2. Vatikánsky Koncil a Ľudská Dôstojnosť

Dôstojnosť ľudskej osoby je základným kameňom kresťanského učenia a spoločenského života. 2. Vatikánsky koncil sa touto témou zaoberal hĺbkovo, zdôrazňujúc, že ľudská dôstojnosť je neodňateľná a zakorenená v samotnej prirodzenosti človeka. V tomto článku preskúmame, ako koncil vnímal ľudskú dôstojnosť, náboženskú slobodu a význam rodiny a výchovy.

Ľudská Dôstojnosť ako Základné Právo

Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v tom, že všetci ľudia majú byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a akejkoľvek ľudskej moci. Nikto nesmie byť nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nesmie brániť konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Toto právo sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti.

Koncil zdôraznil, že najvyššou normou ľudského života je Boží zákon, ktorý človek vníma a poznáva svojím svedomím. Preto nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu, ani mu prekážať, aby konal podľa neho, najmä v náboženskej oblasti.

Deklarácia Dignitatis Humanae

Formulovanie tejto deklarácie bolo zložitým procesom, ktorý sa začal prípravnou fázou pred koncilom a skončil sa jej konečným odobrením 7. decembra 1965. Počas prípravnej fázy boli predložené dva protichodné texty, ktoré mali viesť k napísaniu deklarácie. Teologická komisia presadzovala „klasickú doktrínu tézy (štát má povinnosť podporovať len katolícke náboženstvo a zakazovať iné) a hypotézy (kladenie dôrazu na toleranciu v prípade, že za istých okolností budú katolíci menšinou)“. Sekretariát sa usiloval reagovať na Svetovú radu cirkví, ktorá naliehala na Katolícku cirkev, aby ako podmienku na začatie seriózneho ekumenického dialógu zaujala jasné stanovisko k náboženskej slobode.

Zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu vyhlásilo, že „právo na náboženskú slobodu má svoj základ v samotnej dôstojnosti ľudskej osoby“, keďže táto dôstojnosť sa prejavuje prostredníctvom zjaveného Božieho slova a samotného rozumu. Toto právo má byť uznané v ústavnom práve, ktorým sa riadi spoločnosť. Dôvod, pre ktorý by mal byť každý človek oslobodený od nátlaku v náboženských záležitostiach, je práve jeho neodňateľná ľudská dôstojnosť. Nikto iný nemôže za iného človeka rozhodovať alebo ho k niečomu prinútiť, obmedzovať ho ani mu brániť v tom, aby svoje rozhodnutie uplatňoval v praxi súkromne alebo verejne, sám alebo v spoločnosti iných.

Deklarácia rozvinula antropologický pohľad na slobodu, ktorý nebol len právny, ale aj teologický. Vnímala slobodu ako založenú na prirodzenosti ľudskej osoby. Deklarácia zdôrazňuje svedomie ako hlavný faktor morálnej voľby. Aj keď kresťania musia plne a vážne zohľadňovať cirkevné učenie a usmernenia, v konečnom dôsledku sa musia riadiť vnútorným zákonom svojho svedomia. Svedomie je vnútorným útočiskom a svätyňou svätých ľudskej osoby.

Jedným z najvýznamnejších pokrokov, ktoré sa dosiahli v deklarácii, bolo zabezpečenie náboženskej slobody pre všetkých ľudí, nielen pre katolíkov, najmä pokiaľ ide o slobodu konať podľa svojho svedomia. Deklarácia sa usilovala spojiť celú ľudskú rodinu a zasadzovala sa za všeobecnú slobodu svedomia.

