Skupina Para oslavuje 30. výročie špeciálnym turné. Úspech sa však nedostavil okamžite. Začínali hraním pre dvadsiatku ľudí, až sa prepracovali k tomu, že ich pesničky sa stali hitmi. Bratislavský koncert na konci novembra bude pritom najväčší, aký kedy skupina odohrala.
O svojich pocitoch hovorí spevák Lasky: "Pocit z koncertu mám však vždy rovnaký: či už spievam pred vypredanou halou, alebo pätnástim ľuďom."
Prezývku Lasky mi dal spolužiak
Vašu prezývku Lasky vám dal spolužiak - vraj podľa kamionistu zo starého filmu. Stále ju vnímate ako prezývku, či už ide o umelecké meno?Od toho momentu ma tak volal naozaj každý. Beriem to už ako svoje meno, málokto ma volá Tomáš. Najčastejšie rodina. Nájdu sa však aj ľudia, ktorí nechcú byť ako všetci ostatní a nevolajú ma prezývkou. Ale ja reagujem na hocičo - aj na hej ty!
Prvý koncert s Parou si pamätám doteraz
Pamätáte si ešte svoj prvý koncert s Parou?Samozrejme. Bolo to v Banskej Bystrici, august 1998. Bol rok veľkých volieb, keď sa ľudia zapájali, aby porazili mečiarizmus. Nálada v spoločnosti bola skvelá. Doteraz spomíname na to, ako som prišiel do skupiny. Bol som ako taký mimozemšťan. Zjedol som asi tri bagety, pretože som celý deň nič nejedol a ostatní na mňa pozerali ako na niekoho z iného sveta, no zvykli si: spievať viem, robím dobrú šou. Tak ma zobrali.
Aké to boli začiatky?Už predtým som bol súčasťou inej kapely, no to bolo niečo úplne iné. Z Pary som cítil veľkú energiu, hoci začiatky bolo ťažké. Zvykal som si na nových ľudí. Ale povedal som si, že okej, toto je skupina, ktorej sa budem chvíľu venovať. Odvtedy prešlo dvadsaťsedem rokov.
Ako sa za tie roky Para zmenil?Zostarli sme. Každý má už iné priority, všetko vnímame inak. Ťaháme však za jeden povraz a posledné roky sa nám podozrivo darí. Snažíme sa, aby nám hudba išla, aby nám neliezla na nervy a aby sme si to čo najviac užívali.
Čo vás najviac formovalo?
Vlajkové 90. roky a vtedajšia hudba. Snažíme sa, aby nám hudba išla, aby nám neliezla na nervy a aby sme si to čo najviac užívali, hovorí Lasky. Keď som videl fotky spred dvadsiatich rokov, vidím rozdiel. Nielen vizuálny, ale aj v tom, ako rozmýšľam. No všetko šlo k lepšiemu, zmúdrel som.
Ako sa to preklenulo do tvorby?Od toho, že sme chceli roztancovať davy, sme prešli k tomu, že chceme odovzdať aj nejaké myšlienky a užívať si dobré pesničky. Viac nám záleží na dobrých textoch, ktoré nie sú zaujímavé len pre ľudí, ale aj pre nás.
Aj po rokoch vás stále baví vystupovať?Pre mňa neexistuje nič lepšie, ako ísť na koncert: byť dva-tri dni medzi ľuďmi a nasávať energiu, ktorú odovzdáme naspäť.
Nikdy ste si nepovedali, že s tým seknete?Nikdy nie preto, že by ma nebavila hudba alebo vystupovanie. Keďže sme skupina a sme v nej viacerí, máme rôzne nálady, situácie sú všelijaké. No vždy zvíťazí optimizmus nad pochmúrnymi myšlienkami.
Podarilo sa vám teda vyhnúť vyhoreniu?Nevyhol som sa mu. Mali sme obdobie, keď nám nešla karta. Prídete však na festival alebo koncert a všetko sa zmení. Odovzdávať energiu je to najlepšie, čo môžeme robiť. Ide o jeden z mojich najväčších koníčkov.
