Ako Vznikla Nová Biblia: Cesta Písma Svätého Dejinami

Biblia, známa aj ako Písmo sväté, je rozsiahla kniha, ktorá sa skladá z takmer osemdesiatich jednotlivých kníh. Tieto biblické texty majú bohatý a rôznorodý obsah, pochádzajú z rozličných období a vznikali postupne v priebehu celého tisícročia. Ale čo ich spojilo do zväzku pod spoločným názvom Biblia? Vytvorenie toho, čo sa v kresťanskej cirkvi označuje slovom kánon.

Knihy, z ktorých sa skladá Biblia, vytvárajú kánon, t. j. cirkvou schválený súbor kresťanského Písma svätého, ktorý obsahuje vierouku tohto náboženstva a mnohé texty, používané pri bohoslužbách. Časť tohto súboru uznáva za posvätnú i judaizmus. Biblia sa člení na dve rozlične rozsiahle časti - Starý a Nový zákon; kým Starý zákon tvorí ¾ jej rozsahu, Nový zákon iba ¼.

Judaizmus a kresťanstvo majú do istej miery odlišné zloženie a text Starého zákona. Už sme spomínali biblické knihy, ktoré nepatria do kresťanského kánonu. V židovskej biblii takéto knihy vôbec nie sú, v pravoslávnej a katolíckej sú, avšak v pravoslávnej sa označujú špeciálne ako nekanonické a v katolíckej ako deuterokanonické, t. j. kanonické druhého stupňa. Protestantské cirkvi tieto knihy do svojich vydaní biblie nezaraďujú a k podtitulu Písmo sväté pridávajú prívlastok kanonické.

Prvých päť kníh Starého zákona tvorí tzv. Pentateuch (päť kníh Mojžišových). Kresťanská a židovská cirkevná tradícia pripisujú ich autorstvo mýtickému Mojžišovi, ktorému boh údajne odhalil svoj „zákon“ na hore Sinaj. Za nimi nasleduje ďalších 41 kanonických kníh (v katolíckej biblii). Teológovia ich obyčajne členia na dve skupiny: dejepisné knihy a poučné alebo básnické spisy.

V judaizme sa toto členenie odzrkadlilo v tom, že celý Starý zákon získal názov Tenak - tri spoluhlásky v tomto slove označujú tóru (Pentateuch), nebiim (proroci) a ketubim (poučné spisy). V kresťanskej literatúre sa zaraďujú knihy prorokov do skupiny dejepisných kníh. Ak chceme presnejšie klasifikovať knihy Starého zákona, musíme odlíšiť skupinu dejepisných kníh od kníh prorockých, pretože Starý zákon skutočne obsahuje mnohé knihy, ktoré majú väčšiu historiografickú hodnotu než ostatné. Medzi ne patria Kniha sudcov, štyri knihy kráľov, dve knihy Kroník alebo Paralipomenon, dve knihy Ezdrášove.

Proroci sa podľa tradície delia na veľkých a malých. Súbor poučných spisov zahŕňa obsahovo veľmi rôznorodé diela. Ich spoločné znaky sa nedajú až tak presne definovať, a možno preto získali taký neurčitý názov - poučné spisy. Do tejto skupiny patria osobitné filozofické traktáty (Ecclesiastes, Kniha Jóbova), zborník modlitebných piesní Žaltár, ako aj lyricko-erotická poéma, ktorá nemá nijaký vzťah k náboženstvu a k bohu, Pieseň piesní.

Bolo by chybou myslieť si, že spomínané skupiny biblických kníh sú v cirkevných a synagogálnych vydaniach biblie zoradené v uvedenom poriadku. Naše zoskupenie je do istej miery logické, kým zoradenie biblických kníh sa podriaďuje cirkevnému a synagogálnemu kánonu. Toto usporiadanie sa sčasti odlišuje i v kresťanskej a v židovskej biblii. Kým v prvej napríklad knihy Kroník alebo Paralipomenon nasledujú bezprostredne za knihami kráľov, v druhej sú tieto knihy zaradené až na samý koniec Starého zákona.

