Veľa ľudí celý svoj život prežije snahou o dosiahnutie „úspechu“, usilovaním sa o slávu, šťastie a moc, ale keď sa nad tým zamyslíme - aký je skutočný význam „úspechu“? Pre niektorých je to uspokojenie z toho, koľko peňazí majú v banke alebo aké luxusné auto riadia, do akých najlepších škôl poslali svoje deti, alebo že majú moc a vplyv.
Ale bez ohľadu na to, ako vysoko stúpnete v očiach druhých, nič nie je dôležitejšie než hodnota vašej duše! Biblia jasne hovorí: „Čo vám to osoží, ak získate celý svet, ale stratíte svoju vlastnú dušu?“ Je niečo, čo má pre vás väčšiu cenu než vaša duša?
Diabol používa rôzne nástrahy tohto sveta, aby vás oslepil voči tomu, na čom skutočne záleží a čo má hodnotu presahujúcu do večnosti. To najdôležitejšie je zostať blízko Boha! Neviete si predstaviť, akú hodnotu máte v očiach nášho nebeského Otca, kým neuvažujete o Jeho nesmiernej obeti na Golgote.
Ak sa teda pýtaš, akú hodnotu má tvoja duša, tak vedz, že Ježiš kvôli tebe opustil nebeskú nádheru, aby dobrovoľne dal svoj život za teba na kríži. To preto, aby si s Ním mohol prežívať večnosť.
Práve Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo vymení človek svoju dušu?!“
Metanoia a nasledovanie Majstra
Metanoia, vnútorná premena, stojí na začiatku každého ozajstného nasledovania Majstra. Aj v priebehu učeníctva podľa vzorov apoštolov prichádzalo k postupným čiastkovým obráteniam, ba aj celkovému a definitívnemu obráteniu.
Zaprieť sám seba v tomto zmysle znamená nájsť sám seba, poodhaliť seba sebe samému. Odumretie znamená zapretie v tom zlom, starom a pozvanie i dar narodiť sa pre nové.
Poznanie je v živote človeka veľmi dôležité. Môžeme povedať, že ľudské dejiny, respektíve ich progres, sú dejinami, či progresom ľudského poznania. Zvlášť dnešná doba veľmi jasným spôsobom manifestuje, že poznanie priamo a príčinne ovplyvňuje to, čo všetko sme schopní urobiť. Čím je poznanie väčšie, tým môžeme urobiť viac, viac pomáhať, viac liečiť, viac automatizovať...
Lenže hoci to všetko ľudské poznanie je úžasné, a v mnohom si ním pomáhame, predsa len nie je najdôležitejšie. Najdôležitejším zdrojom poznania je Biblia. My totiž hlavne potrebujeme vedieť, čo máme robiť, aby sme boli dedičmi večného života. Lebo vždy bude platiť: Čo bude mať človek z toho, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?
Poznanie rozvíja pravdu, a v tom je ukrytý dôvod, prečo je poznanie také dôležité. Preto aj Biblia rozlišuje medzi poznaním, ktoré je iba informatívne a poznaním, ktoré prináša život: Adam spoznal svoju ženu a ona počala. Preto v biblickej definícii večného života nachádzame tieto slová: Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.
Neraz sa v živote správame tak, ako sa narába s investíciou na burze: mohlo by to vyjsť, tak sa o to pokúšam. A potom konštatujeme, či sme mali alebo nemali šťastie. Náš večný osud nemôže stať na šťastí, či na tipovaní. A už vôbec nie na hazardovaní.
Človek môže bytostne rásť iba na základe stále väčšieho poznania Pána. Ježiš nám všetkým aj dnes hovorí: Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. A preto zjednoťme sa aj dnes s Pavlovými slovami: Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu.
