V živote každého človeka zohráva práca zásadnú úlohu, a preto je spravodlivá mzda kľúčová pre dôstojný život. Biblia a kresťanská etika ponúkajú hlboký pohľad na túto tému, zdôrazňujúc dôležitosť úcty k pracovníkom a spravodlivého odmeňovania.
Úcta ku kazateľom a ich odmeňovanie
Azda najkľúčovejšie slovo, ktorým Nová zmluva opisuje spôsob, akým by sme mali pristupovať k svojmu kazateľovi, je „česť.“ Mali by sme si ho ctiť: máme mu všetkými možnými spôsobmi preukazovať, že si ho vážime za to, kým je a čo pre nás robí. Je hodný „dvojitej cti“ - teda zdôraznenej, nefalšovanej cti. Zaslúži si, aby sme si ho vážili.
Svojich kazateľov si máme vážiť, pretože nám slúžia kázaním a vyučovaním evanjelia Pána Ježiša. Práve vodcovia, ktorí sa venujú, ba doslova „unúvajú“ v „kázaní a vyučovaní,“ sú hodní tejto dvojitej cti. Sú ako voly, ktoré sa namáhajú, aby vymlátili zožaté obilie (citát z Dt 25:4) a zaslúžia si svoju plácu. Je to náročná práca, ale posolstvo, ktoré nám predkladajú týždeň čo týždeň, je Slovom nevyčísliteľnej hodnoty a nesmierne cenným pokladom. Sme im veľmi vďační, že sa mu usilovne venujú v modlitbe a štúdiu, aby nám ho mohli podať spolu s premysleným vysvetlením, pastoračným porozumením a naliehavým nabádaním.
Vážime si ich pre hĺbku ich pastoračnej starostlivosti a vnímavosť, s ktorou sa o nás starajú. Pavol píše kresťanom v Tesalonikách: „Prosíme vás, bratia, aby ste si vážili tých, čo s námahou pôsobia medzi vami, sú vašimi predstavenými v Pánovi a napomínajú vás. Nadovšetko si ich vážte a milujte pre ich dielo. Nažívajte medzi sebou v pokoji“ (1Tes 5:12-13). Všimnite si opäť zmienku o námahe; lenivého kazateľa si nectíme! Všimnite si však aj „starostlivosť“ kazateľov; v rámci nej nás napomínajú a v prípade potreby varujú, karhajú či povzbudzujú a venujú sa nám individuálne s vnímavosťou, ktorá môže vychádzať jedine z toho, že nás dobre poznajú. Aj to je namáhavá práca, ktorá ich emočne aj vzťahovo vyčerpáva. Aké krásne a vzácne je však mať kazateľa, ktorý sa na to pre nás podujme!
Vážime si ich pre obety, ktoré prinášajú. Pavol píše o skvelom kresťanskom pracovníkovi Epafroditovi: „Prijmite ho teda v Pánovi s veľkou radosťou a vážte si takých ľudí. Lebo on sa pre Kristovo dielo priblížil až k smrti: aj svoj život vystavil nebezpečenstvu, aby doplnil, čo chýbalo vašej službe voči mne“ (Flp 2:29-31). Akékoľvek už boli okolnosti, ktoré Epafroditovi tak veľmi sťažili život, očividne bol človekom, ktorý zaplatil za to, aby mohol slúžiť Ježišovi v práci evanjelia. Neplatí to pre všetkých kazateľov. Ako vtedy, tak aj dnes si niektorí myslia, „že zbožnosť je prostriedok zisku“ (1Tim 6:5), ba dokonca sa možno usilujú o „mrzký zisk“ prostredníctvom moci, ktorá ide ruka v ruke s povolaním do služby kazateľa (1Pt 5:2). Dá sa túžiť po „striebre, zlate či odeve“, ku ktorým sa môže kazateľ dostať (Sk 20:33). V niektorých kultúrach môže platiť, že stať sa vodcom v cirkvi znamená žiť pohodlnejší život, zatiaľ čo v iných na to nie je veľmi priestor, no kazateľ sa tak či tak môže oddať túžbe po zisku. Takíto muži si nezaslúžia našu úctu, no muži, ktorí sa obetujú pre evanjelium, veru áno. Keď Pavol opisuje Korinťanom svoje právo na podporu zo strany ľudí, ktorým prináša evanjelium, stále trvá na tom, že „všetko znášame“ - teda akúkoľvek obetu - „aby sme Kristovmu evanjeliu nestavali nijakú prekážku“ (1Kor 9:12).
