Význam Chrámu v Svätom Písme

Biblia je plná symbolov, ktoré sú viditeľnými znakmi neviditeľnej reality, dohodnutými znakmi za ideu alebo dej, konkrétnymi obrazmi za abstraktné pojmy. V bežnej reči sa často používajú symboly, napr. Cirkev v katakombách používala symboly, ryba - ichthys - Kristus, kríž - obeť, trón, žezlo - panstvo, kráľovstvo.

Symbol ryby - Ichthys, používaný prvými kresťanmi.

Napr. Symboly Slova Božieho sú: kladivo, meč, semeno, chlieb, mlieko, voda, iné: štít, pancier, lebka, tráva, kvet. Symbol často hraničí tesne s obrazom, „predobrazom na..., s tieňom skutočnosti. Tak: stánok a chrám i detaily: oltár, kadidlo, svieceň, chleby, rúcha, obete, kňazi, sobota.

Starý Zákon ako predobraz

Celý Starý zákon bol predobrazom Božieho plánu, ktorý bol postupne zjavovaný a odkrývaný až ho Kristus úplne naplnil. My vidíme dnes Starý zákon z pohľadu naplnenia. Starozmluvny ľudia museli bedlivo študovať jeho náznaky. Nám sa dnes mnohé náznaky zdajú už nepotrebné. Boli však napísané na naše ponaučenie, príklad, výstrahu. V mnohom môžeme porozumieť Novému zákonu, keď poznáme predpoklady, vývojový proces v obrazoch Starého zákona.

Symbolické deje: Veľká noc, prechod cez Červené more, cesta púšťou, medený had, oblak, prechod cez Jordán, odpočinutie, kráľovstvo. Rečou symbolov hovorí Boh s padlým ľudstvom. Aj k svojmu ľudu hovorí Boh, skrze víno a chlieb podáva duchovné hodnoty. Roztrhnutá opona - vstup do svätyne.

Je nesporné, že aj čísla majú v Biblii dôležitý význam.

• 1 značí pôvod, jedinečnosť, výlučnosť. Mat. 23, 8-11. Efez. 4, 3-6.
• 2 značí protiklad, rozdvojenie. Mat. 6, 24. 7, 13-14, 18, 19.
• 3 značí dokonalosť, tri rozmery, Božie číslo svätá trojica
• 4 značí číslo sveta, súhrn stvoreného, usporiadaného sveta.
• 5 (4 + 1) číslo milosti, pomoci, blaha, Božej všemohúcnosti a ľudská mdloba.
• 6 značí číslo nedokonalého človeka.
• 7 značí číslo duchovnej dokonalosti, vývoja. 3 + 4, súd, milosť. Sväté číslo - siedmy deň dňom odpočinku.

Každé číslo má význam, inotaj a nie je v Písme nadarmo. Nie je však dobré preháňať to a robiť vysokú matematiku a čísla ľubovoľne radiť.

Ilustrácie v Biblii

Ilustrácia je toľko ako osvetlenie nejakej biblickej pravdy príkladom známej veci, zo života. Býva únavné sledovať a pochopiť kázanie, v ktorom sa vysvetľujú samé abstraktné pravdy. Ak však predkladanú pravdu doložím príkladom zo skutočného života, vidím, že oči poslucháčov zažiaria pochopením. Pán Ježiš používal v reči veľmi výdatne ilustrácie (podobenstvá, prirovnania, deje zo života a postrehy z prírody).

Spurgeon povedal, že ilustrácie sú ako okná, ktorými do domu vchádza svetlo. Dom bez okien je pivnica alebo väzenie. Avšak ani dom zo samých okien by nebol príjemným bytom. Preto kázanie nemá byť preplnené ilustráciami. Myslím si však, že my dávame tohto korenia do polievky príliš málo. Nemajú cenu ilustrácie, ktoré neosvetlia, ale oslepia ako reflektory v noci. Príliš staré ilustrácie sú ako vypŕchaná sódovka. Sú ilustrácie pravé a umelé. Nie je dobré vydávať za pravdu to, čo nie je pravda. Mnohé ilustrácie už poslucháči poznajú a neupútajú ich. Kazateľ a služobník musí prísť z času na čas s niečím novým.