Cesta k pravej jednoduchosti
Stúpaš hore po rebríku životného úspechu? Potrebuješ „odísť z raja“, stratiť „prvotnú naivitu“, presne ako „Adam a Eva“. Mimo rajskej záhrady to môže byť chvíľu smutné i znepokojujúce, akási sladká nevinnosť zomiera, no napriek tomu ti „cherubíni s vytaseným ohňovým mečom“ nedovolia, aby si sa vrátil do prvotného raja…
Nie je viac cesty späť. Tvoja „detská“ a jednoduchá strana života sa už stane minulosťou a musíš sa postaviť tvárou v tvár realite - „v pote tváre pracovať… v bolestiach rodiť“… Potrebuješ sa cez realitu života dostať k „druhej jednoduchosti“, ktorá bude ale úplne iná, ako tá prvá - naivná.
Prežiješ skúsenosti so silnými paradoxami života a stretneš sa s Tajomstvom, jasné „vedomosti o Bohu“ sa ti budú stále viac vzďaľovať, ale Boh sa ti bude stále viac približovať v „obyčajnom“ vzťahu a túžbe. Budeš mať veľa pochybností a budeš sa musieť náročne rozhodovať. Veľakrát zlyháš, aj vo vážnych veciach.
Stratíš ilúziu o svojej „dokonalosti“ a, ak sa to podarí, dospeješ k pokore a túžbe po skutočnej láske a odpustení. Budeš sa tešiť zo života v jeho rozmanitosti, budeš chápať ľudskú krehkosť a zlyhania ako nevyhnutnú súčasť cesty k Bohu. Dokážeš sa darovať, dokážeš milovať a vytvoríš zo svojho života niečo úžasné. Nájdeš radosť a pokoj.
Ak neodídeš z „raja“, nikdy nedospeješ a nebudeš vedieť, čo je to sloboda, čo je to láska, čo je to odpustenie, čo je to Život.
Stratou falošného "ja" k Pravému Ja
Existuje nevyhnutné utrpenie, ktorému sa nedá vyhnúť. Ježiš ho nazýva „strata života“, a ide v podstate o „stratu falošného ´ja´“ (tvoje falošné „ja“ je tvoj osobný imidž, tvoja rola, tvoj titul - ktoré sú do veľkej miery výtvormi tvojej mysle a tvojich pripútaností).
Ide vlastne o to, aby si postupne, často aj náročným „očisťovaním“ a „tavením v ohni“ objavil sám v sebe - pod nánosom kopy zbytočností a svojich ilúzií o sebe a dlhodobo budovaného osobného (klamného?) seba-obrazu - svoju pravú tvár, aby si sa videl ako „stvorený na Boží obraz“ (a nie ako „stvorený na svoj obraz“).
Môžeš si vybrať, buď budeš žiť „svoj život“, alebo budeš žiť svoj „Boží život“. Svoju cestu musíš zjednotiť s Cestou. Tvoj osobný príbeh vložiť do veľkého Príbehu. Tvoju malú lásku vložiť do veľkej Lásky.
ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. a svojej duši by uškodil?!
„Vaše falošné ´ja´ musí zomrieť a bude zomierať tým viac, čím viac budete túžiť po vašom Pravom Ja. Koľko falošného ´ja´ ste ochotný zo seba zhodiť, aby ste našli svoje Pravé Ja?… Takéto nevyhnutné utrpenie budete vždy pociťovať ako zomieranie… Ak vám vaši duchovní sprievodcovia o zomieraní nehovoria, za nič nestoja…“
Potrebuješ zrúcať svoje falošné „ja“ a otvoriť sa pre skutočnú lásku (aj keď už teraz si pravdepodobne myslíš že skutočnú lásku žiješ). Potrebuješ opustiť „zónu pohodlia“ tvojho doterajšieho života a viery, aj keď si myslíš, že už toto čo žiješ, je plnohodnotný život. Nie je. Je to často len (dúfam, že úprimné) šplhanie po „vlastnej“ ceste a tým pádom po vlastnej ilúzii života. Toto ešte nie je skutočný Život. A keďže sám by si sa mimo svojej známej a dlho budovanej a opevňovanej zóny pohodlia neposunul vpred, budeš k tomu posunutý mimo tvojich plánov. Skôr či neskôr to príde.
