Spomienky na Vianoce počas vojny
Juraj Alner sa narodil 23. júla 1937 v Kladne, no detstvo prežil v Ružomberku. Bol vychovávaný v tolerantnom a viacjazyčnom prostredí. Vďaka kresťanskej výchove si ako dieťa neuvedomoval svoj židovský pôvod.„V našej rodine sa Vianoce držali aj s vianočným stromčekom, pretože to bola ľudová miestna tradícia.
Spomínam si, že keď som mal štyri roky, tak som mal možnosť si, a to som už musel vedieť písať, pretože som si mal napísať, čo si želám, aby som dostal pod stromček, a keďže tam bol ešte môj otec, tak som mal štyri roky, lebo on potom zomrel.
No a pamätám si, že som teda písal asi veľmi nečitateľne, lebo som dostal okrem iného malé detské husle. A nevedel som, čo s nimi mám robiť.
Potom vysvitlo, že ja som na ten papierik napísal ,brusle‛ a oni to nevedeli rozlúštiť, no tak mi kúpili husle ... Neboli žiadne návštevy synagógy, nebola žiadna narážka na túto záležitosť, naopak ja som ako malé decko vlastne už bol pokrstený a chodil som v rybárpolskom továrenskom kostolíku miništrovať.
Mali sme Vianoce a tak ďalej, takže ja som sa vlastne k svojmu židovskému pôvodu a k svojim židovským prapredkom dopracovával až oveľa neskôr ako dospelý človek, keď ma tie veci začali priamo zaujímať, ale ako dieťa som si vlastne tento aspekt uvedomil len tým, že sme boli prenasledovaní.
Vzhľadom na to, že Jurajov starý otec bol jeden z najlepších odborníkov v továrni, bolo mu umožnené získať výnimku a vyhnúť sa tak s rodinou prvej vlne deportácií, ktorá sa prevalila Slovenskom v roku 1942.„Takže my sme prakticky až do štyridsiateho štvrtého roku v tej továrni bývali a vojnové udalosti sa nás týkali viac-menej okrajovo.
V lete 1944, samozrejme, všetky výnimky prestali platiť a celý tento pokus o záchranu sa zrútil.
Juraj bol nútený skrývať sa s rodinou na rôznych miestach stredného Slovenska až do oslobodenia.
Dodnes si uvedomuje, že by jeho rodina neprežila bez obrovskej snahy jeho nevlastného otca a pomoci cudzích ľudí.
„Bolo veľmi mnoho ľudí na slovenskom vidieku, ktorí nasadili vlastný život, aby pomohli úplne cudzím ľuďom.
Počul som, že mnohí za to brali peniaze, ale neviem si predstaviť také peniaze, za ktoré človek je ochotný dať život vlastne pre cudzích ľudí.
Ako malé dieťa bol konfrontovaný s hrôzami vojny, ktoré mu navždy utkveli v pamäti.
„Pamätám si, že sme sa skrývali v jednom dome v pivnici a mali sme také malé okienko na námestie, teda na malý pľac uprostred dediny, a pamätám si, že tam Nemci priviedli ruských zajatcov, ktorí tam sedeli na zemi uprostred námestia, okolo nich nemeckí vojaci.
Po oslobodení sa Juraj do továrne, kde prežil detstvo, už nevrátil. Dozvedel sa tiež, že nikdy viac neuvidí mnohých svojich blízkych.„Starý otec so starou mamou, ktorí nevládali ujsť do hôr a nevládali sa skrývať, tak ostali doma, a to sme sa až dodatočne dozvedeli, jedného dňa prišlo nákladné auto, v ktorom neboli Nemci, ale slovenskí gardisti, ktorí naložili mojich starých rodičov a proste odvtedy o nich už nikto nič nepočul.
Ja som sa oveľa neskôr dozvedel z Arolsenu, kde je archív Červeného kríža, že moja stará mama sa dostala do vlaku, do transportu, ktorý skončil v Ravensbrücku, a že tam vo februári 1945 zomrela.