V židovskej biblii je na inom mieste Žaltár, Kniha proroka Daniela i mnohé iné. Ako sme už povedali, pravoslávne a katolícke vydania biblie obsahujú okrem kanonických kníh aj knihy nekanonické: Knihu Tobiášovu, Knihu Judit, Knihu proroka Barucha, Ecclesiasticus a iné. Niekedy sa tieto knihy v literatúre označujú za apokryfické, čo však nie je správne. Protestantskí teológovia a historici kresťanstva nerobia rozdiel medzi nekanonickými a apokryfickými knihami Starého zákona; oboje sú pre nich jednoducho dokumenty, ktoré nemajú nijaký vzťah ku kresťanskej viere.

Pravoslávna a katolícka cirkev ich však veľmi prísne odlišujú; nekanonické knihy zaraďujú do svojich vydaní biblie, kým publikovanie apokryfov ako Nanebovstúpenie Mojžiša, Kniha Henochova, Kniha jubileí, Testament dvanástich patriarchov a podobne je v cirkevných vydaniach vylúčené. Samo slovo apokryf znamená utajený, tajný, skrytý. Nový zákon je v tomto ohľade jednoduchší. Pozostáva z 27 kanonických kníh, usporiadaných v ustálenom poradí, ktoré akceptujú všetky cirkvi: začiatok tvoria štyri evanjeliá (Matúša, Marka, Lukáša a Jána), potom nasledujú Skutky apoštolské, 21 apoštolských listov, z ktorých 14 sa pripisuje apoštolovi Pavlovi, a napokon Zjavenie Jána apoštola alebo Apokalypsa.

Nový zákon neobsahuje nekanonické knihy, má však niekoľko desiatok apokryfov. Pôvodne ich bolo ešte viac, no mnohé sa do súčasnosti nezachovali alebo sa zachovali iba čiastočne. Knihy Nového zákona nie sú usporiadané chronologicky, t. j. Biblia ako celok predstavuje súhrn úryvkov, „kníh“ a textov, rôznorodých z hľadiska obsahu, obdobia vzniku i literárnej formy. Kresťanskí a judaistickí ideológovia napriek tomu zastávajú tézu, že biblia je celok, jednotné dielo, naplnené spoločnými ideami. Slovník vyhlasuje túto jednotu za „jeden zo základných faktov viery“.

Ako sa však dá dokázať, že taký celkom beztvarý konglomerát rôznorodých elementov, akým je biblia, tvorí jednoliaty celok, keď vidíme, že to protirečí skutočnosti? Prečo sa však kresťanská cirkev (a vo vzťahu k Starému zákonu aj židovská cirkev) pridŕža tézy o jednote biblie, zjavne protirečacej skutočnosti?

Pôvodné Jazyky a Rané Preklady

Pôvodný text Starého zákona bol napísaný v starohebrejčine (len veľmi málo úryvkov v aramejskom jazyku), kým pôvodný text Nového zákona v starogréčtine. Starý zákon bol veľmi skoro preložený do gréčtiny. Tento preklad dostal názov Sedemdesiatich alebo Septuaginta, čo v latinčine znamená sedemdesiat. Pôvod tohto názvu treba hľadať v legende o vzniku tohto prekladu.

Keď sa egyptský kráľ Ptolemaios II. Filadelfos dozvedel, že v Judei existuje „Mojžišov zákon“, rozkázal svojmu dvoranovi Židovi Aristeasovi, aby dal preložiť tento „zákon“ do gréčtiny. Aristeas poslal list jeruzalemskému veľkňazovi Eliazarovi, v ktorom ho požiadal, aby mu poslal prekladateľov. Prišlo 72 osôb - po 6 z každého z 12 izraelských kmeňov. Ubytovali ich na ostrove Faros, kde každý z nich preložil počas 72 dní samostatne celý text Pentateuchu: a hoci boli prekladatelia navzájom izolovaní, všetkých 72 textov sa doslovne zhodovalo.

