pôsobenie najmä v tých oblastiach duchovného života, v ktorých bola oficiálna cirkev silne obmedzovaná alebo kontrolovaná.

Tajná Cirkev a Jej Aktivity

Kresťanské podzemie sa začalo v revolučnom období postupne odkrývať. V rámci tajnej cirkvi sa formovali zoskupenia s rovnakým pohľadom a zameraním. Jedno z nich bolo Hnutie rodín na Slovensku, ktoré sa od svojho vzniku na začiatku sedemdesiatych rokov rozvíjalo v podzemí. Svojím vyhlásením z 23. novembra 1989 vyšlo prakticky z podzemia a pridalo sa k vyhláseniam vysokoškolákov a žiadalo neodkladne riešiť problémy, ktoré považovali za aktuálne. O týždeň neskôr, 29. novembra, sa konal generálny štrajk.

Z prostredia tajnej cirkvi vzišlo i „Vyhlásenie veriacich“ z 24. novembra 1989 a „Vyhlásenie katolíckych laikov k udalostiam posledných dní v Československu“. Druhé vyhlásenie vyzývalo veriacich a ľudí dobrej vôle na spoločnú modlitbu v nedeľu 26. novembra 1989 o 15.00 hod vo všetkých kostoloch na Slovensku. Medzi pozvanými na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT bol aj biskup Ján Ch. Korec. 5. decembra 1989 v aule CHTF SVŠT sa uskutočnilo prvé historické verejné vystúpenie tajne vysväteného biskupa.

Tajná cirkev urobila v rozširovaní slobody veľa, ale mohla zostať iba v neoficiálnom postavení. Tajná cirkev, ktorá mala dostatočné reprografické prostriedky, ich využívala na tlačenie rôznych vyhlásení. Aj napriek vývoju zostala opatrná. Nie však v tom zmysle, že by vyčkávala a nechcela podporiť spoločenské zmeny. Opatrnosť sa prejavovala hlavne v tom, že pokiaľ to bolo možné, nezverejňovala svoje štruktúry a technické zabezpečenie.

Tajná alebo podzemná cirkev bola ilegálnym zoskupením katolíckych veriacich v Československu, ktorí za vlády totalitného režimu nemohli verejne prezentovať svoju vieru. V rokoch komunistickej diktatúry fungovala paralelne s oficiálnou cirkvou. V časoch tvrdých perzekúcií sa tak stala útechou pre všetkých, ktorí chceli aj naďalej vyznávať svoju vieru v prostredí silne ateistickej spoločnosti a zároveň odmietali režimu posluhujúcich kňazov a ich pastoráciu. Medzi jej predstaviteľov nepatrili iba duchovní - kňazi či rehoľníci. Do aktivít sa zapájali aj osobnosti z umeleckej, kultúrnej či politickej sféry. Nakoniec sa mimo náboženský rámec dostala aj samotná tajná cirkev, keď okrem náboženskej slobody žiadala aj zachovávanie ľudských práv.

Najvýraznejšími osobnosťami boli lekár Silvester Krčméry a katolícky kňaz Vladimír Jukl. Okrem nich sa v tajnej cirkvi angažoval aj neskorší nitriansky biskup Ján Korec či politik a bývalý poslanec František Mikloško. Počiatky zoskupenia možno datovať do druhej polovice 60. rokov, keď Vladimír Jukl so Silvestrom Krčmérym založili prvý vysokoškolský krúžok. So študentmi diskutovali, viedli duchovné cvičenia a semináre. Obaja mali už predtým skúsenosť s komunistickým režimom - v 50. rokoch sa pre rozvoj hnutia laického apoštolátu ocitli vo väzení, kde čelili tvrdému vypočúvaniu a mučeniu. Krčméry po verdikte súdu, ktorý ho uznal vinným, strávil 10 rokov vo viacerých väzniciach v Česku a na Slovensku a tiež v pracovných táboroch. Jukl strávil vo väzení viac ako 13 rokov.

Význam tajnej cirkvi vzrastal najmä v 70. rokoch, po nástupe tvrdej normalizácie, ktorej predchádzal vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Krčméry s Juklom a kardinálom Korcom vytvárali tajnú cirkev najmä prostredníctvom malých spoločenstiev. Stretnutia často viedli nielen kňazi a rehoľníci, ale aj rôzne nezávislé osobnosti či laici. Postupne sa rady začali rozrastať aj o ďalšie skupiny veriacich, okrem študentov to boli napríklad mladé rodiny. Na stretnutiach sa rozvíjal náboženský život, organizovali sa rôzne výlety či spoločné modlitby. Všetko pod rúškom tajomstva, pretože nad členmi zakázaného spoločenstva neustále visela hrozba tvrdých postihov, ktorým sa mnohí, vrátane Krčméryho či Jukla, nevyhli. Okrem toho pašovali zakázanú tlač a tajne vysväcovali kňazov.