Samotné oslobodenie však neznamenalo, že by sa z ich života vytratil strach a nebezpečenstvo.„My sme to zažili priamo, keď sa do toho domu, kde sme boli, dostali nejaké prvé konzervy z americkej pomoci UNRRA, ktorá spočívala najmä v konzervách.
Pamätám sa, že tam môj otec ešte s niekým stál pri otvorenom okne a mali v rukách tú konzervu a čítali si anglický nápis.
O chvíľu prišla nejaká skupinka ruských vojakov so samopalmi a veľmi tvrdým spôsobom odvliekli otca, aj toho ďalšieho človeka.
Ja si pamätám, že vtedy tiahli tou cestou nejaké skupiny domácich ľudí s ruskými vojakmi so samopalmi a dozvedel som sa, že ich využívali na rôzne práce ako kopanie zákopov a tak.
To nebol trest, jednoducho kam prišli, tam využívali domácich mužov.
My sme sa, samozrejme, báli o otca, čo sa stane.
On sa vrátil o pár hodín a potom nám rozprával, že keď si čítali nahlas nápis na tej konzerve, ktorú držali v ruke pred sebou, išla pod oknami nejaká dedinská ženička, ktorá samozrejme nevedela, že to je po anglicky a išla hneď povedať ruskému dôstojníkovi, že tam sú nejakí dvaja Nemci, ktorí majú vysielačku.
Nikdy nevidela konzervu, myslela, že je to vysielačka a hovoria po nemecky, tak komandant hneď poslal vojakov, ktorí doviedli týchto dvoch.
Mali sme obrovské šťastie, že ten komandant bol inteligentný človek, ktorý vedel jazyky, s ktorým sa dohovorili a ktorému povedali o čo išlo, aj mu ukázali konzervy.
Vianoce v Ružomberskej väznici prežívali aj Munkovci.
V roku 1944 sa v celách väznice nachádzala celá rodina - otec František, mama Gizela a dvaja synovia Juraj a Tomáš.
Ich príbeh je svedectvom viery a lásky k blížnemu, ktorý vyústil do konverzie z judaizmu na katolícku vieru.
Munkovcov ako konvertitov chránila pred represiami zo strany štátu takzvaná prezidentská výnimka.
Napätá situácia vyvrcholila v novembri 1944, keď do Ružomberka prišlo Sonderkommando SS - takzvaný zvláštny oddiel, ktorý mal na starosti likvidáciu nežiaducich jednotlivcov.
Ako prvú zaistili Gizelu Munkovú. Mala namierené do kaderníctva.
Nasledoval otec František a mladší syn Juraj. Ten mal predtuchu, vlastne si bol istý, že prídu i po neho. Noc preto strávil v kláštornej kaplnke v modlitbách.
Vianoce teda prežili Munkovci v ružomberskej väznici, no pred koncom roka ich odviezli do zberného tábora v Seredi.
Tam sa stretli s mladým kňazom Edmundom Petrom Bárdošom, takisto židovským konvertitom.
Vo svojich spomienkach napísal: „Rodinu Munkovcov z Ružomberka mi láskavý Boh poslal ako nesmiernu milosť pre moje posilnenie i povzbudenie.
Spoločne vykonávali modlitby ráno, večer, pred jedlom i po jedle, ruženec, duchovné rozhovory a čítali Písmo.
Mamu Gizelu a mladšieho syna Juraja odtransportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen v severozápadnom Nemecku.
Práve neskutočný hlad sa stal Františkovi a Tomášovi Munkovcom osudným.
Deň pred pochodom smrti našiel Tomáš hnaný hladom na smetisku kuchyne zhnitú mrkvu. Zdá sa, že smetisko bolo postriekané chemikáliami.
Na druhý deň, keď práve likvidovali tábor, stál sotva na nohách.
