V histórii kresťanstva nájdeme mnohých svätcov, ktorí svoj život zasvätili konaniu dobra a šíreniu viery. Ich príbehy sú inšpiráciou pre generácie veriacich a pripomínajú nám, že skutočný význam života spočíva v službe druhým a nasledovaní Kristových hodnôt.
Ikona svätého Mikuláša
Svätý Mikuláš: Od Biskupa k Legende
Každý rok 6. decembra oslavujeme sviatok svätého Mikuláša. Vyčistíme si čižmy a očakávame, či nás Mikuláš niečím sladkým odmení. Málokto však pozná skutočný príbeh tejto významnej osobnosti, ktorá sa neskôr stala predlohou pre postavu Santa Clausa.
Život Svätého Mikuláša
Svätý Mikuláš sa pravdepodobne narodil okolo roku 280 v starovekom prístavnom meste Patara na území dnešného Turecka. Následne sa údajne presunul do Palestíny a Egypta. Ako mladý muž prišiel o oboch rodičov, no namiesto toho, aby svoje dedičstvo využil pre vlastný prospech, rozhodol sa pomáhať chudobným a chorým.
Jeho oddanosť kresťanskej viere a službe druhým ho priviedla k pozícii biskupa v meste Myra (dnešné Demre). Už k zvoleniu svätého Mikuláša za biskupa sa viaže zaujímavá legenda. Keď v meste Myry zomrel arcibiskup, zišli sa tam biskupi z celého okolia, aby vybrali jeho nástupcu. Keďže sa nevedeli dohodnúť, začali spolu s veriacimi prosiť Boha o pomoc pri výbere.
Podľa legendy Boh prehovoril k jednému staršiemu biskupovi a dal mu jasné inštrukcie. Mikuláš, ktorý vtedy býval v meste, prišiel podľa svojho zvyku do chrámu ešte za tmy. Pri dverách ho zastavil spomínaný biskup a opýtal sa ho na meno. Mikuláš najprv váhal s odpoveďou, no na druhý pokus svoje meno prezradil.
Keď biskup oznámil ostatným, že našli Bohom vyvoleného nástupcu, Mikuláš sa vo svojej skromnosti zdráhal prijať túto významnú funkciu. Nakoniec však súhlasil, pretože veril, že ide o Božiu vôľu. Tak sa stal novým arcibiskupom mesta Myry.
Zaujímavé je, že jeho existencia nie je potvrdená žiadnym historickým dokumentom z jeho doby. Jediné, čo vieme s istotou, je, že bol biskupom v Myre v 4. storočí.
Legenda o Pomoci Trom Chudobným Sestrám
Najznámejšia legenda, ktorá sa spája so svätým Mikulášom, hovorí o jeho pomoci trom chudobným sestrám. Ich otec nemal dostatok peňazí na veno, čo v tej dobe znamenalo, že dcéry by pravdepodobne skončili ako prostitútky. To by pre otca a aj pre dcéry v tej dobe predstavovalo obrovskú hanbu.
Mikuláš sa rozhodol zasiahnuť. Tri noci po sebe tajne hodil do ich domu mešec so zlatom. Pri tretej návšteve ho otec rodiny prichytil a Mikuláš ho požiadal, aby o jeho skutku mlčal. Muž však cítil takú vďačnosť, že nedokázal udržať svoje nadšenie. Po meste sa tak začalo šíriť dobré meno sv. Mikuláša.
Vtedy sa ukázala skromnosť sv. Mikuláša. Rozhodol sa totiž opustiť mesto Patar, aby unikol pred svetskou slávou, a odišiel do púšte.
Táto legenda položila základy tradície tajného obdarovávania a neskôr sa stala inšpiráciou pre zvyk dávania vianočných darčekov. Svätému Mikulášovi sa však pripisuje oveľa viac zázrakov.
Ďalšie Legendy a Zázraky
- Záchrana námorníkov: Počas silnej búrky sa námorníci modlili k Mikulášovi o pomoc. Zrazu sa im zjavil muž kráčajúci po vode, ktorý utíšil búrku.
- Hladomor v Lýkii: Mikuláš presvedčil námorníkov z Alexandrie, aby darovali časť nákladu pšenice hladujúcim. Po príchode do cieľa zistili, že z veľkého množstva pšenice vôbec neubudlo.
- Únos Basilia: Mladého Basilia uniesli aravskí piráti do otroctva. Mikuláš sa zjavil chlapcovi v zajatí a zázračne ho preniesol domov k rodičom.