Spasiteľ veľmi často znázorňoval napr. Pozrime sa napr. na príbeh o márnotratnom synovi, o milosrdnom Samaritánovi, o stratenej ovci, o sliepke, ktorá zvoláva kuriatka pod svoje krídla, u Matúša 13 sedmoro podobenstiev a iné. Storočia prešli, ale podobenstvá Pánove sú vždy živé a svieže a budia v srdciach túžbu po Bohu a prebúdzajú k pokániu srdce stratených synov a dcér. Obohacujme sa na nich a učme sa od Neho, veľkého Majstra. Podávajme Božie pravdy takým spôsobom, aby si naši poslucháči zamilovali Pána Ježiša.

Putovanie je priliehavým obrazom zmysluplného života: má svoj počiatočný bod, prípravu, motiváciu, cieľ, sprevádzanie i spolupútnikov. Z nomáda sa stáva pútnik, pretože ho na cestu nepobáda hľadanie lepších pasienkov, ale Boží hlas. Jeho putovanie sa stáva symbolom vyjdenia zo seba a otvorenia sa pre budúcnosť. Znamená to vnímať volanie v srdci, mať kontakt so svojím vnútrom, odkiaľ hovorí Boh. A to je zárukou toho, že sa človek cestou nestratí ani nezatúla. Môže mať skúsenosť so svojou krehkosťou, odkázanosťou na iných a najmä na Boha.

Dôležitosť stretnúť sa s Bohom na posvätnom mieste predpisuje aj Tóra: „Každý muž sa mal predstaviť pred Pánom“ aspoň trikrát do roka. Putovanie Božieho ľudu po východe z Egypta sa stalo symbolom kráčania k slobode. Ale skúsenosť cesty nebola podľa predstáv ľudu. A tak aj napriek prežitému otroctvu sa prvotné nadšenie po prekročení Červeného mora v nehostinnej púšti zmenilo na túžbu vrátiť sa k egyptským istotám. Napriek tomu ľud pokračuje na ceste, pretože ktosi iný s ním kráča: ten istý Boh, ktorý ho vyviedol z Egypta a sprevádzal svetlom oblačného stĺpa. Dokonca si medzi ľudom dal urobiť stánok, aby prebýval s nimi. A je tu vodca Mojžiš, ktorý má chvíle, keď vyčíta Bohu, že mu zveril starostlivosť o ľud, ale nakoniec v spolupráci s inými, staršími Izraela, prijíma túto úlohu.

Jeruzalem ako cieľ putovania

Po stavbe chrámu Boží ľud vystupoval do Jeruzalema, kde prinášal obety a stretal sa s Pánom. Do Jeruzalema a aj do samotného chrámu sa „vystupovalo“, čo je dané jeho nadmorskou výškou 754 metrov. Počas cesty ľud spieval žalmy, do ktorých autori vložili skúsenosť života ako cesty k Pánovi a ospevovali Jeruzalem ako sväté mesto, príbytok Boha. Tie vedú k takzvanej Nikanorovej bráne, ktorá spájala Nádvorie žien a Nádvorie kňazov.

Chrámová hora v Jeruzaleme.

Napríklad v Žalme 121 sa šesťkrát opakuje sloveso strážiť alebo chrániť. Počiatočný bod púte opisuje prvý žalm zbierky: žalmista sa nachádza ako cudzinec na mieste, kde nemá pokoj, ale po ňom túži. Neskôr sa pozerá na vrchy s nádejou, že pomoc mu príde odtiaľ. A následne už jasne pomenúva cieľ svojho putovania, Jeruzalem. Vnútorné naladenie pútnika je tiež v pohybe, smerom k radosti a pokoju. Žalm 126 opisuje radosť z príchodu do cieľa, do Jeruzalema, pretože sa končí zajatie putujúceho. Jeho vnútorné rozpoloženie oproti Žalmu 120 sa mení. Takýto človek môže naplno prežívať rodinné vzťahy vo svojom dome, ako naznačujú Žalmy 128 a 129, keď preberajú tému detí, manželky, práce.

