Sviatosť manželstva je jednou z najdôležitejších udalostí v živote človeka, a preto je dôležité vedieť, aké slová prednáša kňaz počas obradu. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa volá „spoločné kňazstvo veriacich“. Celá Cirkev je kňazským ľudom.
Služobné kňazstvo sa podstatne líši od spoločného kňazstva veriacich, lebo udeľuje posvätnú moc na službu veriacim. Vysvätení služobníci vykonávajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním, Božím kultom a pastorálnou správou. Sviatosť posvätného stavu (sem patrí sviatosť kňazstva a sviatosť manželstva) sú zamerané na spásu iných.
Keďže kňazi majú svoj podiel na apoštolskom poslaní, Boh im udeľuje milosť byť služobníkmi Ježiša Krista medzi pohanmi vo svätej službe evanjelia, aby sa pohania stali ľúbeznou obetou, posvätenou Duchom Svätým. Lebo apoštolským ohlasovaním evanjelia sa zvoláva a zhromažďuje ľud Boží, aby tak všetci, čo patria k tomuto ľudu - keďže ich posvätil Duch Svätý - dávali seba samých „ako živú, svätú a Bohu milú obetu“ (Rim 12,1). Obetnou službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v jednote s obetou Krista, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi nekrvavým a sviatostným spôsobom prináša v Eucharistii. Sem smeruje a vyvrchoľuje kňazská činnosť.
Teda cieľom kňazského účinkovania a života je sláva Boha Otca v Kristovi. Kňazi, či sa venujú modlitbe a poklone, alebo hlásajú slovo Božie, či prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti, alebo preukazujú ľuďom iné služby, pričiňujú sa tým o väčšiu slávu Božiu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu. Kňazi, vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy, nažívajú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi. Veď i Pán Ježiš, Syn Boží, ktorého poslal Otec ako človeka k ľuďom, prebýval medzi nami a chcel sa vo všetkom stať podobným svojim bratom, ale bez hriechu. Jeho príklad nasledovali už svätí Apoštoli. Činnosť kňazov si z osobitných dôvodov vyžaduje, aby sa nepripodobnili tomuto svetu; ale zároveň žiada, aby žili na tomto svete medzi ľuďmi, ako dobrí pastieri poznali svoje ovce a usilovali sa priviesť aj tie, ktoré nepatria do tohto ovčinca, aby aj oni počúvali hlas Kristov.
Kňaz je muž dávajúci seba samého pre lásku a službu Cirkvi. V cirkevnej hierarchii jeho úradom je úrad služobníka: úrad lásky a služby: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ (Mk 9, 35) Nasledovaním Krista-služobníka sa stáva kňaz prvým, kto obetuje svoj život, aby sa tak spolu s ním mohli všetci vzdať svojho života pre Boha. V tomto zmysle je kňaz mužom darujúcim sa ostatným a Bohu. Rozdáva Krista v Eucharistii, rozdáva Krista, keď ohlasuje jeho Slovo, keď navštevuje chorých, tých najúboších.
Kňaz žije z dôvernosti s Ježišom, z osobného vzťahu, ktorý nachádza v modlitbe, vo Sviatosti Oltárnej a tiež vo sviatosti pokánia, v ktorej vyznáva, že je hriešnik, a v ktorej pre seba nachádza Božie milosrdenstvo. Vo všetkom, čím je, a vo všetkom, čo robí, je prítomný Kristus. Kňaz je predovšetkým niekto zanietený pre Boha a pre človeka.