„Autentická skúsenosť Boha je pre nás vždy ´príliš silná káva´ - poteší naše Pravé Ja až potom, čo úplne zničí naše falošné „ja“. V tomto musíme byť úprimný a prestať servírovať náboženstvo v štýle fast-food…“
Pre Ježiša a jeho nasledovníkov sa stalo dramatickým symbolom nevyhnutného a absurdného kameňa úrazu ukrižovanie. Treba uznať, že to tak trochu ani doteraz nechápeme (aj keď sme si tam hneď „dosadili“ klasické a „logické“ pravidlo „niečo za niečo“ - tzv. „teóriu zástupného zadosťučinenia“, namiesto toho, aby sme osobne prežili vnútornú tragédiu kríža - prežili, nie vysvetlili a vložili do rozumovej schémy…
Tu je nám veľkým príkladom Mária, nerozprávala, nefilozofovala „prečo, ako, čo, ja viem prečo“ a pod., ale bola tam pod krížom, nechápala, ale prežívala to spolu s ním…). Ježiš musí byť ukrižovaný, aby mohlo dôjsť k vzkrieseniu.
Ide tu o boj s vlastným tieňom. Celoživotný boj. Bez toho sa nedá rásť v charaktere. „Ľudia dospejú k plnému vedomiu práve vtedy, keď zápasia s vlastným tieňom, keď sa konfrontujú so svojimi protikladmi a spriatelia sa so svojimi chybami a zlyhaniami. Ľudia, ktorí nikdy v živote neviedli žiaden vnútorný boj, sú spravidla buď povrchní, alebo nezaujímaví.
Zvykneme ich radšej tolerovať, ako s nimi hovoriť, lebo nemajú príliš čo povedať. Práca s vlastným tieňom… ´padanie do výšky´. Najprv padneme a potom vstaneme. Aj jedno aj druhé je milosťou do Boha!“
Ak si „na dne“, keď je tvoje ego úplne rozbité, dokážeš vnímať veci nanovo a aspoň čiastočne začať s poctivou obnovou (aj keď možno len neochotne a polovičato). „Potrebujeme akúsi fundamentálnu dôveru, aby sme po zlyhaniach a pádoch ostali celí. Iba viera nás dokáže podržať, keď, odolávajúc ťažkostiam, čakáme, dúfame a dôverujeme. Potom, naozaj až potom, sa v nás zrodí hlbšia láska… „padnúť do lásky“… to je jediný spôsob, ako k nej dospieť. Ak by sme totiž vedeli dopredu, čo bude láska od nás vyžadovať, nikto by za ňou nešiel slobodne… veľká láska je vždy objavom, zjavením, nádherným prekvapením, padaním do „niečoho“ omnoho väčšieho a hlbšieho, čo nás absolútne presahuje a má nekonečne väčšie rozmery ako my sami.“
Dôležitému prechodu do hĺbky života ti bráni racionálna myseľ, nedokáže totiž úplne spracovať lásku ani utrpenie a má tendenciu sa im vyhýbať, odmietať ich alebo ich dávať za vinu niekomu inému.