V Jeruzaleme, meste pokoja, mu Pán pripomína, že pokoj má svoj začiatok tam, kde prežíva svoju každodennosť, v rodine, doma, v bežných vzťahoch. Potom sa môže odovzdať Bohu s dôverou dieťaťa. Tento postoj dôvery charakterizoval už Dávidovu skúsenosť, ponúkanú všetkému ľudu, aby sa tak mohol stať komunitou bratov, ktorí chvália Pána a od neho očakávajú požehnanie.

Skutočný liturgický výjav z procesie, ktorá putuje do chrámu, ponúka Žalm 118, ktorý je oslavou vykúpenia a vyslobodenia, preto ho Židia spievali na záver paschálnej večere a kresťania ho interpretujú kľúčom veľkonočného tajomstva. Príchod pútnikov do chrámu sprevádza dialóg s kňazmi z chrámu, ktorí im dovolia vstúpiť. V závere žalmu ďakujú Bohu, ktorý je v Písme často nazývaný „skalou“ a skala Sionu sa stala miestom jeho prítomnosti.

„Vystupujeme do Jeruzalema,“ hovorí Ježiš vo všetkých troch synoptických evanjeliách, vedomý si toho, že tam sa dokončí jeho vykupiteľské poslanie. Lukáš ponúka obraz nazaretskej rodiny, ako putuje do Jeruzalema, aby naplnila Zákon. Ježiš sa po zmŕtvychvstaní ako neznámy pútnik pridá k sklamaným emauzským učeníkom a pomôže im radikálne zmeniť smer cesty k radostnému ohlasovaniu a návratu do spoločenstva bratov. V Skutkoch apoštolov sa kresťanstvo stotožňuje s pojmom „Cesta“.

Ježiš sa rád pridáva k tým, ktorí sú na ceste, ktorí vychádzajú zo seba, aby dal ich pohybu cieľ, zmysel a tak premenil potulovanie bez méty a beznádejné návraty do starých koľají na zmysluplné putovanie. Ani so spolupútnikmi to nemusí byť vždy ľahké. Pane, pridaj sa k nám na naše putovanie, pozri, či nejdeme bludnou cestou. Vlož do našich sŕdc cit pútnika, ktorý už doma prežíva radosť, že dosiahne brány „Jeruzalema“.

Chrámy na Slovensku zasvätené Nanebovstúpeniu Pána

Na Slovensku sa nachádza viacero chrámov zasvätených Nanebovstúpeniu Pána. Medzi ne patria:

• Chrám Nanebovstúpenia Pána v Čertižnom
• Kostol Nanebovstúpenia Pána v Ostrove
• Chrám vo Falkušovciach

Chrám Nanebovstúpenia Pána v Čertižnom

Majestátny kamenný Chrám Nanebovstúpenia Pána (Voznesenija) z roku 1928 je postavený na návrší obce Čertižné, čím vytvára jej dominantu. Architektúra chrámu východného obradu v sebe spája viacero štýlov. V interiéri sa nachádza starobylý bohato zdobený drevený ikonostas a kamenná krstiteľnica z 15. storočia. Na susednom cintoríne sa nachádza hrob verejného činiteľa Ruského hnutia A. I. Dobrianského (1817 - 1901), ako aj hrob básnika a gréckokatolíckeho kňaza J. I.

Kostol Nanebovstúpenia Pána v Ostrove

Kostol Nanebovstúpenia Pána v Ostrove v Sobraneckom okrese Košickej arcidiecézy oslávil svoje sté výročie. Na slávnosti 15. mája sa zúčastnil pomocný biskup Stanislav Stolárik. Stavba kostola vo filiálnej obci Ostrov sa začala v roku 1907 v čase, keď satmárskym biskupom bol Tibor Boromisza a Ostrov bol ako filiálka Tibavy.

Pozemok zakúpili miestny veriaci od bohatej statkárskej rodiny Čuhovcov zo Sobraniec. Kamene na stavbu sa vozili z Choňkoviec, piesok z Ukrajiny a vápno z Brekova. Stavba kostola bola dohodnutá na vtedajších 24000 korún s tým, že veriaci odpracujú asi 500 hodín sami.