Nepravosť „Aristeasovho listu“ je nezvratne dokázaná. V posledných storočiach pred naším letopočtom existovala v Alexandrii početná kolónia Židov. Títo zabudli svoju reč a ich rečou sa stala gréčtina, takže starohebrejský text Starého zákona sa pre nich stal nedostupným a potrebovali jeho grécky preklad. V dôsledku toho sa postupne objavovali preklady jednotlivých kníh Starého zákona. Úplný preklad bol pravdepodobne hotový až na začiatku nášho letopočtu.

Na konci 4. storočia n. l. preložil bibliu sv. Hieronym do latinčiny. Tento preklad, ktorý dostal názov Vulgata (ľudový, všeobecne dostupný), si postupne získal medzi kresťanským duchovenstvom autoritu a stal sa napokon pre rímskokatolícku cirkev oficiálnym textom biblie, uznávaným takisto za výsledok božskej inšpirácie. Uvedené skutočnosti potvrdil tridentský koncil katolíckej cirkvi v 16. storočí.

Preklady do Národných Jazykov

Tak katolícka, ako aj pravoslávna cirkev vystupovali proti prekladaniu biblie do národných jazykov. Napriek tomu sa v 9. storočí objavil slovanský text, ktorého tvorcami boli Cyril a Metod, a neskôr aj viacero ďalších prekladov. Prekladanie biblie do národných jazykov vo veľkom podporovali protestantské cirkvi. V 19. storočí začali vydávať bibliu v rozličných jazykoch všetky kresťanské cirkvi, vtedy vznikol aj ruský preklad, ktorý sa používa dodnes.

Kralická Biblia

Kralická Biblia bola prvým českým prekladom Biblie, ktorý nevychádzal z latinskej Vulgáty, ale priamo z pôvodných jazykov - hebrejčiny, aramejčiny a gréčtiny. O jej preklad a vydanie sa postarali teológovia Jednoty bratskej, protestantskej cirkvi, ktorá existuje dodnes. Prvé vydanie vznikalo v rokoch 1579 - 1593 a pozostávalo zo šiestich zväzkov. Text bol obohatený o rozsiahle komentáre, vsuvky a výkladové poznámky, vďaka čomu slúžil nielen ako duchovné dielo, ale aj ako teologická pomôcka.

Hoci odvtedy uplynuli stáročia, Kralická Biblia zostáva živou súčasťou českého duchovného a jazykového dedičstva. Nové, upravené verzie vychádzajú dodnes a sú dostupné aj pre čitateľov 21. storočia.

Lutherova Biblia

Jedným z najvýznamnejších činov reformácie sa stal preklad Biblie, ktorý zrealizoval Martin Luther. Najprv v roku 1522 preložil Nový zákon z gréčtiny a v roku 1534 vydal kompletnú Bibliu - už aj so Starým zákonom preloženým z hebrejčiny. Luther bol presvedčený, že každý veriaci by mal mať priamy prístup k Božiemu slovu v jazyku, ktorému rozumie.

Rozšíreniu Lutherovej Biblie výrazne pomohol nedávny vynález kníhtlače. Vďaka nemu sa Biblia dostala takmer do každej protestantskej domácnosti a zrazu bolo Božie slovo dostupné každému, kto vedel aspoň trochu čítať. Zjednotila rozdrobený nemecký jazyk, kodifikovala jeho gramatiku a pravopis, a položila základy modernej nemčiny. Jej význam však presiahol hranice Nemecka.

Anglická Biblia kráľa Jakuba

Aj keď angličtina už mala dve oficiálne verzie Biblie - the Great Bible a the Bishop’s Bible - puritánom ani jedna z nich nevyhovovala. Preto kráľ Jakub I. nariadil nový preklad, ktorý by lepšie zodpovedal potrebám anglikánskej cirkvi a zároveň bol zrozumiteľný bežným veriacim. Na projekte sa podieľalo 47 jazykovo a teologicky vzdelaných učencov, ktorí pracovali v šiestich skupinách rozdelených podľa častí Biblie. Svoju prácu dokončili v roku 1611 a výsledkom bola verzia, ktorá sa čoskoro stala neoddeliteľnou súčasťou každej protestantskej domácnosti v Anglicku.

Podľa renomovaného britského jazykovedca Davida Crystala tento preklad obohatil angličtinu o približne 257 nových frazeologizmov.

