Ako sa Vysporiadať s Radikálnym Moslimom: Pochopenie a Stratégie

Radikálny islam predstavuje reálnu globálnu hrozbu. Kultúrno-politická doktrína radikálneho islamu stavia pred nás naliehavú otázku, či dokážeme s moslimami žiť. Nie však ani tak v Európe, či v Amerike, ale na tejto planéte.

V dobe globalizácie dynamika kultúry otvorenej spoločnosti prestáva byť iba vnútorným procesom a objavujú sa jej noví nepriatelia. Takí, čo si vytýčili kultúrno-politický zámer civilizáciu založenú na tejto kultúre odstrániť ako takú, a nahradiť ju vlastnou predstavou globálneho uzavretého systému. Taký, ktorý by mal potlačiť, podrobiť si, prípadne úplne sa zbaviť všetkých, čo do neho nezapadajú.

Dnes je takýmto globálnym protivníkom kultúry otvorenej spoločnosti radikálny islam. Nie však tak, ako o tom hovoria naši vnútorní odporcovia tejto kultúry. Kultúru otvorenej spoločnosti v skutočnosti neohrozujú utečenci, ktorí pred radikálnym islamom práve utekajú. Naopak, oni sú svedectvom príťažlivosti konceptu osobnej slobody a dôstojnosti každej osoby, garantovanej štátom.

Kultúrne Aspekty a Konflikty

Základom toho, čoho sa zdanlivo zmätení voliči obávajú nie je totiž problém štandardnej politickej súťaže a jej mechanizmov. Ide tu o problém kultúrny. Ľudia to v tomto ohľade vnímajú správne.

Kultúrnym základom spoločnosti je istá predstava, ideál života človeka v kruhu iných ľudí. Nejde tu len o to, aby uspokojoval svoje materiálne potreby. Ekonomická stránka ľudského života a s ňou spojené vzťahy (napríklad vlastnícke) je iba časťou tohto ideálu. Ešte mocnejšou jeho súčasťou je ľudská túžba po živote; nádeje a úzkosti s ňou spojené. V nej kľúčovú úlohu zohrávajú predstavy a presvedčenia, ktoré súhrnne označujeme slovíčkom náboženské. K nim je potrebné pripočítať i zmysel pre krásu sveta, a v neposlednom rade i vzťahy voči druhým ľuďom. Predovšetkým lásku, ktorá dokáže byť veľkou pohnútkou v životoch ľudí. Ale žiaľ aj jej opak, nenávisť. V celom tomto komplexe túžob a vzťahov človek od nepamäti hľadá vysvetlenie a zmysel svojho života. A i to, čím spolu s ľuďmi, s ktorými žije, je. Svoju spoločenskú identitu. Toto súhrnne označujem ako kultúru v najširšom zmysle tohto slova.

Je to dej, ktorý ďaleko presahuje sféru politiky. Ľudia to inštinktívne cítia. Prieskumy verejnej mienky po celej Európe jasne preukazujú ich obavy. Voľby rozličných dobrodruhov len potvrdzujú rozsah a vážnosť týchto obáv. A nie je to iba populizmus a propaganda. Ľudia cítia ohrozenie niečoho hlbšieho.

Mapa stretu civilizácií podľa Samuela Huntingtona

Ako Rozpoznať a Reagovať

Francúzsky špecialista na islamskú problematiku Gilles Kepel píše o tom, čo pomenúva eschatologickou koncepciou času všetkých islamistov: „Jej stredom je uskutočnenie Božieho zjavenia. Došlo k nemu v niekoľkých desaťročiach, ktorým sa hovorí zlatý vek islamu, v dobe proroka Mohameda a jeho prvých štyroch nasledovníkov, teda približne medzi rokmi 622 až 657…Islamistický prúd, vo všetkých svojich odtieňoch, sa usiluje o nový začiatok, o to, znovu presadiť a uplatňovať pôvodný model islamu, stelesnený vzorom Proroka. Táto snaha islamistov jednak vyvolá vnútorný boj v moslimskom svete, lebo islamisti chcú nahradiť skazených vládcov kniežatami nadšenými správnou vierou, jednak vedie k boju s vonkajším svetom neveriacich. Svet neveriacich predstavuje na jednej strane nepriateľa…, ale zároveň predstavuje objekt ich úsilia, lebo nakoniec západnému svetu nezostane iná možnosť ako prijať islam…“