Esesáci zbadali, že nevládze a zdržuje pochod kolóny. Samozrejme, že otec zostal s ním.
Auf - hore, weiter maschieren - kričí ,nadčlovek‘ - poďme ďalej.
Otec prosí o chvíľu oddychu pre syna.
Dve strely... krv otcova sa zmiešala so synovou.
Stalo sa to 22. apríla 1945. Tomáš mal v čase smrti len dvadsaťjeden rokov. Otec František päťdesiat.
Príbehy Juraja Alnera a Munkovcov nám pripomínajú, že Vianoce neboli vždy sviatkami pokoja a radosti, a že je dôležité si pripomínať aj ťažké chvíle našej histórie.
Vianoce v zahraničí: Skúsenosti Slovákov
S blížiacim sa príchodom Vianoc sme oslovili viacerých Slovákov, ktorí pôsobia v zahraničí. Zaujímalo nás, ako strávili prvé Vianoce mimo Slovenska a čo ich v cudzine najviac prekvapilo.Vo Švajčiarsku som začal pracovať ako 22-ročný a tam som prežil aj svoje prvé Vianoce, ktoré som strávil v kruhu rodiny majiteľa stajní, kde som jazdil.
Títo ľudia ma prijali tak dobre, že som sa necítil vôbec osamelo, ale bol som ako ich člen rodiny.
Bolo mi, samozrejme, smutno za mojou rodinou, ale oni sa veľmi snažili, aby mi urobili pekné Vianoce.
Cítil som sa s nimi veľmi príjemné a zažil som nefalšované švajčiarske Vianoce.
Švajčiari sú veľmi milí ľudia aj napriek tomu, že tam žije strašne veľa cudzincov.
Vo Švajčiarsku, kde som prežil viac rokov, sa ľudia viac venujú materiálnej stránke veci.
U nás sú ľudia viac duchovne založení a vnímajú Vianoce ako príchod Ježiša Krista.
Vo Švajčiarsku je najdôležitejšie vianočné osvetlenie, krásny stromček a nespočetne veľa darčekov.
Dokonca aj v stajni pre kone bolo veľmi veľa vianočných dekorácii a všetko muselo žiariť a svietiť.
Na Vianoce je vo Švajčiarsku prekrásna príroda, ale oni sú viac-menej celé Vianoce zatvorení vo svojich domoch.
Zvyky majú veľmi rozdielne v každom regióne, ale nemajú ich až toľko ako my.
Najviac ma prekvapilo, že zdobenie stromčeka bolo už pred Thanksgiving, čo je 24. novembra.
Zdá sa mi to totiž strašne skoro.
Taktiež bolo pre mňa novinkou, že som musela ísť do práce 24. decembra.
Chcela som zostať doma a pomáhať variť, ale, žiaľ, musela som pracovať.
Ani sa mi nezdalo, že sú Vianoce.
Čo sa mi páči, je, že každý tu zdobí aj dom zo svetlami vonku.
Ak ideme večer domov, všetko je krásne vysvietené, také čarovné.
Keďže stále máme problém zohnať oblátky a huby, musia k nám „pricestovať“ od rodiny.
Posielať huby je síce trošku riskantné, ale stojí to za to.
Keď príde obálka s domácimi sušenými hubami, hneď cítiť ich prenikavú vôňu.
Aj v USA varíme rovnaké jedlá ako na Slovensku, pustíme si koledy a samozrejme pred jedením sa umyjeme s drobnými, zapálime hromničku a pomodlíme sa.
Potom prídu na rad vianočné dobroty, na ktoré sme tak dlho čakali.
Tu je to troška pomýlené. U nás je večera 24. decembra, tu to zase oslavujú 25. decembra.
My to ale oslavujeme po našom, takže večeru máme 24. decembra. No a samozrejme, že na stole nesmie chýbať žiadne z našich jedál, na čo sa tešíme najviac.
24. decembra sa tu však ešte vo veľkom pracuje, voľno má každý až 25. decembra a na 26. decembra je po Vianociach.
