Spoveď agenta CIA na smrteľnej posteli

Prúd myšlienok, ktorý asi trval dlhšie ako som si uvedomoval, prerušil Zefiho hlas. „Človeče, ty sa preber, sedíš tu vyše hodiny a bez slova čučíš na tú stenu.

Na druhý deň ráno, myslím že bol utorok, ma vzal policajt na lekársku prehliadku. Lekár si všimol, že som úplne vedľa a dal mi užívať prášky na upokojenie a spanie. Tiež ma objednal k psychiatričke.

Potom si ma do kancelárie zobral referent režimu, ktorý mal službu na našej chodbe. Jeho hlas pichal ako meč, priamo do srdca. Jeho prístup bol celkom iný ako toho, čo ma včera večer takmer rozosmial.

„Tak za prvé ma nevolajte pán policajt, ale pán referent a za druhé tu nerobím tri dni, aby ste mi hovoril také bájky. Ešte povedzte, že ste nevinný a z chuti sa zasmejem, takých tu už bolo, čo boli nevinní a doteraz sedia v Ivale.“

A možno má pravdu, možno ozaj nie som nič viac ako obyčajný hajzel, špina, ktorá si nechce priznať, čo urobila.

„Počúvajte dobre Háder, lebo to nebudem opakovať, budíček je pred šiestou, potom osobná hygiena , raňajky a hodinová vychádzka spravidla v priebehu dopoludnia. Obed je na poludnie a večera zhruba o piatej.

Dva krát do týždňa je sprchovanie, raz do mesiaca máte možnosť návštevy blízkych príbuzných a nákupy sú tiež raz mesačne. Prečítajte si vo vlastnom záujme ústavný poriadok.

Tu máte dve obálky, máte mesačne nárok na zaslanie dvoch kusov korešpondencie na náklady ústavu v prípade, že nemáte vlastné prostriedky. Ak vy nebudete robiť problémy, tak aj my vám dáme pokoj. Alebo inak, dáš pokoj, máš pokoj.

„Z toho si nič nerob, volajú ho Pierre, asi podľa toho francúzskeho srandistu. Je poriadne roztržitý a arogantný, je to pako.

„To bol Julo, to je absolútne iné kafé, ten chlap je v kuse vysmiaty, ani neviem, či som ho už videl nasratého, a navyše ťa dokáže vypočuť i pochopiť, je to normálny chlap. Oni dvaja sa striedajú s Pierrom na dvestovkách. A nehovor bacharom policajti, nemajú to radi, zvykni si na pán referent alebo pán veliteľ.

Nie všetci sa dokážu povzniesť nad blbosti a netreba ich zbytočne dráždiť.

„Pokojne si poslúž, ja nemám hlad.“ Často mi pripadalo, že jedlo je jediné, čo dokáže naozaj vzbudiť Zefiho záujem.

Komu napísať? Premýšľal som, dívajúc sa na dve obálky od referenta. Komu a čo? Mám písať mame a presviedčať ju, že som to neurobil, veď sám tomu neverím.

Písať bráchovi, to je o tom istom.

Asi by som mal napísať Vladovi, nech mi odpíše, čo sa doparoma stalo, prečo sme nešli spolu z tej prekliatej lyžovačky a ako vlastne došlo k tej nehode, nech skúsi pozisťovať, čo sa dá.

Myšlienky sa mi preháňali hlavou a opäť som sa pokúsil spomenúť si na sobotňajší deň. Ráno sme odchádzali do Vrbiny okolo deviatej, išiel sme ja, Vlado, Miki a Dano.

Začali sme lyžovať, potom sme sedeli v bufete, chalani pili borovičku s tonikom a ja?

Nie, určite som nepil alkohol, pil som čaj, áno, len čaj.

Dokázal som si vybaviť ako kričím na Mikiho, potom prázdno, všetci traja odchádzajú cudzím autom z Vrbiny a ja ostávam sám.

Hrozne má bolí lakeť, pijem čaj s rumom.

Je tma, z diaľky sa rýchlo blížia dve svetlá, sú pár metrov predo mnou, prechádzajú na moju stranu, náraz ..., a opäť prázdno.

To auto určite prešlo na moju stranu, ale kde som sedel ja, za volantom alebo na druhej strane? Neviem, dočerta, fakt neviem.

O pár minút sa otvorilo okienko na celových dverách a dovnútra nakukla oblá, vypasená tvár v bielej čiapke. „Servus Zefi, jako sa darí? Dnes máme zapekanú cestovinku, máte hlad chlapci?“

Podal Zefimu dve misky polievky a štyri misky s cestovinou.