Tieto legendy ukazujú Mikuláša ako ochrancu slabých, nevinných, ale aj detí, ktorý vždy konal v skromnosti a nežiadal za svoje skutky odmenu. Práve tieto príbehy z neho urobili jedného z najobľúbenejších svätcov v kresťanskej tradícii.
Prenasledovanie a Účasť na Nicejskom Koncile
Život svätého Mikuláša nebol len o dobrých skutkoch. Počas prenasledovania kresťanov za vlády rímskeho cisára Diokleciána bol uväznený a mučený. Po prepustení za vlády Konštantína Veľkého sa údajne zúčastnil prvého Nicejského koncilu v roku 325, kde sa stal známym incidentom s heretikom Ariom, ktorého mal podľa legendy udrieť do tváre.
Po Mikulášovej smrti 6. decembra 343 sa jeho kult rýchlo rozšíril po celej Európe. Jeho pozostatky boli pôvodne uložené v Myre, kde sa jeho hrob stal významným pútnickým miestom. V roku 1087 však talianski námorníci jeho ostatky ukradli a preniesli do mesta Bari, do rovnomennej katedrály, kde sú uložené dodnes.
Premena na Santa Clausa
Svätý Mikuláš (Saint Nicolas) bol populárnym svätcom v Európe až do čias reformácie náboženského hnutia v 16. storočí. Vtedy sa totiž odklonili od viery v svätých. Svätý Mikuláš však ostal dôležitou postavou v Holandsku. Holanďania pokračovali v oslave sviatku svätého Mikuláša, 6. decembra, pričom pre deti bolo bežnou praxou, že si z večera do rána našli v topánkach darčeky.
Najvýraznejšia transformácia postavy svätého Mikuláša sa začala v Amerike, kde ju priniesli holandskí prisťahovalci v 18. storočí. Tí totiž uctievali tradíciu Sint Nikolaasa (holandský výraz pre sv. Mikuláša), skrátene Sinter Klaasa, o čom vtedy písali aj New Yorské noviny. Postupne sa tradícia rozšírila a neskôr z holandského pomenovania Sinte Klaas vzniklo meno Santa Claus.
Veľký vplyv mal aj básnik Clement Clarke Moore, ktorý v roku 1820 vytvoril v básni „Návšteva svätého Mikuláša“ obraz veselého muža v červenom obleku, ktorý jazdí na saniach ťahaných sobmi a rozdáva darčeky deťom. Túto podobu neskôr spopularizoval karikaturista Thomas Nast svojimi kresbami z roku 1881.
A takto sa so sv. Mikuláša stal postupom času Santa Claus.
Vývoj Santa Clausa zo svätého Mikuláša
Odkaz pre Súčasnosť
Svätý Mikuláš sa stal patrónom detí, námorníkov, obchodníkov, mladých žien a mnohých miest. Jeho príbeh inšpiroval tradície po celom svete. Od európskeho Mikuláša až po amerického Santa Clausa. Hoci sa jeho postava v priebehu storočí výrazne zmenila a skomercializovala, základné posolstvo dobrosrdečnosti, štedrosti a nezištnej pomoci zostáva aktuálne aj dnes.
Aj keď sa moderná podoba Mikuláša či Santa Clausa značne líšia od historického biskupa z Myry, príbeh svätého Mikuláša nám pripomína, že skutočný význam Vianoc spočíva v nezištnom dávaní a pomoci druhým.
Rímskokatolícka Cirkev a Sociálny Hriech
Rímskokatolícka cirkev, ako integrálna súčasť sveta, neustále prehodnocuje svoje poslanie a vzťah k súčasnej spoločnosti. V tomto kontexte sa téma sociálneho hriechu stáva čoraz relevantnejšou. Cirkev opakovane zdôrazňuje potrebu obrátenia a zmierenia, pričom vychádza zo slov Ježiša Krista: "Kajajte sa a verte evanjeliu."
Súčasný svet je poznačený mnohými rozdeleniami, prejavujúcimi sa vo vzťahoch medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Od nerovnosti a ideologických bojov, až po diskrimináciu a porušovanie ľudských práv, tieto rozdelenia majú hlboké korene. Cirkev si všíma tieto rozdelenia aj vo svojej vlastnej štruktúre, pričom ich koreň vidí v rane v najhlbšom vnútri človeka.
Úloha Cirkvi v Zmierení
Cirkev, vedená oddanosťou Matky a múdrosťou Učiteľky, sa usiluje rozpoznať znaky rozdelenia, ale aj úsilia o zmierenie. Pápeži neprestávali ohlasovať zmierenie a vyzývať naň celé ľudstvo. Ján Pavol II. postavil tému zmierenia do popredia zvolaním Biskupskej synody a vyhlásením Jubilejného roku.