Keď sú Vianoce na Slovensku, máme pocit, že sú to sviatky… Doma sme mali pár dní voľna, ktoré sme si užili a počas ktorých si oddýchli.
V USA všetko rýchlo uponáhľajú, napr. Vianoce budú už ďalší týždeň, a vôbec to tak necítim.
To isté platí aj pre Silvestra.
Prvé Vianoce som strávila v práci, kde sme nemali ani vianočný stromček.
Bola som tu sama bez rodiny, žiadne darčeky, a to už nevravím, že na večeru sme mali pizzu.
Prekvapujú ma tu každým rokom, keď už koncom augusta vyťahujú na pulty obchodov vianočné dekorácie.
Už asi ôsmy rok celé Vianoce pracujem a jediné Vianoce sú u nás po práci, t.j.
Na naše prvé Vianoce sme museli spomínať spoločne s mojím manželom, keďže tento rok ich už budeme tráviť v Írsku siedmykrát.
Každé Vianoce boli pre nás zaujímavé, keďže sme ich strávili s rôznymi národnosťami, ako napr. s Francúzmi, Kórejcami, Talianmi, Írmi, Estóncami, Poliakmi, alebo Čechmi.
Tak konkrétne prvé Vianoce sme oslavovali s mladým párom z Francúzska, ktorý o tradíciách írskych Vianoc vedel asi toľko ako my.
Ale predsa sme skombinovali tradičnú slovenskú kapustnicu s írskym moriakom a zemiakovým šalátom.
Nemohli chýbať vianočné oblátky, ktoré nám poslali rodičia v balíku spolu s dubákmi.
Čo ma najviac prekvapilo, že ešte 24. decembra bol totálny chaos v obchodoch, keďže každý nakupuje na poslednú chvíľu a obchody sú otvorené do 18. až 21. hodiny.
Slávnostný obed majú až 25. decembra.
Po práci 24. decembra, úplne unavená, ale rada, že mám skvelého manžela, ktorý pripravil nádherné tradičné slovensko-írske Vianoce s honosným stolom, sme si spolu sadli za vianočný stôl a vychutnali krásnu atmosféru ďaleko od rodiny, ale hlavne šťastní, že môžeme byť spolu.
Po večeri nasledovalo rozbaľovanie darčekov a zapnutie web kamery, čo nás priblížilo aspoň takto k našim najbližším.
Vo Frankfurte nad Mohanom bývame sedem rokov, no vzhľadom na dnešnú rozcestovanosť, Nemecko nepovažujem za tak vzdialenú cudzinu.
Vianoce, teda Štedrý večer trávime podobne ako doma.
Návšteva služieb Božích v tunajšom kostole a následne spoločná večera s blízkymi zostavená podobne ako na Slovensku, až na makové šúľance, ktoré si vychutnáme doma u rodičov.
Vianoce, resp. vianočná atmosféra, začínajú vo Frankfurte samozrejme skôr.
Tohto roku už od 23. novembra až do Štedrého večera je súčasťou námestia Römerberg vianočné mestečko.
Nevýhodou je, že frankfurtské vianočné trhy sú príliš preplnené a mohutné tlačenice odbúravajú pohodu.
Za príjemnou vianočnou atmosférou zachádzame radšej do okolitých miest, či mestečiek, ako sú Hanau (rodisko bratov Grimmovcov), alebo mestečka Schlitz, kde originálne preoblečená hradná veža za červenú sviečku spríjemňuje vianočný trh ako vraj najväčšia sviečka na svete.
Tunajšia pokojnejšia atmosféra dovoľuje ochutnať vo väčšej pohode varené víno (Glühwein), pražené mandle, gaštany, klobásky či moje obľúbené jablká v čokoláde.
Aróma kandizovaného ovocia či sladkostí sa šíri pomedzi stánky a láka prítomných ochutnať mnohé z ponuky domácich predajcov.