„Je to starý kámoš z lágru, keď roznáša na našom oddiele, zvyčajne sa stále niečo zvýši, na oplátku mu dám pár cigariet, ak mám navyše. A všimol som si, že ideš niekomu písať. Nezabudni si dať poslať balík s kávou, cigaretami a tabakom, a tiež známky, máš nárok len na dve mesačne. Bez tovaru nemáš šancu niečo tu zohnať alebo si trocha prilepšiť. Tiež by som odporúčal dať si poslať prachy, síce ti budú sťahovať za všelijaké hovadiny ale furt ti ostatne na nákup v bufete.“

Nestihol som zjesť ani polievku a Zefi už mal v sebe dve porcie cestovín. „Budeš tú svoju dupľu?“ ukázal na tretiu misku.

„Stačí mi jedna dávka, len si daj.“ Niekedy sa mi zdalo, že mu to jedlo vyteká z tela von, ale nikdy som pod ním nič nenašiel a tak som to nakoniec vždy pripísal jeho tráveniu.

Moje prvé popoludnie za mrežami som strávil písaním listov. Napísal som Vladovi a nakoniec som sa predsa len rozhodol napísať aj domov.

Vlada som poprosil, nech mi čím skôr odpíše, ako sa to celé v sobotu zbehlo a čo bolo pri tej búračke.

Horšie to bolo s listom mame. Sedel som nad ním dve hodiny a napísal som tri riadky.

Myslel som na svoj doterajší život a na to, aká bola moja doterajšia snaha zbytočná, ako som týmto všetko zotrel, ako som pokazil život všetkým okolo seba.

Od desiatich som vyrastal bez otca, zahynul po úraze. Brat Števo bol odo mňa o štyri roky starší, bol vojakom z povaľovania, vlastne z povolania. Mama síce brala po otcovi nejaký dôchodok, sama však zarobila málo a tak peňazí u nás nikdy nebolo nazvyš.

Pamätám sa, že mama opakovane mala týždeň pred výplatou dvesto korún a z toho sme žili. Asi aj preto sa brat rozhodol pre strednú vojenskú školu, ktorú keď končil, ja som práve nastúpil na gymnázium.

A tak sme boli obaja prváci, ja na gymnáziu a on na vojenskej vysokej vo Vyškove na Morave.

Asi ten pocit, že ma nemá kto kontrolovať, ma robil dospelým a kompetentným robiť si so svojimi peniazmi, čo uznám za vhodné.

Mal som vtedy na vkladnej knižke od starých rodičov asi dvadsaťpäť tisíc, ktoré ma neodolateľne lákali. Teda, ani nie tak tie peniaze, ako nová Jawa 350.

A toľko som do mamy hučal a prosíkal, že tá sa nahnevala a jedného krásneho dňa mi hodila peniaze do ksichtu: „Rob si s nimi čo chceš, keď sú to tvoje peniaze.“

Aj napriek tomu, že som asi tak pol dňa váhal čo ďalej, predstava jazdy na novej motorke bola neodolateľná.

Na druhý deň bola nová motorka v garáži. Mal som vtedy šestnásť a najdôležitejšia bola pre mňa čierna Jawa a kamaráti zo školy.

Mama sa hnevala dva, tri mesiace, ale časom sme sa udobrili. Z tých peňazí som minul necelých pätnásť tisíc a navyše som za krátky čas dokázal zohnať aj zvyšok. Požičiaval som motorku za stovku na hodinu podnikateľským synáčikom.

To, že nemajú ani pätnásť rokov, mi nevadilo, hlavné bolo, že dobre platili. Peniaze som teda vrátil mame a život išiel ako doteraz.

Cez týždeň škola, kde som bol priemerný žiak. Cez víkend partia, žúry a alkohol. A samozrejme motorka.

Nie raz som sa doviezol domov taký opitý, že som ju nevládal dať do garáže a nechal ju ležať, padnutú nabok, pred garážovými dverami.

Na druhý deň ráno som si povedal, že už nikdy viac, ďalší víkend sa opakovalo to isté.

Mraky sa pomaly, ale isto sťahovali. Bočným padacím rámom som pri prechádzaní mostíka pre chodcov zrazil malého chlapca a zlomil mu nohu.

Dostal som podmienku jeden rok a zákaz viesť motorové vozidlo na tri roky. Ešte šťastie, že sme to našili tak, že motorka je bratova a ja som mu ju zobral bez jeho vedomia.

Keby vyšlo najavo, že jazdím druhý rok bez vodičáku, asi by som obišiel horšie. To som mal sedemnásť a život sa mi pekne začínal.

Nechcem tu rozpisovať, aké problémy z toho boli v škole a doma, všetko sa časom utriaslo, zmaturoval som a keďže ma neprijali na právo, narukoval som na vojenčinu.

Po vojne som ešte raz skúsil prijímačky na právo a medzitým som robil v jednej súkromnej firme za pár korún. Nepodarilo sa ani po druhýkrát, tak som odišiel robiť do Čiech.