Máme si ich vážiť, pretože svet si ich vážiť nebude. Podľa vzoru sedemdesiatich dvoch učeníkov vyslaných v Lukášovi 10 sú kazatelia vyslaní „ako baránkovia medzi vlkmi“ (Lk 10:3). Mnoho ľudí neprijme ich posolstvo; budú ich vítať len ľudia so srdcami obmäkčenými pre posolstvo o kráľovstve (Lk 10:1-12). Keď v mnohých krajinách zavládol čas prenasledovania, kazatelia boli prví, ktorí si „zlízli“ bitku od polície či väzenie. Ani v miernejších kultúrach, kde nepanuje až také násilné prenasledovanie, si ľudia nebudú vážiť prácu kazateľa. Niektorí kazatelia sa rozhodli zanechať prácu, ktorá si v očiach sveta zaslúži všetku česť. Keď boli lekármi, právnikmi či vysokopostavenými manažérmi, dostávalo sa im úcty; keď sa ich teraz niekto na večierku spýta, čím sa živia, ich odpoveď v ľuďoch vyvoláva nutkanie obzerať sa po miestnosti a zisťovať, či tam nie je niekto zaujímavejší. A to bolí.
Česť sa pretavuje do praktickej podpory. Sekulárni zamestnávatelia preukazujú česť jednoduchými a praktickými spôsobmi - platom, bývaním, benefitmi, autom, a tak ďalej. Takýmto spôsobom človek vie, aký cenný je pre svojho zamestnávateľa. A tu narážame na paradox. Ak sa kazatelia budú domáhať svojich práv, usilovať sa o dobrú plácu aj podmienky a trvať na tom, aby sa im dostalo patričnej úcty, je múdrejšie zachovať sa opatrne a nedať im okamžite všetko, čo žiadajú. Ak to však nebudú robiť - ak budú podľa Pavlovho vzoru „všetko znášať,“ aby nám priniesli Kristovo evanjelium - mali by sme chcieť urobiť všetko preto, aby sme im štedro preukázali česť. Chceme im zreteľne a jednoznačne vyjadriť, že si ich ceníme.
V praxi to znamená veľmi jasne pomenovať, akú finančnú podporu vieme poskytnúť. Znamená to vykašľať sa na vágne uistenia a ísť cestou právnej zmluvy a zreteľného a jednoznačného záväzku, ktoré nám pomôžu vyvarovať sa situácii, v ktorej ich porušíme, alebo v ktorej si ich jedna alebo druhá strana vysvetlí inak, ako boli mienené. Budeme si musieť dôkladne premyslieť, aký plat je pre kazateľa vhodný. Nie je to ľahká úloha a závery sa budú líšiť v závislosti od zloženia zboru. Možno by sme v tomto prípade mohli použiť princíp, o ktorom Pavol píše v 2. Korinťanom 8, keď hovorí o zborovom dávaní a prijímaní. Nie, vraví, nejde o to, aby iní boli nechutne bohatí a vám sa finančne priťažilo, ale o „rovnosť“ (2Kor 8:13). Predpokladám, že nehovorí o matematicky presnej rovnosti, pretože to by bolo vzhľadom na rôzne finančné okolnosti členov zboru nemožné, ale o takej rovnosti, ktorá uznáva hodnotu a úroveň práce odvedenej kazateľom. Viem o jednom zbore, ktorý sa snaží udržať platové ohodnotenie kazateľa na úrovni riaditeľa miestnej základnej školy; v ich kontexte mi to pripadá ako rozumné pravidlo.