Americký publicista, špecialista na Blízky východ Michael Weiss a sýrsky politológ Hassan Hassan vo svojej knižke „Islamský štát - vo vnútri armády teroru“ podávajú plastický obraz tohto rozrastajúceho sa globálneho nebezpečenstva. A upozorňujú aj na naivitu a neznalosť tvorcov politiky pre túto oblasť sveta vo Washingtone, ja však dodávam, že i v ostatných centrálach, kde sa koncipuje medzinárodná politika. Píšu: „Mnoho analytikov… sa domnieva, že vláda Spojených štátov nepochopila zodpovedajúcim spôsobom výzvy ISIS ľuďom, ktorí sú najnáchylnejší voči tomu, aby ich Islamský štát vtiahol do svojich radov. Stále počúvame, že protijedom je šírenie umierneného islamu. Ľuďom z Národného bezpečnostného výboru hovorím: ´Máte deti?´"

Upozorňujú, že toto globálne nebezpečenstvo sa šíri i do vnútra západnej kultúry: „Mnoho sa teraz pýta, či ulice v Európe alebo eventuálne v Spojených štátoch budú slúžiť ako krvou zmáčané arény pre hru o získanie prevahy medzi džihádistickou materskou spoločnosťou a jej dcérskou firmou. Je to dobrá otázka…Islamský štát, odkaz Saddáma i Zarqáwího, vyniká v zákernom vedení svojho úsilia vo svetovom i historickom meradle. Sľuboval tak smrť, ako i návrat ku starodávnej sláve is...

Stratégie na Zvládanie Radikalizácie

S touto víziou prebieha už od druhej svetovej vojny spočiatku nenápadný proces radikalizácie v moslimskom prostredí. Najskôr to boli znaky iba radikálneho kultúrneho rozchodu s ostatným svetom. Násilná podoba tejto radikalizácie sa sformovala hlavne po sovietskej intervencii v Afganistane v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Odvtedy, aj vďaka nedostatočne vnímavej politike USA a ďalších veľmocí, sa z radikálneho islamu stal globálny problém.

Na Blízkom východe jestvovalo ohnisko napätia a násilia už po vzniku štátu Izrael a neriešenia problému pôvodného palestínskeho obyvateľstva teda zhruba od konca štyridsiatych rokov minulého storočia. V tomto storočí vzbĺkli požiare násilia na území dovtedajších arabských diktatúr, najničivejšie v Iraku a v Sýrii. Agresívna islamistická ideológia sa však rozširuje i do ďalších štátov s islamským obyvateľstvom v Ázii a v Afrike, ale i do stále uzavretejších menšinových islamských skupín v Európe a v Amerike. Po celom svete začínajú operovať islamistické teroristické siete.

Samovražední atentátnici, v islamistickom videní mučeníci, oslabujú efektívnosť štátnej ochrany bezpečnosti ľudí, pretože tá spravidla počíta s pudom sebazáchovy potenciálnych útočníkov. V uplynulých rokoch sa z tohto chaotického násilného dynamizmu v sunitskom islamistickom prostredí sformoval útvar, ktorý sa vyhlasuje za symbol tejto ideológie, Islamský štát. Pri tom nezabudnime, že v šiítskom prostredí takýmto symbolom už od osemdesiatych rokov minulého storočia je islamská republika v Iráne.

Sú to brutálne mocenské útvary, zápasiace vo vnútri islamského sveta, predovšetkým o dušu jednoduchého moslima, krvavo však medzi sebou, a proti ostatnému svetu.