Istý druh pádu = „nevyhnutné utrpenie“, je nevyhnutnou súčasťou ďalšej cesty. Nemôže ťa to obísť - strata, zlyhanie, pád, hriech a utrpenie, ktoré z týchto skúseností pochádza - to všetko je potrebná a dokonca prospešná súčasť ľudskej cesty. Duchovne rastieme oveľa viac, keď robíme chyby, ako keď sa nám všetko darí…
„Mnohí ľudia sa odmietaním bolesti a unikaním pred nutným pádom vyhýbajú duchovnej hĺbke, čím sami sebe znemožňujú cestu do duchovných výšok.“ Svätosť nájdu len pokorní a oddaní! „Požiadavka dokonalosti je v skutočnosti najväčším nepriateľom dobra.“
Sú dve skupiny ľudí, ktorým sa to darí popierať = veľmi „bohatí“ a veľmi „nábožní“. „Ide o jednotlivcov, ktorí vo svojom vnútri započuli pozvanie k „niečomu viac“ a vydali sa na cestu, aby to objavili prostredníctvom milosti a vlastnej odvahy. Mnohí z nich nenašli oporu u ostatných, dokonca ani nenadobudli istotu, že ich konanie je jednoznačne správne. Vykročiť na túto cestu je vždy veľký skok viery, riziko v najhlbšom zmysle slova, a takisto aj dobrodružstvo.“
„Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Ak sa neobrátiš (k Bohu), ak nezmeníš zmýšľanie a nebudeš ako syn/dcéra Boha, tak sa nikam nedostaneš… Áno, zase je to o návrate k podstate a odklone od seba a svojho egoistického nazerania na seba.
„Božie kráľovstvo je už tu“ - ale aby si doňho vstúpil, aby si ho našiel (alebo skôr prijal), potrebuješ sa najprv vzdať svojich malých a obmedzených „kráľovstiev“.
Ak máš dostatok miesta pre spoločenstvo a lásku a nikoho nepotrebuješ vylučovať, už teraz si v nebi. Niekedy si hlúpo myslíme, že „tam hore“ to bude všetko inakšie… Bude to tam len plnšie, krajšie, absolútnejšie (aspoň v to dúfam…)
Ak tu žiješ aspoň malú lásku (malé nebo), tak tam sa ti láska rozvinie mnohonásobne (Nebo). Ak tu žiješ egoisticky, násilne, vylučuješ ostatných „nehodných“, nevieš tvoriť spoločenstvo (malé peklo), tam sa ti to len rozvinie mnohonásobne (Peklo)… Je to tvoje rozhodnutie!
„Ak akceptujete predstavu Boha trýzniteľa, ktorý trestá, alebo dokonca naveky mučí tých, ktorí ho nemilujú, potom sa ocitnete v absurdnom vesmíre, kde väčšina ľudí tejto planéty bude mať väčšiu lásku ako Boh! Boh nikoho nevylučuje zo zjednotenia sa s ním, ale musí nám dovoliť, aby sme sa od neho mohli odlúčiť, ak nám chce ponechať slobodu.
Naším slovom pre odlúčenie sa od Boha je peklo… Musí existovať logická možnosť, aby sa človek vylúčil z jednoty s Bohom a vybral si odlúčenosť od lásky a spoločenstva alebo vlastnú nadradenosť. Nikto nebude v pekle, pokiaľ si sám nevyberie konečnú samotu a odlúčenie. Všetko závisí od túžby…“
Ježiš sa dotýkal a uzdravoval každého, kto po tom túžil a kto ho prosil. Jeho uzdravovanie nemalo žiadne iné podmienky… Prečo by sa Ježišova láska, ktorá bola taká bezpodmienečná, kým žil tu na zemi, zrazu po jeho smrti stala absolútne podmienečnou? (Ako to často počúvame od niektorých našich cirkevných predstaviteľov… „ak nebudeš/budeš totóóó, tak budeš/nebudeš totóóó…) Strach z neodpustenia a neuzdravenia…?
Ježiš sa nikdy nehnevá na hriešnikov, hnevá sa len na tých, ktorí si myslia, že nie sú hriešni! (Prever si to v evanjeliách!)
„Ježišova schopnosť nájsť akýsi vyšší poriadok uprostred nepretržitého zmätku je v samom srdci jeho posolstva, a preto pravdivo hlásané evanjelium, dnes tak málo časté, neustále uzdravuje a obnovuje všetko, čoho sa dotkne.“ V Božom pláne spásy sa hriech a zlyhanie stávajú základným kovom a surovinou pre samotnú skúsenosť vykúpenia.