Česť takisto znamená dôkladne zvážiť bývanie. Buď budeme kazateľovi poskytovať dostatočný plat na to, aby si mohol prenajať alebo investovať do vlastného bývania, alebo mu budeme bývanie sami poskytovať. Na niektorých miestach je bývanie také drahé (a to kúpa aj prenájom), že ak chceme, aby kazateľ žil medzi ľuďmi, ktorým má slúžiť, budeme mu musieť bývanie zabezpečiť (alternatívou je, že mu budeme platiť mastný plat!). V tom prípade sa musíme o nehnuteľnosť starať. Počul som o inom hanebnom prípade, keď zbor odmietal vymeniť koberec v takom nechutnom a dezolátnom stave, na aký by nepristal žiaden člen zboru.
Praktické prejavy cti zahŕňajú aj zreteľnú a férovú dohodu o tom, ako sa preplácajú služobné náklady. Ak sa služobný domov využíva na zborové stretnutia či pastoračnú prácu, je vhodné zaplatiť štedrý podiel z účtov za elektrinu, plyn a telefón. Zamestnávateľ, ktorý si skutočne cení pracovníka, sa uistí, že sa bude zodpovedne budovať jeho dôchodkový fond.
Popri tom všetkom nesmieme spustiť z očí dôvod, pre ktorý to všetko robíme: pracovník si zaslúži svoju plácu. Je hanebné a skúpe týmito spôsobmi neposkytnúť praktické prejavy cti. Jakub varuje nespravodlivých zamestnávateľov, že „mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí, a krik žencov došiel k ušiam Pána zástupov“ (Jk 5:1-6). Niekedy rozmýšľam, či by sa tento verš nedal vztiahnuť aj na niektoré zbory. Naopak, je krásne - a sám som to často zažíval - keď zbory s radosťou a ochotou ocenia hodnotu práce svojho kazateľa a túto hodnotu pretavia do premyslených a praktických prejavov cti. Takýto kazateľ je obklopený viditeľnými, praktickými a silnými znameniami toho, že si vážime jeho aj jeho pastoračné vedenie.
Štyri hriechy volajúce do neba o pomstu
Kresťanská tradícia hovorí o štyroch peccata clamantia, čiže hriechoch, ktoré volajú do Neba o pomstu. Sú to: úmyselná vražda, sodomia, útlak chudobného a zadržiavanie spravodlivej mzdy.
Zoznam vychádza z pasáží Svätého písma a samo Písmo o nich hovorí ako o hriechoch, ktoré volajú do Neba a v katechizme ich nájdeme po nadpisom Do neba volajúce hriechy.
- „Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne.“ (Gn 4,10)
- „Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký.“ (Gn 18,20)
- „… zničíme toto mesto, pretože je naň veľká žaloba pred Pánom.“ (Gn 19,13)
- „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov.“ (Ex 3,7)
- „Neodopri plácu biednemu a chudobnému, či už je brat alebo cudzinec, ktorý býva s tebou v krajine a v tvojom bydlisku. Vyplatíš mu mzdu ešte v ten deň pred západom slnka, lebo je chudobný a závisí od nej jeho život, aby nevolal k Pánovi a aby sa ti to nepočítalo za hriech.“ (Dt 24,14)
- „Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána Zástupov.“ (Jak 5,4)
Previnenie je v týchto štyroch druhoch hriechu namierené priamo proti prirodzeným inštinktom a teda proti poriadku, ktorý Boh vo svojej prozreteľnej starostlivosti ustanovil pre tento svet. Úmyselná vražda hreší otvorene proti Božej zvrchovanosti, lebo len Boh je pánom života a smrti. Sodomia je perverzia prirodzeného sexuálneho pudu, ktorý je stvorený pre zachovanie ľudskej rasy. Útlak a vykorisťovanie chudobného vykoreňuje z ľudského srdca vrodený zmysel pre súcit a zadržiavanie mzdy robotníkovi útočí na sociálny inštinkt, ktorý bráni vlastníctvo a imanie jednotlivých občanov v rámci štátneho útvaru.