Slovenské Preklady Biblie

V slovenských končinách (najmä medzi protestantskými veriacimi) sa dlhé roky používala česká Kralická Biblia, keďže slovenský preklad ešte neexistoval. Doklady o najstarších slovenských prekladoch sú skôr zlomkové. Za najstarší sa považuje preklad Evanjelia podľa Jána, ktorý vytvoril vydavateľ a kultúrny činiteľ Martin Hamuljak. Hoci rukopis pochádza z roku 1469, teda ešte z obdobia pred štandardizáciou slovenčiny, je napísaný v jazyku, ktorý sa jej veľmi blíži.

Prvý úplný preklad Biblie do slovenského jazyka vznikol až v prvej polovici 18. storočia a jeho autorstvo sa pripisuje mníchom z Červeného Kláštora. Podľa príslušnosti k reholi kamaldulov dostala ich verzia pomenovanie kamaldulská Biblia. Pri preklade vychádzali z latinskej Vulgáty a vytvorili jazykovo i obsahovo kvalitné dielo. Zachoval sa z nej len jediný rukopis, ktorý sa našiel na fare v Cíferi a dnes sa nachádza v archíve Arcibiskupského úradu v Trnave.

Na kamaldulskú tradíciu nadviazal v 20. storočí katolícky kňaz Jozef Botek, ktorý vytvoril prvý kompletný tlačený preklad Biblie do slovenčiny so schválením Katolíckej cirkvi. Jeho dielo, známe ako Botekov preklad, vychádzalo z latinskej Vulgáty a bolo vydané v 50. rokoch 20. storočia.

V moderných dejinách vzniklo niekoľko prekladov do národných jazykov, ktoré reflektujú nové poznatky biblických vied a zároveň rešpektujú liturgické potreby veriacich. V slovenskom prostredí je najrozšírenejší Slovenský katolícky preklad, ktorý vzišiel z iniciatívy Katolíckej cirkvi v 20. storočí. Pre katolíkov je charakteristické, že súčasťou Biblie je aj tzv. deuterokánon - knihy, ktoré protestantské vydania nezahŕňajú.

Okrem klasických prekladov sa čoraz viac používajú aj moderné edície ako Jeruzalemská Biblia, ktoré kladú dôraz na jazykovú presnosť a historický kontext. Jeho vznik sa spája s prestížnou Francúzskou biblickou školou v Jeruzaleme (École Biblique et Archéologique Française), kde sa kládol dôraz na čo najvernejší preklad z pôvodných jazykov v kombinácii s najnovšími poznatkami biblických vied a archeológie.

Cieľom Jeruzalemskej Biblie nebolo len sprostredkovať Sväté písmo zrozumiteľným jazykom, ale zároveň priblížiť čitateľom aj jeho historický a kultúrny kontext. Súčasťou textu sú preto rozsiahle poznámky pod čiarou, úvodné komentáre k jednotlivým knihám, ako aj odkazy medzi veršami. Jeruzalemská Biblia sa od začiatku tešila veľkej dôvere v katolíckej cirkvi a dodnes sa používa ako oficiálny liturgický alebo študijný text v mnohých krajinách.

Evanjelické preklady Biblie sú hlboko späté s duchom reformácie, ktorá kládla dôraz na dostupnosť Písma v jazyku, ktorému veriaci rozumejú. Lutherov princíp sola scriptura (jedine Písmo) ovplyvnil aj prístup k samotnému prekladu - text má byť zrozumiteľný, blízky bežnému jazyku a nezávislý od cirkevnej autority.

Evanjelické Biblie často obsahujú výkladové poznámky, historické súvislosti či krížové odkazy, ale dôraz zostáva na samotnom texte ako na jedinom autoritatívnom zdroji viery. Slovenský ekumenický preklad Biblie vznikol ako spoločné dielo predstaviteľov viacerých kresťanských cirkví na Slovensku s cieľom vytvoriť jeden zrozumiteľný, jazykovo moderný a odborne presný preklad, ktorý by mohli používať veriaci naprieč denomináciami.