Lenže organizované náboženstvo do veľkej miery reprezentujú ľudia s mániou pre akýsi ideálny poriadok, ktorý jednoducho nie je možný, a preto sú málokedy šťastní či spokojní. Po čase sa z takýchto ľudí stávajú „análne typy“ (psychologický výraz od C. Junga, typ puntičkára, perfekcionistu, nadmerne čistotného, šetrného a vzdorovitého človeka), pretože nikdy nemôžu byť spokojní so životom, v ktorom je plno hendikepovaných a psychicky nestálych ľudí, ľudí vyznávajúcich „iné“ a „nepravé“ náboženstvo, podráždených ľudí, homosexuálov a ľudí s úplne odlišnými znakmi a tradíciami…
Organizované náboženstvo väčšinou nevykazuje schopnosť alebo ochotu prijať odlišnosť a rozmanitosť. „Ježiš nemal žiadne problémy s výnimkami, či to boli prostitútky, opilci, Samaritáni, malomocní, pohania, mýtnici alebo svojhlavé ovce. Pravidelne stoloval s outsidermi, na čo boli namrzení skalní privŕženci chrámu, ktorí vždy obľubujú vlastnú verziu poriadku viac ako zľutovanie nad výnimkami. Už len existencia jedného mentálne postihnutého alebo psychicky chorého človeka by mala zmeniť všetky naše teórie o nevyhnutnosti akéhosi druhu správneho myslenia ako podmienky pre „spásu“. Celé dejiny sú však posiate sociálnym vylučovaním a mučením ľudí, ktorí „nemyslia“ správne…“
„Človek odjakživa uprednostňuje pred milosrdenstvom a milosťou Boha akúsi univerzálnu syntézu - odpoveď, ktorá uprace všetky problémy a vyrieši všetky otázky, aj keď nie je úplne pravdivá.
Ježiš nikdy neučil, že jedna veľkosť je vhodná pre všetkých, ale že Boh sa prispôsobuje vrtochom a zlyhaniam konkrétneho okamihu. Jeho schopnosť prispôsobiť sa ľudským chybám a zlyhaniam sa nazýva Božia prozreteľnosť a zhovievavosť. Vždy, keď nám Boh odpúšťa, akoby nám zároveň hovoril, že ... « Je dokonané » (Jn 19, 30)
Hriech lenivosti a spása duše
Šieste slovo, ktorým sa nám prihovára Ježiš z kríža, je vyslovené na zadosťučinenie hriechu lenivosti. Lenivosť je choroba vôle, ktorá spôsobuje, že zanedbávame svoje povinnosti. V bežnom živote sa prejavuje ako lenivosť, neochota, ľahostajnosť, ľahkovážnosť. Lenivosť v náboženskej oblasti je predovšetkým nevôľa k duchovnému životu, prejavujúca sa duchovnou vlažnosťou. « Že si vlažný, ani studený ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst (ZJ 3 : 16) ».
Život nášho Pána na zemi nemá v sebe ani náznak záhalky. Pred začiatkom svojho verejného účinkovania sa náš Pán živil manuálnou prácou. Ježiš prijal na seba hriech práce, kedy sa muž bude musieť v pote starať o svoju obživu. Nič mu nebude dané zadarmo.
Vieme z knihy Genezis, že Adam predtým ako upadol do hriechu, užíval plody zeme bez toho, aby sa musel o ne usilovať namáhavou prácou. Preto Adama pred upadnutím do hriechu, Biblia opisuje ako záhradníka a nie ako roľníka. Pre záhradníka je starostlivosť o kvety láskyplnou činnosťou, kým roľník je synonymom pre namáhavé úsilie.