Zapálený pre Boha, pretože zažil skúsenosť Kristovej lásky k nemu a chce ju šíriť ďalej. Spoznal, že Ježiš žije aj dnes. Muž, ktorého Boh volá v dnešnej dobe do Kristovho kňazstva, nie je lepší než ostatní. Má celý život na to, aby hlbšie prenikol do tajomstva svojho povolania. Kňaz zapálený pre Boha je rovnako zanietený pre človeka. Mať zapálenie pre človeka znamená usilovať sa o jeho šťastie, pokoj, radosť, nielen pre život na Zemi, ale pre život večný, ktorý nám daroval Kristus. Toto poslanie ho robí pastierom podľa obrazu Krista. Kňaz je zanietený aj pre Cirkev, vo svojom kňazstve sa všetkého vzdáva.
Kvôli službe Cirkvi ho po mene volá samotný Kristus. Toto volanie je dvojnásobné. Na jednej strane je osobným želaním slúžiť Kristovi a všetkým ľuďom, rastie a zosilňuje sa v modlitbe, dôvernom rozhovore s Bohom. Na druhej strane je toto volanie volaním Cirkvi. Cez hlas priateľa, rodiny či kňaza utvrdzuje vlastnú vnútornú túžbu.
Svätý Pavol porovnáva kňaza Cirkvi k správcovi. „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ ( 1 Kor 4, 1-2) Správca sa musí starať o dobro niekoho iného bez toho, aby bol vlastníkom. „Takto kňaz dostáva z Krista dobrá spásy, aby ich rozdelil správnym a zodpovedným spôsobom medzi ľudí, ku ktorým je poslaný. Ide o dobrá viery.
Priebeh sobášneho obradu
V určenom čase ide kňaz oblečený v albe (alebo v superpelícii) a štóle bielej alebo slávnostnej farby, prípadne aj v pluviáli (diakon v dalmatike) tej istej farby, spolu s posluhujúcimi k bráne kostola. Nasleduje procesia k oltáru: najprv idú posluhujúci, za nimi celebrant, potom snúbenci, pričom ich môžu podlá miestnych zvykov k ich miestam slávnostne sprevádzať rodičia a dvaja svedkovia. Celebrant pristúpi k oltáru, pozdraví ho hlbokým úklonom a uctí ho bozkom. Potom snúbencov a ostatných prítomných povzbudí, aby sa vnútorne pripravili na slávenie manželstva.
Celebrant sa snúbencov pýta na slobodu ich rozhodnutia, na ich vôľu zachovať vernosť a na odhodlanie prijať a vychovávať deti.
Podľa tradície nasleduje prísaha novomanželov (z pastoračných dôvodov sa môže vynechať).
Nasleduje spoločná modlitba veriacich a potom (záverečná modlitba sa vynechá) celebrant vzýva Božie požehnanie na ženícha a nevestu.
Ak sa nepodáva sväté prijímanie, nasleduje Modlitba Pána.
Ak sa podáva sväté prijímanie, po požehnaní nad novomanželmi celebrant pristúpi k miestu, kde sa uchováva Eucharistia. Potom pristúpi k prijímajúcim.
Obrad sa zakončí požehnaním novomanželov a ostatných prítomných.
Po skončení slávenia podpíšu novomanželia, svedkovia a celebrant dokumenty o uzatvorení manželstva.
V známej piesni z jednotného katolíckeho spevníka spievame: „Oltár je, hľa, tvoj stôl svätý, kde ti obetuje kňaz chleba, vína dve podstaty, jak si nám to kázal raz; obeť veľkej velebnosti ruší dávne pamätnosti, pred tvár tvojej láskavosti slávnostne pristupuje.“
Liturgia Eucharistie sa začína prinášaním obetných darov. Táto časť odpovedá presne na to čo čítame v evanjeliu o poslednej večery: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im...“ (Lk 22,19) V poslušnosti prinášame k oltáru to čo Pán Ježiš dal svojim učeníkom - nekvasený chlieb a víno zmiešane s vodou. Kedysi všetci prítomní nosili svoje pečené bochníky a ampulky s vlastným vínom. Muselo to byť zaujímavé, ak sa všetko to víno zmiešalo ale pekné je na tom, že každý sa podieľal na bohoslužbe, tým, že priniesol a predložil Pánovi, z toho čo sám prijal od neho a na čom vynaložil svoju námahu.