V roku 1974 založil Silvester Krčméry s Vladimírom Juklom Spoločenstvo Fatima, v ktorom vydávali samizdatovú literatúru a aj naďalej organizovali evanjelizačné spoločenstvá tajnej cirkvi. V 80. rokoch iniciovali aj činnosť Laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže a eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.

Tajná cirkev sa stala najorganizovanejším protikomunistickým hnutím na Slovensku a ako taká pretrvala počas celej normalizácie. Jej predstavitelia sa stále viac snažili dostať sa k slovu a zapojiť sa do verejného diskurzu, čím prejavili záujem nielen o boj za náboženské práva, ale aj základné ľudské práva. Veriaci požadovali najmä prepustenie väznených členov cirkvi. Toto ťaženie vyvrcholilo Sviečkovou manifestáciou, ktorej sa 25. marca 1988 zúčastnili tisíce ľudí. Požiadavky zúčastnených boli jasné - náboženská a občianska sloboda pre všetkých.

S uvoľnením totalitných okov a príchodom demokracie sa pominul aj nelegálny rozmer tajnej cirkvi a v roku 1989 v podstate prestala existovať, keďže svoj účel splnila. Boli pri významných udalostiach, ktoré prispeli k pádu totality. Žiadali nielen náboženskú slobodu, ale aj demokratickú a otvorenú spoločnosť. Zakladatelia tajnej cirkvi sa nenechali odradiť napriek skúsenostiam z tvrdých 50. rokov.

Za prvé verejné vystúpenie prenasledovanej cirkvi možno pokladať celoštátnu púť na Velehrade v roku 1985 pri príležitosti 1100. výročia smrti sv. Metoda. 150 000 pútnikov sa konfrontovalo so štátnou mocou a verejne skandovaním požadovala náboženskú slobodu, príchod pápeža… Udalosť spôsobila šok totalitnému štátu, ktorý celých pätnásť rokov normalizácie nemal skúsenosť s iným ako so svojím názorom. Pred púťami vždy dochádzalo k rozsiahlemu zastrašovaniu, odradzovaniu a sťažovaniu účasti na púti. Tajná cirkev bola počas obdobia normalizácie najorganizovanejšou skupinou občanov, ktorá bola schopná uskutočniť akciu širšieho rozsahu. Z hľadiska logistiky, zapojenia sa veľkého množstva aktivistov v krátkom čase, koordinovanosti a informovanosti bola podpisová akcia najväčším verejným podujatím v celej jej histórii. Udalosť takého rozsahu by sa nemohla uskutočniť bez niekoľkoročného budovania štruktúr, dôvery a odvahy.

Dňa 29. novembra 1987 Augustín Navrátil a niekoľko moravských katolíckych laikov začalo podpisovú akciu za náboženské slobody s 31 požiadavkami s názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR. Začiatkom roka 1988 ju podporil kardinál Tomášek. Komunistický režim požiadavky veriacich neriešil a naďalej ich prenasledoval, preto sa rozhodli zorganizovať na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave 25. marca 1988 Sviečkovú manifestáciu - 30-minútové pokojné zhromaždenie občanov so sviečkami v rukách. Požiadavkami manifestácie boli: slobodné menovanie katolíckych biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku, úplná náboženská sloboda a úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu.

Pôvod skrytej, tzv. podzemnej cirkvi siaha k spoločenstvu Rodina založenému v 40. rokoch chorvátskym kňazom Tomislavom P. Kolakovičom. Ten ušiel na Slovensko z rodného Chorvátska, kde ho prenasledovali pre jeho protifašistické a protinacistické postoje. Počas stalinistického stíhania cirkví a odporcov režimu v 50. rokoch boli viacerí členovia Rodiny v rámci vykonštruovaných súdnych procesov odsúdení na dlhoročné tresty odňatia slobody. Keď ich počas politického odmäku na konci 60. rokov prepustili, začali organizovať skupiny spoločensky angažovaných veriacich. Od konca 70. rokov tvorili skrytú cirkev katolícke spoločenstvá dospelých, študentov, rodín a detí, ale tiež rehoľníkov, tajne vysvätených kňazov alebo kňazov bez štátneho súhlasu. Stretávali sa a snažili sa rozvíjať náboženský život aj mimo kostolov, organizovali výlety a modlitbové stretnutia. Všetko toto museli robiť skryto, keďže ich aktivity prekračovali rámec veľmi úzkej socialistickej definície náboženskej slobody.