Tam som sa dostal do jedného luxusného hotela pri Prahe, začínal som ako poslíček a dievča pre všetko. Svojim prístupom som presvedčil hlavného manažéra hotela a po roku som mu robil zástupcu.

Odmakal som tam necelých päť rokov, domov som chodieval každé tri mesiace, žil som v podstate bezstarostný život. Mal som počas toho obdobia dva vzťahy, oba sa však rozpadli, kočky odišli do cudziny.

Zhruba pred rokom ma oslovil bývalý spolužiak z gymnázia, či s ním nechcem ísť do kšeftu. Chystal sa otvoriť poradenskú agentúru-poistky, pôžičky, stavebné sporenie, proste finančné poradenstvo.

Veľmi dobre sme spolu vychádzali už na strednej a stále sme sa vedeli aspoň na chvíľu stretnúť, keď som bol doma. Vlado vyštudoval ekonomiku, v banke sa však necítil byť primerane finančné ohodnotený a tak sa rozhodol zarábať sám na seba.

Všetky prachy, čo som mal našetrené z Čiech, som vrazil do firmy a začali sme podnikať. Sprvu nebolo klientov veľa, časom sme však získali slušnú reputáciu a už to išlo ako po masle.

Cez týždeň to boli samé stretnutia na firme, či priamo doma u klientov, návštevy bánk a poisťovní, študovanie zákonov, dookola to isté. Býval som v rodičovskom dome s mamou, bratom a jeho manželkou.

Cez týždeň som prakticky vôbec nemal na nich čas, prehodili sme spolu pár slov pri večeri. Na druhej strane cez víkend, keď došiel bracho po týždni z roboty, sme dokázali niekoľko hodín spolu prekecať vonku na záhrade či v hale pri kartách.

Boli sme taká normálna rodina. Z času na čas sme s Vladom a niekoľkými ďalšími bývalými spolužiakmi zašli na disku, či do nejakého baru na kus reči.

Nie, že by som od toho incidentu s motorkou prestal celkom piť, to nie, dokonca som sa výnimočne dokázal aj riadne opiť. Spravidla som ale chlapcom robil šoféra a tak som s nimi sedel pri kole či džúse.

V zime sme zvykli zájsť do Vrbiny, bolo to neďaleko a lyžovačka bola pre mňa super relaxom.

A teraz mám dvadsaťsedem rokov a sedím vo väzenskej cele so starým kriminálnikom, v hlave mám prázdno, neviem, čo sa stalo, život sa pre mňa skončil a pokazil som ho aj mojim najbližším.

Pane Bože, prečo? Pane Bože, pomôž mi ...

Mame som v liste vyrozprával, čo bolo so mnou od času ako som sa prebral v nemocnici, ako ma doviezli do väznice a ako som na cele s jedným malým zamrežovaným oknom. Prosil som ju nech mi odpustí, že neviem čo stalo, že som tých ľudí možno naozaj zabil ja, že už si nezaslúžim žiť. Na nátlak Zefiho som ju poprosil o nejaký balík a peniaze.

Pobyt vo výkone väzby bol jeden začarovaný kruh, kolotoč, ktorý s každým pribúdajúcim týždňom z človeka vysával neustále sa zmenšujúce zásoby energie.

Raňajky okolo šiestej, doobeda hodinová vychádzka, obed pred dvanástou a večera medzi piatou a šiestou. Dva krát do týždňa možnosť sa osprchovať a každý piatok výmena ústavného odevu a bielizne.

No a vo voľnom čase je tu akurát tak možnosť ležať na posteli, či sedieť na stoličke a čumieť na jednu zo štyroch sivých stien.

Z času na čas nám bachari urobili kompletnú prehliadku cely, či neskrývame nejaké nože alebo kovové tyče, niečo, čo by mohlo slúžiť k úteku alebo útoku na nich. Nás so Zefim brali ako bezproblémových a tak sme od nich mali pokoj.

Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som sa ako tak otriasol a spamätal sa. Jednak na mňa zapôsobilo nešťastie iných a jednak listy od mamy, ktoré mi po Vianociach začali pravidelne chodiť do basy.

Vianoce, toho pre mňa nešťastného roku, som si prakticky vôbec neuvedomoval. Bral som oblbovacie tabletky, v base sa im hovorí klepky, a veľa z okolitého diania som nevnímal.

Väčšinu času som prespal, keď som nespal, tak som sa zožieral výčitkami svedomia alebo prehodil pár slov so Zefim, ktorý, keď bol najedený a mal aspoň dvadsať cigariet, bol vcelku príjemný spoločník.

Rozprával mi svoje zážitky z väzníc a pretože som mu neskákal do reči ani neprotirečil, považoval ma za vďačného poslucháča. Vtedy som to ešte nechápal, ale zdalo sa mi, že je nadmieru spokojný, že som s ním na cele práve ja.