Počas prípravy obetných darov kňaz sa modlí nad darmi, zaznejú tam medzi iným aj tieto slová: „Plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk.“ Aj v dnešnej dobe tieto slová znamenajú nás samých, náš život i naše radosti a trápenia. Keď sa už teraz nepodieľame priamo svojimi darmi na slávení, môžeme do misky s hostiami, ktorú nesú zástupcovia Božieho ľudu, vložiť svoje životné situácie a očakávať, že to Pán Ježiš na oltári premení. Kňaz si umýva po príprave darov ruky na znak túžby po vnútornej očiste. Taktiež sa môže použiť aj kadidlo ako symbol modlitby, očisty a obety, ktorá sa ma vznášať k Bohu. Krásne to vyjadrujú aj slová ľudu: „Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena... .“ Jeden kňaz raz pri pohľade do kostola plného starších žien povedal víno, ženy, spev skrátka svätá omša. Na rozdiel od spevu a žien sa svätá omša bez vína nezaobíde. Na oltár prinášame chlieb a víno. Tieto dary si vybral sám Pán Ježiš pri poslednej večeri, preto sa tieto dary používajú v Cirkvi k sláveniu po celom svete. Stredoveký teológovia hovoria chlieb k premeneniu musí byť dokonalý a bez poškvrny = bez kvasu.
Kongregácia pre Boží kult a sviatosti v svojom obežníku o matérii k svätej omši hovorí: „Hostie, ktoré neobsahujú vôbec žiadny lepok, sú na Eucharistiu neplatnou matériou. Hostie, ktoré obsahujú málo lepku, predsa však dosť na to, aby sa príprava chleba zaobišla bez cudzorodých prísad a nebol narušený proces prípravy, pri ktorom sa zachováva prirodzený charakter chleba, sú platnou matériou.“ Z toho vychádza nie je možné používať hostie bezlepkové, ale iba s nízkym obsahom lepku. A teraz si ešte povedzme niečo k vínu. „Víno musí byť prírodné, z hrozna, čisté a nepokazené, bez primiešania cudzích látok. Ak kňaz nemôže prijať víno s obsahom alkoholu môže prijať čerstvú, ako aj konzervovanú hroznovú šťavu, v ktorej bol zastavený proces kvasenia, pričom sa jej podstata nezmenila (napríklad zmrazením).“
Pápež František sa raz na svojej stredajšej generálnej audiencii opýtal zúčastnených: „Prečo kňaz, ktorý slúži svätú omšu, hovorí: „Hore srdcia!“ a nehovorí: „Hore mobily, urobte si fotografie?“ A Svätý otec pokračoval: „ Poviem vám, veľmi ma zarmucuje keď tu na námestí alebo v bazilike slúžim svätú omšu a vitím ako mnoho ľudí má v rukách mobily. Prosím vás ! Omša nie je divadlo, je to cesta v ústrety umučeniu a zmŕtvychvstaniu Pána. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia!“ Táto jedná časť z trojice výziev sa nazýva dialóg pred prefáciou. Tento dialóg sa tam nachádza preto, že aj keď najväčšiu časť modlitby hovorí kňaz, je to modlitba všetkých zúčastnených. Tí sa pripájajú ku kňazovi počúvaní a niekoľkými odpoveďami.