V jednom rozhovore ste naznačili, že s kapelou chcete pokračovať „pokým sa dá“. Čo to znamená?Až dokým nezomriem na pódiu. Samozrejme, keď bude mať niekto artrózu, tak už zrejme bude ťažké hrať na gitare, alebo keď mi odídu hlasivky, tak už ťažko niečo zaspievam. Vystupovať a tvoriť je jemná závislosť. Keď niekto pocíti výmenu energii počas koncertov, nechce sa toho vzdať.
Mnoho ľudí nám hovorí, že sme najviac vyhrali tým, že sme spolu tak dlho vydržali. V 90. rokoch bolo jednou z najväčších vecí, keď ste boli členom kapely. Nám to vydržalo.
V jednom rozhovore ste povedali, že ste prestali písať texty, lebo cítite autocenzúru a pochybnosti, či je to dosť dobré. Čo presne vo vás vyvoláva tú autocenzúru?Lenivosť. Niektoré texty sa musia nechať vysedieť: sedíte, kombinujete rôzne veci, niečo vám napadne samo. Naopak, niekedy veršová kombinácia trvá veľmi dlho. Často na to nemám trpezlivosť. Matúš Vallo prichádza s textmi a už to rovno spojíme s hudobnou zložkou. Som toho v podstate ušetrený.Posledný text ste vytvorili v roku 2007. To, čo napíšete, si teda hádžete do šuplíka?Už som na to rezignoval. Veľa ľudí ma vyzýva, nech píšem. Aj mi veľakrát niečo napadne na nekonečných cestách autom, ale väčšinou si to nezapíšem. Ani nechytím telefón do ruky, že by som si to nahral.
V pesničkách sa venujete aj aktuálnym témam. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová hovorí, že umenie by malo prinášať oddych. Pochopili sme, že hudba môže byť aj angažovaná?Dlho sa hovorilo, aby sme nespájali hudbu a šport s politikou. Odjakživa sme však cítili, že to k sebe patrí. Všetci sme chodili hrávať na koncerty proti rasizmu, za práva menšín. Kde sme cítili, že to má zmysel, tak sme šli. Tieto vplyvy prenikali aj do samotných textov. Je jasné, že všetky aspekty života sú prepojené. Všetko okolo nás je politika, nemôžeme sa tváriť inak.
Ako sa vám tvorí v aktuálnej spoločenskej atmosfére?Nám dobre. Máme skvele vychované publikum, svoju bublinu. Zároveň vieme stále oslovovať časť publika, ktorá s nami súznie, a dúfame, že to tak bude ďalej pokračovať.
Aktuálna situácia v kultúre je divoká: mnoho tvorcov nedostalo podporu od Fondu na podporu umenia či ministerstva kultúry. Vedeli by ste si za tých tridsať rokov predstaviť, že by vám politická moc diktovala, čo máte tvoriť?Na nás to našťastie nemá vplyv. Nás sa dotýkajú kultúrne centrá. Sú totiž v malých mestách, kde je hrdinstvom tvoriť kultúru. Radi chodíme všade, mali sme aj šnúru po úplne malých podnikoch, bola by škoda, keby kultúrne centrá zanikli. V každom meste musí byť kultúra. Aj v tom najmenšom.
Čo vy a protestné pesničky?V niektorých pesničkách máme skryté odkazy a s radosťou komponujem do tvorby protesty rôznych generácií. Žiadna asi nevynikla natoľko, aby sa o nej hovorilo ako o „protestnej pesničke generácie“. Robiť však s tým, že napíšem protestnú hymnu, sa nedá. Ak sa pre niekoho takou naša pesnička stane, tak nebudem protestovať.
Vravíte, že vraj neviete veľmi dobre spievať, ale viete urobiť šou.