Konciloví otcovia na Námestí sv. Petra upozornili na to, že pri skúmaní právneho pojmu náboženskej slobody je dôležité rozlišovať medzi „slobodou svedomia“ a „slobodným vyznávaním náboženstva“. Podľa amerického teológa Johna Courtneyho Murrayho má táto sloboda vždy sociálny rozmer, pretože náboženské rozhodnutia jednotlivca, nech sú akokoľvek osobné, sa uskutočňujú v sociálnom kontexte jeho existencie. Vzhľadom na túto definíciu sloboda od nátlaku znamená, že žiadna vonkajšia sila nesmie nútiť svedomie človeka k akejkoľvek forme viery alebo absencii viery.

Učenie koncilu o svedomí vyjadruje presvedčenie, že „nie je v kompetencii spoločnosti alebo štátu posudzovať, či je svedomie pravé alebo pomýlené“. Keďže občianske právo nemá moc nanútiť človeku náboženské svedomie, nemá ani moc nanútiť človeku vyznávanie náboženského presvedčenia. Ak je spoločné dobro ohrozené konkrétnym prejavom náboženského presvedčenia, štát má právo a dokonca až povinnosť stanoviť obmedzenia tohto prejavu.

Významným pokrokom bol posun od postoja, že medzi cirkvou a štátom by mal existovať symbiotický vzťah, k pohľadu na vzťah medzi cirkvou a štátom, ktorý vnímal každú inštitúciu ako autonómnu. V konečnom dôsledku vývoj deklarácie bol zložitým procesom, ktorý viedol k novej formulácii cirkevného učenia o náboženskej slobode.

Význam Rodiny

Rodina má pre svoje prirodzené a nadprirodzené poslanie, pre svoj pôvod, povahu a cieľ veľkú dôstojnosť. Každá rodina má posvätný charakter a od svojich členov, od občianskej spoločnosti a od Cirkvi si zaslúži úctu a starostlivosť. Jej podstata by bola vážne ohrozená, keby bola zredukovaná len na manželský zväzok, na pokrvné puto medzi rodičmi a deťmi, na akýsi druh sociálnej jednotky či spôsob harmonizácie partikulárnych záujmov.

Domov má byť prvou a hlavnou školou, kde si deti osvoja ľudské a kresťanské čnosti. V sociálnych vzťahoch, ktoré členovia rodiny nadviažu, sa prirodzene odráža dobrý príklad rodičov, súrodencov a ostatných členov rodiny. Cirkev má záujem na tom, aby sa rodina ako škola čností správne vyvíjala. Prostredníctvom veľkorysej spolupráce kresťanských rodičov s Božími prikázaniami Boh sám „rozširuje a obohacuje svoju rodinu“.

Rodina stanovuje určité práva a zvlášť povinnosti: všetci jej členovia si majú byť vedomí dôstojnosti spoločenstva, ktoré vytvárajú, a poslania, ktoré je tomuto spoločenstvu zverené. Každý z nich má svoje povinnosti plniť s plným vedomím zodpovednosti, i za cenu potrebných obetí. Čo sa týka práv, rodina vyžaduje úctu a starostlivosť od štátu. Má na to právo z dvoch dôvodov: jednak štát vznikol na základe rodiny, jednak spoločnosť bude taká, aké budú rodiny.

Aby členovia rodiny mohli všetky tieto povinnosti plniť, je nevyhnutné, aby svojej láske dali nadprirodzený charakter, pretože i rodina má nadprirodzený charakter. Z tejto lásky - jemnej a náročnej zároveň - potom vyklíčia prejavy nehy, ktoré robia z rodinného života predzvesť neba. „Manželstvo založené na výlučnej a definitívnej láske sa stáva zobrazením vzťahu Boha k jeho ľudu a naopak: spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky.“

Význam Výchovy

Druhý vatikánsky koncil zdôraznil veľký význam výchovy v živote človeka a jej čoraz väčší vplyv na spoločenský pokrok. Všetci ľudia majú neodcudziteľné právo na výchovu, ktorá zodpovedá ich ľudskej dôstojnosti. Výchova má pomáhať deťom a mládeži harmonicky rozvíjať fyzické, mravné a intelektuálne schopnosti a viesť ich k správnemu mravnému úsudku a k osobnému osvojeniu si mravných hodnôt.