Okrádanie zamestnancov o ich mzdu tiež porušuje myšlienku komutatívnej spravodlivosti. Robotník má právo na plody svojej práce. Keď obrába pôdu, aby vyprodukoval úrodu, využitie obilia je prirodzeným výsledkom jeho práce. Zdierať zamestnancov o ich mzdu alebo platiť menej, ako si ich práca zaslúži, je preto tiež veľkým hriechom proti prirodzenému zákonu. Dobre odmeňovaná pracovná sila udržuje ekonomiku v pohybe, pretože peniaze cirkulujú medzi tými, ktorí ich majú a míňajú, a tými, ktorí poskytujú služby a tovar. No dnešná konvenčná ekonomická múdrosť hovorí, že treba tlačiť cenu práce dolu tak silno, ako sa len dá. Znižovaním reálnych miezd sa dusí kúpna sila tých, ktorí by mali tvoriť živé trhové hospodárstvo. Celoživotné úžernícke úroky z hypoték, kreditných kariet a študentských dlhov udržujú nízke mzdy.
Vraždy, sodomia, útlak chudobných a okrádanie robotníkov o ich mzdy sú hriechy proti prirodzenosti a proti bratskej spravodlivosti, ktorá je potrebná pre harmonické fungovanie ľudskej spoločnosti.
Je očividné, že tieto hriechy vedú k deštrukcii ľudskej rasy. Preto má Sväté písmo veľmi dobrý dôvod, aby tieto hriechy vyčlenilo do kategórie mimoriadne ohavných zločinov.
Starší v cirkvi: Ich úloha a význam
Biblia označuje niektorých ľudí ako starších. Takmer všetky rané spoločenstvá alebo náboženské skupiny boli do určitej miery spravované a vedené „staršími“, teda staršími, skúsenými a múdrymi mužmi z komunity. Genezis 50:7 hovorí o starších Egypta a Numeri 22:7 o starších Moábu a Midjánu.
Raná kresťanská cirkev vyrástla na židovskej pôde, jej prví členovia a vodcovia boli Židia, jej Pán bol Žid a samu seba vidí cirkev ako naplnenie židovského zákona a ako pravý Boží židovský národ. „Starší“ Izraela sa spomínajú v Starej zmluve od počiatkov izraelského národa v Egypte (Exodus 12:21) a ich úrad pokračuje až do obdobia znovuvybudovania jeruzalemského chrámu (Ezdráš 6:7). V Ezechielovi 7:26 sa spomínajú spolu s prorokmi a kňazmi, pričom každá z týchto troch funkcií má svoje špecifické poslanie. „Vtedy budú vyhľadávať videnie u proroka, ale zanikne poučenie u kňaza aj rada skúsených starších.“
V knihe Leviticus 4:15 majú zase starší zboru reprezentatívnu funkciu za ľud pri obrade obetovania. V judaizme za Ježišových dní mali starší ľudu stále významnú úlohu. Najčastejšie sa toto spojenie v Novej zmluve používa v súvislosti so Židmi, ktorí predstavovali Ježišových oponentov počas dní Jeho pôsobenia. V evanjeliách aj v Skutkoch sú „starší“ najčastejšie opisovaní ako tí, ktorí sa pričleňovali k skupine „veľkňazov.“ Znovu a znovu čítame o „veľkňazoch a starších ľudu“ (Matúš 21:23; 26:3, 47; 27:21; atď.). Je teda zrejmé, že v judaizme, z ktorého raná cirkev vyrástla, mali starší svoje špecifické, oddelené poslanie vodcov ľudu. Bezpochyby je to práve tu, kde má tento kresťanský úrad svoje korene. No na zistenie toho, aký bol zmysel a funkcia úradu starších v ranej kresťanskej cirkvi, je potrebné študovať texty Novej zmluvy.