Hneď po Vianociach k nám dali na celu chlapa zhruba v mojom veku. Bol taký prestrašný a uplakaný, že som zabudol na svoje trápenie a snažil som sa mu pobyt za mrežami trocha uľahčiť.

Volal sa Peťo a bol z Vlavy. Manželku mal z Miloviec a jej sestra mala už dlhšiu dobu manželské problémy. Tak sa dohodli s manželkou, že deti nechajú u svokry vo Vlave a cez Vianoce navštívia švagrinú a švagra v Milovciach a pokúsia sa im pomôcť s ich ťažkosťami.

Situácia sa vyvinula tak, že Peťo skončil v base. So švagrom sa vybrali kdesi v Milovciach do krčmy, kde po hádke švagor Peťa napadol a sám si pritom vážne ublížil, tuším, že si rozbil hlavu a zlomil ruku. Nato bol Peťa udať na polícií, ktorá ho preventívne dala do cely predbežného zadržania a po výpovedi švagrinej, ktorá vôbec ten incident nevidela, ho dali do väzby.

Peťo pracoval v Slofte na strednej manažérskej funkcii a keby mu vtedy firma neposkytla právnika, neviem ako by dopadol.

Zefi mi síce viackrát povedal v Peťovej neprítomnosti: „Jeb na neho, takých som už videl, tu sa hrá na svätého a vonku by ti pichol kudlu od chrbta.“

Fotky jeho dvoch detí a úprimnosť v hlase ma však presvedčili, že neklame a ozaj sa mu stala krivda. Dokonca som raz na Zefiho aj vyletel, čo som sa čudoval sám sebe, lebo sa mi to mohlo škaredo nevyplatiť.

Peťa prepustili niekedy na prelome januára a februára a zrejme aj vďaka jeho prítomnosti som sa dokázal ako tak vyrovnať s vlastným trápením.

„Servus bratu, priať ti príjemné prežitie sviatkov a úspešný vstup do nového roku by asi v tejto situácií nebolo na mieste, v každom prípade prijmi od nás všetkých úprimný a srdečný pozdrav. Mama je na tom ešte stále dosť zle, takže ti píšem aj za ňu.

Strašne nás to všetkých vzalo a je nám hrozne ľúto tých ľudí, za všetkých okolností však stojíme pri tebe. Ja osobne neverím, že si to auto riadil ty, aj keď na druhej strane to bude ťažké dokázať.

Sotva sa viem vžiť do tvojich pocitov, prosím ťa však neurob nejakú hlúposť, ono to časom prebolí a aj keď rana ostane, predsa stále sa nájde niečo alebo niekto pre koho sa oplatí žiť. My ťa máme všetci radi a keby sa aj preukázalo, že si v tom aute sedel ty, stále ostaneš našim bratom a synom.

Sviatky sme prežili, no asi si vieš predstaviť, mama je celý čas na liekoch a injekciách a my s Milkou sme si ani nerobili komplet večeru. Nechcem to rozvádzať, lebo mi je furt do plaču a tebe tým tiež nepridám.

Hovoril som s Vladom, vraj ti napíše hneď po sviatkoch. Bol som aj vo Vrbine za tou bufetárkou, nie veľmi chcela so mnou hovoriť, ale že vraj si vypil päť čajov s rumom, že si sa sťažoval na bolesti nohy či ruky a potom si volal nejakému Vilovi. Poprosil som Vlada nech sa na to pozrie.

Skúsil som zistiť, čo sa dalo, aj od policajtov, viem len to, že ťa našli a vytiahli spomedzi predných sedačiek dvaja chlapi, ktorí prechádzali miestom nehody. Pokúsime sa nájsť dobrého právnika, v rámci našich finančných možností, no ak bude treba, zoberieme pôžičku. Posielam ti na účet do basy tri tisícky a vraj na balík treba nejaké povolenie , tak sa na to spýtaj, a tiež nám daj vedieť ako je to s návštevou. V liste máš dvadsať známok. Zatiaľ len toľko bracho, drž sa.

Drahý Milan, denne sa modlím za tých ľudí i za teba, možno je práve teraz tá pravá chvíľa, aby si uveril aj ty a prosil Boha o odpustenie a pomoc.

„Čo je Milan, zlé správy?“ opatrne sa opýtal Peter, s ktorým sme sa poznali sotva dvadsať štyri hodín.

„To bude v poriadku,“ nezadržal som slzy a padol hlavou na vankúš. Peter chvíľu postával pri mojej posteli prešľapujúc z nohy na nohu, sadol si ku mne a spontánne sa rozpla...

Poznámka: Tabuľka zobrazuje denný režim vo väzbe, ktorý opisuje hlavný hrdina.

Logo CIA

tags: #agent #cia #na #smrtelnej #posteli