Ježiš ako stolár robil nábytky, detské postieľky, opravoval strechy. Nič nedostal, iba dával. Celý svoj život Ježiš len dával a neprijímal nič. Aj napriek jeho osobnému pracovnému angažovaniu, ľudí vystríhal, aby sa nezamerali na využívanie práce ako zdroja hromadenia pozemských dobier. « Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia (Mt 6 : 20)»
Spása duše je tou najťažšou činnosťou na zemi. Na tomto svete sú len dve cesty a dva ciele, ktoré vyúsťujú do odlišného večného života. O vlastnú spásu treba zabojovať. Je to ten najdôležitejší boj akého sa na zemi môžeš zúčastniť.
Pre vlastnú spásu nestačí len veriť, že Ježiš je Boh. Diabol má nielen vieru v to, že Ježiš je Boh, ale on o tejto skutočnosti má istotu. A aj napriek tomu mu toto poznanie nepomohlo z osídiel pekla dostať sa späť do neba. Svätý Jakub sa nás pýta « Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? » a zároveň nám dáva jasnú odpoveď « Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva » (Jak 2, 14-17).
Ježiš začal meniť prostitútky a zlodejov na budúcich obyvateľov nebeského kráľovstva. Študentovi nestačí, aby mal vieru vo svojho učiteľa, ale pre dosiahnutie vedomostí musí vyvíjať aj určitú vlastnú snahu. Chorému človeku taktiež väčšinou nestačí na to, aby sa uzdravil len dôvera vo svojho doktora, ale musí poväčšine podstúpiť liečenie a brať lieky.
Nestačí len veriť v Krista, musíme žiť ako Kristus a musíme aj v určitom ohľade aj zomrieť ako Kristus.
Ježiš Kristus tak veľmi miloval svoje utrpenie na kríži, že rany po klincoch a prepichnutom boku si nechal aj na svojom oslávenom tele vo večnosti. Veľkí katolícki mystici, ktorí mali milosť videnia vzkrieseného Krista potvrdzujú, že Ježiš sa zjavuje len so svojimi oslávenými ranami. On, ktorý krížom vykúpil ľudstvo, ponecháva pre nebo spomienku v podobe svojich rán.
V súdny deň bude preto každá duša hľadieť na jeho rany a bude počuť otázku : « Ukáž mi tvoje ruky a nohy. Kde sú tvoje jazvy po vybojovaných víťazstvách? Aké bitky si viedol za pravdu? Nevyhral si žiadne vojny za dobro? Neurobil si si žiadnych nepriateľov z ľudí páchajúcich zlo? ».
Ak budeme vedieť dokázať, že sme jeho bojovníci, ak bude vedieť ukázať naše rany na apoštolských rukách, potom môžeme mať nádej na Božie zmilovanie. Beda nám však, ak sa naša duša vracia svojmu Stvoriteľovi zo svojej životnej kalvárie, bez akýchkoľvek jaziev.
Sväté písmo nám na viacerých miestach hovorí, aké sú následky hriechu lenivosti. Príbeh o hlúpych pannách, ktoré čakali na svojho ženícha, je príbehom o strate viery v dôsledku vlastnej duchovnej lenivosti. Vo Svätom písme je olej vždy symbolom viery. Tieto hlúpe panny sa nespreneverili svojmu ženíchovi ničím iným, len svojou lenivosťou. Oni neboli ženíchovi neverné, nakoľko pannami zostali až do chvíle jeho príchodu.
Hlúpe panny boli morálne nepoškvrnené a udržali si svoju čistotu. Evanjelium nám hovorí, že na rozdiel od múdrych panien im v čase príchodu chýbal « olej v lampách» a ženích ich našiel v čase svojho príchodu spať. Naopak, verné panny mali dostatok oleja, zažali lampy a vítali svojho ženícha. Krista vítali so živou vierou, ktorá sa odrazila aj v činorodej láske.
Hlúpe panny, nakoľko n... Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!