Je dôležité ešte spomenúť, že úrad „kňaza“, tak výnimočný a významný v Starej zmluve, nebol prevzatý ranou cirkvou. Proroci aj starší ľudu majú svoju obdobu v súčasnej cirkvi (pozri Ezechiel 7:26) a používajú sa pre nich rovnaké tituly. No neexistuje žiaden oficiálny pokračovateľ úradu kňaza, pretože, ako nás učí Nový zákon, cirkev ako celok je „svätým kňazstvom“ (1. Petra 2:5), či „kráľovským kňazstvom“ (1. Petra 2:9). My, ktorí sme kresťanmi, sme všetci boli urobení „kráľovstvom, kňazmi svojmu Bohu a Otcovi“. (Zjavenie 1:6). Každý jedinec má prístup do svätyne svätých, k Božiemu trónu milosti, vďaka raz a navždy platnej smrti Pána Ježiša Krista.
Starší ranej jeruzalemskej cirkvi sa v knihe Skutkov objavujú trikrát. Prvá zmienka sa nachádza v Skutkoch 11:30. Učeníci z Antiochie si umienili, že sa vyzbierajú na podporu bratom v Judsku, a pošlú im svoje dary. „Tak aj urobili a poslali starším podporu po Barnabášovi a Saulovi.“ V texte sa nespomínajú diakoni ani apoštolovia. „Starší“ boli teda zjavne starší muži zodpovední za celkový chod cirkvi.
V druhom prípade čítame o starších na apoštolskom konvente v Jeruzaleme v Skutkoch 15. Spomínajú sa tu päťkrát: vo veršoch 2, 4, 6, 22 a 23. Niektorí židovskí kresťania začali v Antiochii učiť, že človek sa musí dať obrezať, aby dosiahol spasenie (15:1). Pavol a Barnabáš s nimi diskutovali, dokým „Pavel, Barnabáš a niektorí ďalší z nich išli v tejto spornej otázke k apoštolom a starším v Jeruzaleme“. Je zaujímavé, že zatiaľčo dary, ktoré kresťania v Antiochii vyzbierali, boli poslané iba starším (11:30), doktrinálny problém mali riešiť tak apoštolovia, ako aj starší. Keď prišli Pavol a Barnabáš do Jeruzalema, „prijal ich cirkevný zbor, aj apoštolovia a starší“. (15:4) Tu vidíme tri rôzne skupiny: cirkev ako celok, dvanásť apoštolov a zbor starších. V debate, ktorá nasledovala, najprv Peter, potom Pavol a Barnabáš a nakoniec aj Jakub bojujú proti prijatiu obriezky. Očividne bola táto diskusia, aspoň zozačiatku, obmedzená na apoštolov a starších. Verš 28 dodáva, že to bolo aj rozhodnutie Ducha Svätého neprijať obriezku. Keď bol list doručený, napríklad v Skutkoch 16:4, Lukáš opisuje, že na rozhodnutí sa uzniesli „apoštolovia aj starší v Jeruzaleme“.
Takže, obraz ktorý sa nám tu maľuje, ukazuje, že starší zboru, spolu s apoštolmi, boli zodpovední robiť pod vedením Ducha Svätého rozhodnutia v otázkach morálnych (15:29), ako aj doktrinálnych. (15:6; 16:4) Tieto rozhodnutia boli potom následne schválené celým zborom. Keď hľadáme aplikáciu pre dnešnú cirkev, musíme pamätať na to, že úrad apoštolov, súvisiaci s faktom, že apoštolovia boli svedkami Ježišovej smrti a vzkriesenia, je niečím, čo sa nededí na nasledujúce generácie. Ich nenahraditeľný úrad je dnes zachovaný v apoštolských slovách, ktoré máme v Novej zmluve.
Tretí a posledný prípad, kde sa starší objavujú v Skutkoch je Pavlova posledná návšteva v Jeruzaleme (21:18). Pavol prichádza k Jakubovi, Pánovmu bratovi, kde sa zišli všetci starší. Tam prezentuje všetko, čo Boh robil skrze neho medzi pohanmi. Tu je hlavnou úlohou starších prijať apoštola a jeho správy. Nesmierne im záleží na tom, aby medzi Pavlom a celou cirkvou bol dobrý vzťah. Je zaujímavé, že Jakub, ktorý nebol apoštolom (Jakub - apoštol zomrel roku 44 n. l., pozri Skutky 12:1-3), je zmienený v tomto texte osobitne, zjavne ako hlavný vodca.