Kresťanská výchova sa neusiluje iba o zrelosť ľudskej osoby, ale snaží sa najmä o to, aby si pokrstení uvedomovali dar viery, ktorý dostali, a učili sa klaňať sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde. Rodičia majú prvoradú povinnosť a neodňateľné právo vychovávať svoje deti, preto im prislúcha skutočná sloboda vo výbere školy. Štát má chrániť právo detí na vyhovujúcu školskú výchovu a dozerať na spôsobilosť učiteľov a úroveň vyučovania.

Cirkev sa usiluje používať všetky vhodné prostriedky pri plnení svojho výchovného poslania, ale najväčšiu pozornosť venuje vyučovaniu katechizmu, ktorý osvecuje a posilňuje vieru, udržuje život podľa Kristovho ducha a pobáda do apoštolskej činnosti.

Medzi všetkými výchovnými prostriedkami má osobitný význam škola, ktorá má venovať stálu pozornosť dozrievaniu rozumových schopností, rozvíjať správny úsudok, oboznamovať s kultúrnym dedičstvom a pestovať zmysel pre hodnoty. Povolanie tých, ktorí vyučujú v školách, je krásne, ale aj veľmi zodpovedné.

Katolícke Školy

Katolícka škola si zachováva veľký význam, lebo môže vo veľkej miere prispieť k tomu, aby Boží ľud plnil svoje poslanie, a umožňuje obojstranne užitočný dialóg medzi Cirkvou a ľudskou spoločnosťou. Učitelia nech sa pripravujú s osobitnou starostlivosťou, aby si nadobudli tak odborné, ako aj náboženské vedomosti, a nech ich spája so žiakmi kresťanská láska a apoštolský duch. Posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že činnosť týchto učiteľov je naozajstným apoštolátom a skutočná služba spoločnosti.

Dôstojnosť Ľudskej Osoby v Kontexte Súčasnosti

Vzhľadom na súčasnú spoločenskú situáciu je obzvlášť naliehavé, aby bol rodinám znova vtlačený kresťanský zmysel. Táto úloha nie je jednoduchá, ale zato je vzrušujúca. Kto sa chce na tejto nesmiernej úlohe podieľať a zároveň tak vrátiť spoločnosti kresťanského ducha, musí začať tým, že si najprv zametie pred svojím vlastným prahom.

Zvláštny význam pre dosiahnutie tohto zámeru nadobúda výchova detí, ktorá je najdôležitejším aspektom rodinného života. Aby sme mohli na túto veľkú výzvu odpovedať, aby sme mohli vychovávať v spoločnosti, ktorá je z veľkej časti profánna, mali by sme si pripomenúť dve základné pravdy: „Po prvé, človek je povolaný k životu v pravde a v láske, a po druhé, každý človek sa realizuje úprimným sebadarovaním.“

Do výchovy majú byť zapojené ako deti, tak i rodičia, ich prví vychovávatelia, pretože výchova môže prebiehať len „vo vzájomnom spoločenstve osôb“. Vychovávateľ istým spôsobom v duchovnom zmysle „plodí“ a „z tohto zorného uhla môže byť výchova považovaná za skutočný a pravý apoštolát. Je to životne dôležitá komunikácia, ktorá nevytvára len hlboký vzťah medzi vychovávateľom a vychovávaným, ale dáva obom účasť na pravde a láske, na konečnom cieli, ku ktorému je Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým povolaný každý človek“.

Záver

Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že ľudská dôstojnosť je základom všetkých práv a slobôd. Náboženská sloboda, význam rodiny a kvalitná výchova sú kľúčové pre rozvoj človeka a spoločnosti. Je dôležité, aby sme si tieto princípy pripomínali a snažili sa ich uplatňovať v našom každodennom živote.

tags: #2 #vatikansky #koncil #o #ludskej #dostojnosti