Hodnota duše | Kázeň Billyho Grahama #BillyGraham #Evanjelium #Ježiš #Kristus
Biblicko-teologický rámec pre etické otázky
Pri riešení najrôznejších etických otázok sa chceme opierať o Bibliu, ale ako to urobiť? Čo hovorí Biblia? Ako čítame Bibliu? Potrebujeme biblicko-teologický rámec. V skutočnosti ide o hermeneutickú otázku. K tejto otázke chcem pristupovať z pohľadu posolstva Biblie, ktoré sa sústreďuje na evanjelium Ježiša Krista.
Neustále čelíme rôznym otázkam a výzvam, ktoré na nás doliehajú z našej kultúry. Zaoberáme sa aj vnútornými otázkami, problémami, ktoré sa vyskytujú v cirkevných zboroch. Všetky tieto otázky zahŕňajú celý rad problémov - často etických. Chceme pritom vychádzať z Biblie, ale ako to urobiť?
Často je naším prvým krokom vyhľadanie relevantných textov, určenie ich významu pre danú otázku a ich následné použitie. Niekedy sa nám to však opakovane nedarí. Stretávame sa s hlbšími doplňujúcimi otázkami, ako napríklad: Čo je platné? A pre koho? A čo vzťah medzi Starou a Novou zmluvou?
Preto potrebujeme biblicko-teologický rámec: Ako čítame Bibliu? Aké je posolstvo celej Biblie? V ďalšej časti tohto článku chcem predstaviť evanjeliový prístup k riešeniu etických otázok. Najprv vysvetlím, čo tým myslím.
Aby som objasnil, čo mám na mysli pod prístupom zameraným na evanjelium, použijem základné dokumenty Spoločenstva evanjelia (SE) a najmä Teologickú víziu pre službu evanjelia. Aby sme dospeli k etike zameranej na evanjelium, je dobré sa najprv zaoberať hermeneutickou otázkou. Uvedené dokumenty poskytujú dôležité ukazovatele dobrej hermeneutiky, ale len stručne naznačujú, čo to znamená pre etické otázky.
Biblia ako Božie slovo v mnohých ohľadoch predstavuje Božiu vôľu a zámer premeniť nás na ľudí, ktorí sa mu podobajú. Biblické zjavenie treba nielen poznať, ale aj žiť. Ako hovorí SE: „Cieľom Biblie je vytvoriť v nás múdrosť, život plne podriadený Božej realite.
Východiskom je autorita Biblie. Biblia je Božie slovo (Mt 19:4-5) a je trvalá (Jn 10:35). Biblia je to, podľa čoho žijeme (Dt 8:3; Mt 4:4). V rámci hermeneutiky SE tvrdí, že jedno evanjelium je nám v Biblii predstavené z dvoch hľadísk.
- Spásno-historická perspektíva.
- Systematickejšie a ucelenejšie chápanie toho, čo Biblia učí.
Čo tieto hermeneutické perspektívy znamenajú pre etiku? Prvá, spásno-historická perspektíva nás upozorňuje na niekoľko dôležitých otázok. Musíme sa zamyslieť nad tým, aký bol Boží zámer pri stvorení. Musíme teda brať do úvahy celé stvorenie, teda nielen na človeka, ale všetky veci. Dôležitým príkladom je, že sám Ježiš hovorí o stvorení muža a ženy v súvislosti s manželstvom a sexuálnou morálkou.
Táto perspektíva nám tiež hovorí, čo sa pokazilo pádom (pozri Gn 3 a Rim 1:18-32); človek nahradil oslavu Boha tým, že sa chcel postaviť do centra všetkého a zaujať miesto Boha. Vykúpenie naznačuje, ako Boh dosahuje svoj zámer a čo bolo a je na to potrebné. Je to zrejmé v celých dejinách vykúpenia, počnúc Genezis 3:15 a pokračujúc cez Noema, Abraháma, Izrael až po vrchol Božieho ohlasovania a konania v Ježišovi Kristovi, jeho Synovi.