Zbierky na kostol sa robili tak, že sa zbieralo zrno. Pozbierané zrno odpredali a získané peniaze boli na platenie. Hlavný oltár Nanebovstúpenia Pána daroval satmársky biskup Tibor Boromisza. Socha sv. Terézie Ježiškovej bola zakúpená mládežou. Peniaze získali pri svojich divadelných predstaveniach. Keď dvaja miestni odišli do Ameriky, v rokoch 1911-1921 nazbierali tam 20 000 korún pre ostrovský kostol. Z peňazí nazbieraných v Amerike medzi krajanmi bola zhotovená drevená kazateľnica.

Počas prechodu frontu v roku 1944, boli kostol i veža kostola veľmi poškodené. Pri vyhodení mostu pri Ostrove zasiahli črepiny i kostol. Poškodili kazateľnicu, chór, kríž i celé oplechovanie strechy.

Biskup Stanislav Stolárik starostlivosť miestnych veriacich o kostol veľmi ocenil: “Storočná história dáva silnú výpoveď, že tam žila komunita veriacich, ktorá sa o to postarala. Treba zložiť obdiv a úctu týmto ľuďom, ktorí často v neľahkých podmienkach, aj počas vojny aj komunistickej totality, sa dokázali o kostol postarať a tým udržiavať aj seba samých. Z niekdajších 550 obyvateľov dnes tam žije možno menej ako polovica a ktovie akým smerom to pôjde, takže chcem zapriať Ostrovčanom, aby táto história nezostala len v múroch kostola, ale aby tá sila života sa tam nanovo prebudila a bola prítomná.”

Chotárny sviatok v Ostrove je vždy na sv. Jána 24. júna, na pamiatku veľkého krupobitia a hromobitia asi v roku 1902, ktoré bolo práve v tento deň. Preto v tento deň bude prosebná sv.

Chrám vo Falkušovciach

Obec Falkušovce vznikla okolo 13. storočia ako sídlo na majetku zemana Falkuša. Od 13. do 17. storočia sa vyskytuje striedavo pod názvami Folkus, Falkos. V 14. až 17. storočí patrili Falkušovce zemanom z Budkoviec. Zo správy z roku 1700 je známe, že prvý chrám v tejto obci bol drevený. Súčasný chrám bol postavený z fundácie Andreja Kazinczyha a Baltazára Aiozdorfera v roku 1779 a je zasvätený sviatku nanebovstúpenia Pána. Je zapísaný ako Národná kultúrna pamiatka pod číslom 10254/0.

V tom istom roku bola založená aj fara, taktiež drevená. V obci bola v roku 1836 založená cirkevná škola. Tá sa prestavala na kamennú a dokončená bola v roku 1908 dp. Mikulášom Čudákym. V roku 1856 bola postavená kamenná fara, ktorá bola neskôr zbúraná. Nová farská budova bola dokončená v roku 1999. V roku 2002 bol posvätený nový chrám vo filiálnej obci Ložín, zasvätený bl. hieromučeníkovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi.

Kňazi pôsobiaci vo farnosti Falkušovce

Gréckokatolícky farský chrám vo Vojčiciach Zvláštnosťou chrámu, ktorý bol zasvätený archanjelovi Michalovi, sú aj milosti, ktoré boli na žiadosť miestneho kňaza a veriacich udalostí udelené priamo od svätej apoštolskej stolice z Ríma. Boli zachované dva dokumenty, na základe ktorých boli udelené plnomocné odpustky pre veriacich vojčickej farnosti.

Prvým dokumentom zo dňa 20. júla 1937 udelil pápež Pius XI. Milosť odpustkov pre tých veriacich, ktorí farský chrám Boží vo Vojčiciach na sviatok Najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša Krista navštívia , vyspovedajú sa, pristúpia k svätému prijímaniu a pomodlia sa na úmysel Svätého Otca. Tieto milosti boli udelené na obdobie deviatich rokov. Počas tohto obdobia veľa veriacich zo širokého okolia prichádzalo na púť do vojčického chrámu.