Aby sme si to zhrnuli: nevieme nič o tom, ako títo starší zboru boli do svojho úradu vymenovaní, ak za starších nerátame siedmich mužov zo Skutkov 6:3. Nie je ale dôvod, prečo by sme ich rátať mali. Môžeme usudzovať, že pozícia starších nejako prirodzene vyplynula z existencie tohto úradu v židovskej spoločnosti. Ich zodpovednosťou bolo dozerať na celkový stav cirkvi (11:30) a tiež spolu s apoštolmi pod vedením Ducha Svätého (15:28) robiť rozhodnutia ohľadom morálky a doktrín cirkvi.
Pojem „starší“ ako titul pre vedúceho zboru sa v Pavlových listoch objavuje len trikrát - v 1. Timotejovi 5:17, 19; a v Títovi 1:5. Je zjavné, že titul ako taký pre Pavla veľa neznamenal. V Skutkoch nájdeme dve zmienky o starších v Pavlových zboroch. V Skutkoch 14:21 Pavol vyráža späť na cestu do Antiochie v Sýrii, smerujúc do zborov južnej Galácie: Derba, Lystra, Ikónia a Pisidská Antiochia. Počas návštev týchto čerstvo založených zborov, Pavol a jeho spoločníci „utvrdzovali učeníkov, povzbudzujúc ich, aby zotrvali vo viere“. (14:22) Hneď v ďalšom verši nám Lukáš hovorí, že Pavol a Barnabáš „po cirkevných zboroch ustanovili starších“ a potom „na modlitbách a pôstoch porúčali ich Pánovi, v ktorého uverili“.
Čo sa týka starších, to, že sa v texte spomínajú, neznamená, že Pavol ich takto tituloval - je dosť možné, že je to čisto Lukášov pojem pre vedúcich v zbore, bez toho, aby ich Pavol nejako nazýval, snáď možno okrem titulu z 1. Tesalonickým 5:12 - „predstavení“ - a titulu „biskupov“ zo Skutkov 20:28. Po druhé, môžeme tu vidieť, že v každom zbore boli ustanovení viacerí starší, hoci nevieme presne koľkí. Po tretie, ich inštalácia sa diala skrze vymenovanie, nie voľbu; to je črta spoločná pre všetky takéto prípady Novej zmluvy. Po štvrté, muselo ísť o relatívne čerstvých kresťanov, keďže všetky tieto zbory boli založené len krátko predtým. A teda princíp zakotvený v 1. Timotejovi 3:6 (biskup nemá byť nováčikom vo viere) nie je úplne absolútny v misijnom kontexte. Nič sa z tohto textu nedozvedáme o úlohe a funkciách týchto starších.