Slová „Hore srdcia!“ odpovedajú tomu, že slávenie Eucharistie má obetný charakter. Pri Eucharistii stúpa hore k Bohu naša chvála, ale pokiaľ by k Bohu s našou chválou nestúpali aj naše srdcia, pokiaľ by sa naše životy nepremieňali v dar Bohu, bola by táto naša chvála veľmi falošná. Preto my odpovedáme „Máme ich u Pána.“ Tým vyjadrujeme: Áno, sme síce tu na zemi, ale patríme Tebe, nášmu Bohu, a toto slávenie svätej omše nám tam pripravuje cestu, a dáva nám pookriať už dopredu to nebeské šťastie. Po tomto úvodnom dialógu nasledujú samotné slová prefácie. Slovo prefácia pochádza z latinského slova a znamená slávnostná reč, ktorá sa prednáša pred zhromaždeným ľudom a pred Božou tvárou. Práve prefáciou sa začína eucharistická modlitba. Eucharistická modlitba znamená v preklade modlitba chvály, modlitba ďakovania. Práve prefácia je takou predprípravou k tejto modlitbe, ale zároveň je aj jej jadrom. Prefácia je totiž tou časťou kde kňaz spieva Je naozaj dôstojné a správne, dobre a spásonosné vzdávať vďaky... . Ďalší text prefácie sa odvíja od jednotlivého liturgického obdobia alebo sviatku, čo je pozostatkom minulosti, kedy bola celá táto modlitba improvizovaná.
Pri prefácii, pri eucharistickej modlitba sa pripájame k nebeskému spevu a pred prijímame to, čo budeme robiť po celú večnosť. Preto nie je vôbec náhoda.
Príprava na manželstvo je dôležitý krok, ktorý by nemali snúbenci podceňovať.
| Krok | Popis |
|---|---|
| Nahlásenie sobáša | Aspoň jeden zo snúbencov nahlási sobáš v kancelárii farského úradu v úradných hodinách, najmenej tri mesiace pred plánovaným termínom. |
| Doklady | Je potrebné predložiť krstné listy (ak neboli pokrstení v danej farnosti), údaje o svedkoch a sobášnu licenciu (ak je to potrebné). |
| Predmanželská príprava | Je nutné absolvovať katolícky kurz predmanželskej prípravy. |
| Spísanie zápisnice | Dohodnúť si termín spísania cirkevnej zápisnice v kancelárii farského úradu. |
| Sviatosť zmierenia | Odporúča sa pristúpiť k sviatosti zmierenia v týždni pred uzavretím manželstva. |
Aby sviatosť manželstva snúbenci prijali s úžitkom, musia byť v stave milosti. Tým, ktorí už pristúpili k prvému sv. prijímaniu sa odporúča, aby sa spytovaním svedomia pripravili, a v týždni pred uzavretím manželstva pristúpili k sviatosti zmierenia. Tiež sa odporúča, aby pri sobášnom obrade, resp. sobášnej sv. omši pristúpili k svätému prijímaniu! Fotograf, kameraman pred sobášnym obradom dostane od farára pokyny, kde sa môže pri svojej činnosti pohybovať. K sobášu si potrebujete zakúpiť snubné prstene a kríž na manželskú prísahu.
Manželská zmluva, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus, Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti. (Kán. Manželská láska je najvyššou formou ľudskej lásky, lebo je najslobodnejšou, spočíva v slobodnom výbere. Manželia si jeden druhého vyberajú slobodne.
Manželská láska nespočíva jednoducho v tom, že sa dvaja ľudia spolu dobre cítia alebo sa navzájom dopĺňajú, ani v tom, že sa citovo zblížia a je im spolu dobre, alebo v tom, že sa navzájom potrebujú. Vzájomná príťažlivosť je iba podmienkou manželskej lásky, ale nie jej podstatou. Až vtedy, keď sa muž a žena slobodne rozhodnú darovať svoj život tomu druhému bez výhrad, keď urobia slobodné a neodvolateľné rozhodnutie prežiť spolu život, keď sa otvoria pre prijatie potomstva a prejavia toto rozhodnutie verejne, vtedy hovoríme o manželskej láske.
Milosť obsiahnutá vo sviatosti manželstva má byť pomocou pre muža a ženu, aby sa dokázali milovať, nesebecky darovať svoj život druhému a spoločne vrastať do vzájomnej jednoty.