Dodnes sa z tohto obdobia nachádza v ľavej chrámovej lodi oltár s obrazom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Druhým dokumentom zo dňa 28. augusta 1943 na žiadosť farára Štefana Želtvaya bolo udelené pápežom Piom XII. Povolenie požehnať korunku na obraze Svätej Panny Márie. Prostredníctvom tohto obrazu mohli veriaci získať plnomocné odpustky za podmienok, ak s vierou pred týmto obrazom prednesú modlitbu Pána alebo sa pomodlia anjelské pozdravenie. Táto milosť bola udelená na obdobie troch rokov.

Na žiadosť veriacich bol dekrétom zo dňa 30. apríla 1982 ordinárom prešovského ordinariátu mons. Jánom Hirkom udelený súhlas, aby Gréckokatolícky farský chrám vo Vojčiciach, doteraz zasvätený archanjelovi Michalovi, bol zasvätený Nanebovstúpeniu Pána.

Kostol v Hažíne

V Hažíne stál už v stredoveku rímskokatolícky kostol. Prvá priama správa o ňom z roku 1374 ho charakterizuje ako filiálny, nie farský. Zasvätenie kostola nie je známe. Jeho výstavbu možno predpokladať od 12. do začiatku 14. storočia. V 16. storočí sa aj do tejto oblasti zo severozápadu Slovenska šírila reformácia. Jej iniciátorom bola predovšetkým šľachta, nútila svojich poddaných k protestantizmu. Šľachta bola väčšinou maďarská alebo pomaďarčená, uprednostňovala kalvínske vierovyznanie a maďarských kazateľov.

Hažín bol fíliou kalvínskej cirkvi v Michalovciach. Podľa dokladu z roku 1618 odvádzali veriaci platby maďarskému kazateľovi. V Michalovciach pôsobil súčasne aj slovenský kazateľ. Michalovská kalvínska farnosť existovala ešte začiatkom druhej polovice 17. storočia. Neskôr zanikla, keď Michalovčania prestúpili opäť na katolícku vieru. V prvej polovici 18. storočia sa sídlom kalvínskej farnosti stali Lúčky, ich fíliou bol aj Hažín. Malý Hažín bol fíliou kalvínskej cirkvi v Hnojnom.

Z roku 1669 je doklad aj o pôsobení gréckokatolíckych kňazov v Hažíne. Ďalší doklad je z roku 1713. Pred stvorením človeka stvoril Boh anjelov ako čisté bytosti, ktoré majú rozum a slobodnú vôľa, ale nemajú telo. Po stvorení ich Boh vystavil skúške. Na čelo anjelov sa postavil archanjel Michal (z hebrejského slova Michael, ktoré znamená Kto je ako Boh?), ktorý premohol vzbúrencov. Úcta k sv. Od raných kresťanských čias si ho uctievali kresťania ako svojho patróna. Traduje sa viacero udalostí, pri ktorých sa zjavil a pomohol k víťazstvu nad pohanmi alebo ochránil pred nebezpečenstvom. Dôkazom toho je chrám sv. Na základe Svätého Písma dala kresťanská tradícia sv. Samotný sviatok archanjela Michala bol zavedený v 4.

Pre oslavu anjelov bol vybraný mesiac november, ktorý bol kedysi deviatym mesiacom v roku, keďže rok sa začínal mesiacom marec. Okrem archanjela Michala sú v byzantskom kalendári ešte dva sviatky venované spomienke archanjela Gabriela: 26. marca (po sviatku Zvestovania našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne) a 13. 1 (EKU) V roku, keď zomrel kráľ Uzzija, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne. Okraje jeho rúcha napĺňali chrám.

Nad ním stáli serafi. Každý mal po šesť krídel: dvoma si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. Jeden druhému volal: Svätý, svätý, svätý je Hospodin zástupov, celá zem je plná jeho slávy. Prahy dverí sa zachveli od hlasu volajúceho a chrám sa naplnil dymom. Povedal som: Beda mi, som stratený, lebo som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a moje oči videli kráľa, Hospodina zástupov. Priletel ku mne jeden zo serafov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára. Dotkol sa mi perí a povedal: Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený. Potom som počul hlas Pána, ktorý povedal: Koho mám poslať, kto ta pôjde? Povedal som: Hľa, tu som, pošli mňa!

tags: #aky #chram #sa #casto #spomina #vo