Za pokus o útek skončil vo väzení a dnes má pre komunistické perzekúcie nízky dôchodok. Jozef Kuciferec na vlastnej koži okúsil tvrdé výsluchy aj mučenie. V mladosti veril, že mu nik nemôže zabrániť robiť to, po čom túžil. Totalitný režim ho však presvedčil o opaku. Jozef Kuciferec okúsil na vlastnej koži väzenské múry i tvrdé praktiky pri výsluchoch, na ktoré doplatil zdravím. Pre absurdné tresty sa nemohol zamestnať a stratil roky, ktoré by mu zabezpečili lepší dôchodok. Rodák z Kysúc však i napriek tomu neľutuje a je hrdý, že sa v časoch neslobody postavil za svoje názory a ideály, hoci sa ho snažili umlčať. Život po revolúcii venoval pomoci chudobným - vo svojom dome vo Veľkom Lome neďaleko Zvolena prichyľuje bezdomovcov či mladých Rómov, ktorým dáva šancu na lepší štart do života. Z mála, ktoré má, sa tak snaží čo najviac rozdať.

Podlomené zdravie mal Jozef kvôli výsluchom, pri ktorých boli facky bežné. Pri jednom z nich ho nahého postavili na tri hodiny pod sprchu. Na temeno hlavy mu kvapkala voda. „Opuchla mi hlava, oči, nič som nevidel. Bola to strašná bolesť. Človek si povie, že je to len kvapka,“ približuje tvrdé zaobchádzanie, z ktorého má zdravotné problémy dodnes. V priebehu 12 rokov komunistickej šikany vystriedal viacero väzení - Dubnica nad Váhom, Leopoldov, pražský Pankrác či Ilava. Pomedzi to prevozy, počas ktorých mali väzni zaviazané oči, aby nevedeli, kde sa nachádzajú.

Okrem podlomeného zdravia mali roky väzenia vplyv aj Jozefov život na dôchodku. Keďže ho pre status nepriateľa režimu počas 12 rokov nikto nechcel zamestnať, musel sa životom pretĺkať po rôznych brigádach, ktoré sa pri výpočte výšky dôchodku nebrali do úvahy. „Chodil som na jahody, cibuľu, do cukrovej repy. To sa však nerátalo ako pracovný pomer. Moje záznamy boli skartované a dodnes som sa nedozvedel prečo,“ hovorí.

Nezastupiteľnú úlohu v živote tajnej cirkvi mali rehoľné spoločenstvá, ktoré nemohli verejne pôsobiť. Rehoľné spoločenstvá mali svoju vnútornú štruktúru v podobe predstaveného, ľudí zodpovedných za výchovu dorastu a tajné štúdium teológie. Tajných kňazov pre rehole väčšinou svätil J. Ch. Korec. Tajná cirkev, zväčša zosobnená v živote malých spoločenstiev, sa do roku 1982 navonok takmer neprejavovala. Jej činnosť spočívala v tichej práci na budovaní spoločenstiev po celom Slovensku. Ovocím tichej práce spoločenstiev bolo vydávanie spočiatku neperiodických samizdatov, ktoré sa v roku 1982 rozšírili o vydávanie prvého celoslovenského periodického samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. V prvej polovici 80. rokov sa začala aktivita tajnej cirkvi prejavovať aj navonok, a to v podobe podpisových akcií za prepustenie väznených kresťanov, za uplatňovanie spravodlivých zákonov a za náboženskú slobodu.

Bol som ovplyvnený knihami Ladislava Hanusa. Bol to veľký katolícky intelektuál, písal o kultúre a hovoril, že by mal muž okolo štyridsiatky zásadne zmeniť zamestnanie. Kto robil duševne, mal by ísť pracovať manuálne, pretože potom hrozí zacyklenie sa vo vnútrom svete a životnom stereotype. Bol som pod vplyvom týchto myšlienok a cítil som, že sa vnútorne dostávam do zacykleného sveta. A potom ma veľmi ovplyvnil Ján Budaj, síce z mojej strany to bola trošku naivita. Budaj robil kuriča a rozprával mi o kuričskom živote: po noci práce vychádzate na ulicu, utierate si vlasy od sadze a vidíte, že ostatní ľudí idú do práce a vy ste slobodní. Bola to ale romantika, ktorá sa veľmi rýchlo rozplynula, lebo robotnícka práca je ťažká.

Myslím, že odvaha je vo všetkých politických režimoch to isté - odvaha byť sám sebou. Uveriť hlasu vo svojom vnútri a ísť za ním. Byť sám sebou a prinášať kvôli tomu aj obmedzenia, perzekúcie. Vtedy išlo o šibenicu a krk a potom o väzenie alebo o vyhodenie z práce. Dnes znamená odvaha vedieť sa vzoprieť informačnej inflácii. Človek by mal byť nejakým spôsobom kritický, zodpovedný. Éra sa postupne dostáva do krízy, zvyšuje sa tempo ľudskej práce, a nie je maličkosť ostať sám sebou. Niektorí ľudia sa možno budú rozhodovať či skončia s nejakým výhodným miestom v banke a budú pracovať ako robotníci, aby si nejakým spôsobom udržali osobnú identitu. To nie sú od seba vzdialené problémy.

Sviečková manifestácia v Bratislave, 1988

tags: #1989 #a #co #to #znamenalo #pre