Druhá zmienka o starších v Pavlových zboroch sa v Skutkoch nachádza v 20:17. Pavol smeruje do Jeruzalema na konci svojej tretej misijnej cesty. Zastavuje sa v Miléte, južne od Efezu, a „povolal si starších cirkevného zboru“ efezského. Opäť vidíme, že Pavol týchto mužov nenazýva staršími, ale „biskupmi“. Grécke slovo použité v origináli je επισκοπους (episkopous), a doslovne znamená „dozorca, správca“, ale býva niekedy prekladané aj ako „biskup“. Tu je teda starším zverená úloha duchovného dozoru. Táto úloha má svoj veľký význam: Pavol ho vysvetľuje hneď v nasledujúcom verši: prídu pažraví vlci, ktorí striehnu na stádo, a nebudú ho šetriť. Pre Pavla je teda úloha „dozorcu“ (alebo biskupa) synonymom pre úlohu „pastiera“, keďže zhromaždenie vykresľuje ako stádo. Navyše, jednou zo zodpovedností staršieho/dozorcu je „pásť Jeho cirkev“, nepochybne v zmysle, v akom to Pán Ježiš prikázal Petrovi: „pas moje ovečky“. (Ján 21:17)
Potravou pre toto stádo je „slovo milosti, ktoré má silu vybudovať vás“ (Skutky 20:32) a „celá vôľa Božia“ (20:27). Starší/dozorcovia sú takto služobníkmi slova. Ale aj viac než len to, podľa verša 35 majú napodobňovať Pavla, ujímať sa slabých, to jest starať sa o tých, ktorí sa kvôli chorobe nedokážu postarať sami o seba. Táto úloha (ktorá nie je až tak vzdialená od tej opísanej v Skutkoch 6:1-3, kde sa hovorí o diakonoch) vyvoláva otázku, či pojem starší nezahŕňa v sebe aj funckiu, ktorú poznáme pod „diakonátom“. Nakoniec je ešte potrebné dodať, že starší boli ustanovení za dozorcov Duchom Svätým.
Toto nám už pekne zapĺňa celkový obraz a pridajme k nemu ešte fakt, že títo starší boli vymenovávaní vo všetkých zboroch. Toto ustanovenie pre službu starších sa nepochybne odohralo podľa vzoru Pavlovho vlastného oddelenia pre prácu medzi pohanmi, ako je to opísané v Skutkoch 13:1-3, kde sa učitelia a proroci najprv modlili a postili a potom kládli ruky na Pavla a Barnabáša. Z týchto dvoch textov vidíme, že už v ranných Pavlových zboroch boli ustanovovaní lídri, ktorých úlohou bolo dozerať na stádo, chrániť ho, pásť ho a pomáhať napĺňať jeho fyzické potreby. Lukáš pre tento úrad používa pojem „starší“, a vysvetľuje, že v každej cirkvi bolo viac takýchto ľudí, v Efeze dokonca ešte viac, než inde.
V samotných Pavlových listoch sa pojem starší objavuje len trikrát: v 1. Timotejovi 5:17, 19 a v Títovi 1:5. Pozrieme sa na ne v opačnom poradí. Pritom musíme pamätať na unikátny charakter pastorálnych listov (listy 1. a 2. Timotejovi a Títovi): sú to posledné listy, ktoré Pavol napísal, a zhrňujú situáciu 15 až 20 rokov po Pavlovej prvej misijnej ceste.
„Nato som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte nebolo (zriadené), a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal: ak je niekto bez úhony, muž jednej ženy, má veriace deti, ktoré nie sú obviňované z roztopašnosti a neposlušnosti. Hneď vidíme, že Pavol používa slová „starší“ a „biskup“ odkazujúc na tú istú osobu. Verše 6 a 7 môžu byť parafrázované: „biskup musí byť bez úhony“ (anengklĕtos) môžeme nahradiť: „starší musí byť bez úhony“ (anengklĕtos). Funkcia starších je teda zhrnutá ako dozor, spravovanie, rovnako, ako to bolo aj v Skutkoch 20:17, 28. A opäť, ako v Skutkoch, aj tu je dôraz kladený na službu slova. Starší má mať dobré základy v doktrínach (didachē, verš 9) a byť „schopný aj napomínať podľa zdravého učenia a podvracať tých, ktorí odporujú”.
Verše 6-8 vyobrazujú požiadavky, ktoré musí niekto spĺňať, aby mohol byť vymenovaný za staršieho - biskupa. V rámci svojich vzťahov v spoločenstve musí byť bez úhony, jeho manželstvo a rodina musia byť príkladné. A napokon, opäť pripomíname, že starší sú ustanovovaní. Situácia je podobná ako v Skutkoch 14:23, kde sú zbory relatívne mladé, keďže ešte nemali svojich starších zboru ustanovených. Pavol musel zjavne opustiť Krétu predtým, než stihol starších vymenovať, ako to zvyčajne robieval. A tak necháva Títa, aby to spravil zaňho.