Chaos v politických dejoch v súčasnej Európe (ale i v USA) nám nedávajú veľa príležitostí vidieť i nádejné znaky časov. Nikdy to ale nebola žiadna idylka. Táto civilizácie žila, rástla, ale občas i upadala a vysychala, v zápasoch, a to tak vnútorných ako i v zápasoch s okolitým svetom, s hordami kmeňov alebo i ríšami, čo pochádzali z iných kultúrnych oblastí. Európska civilizácia ich nie vždy dokázala poraziť vojensky. Čo však ako jediná dokázala, bola schopnosť vstrebať, prijať ľudí a idey, hoci pochádzali z iných kultúr. Nikde inde, po celé známe dejiny, nejestvovala spoločnosť tak otvorená iným ľuďom a novým ideám. A nikde inde nenastal taký ekonomický rozmach a neutvorila sa tak dlhodobá politická sila. Práve tak sa stala európska a neskôr euroamerická civilizácia veľkou a neprekonateľnou.

Tabuľka: Porovnanie Hodnôt Otvorenej a Uzavretej Spoločnosti

O tom, ako sa táto kultúra uplatňovala v Európe, a to i napriek tomu, že ju po celé stáročia tvorilo mnoho samostatných, a často vzájomne súvisiacich štátov, veľmi pekne v roku 1930 uvažoval vo svojej známej práci Vzbura davov španielsky publicista a politický mysliteľ José Ortega y Gasset: „Sotva západné národy dosiahli svoj súčasný profil, vynorila sa medzi nimi a pod nimi ako pozadie Európa. Tá je jednotnou krajinou, v ktorej sa pohybujú od renesancie…Francúzsko, Anglicko, Španielsko, Taliansko, Nemecko medzi sebou bojujú, tvoria, rušia a znovu tvoria nepriateľské spolky. Ale to všetko, vojna i mier, je spolužitie rovného s rovným…Rovnorodosť duší sa zvyšovala z generácie na generáciu…Duše francúzske, anglické a španielske boli, sú a zostanú tak rôzne, ako si želáte; ale majú rovnaký plán alebo rovnakú psychologickú stavbu, a predovšetkým sa napĺňajú rovnakým obsahom. Náboženstvo, veda, právo, umenie, spoločenské a erotické hodnoty sa stávajú spoločnými.“

Veľmi plasticky to vykresľuje britsko-rakúsky filozof Karl Popper: „…generáciu, ktorá znamenala obrat v histórii ľudstva by som rád nazval veľkou generáciou. Táto generácia žila v Aténach tesne pred peloponézskou vojnou a v jej priebehu. Azda najpresnejšie sformuloval politické princípy kultúry otvorenej spoločnosti, a na jej základe utvorenej aténskej demokracie, jeden z jej najvýznamnejších mužov Periklés vo svojej slávnej pohrebnej reči v roku 431 pred Kristom: „…My totiž máme štátne zriadenie, ktoré nepotrebuje nič závidieť zákonom susedov, skôr sme sami príkladom pre iných, než aby sme napodobňovali my druhých. Hovorí sa tomu demokracia, vláda ľudu, pretože sa opiera o väčšinu, nielen o niekoľko málo jednotlivcov; podľa zákonov majú všetci rovnaké práva, pokiaľ ide o súkromné záujmy, pokiaľ však ide o spoločenský význam, má pri výbere pre verejné úrady každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopností, nie podľa svojej príslušnosti k určitej skupine…Do svojho mesta dovoľujeme vstúpiť komukoľvek a nestáva sa, že by sme niekedy vyháňaním cudzincov niekomu bránili aby sa poučili alebo aby si pozreli niečo, z čoho by mohol mať nepriateľ prospech, pretože by to nebolo utajené. Lebo viac než na vojenské prípravy a úskoky sa spoliehame na odhodlanosť vykonať činy, vyrastajúcu v našom srdci…I pokiaľ ide o ušľachtilosť duše, správame sa opačne než väčšina ľudí. Získavame si totiž priateľov nie tým, že by sme od nich prijímali služby, ale tým, že im ich poskytujeme.

tags: #ako #boh #miluje #radikalneho #moslima