Práca na preklade začala v 90. rokoch 20. storočia a finálna verzia kompletnej Biblie vyšla v roku 2008. Ekumenický preklad sa dnes využíva nielen v študijnom prostredí, ale aj pri bohoslužbách a súkromnom čítaní, a to v evanjelických, katolíckych aj iných kresťanských komunitách.

Prístupy k Prekladu Biblie

Postoje k prekladu Biblie sa v priebehu dejín výrazne líšili. Dlhý čas prevládal názor, že Biblia by sa mala prekladať čo najdoslovnejšie, princípom „slovo za slovo“. Takýto preklad sa snažil kopírovať vetnú štruktúru originálu, no často pôsobil kostrbato a ťažkopádne. Keďže žiadne dva jazyky nemajú rovnakú gramatiku ani syntax, výsledný text bol pre bežného čitateľa ťažko zrozumiteľný. Doslovné preklady sa preto často využívali len na študijné účely - napríklad vo forme tzv. interlineárnych prekladov.

Na opačnom konci spektra stoja voľné preklady, ktoré kladú dôraz skôr na formu a pútavosť než na presnú reprodukciu významu. Prekladatelia v tomto prípade text prerozprávali vlastnými slovami, často v snahe osloviť moderného čitateľa. Medzi doslovným a voľným prístupom však existuje široká škála tzv. dynamických prekladov, ktoré sa snažia vyvážiť jazykovú zrozumiteľnosť s významovou vernosťou.

Biblia ako Najprekladanejšia Kniha Sveta

Celá Biblia bola doteraz preložená do 554 jazykov. Ak k tomu pripočítame aj preklady jednotlivých častí, najmä Nového zákona alebo vybraných biblických kníh, počet jazykových mutácií stúpa až na 2 932 jazykov. To z Biblie robí najprekladanejšiu knihu sveta a zároveň jeden z hlavných impulzov pre rozvoj písomnosti v mnohých komunitách.

V nasledujúcej tabuľke je prehľad jazykov, do ktorých bola Biblia preložená:

Vnútorné členenie textu biblických kníh je záležitosťou oveľa neskoršieho obdobia. V 13. storočí kardinál Štefan Langton rozdelil biblické knihy na kapitoly, v šesťdesiatych rokoch 16. storočia parížsky kníhtlačiar Robert Estienne rozdelil kapitoly na verše a očísloval ich.

Kresťanstvo a jeho ideológovia sa pevne pridržiavajú biblie ako najvyššej duchovnej hodnoty a neprestávajú ju vychvaľovať ako „knihu kníh“, ako vzor múdrosti, krásy a ušľachtilosti. A keď nepostačujú fakty a dôkazy takéhoto hodnotenia, teológovia a teologizujúci filozofi vrstvia na seba „vznešené“ frázy, ktoré takmer nemajú reálny zmysel, ale znejú tajomne a noblesne.

V každom prípade je pre cirkev biblia potrebná práve v tej podobe, v akej existuje. V apríli roku 1979 zasadala v NSR Ekumenická pracovná skupina evanjelických (luteránskych - pozn. autora) a katolíckych teológov. Hlavným predmetom rokovania bola otázka jednoty cirkvi. Uvedená latinská formula znamená: norma, ktorá normuje, ale nie je normovateľná. Teda biblia je konečnou inštanciou pravdy, ktorá nezávisí od riešenia nijakého životného či svetonázorového problému ani od nijakej inštancie, a nič - ani rozum, ani veda, ani životná prax ľudí nemôžu bibliu „normovať“.

Všetko ostatné, čo sa prejavuje v živote a v ľudskom duchu, najmä v bohosloví, možno nazvať normans normata, teda normované a normovateľné. Čím? Autorita Krista a biblie, ako ďalej vysvetľuje autor tohto výkladu, sú navzájom neoddeliteľné. A ak sme natoľko opovážliví, že ju podrobujeme historickému výskumu, „nesmieme zabúdať, že je to predovšetkým dielo božie“. Takéto názory hlásajú všetky kresťanské cirkvi. Obsahujú ich aj najzávažnejšie listiny Moskovského patriarchátu.

tags: #a #hla #nastali #nove #biblia