Pojem pokánia je komplexný. V súvislosti s "metániou" (obrátením) znamená vnútornú premenu srdca pod vplyvom Božieho slova. Pokánie zahŕňa aj zmenu života v súlade s premenou srdca, čo sa prejavuje kajúcimi skutkami. Celý život sa tak stáva pokáním, usmerneným k neustálemu zlepšovaniu.
Teologické Základy Rímskokatolíckej Cirkvi
Rímskokatolícka teológia je systém doktrín, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Zakladá sa na vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa odovzdáva pomocou prírody.
Vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista sprostredkovalo milosť prírode. Rímskokatolícka cirkev, ako predĺženie a pokračovanie Krista, milosť prírode sprostredkúva naďalej. Cirkev koná ako ďalšia Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou.
Božie Zjavenie a Tradícia
Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z Písma a Tradície. Tradícia je učenie, ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Interpretácia Božieho zjavenia je zodpovednosťou cirkevnej hierarchie.
Úcta k Panne Márii
Rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie, jej večné panenstvo a výnimočnú úlohu v cirkvi. Cirkev ju neuctieva, ale si ju uctieva ako Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu.
Cirkev a Sviatosti
Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou. Pápež je nasledovníkom Petra a Vikárom Krista. Cirkev udeľuje milosť cez sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, zmierenie, pomazanie chorých, posvätenie kňazstva a manželstvo.
Milosť a Skutky
Rímskokatolícka cirkev prenáša Božiu priazeň pre spásu cez sviatosti. Milosť napĺňa ich príjemcov a premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život.
Cirkevní Otcovia a Tradícia
Kristus predtým, ako sa vrátil k Otcovi pri nanebovstúpení, poveril svojich apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Matúš 28, 19 - 20). Spolu s týmto poverením prišiel aj prísľub, že takúto obrovskú úlohu nebudú musieť zvládnuť sami, pretože Kristus dodal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28, 20b).
Ako sa práve prejavuje táto Kristova prítomnosť? Kristus poslal Svätého Ducha, ako sľúbil, aby viedol a riadil spoločenstvo (Cirkev), ktoré okolo seba zhromaždil. Cirkev prvých storočí si bola mimoriadne vedomá svojho poslania neporušene zachovať to, čo odovzdali apoštoli v sile Ducha. Viera, ktorú Ježiš odovzdal svojim apoštolom a ktorú oni zasa odovzdávali z generácie na generáciu, je to, o čom sme hovorili ako o Tradícii. A predsa Tradícia nie je mŕtvym prijatím minulosti, je to skôr živá kontinuita s Cirkvou dávnych čias.
Apoštoli určia vodcov v každom kresťanskom spoločenstve. Týchto cirkevných vodcov, ktorí nastúpili po apoštoloch a pokračovali v ich misii, nazývame cirkevní „otcovia“, pretože ich životy a náuky dávali Cirkvi život tak, ako nám dávajú život naši biologickí otcovia. Charakterizuje ich správnosť ich učenia, svätosť ich života a uznanie zo strany Cirkvi. Otcovia boli považovaní za strážcov myslenia apoštolov, za svedkov, služobníkov a obrancov Tradície, za hovorcov Svätého Ducha, ktorí sa podieľali na formovaní Cirkvi v helenistickom (gréckom) svete. Otcovia boli v jednote s Cirkvou, pretože celá ich činnosť bola v jej službe, slúžili potrebám jej života.
Medzi významných cirkevných otcov patria:
- Ignác Antiochijský
- Klement Rímsky
- Justín Mučeník
- Irenej Lyonský
- Klement Alexandrijský
- Origenes
- Bazil Veľký
- Gregor z Nazianzu
- Gregor Nysský
- Augustín z Hippa
Ich spisy a diela sú neoceniteľným zdrojom informácií o živote a viere prvotnej cirkvi.
Sväté Písmo a Jeho Výklad
Prvotní kresťania mali k dispozícii Písmo zjavené Duchom Svätým v knihách Mojžišových, v prorockých knihách a v Žalmoch. Tieto Písma boli starostlivo prepisované a odovzdávané po celé tisícročia z generácie na generáciu. Prvotní kresťania verili, že Písmo, ktoré majú k dispozícii je od Boha a je nemenné. (2Tim.3:16; 2Pt 1:21) Písmo svojím životom a evanjeliom potvrdil sám Ježiš, tým že ho naplnil.
Dnes sú mnohí kresťania, ktorí tvrdia, že Písmo (kanonické knihy v Biblii) nie je nemenné, ale Boh cez ďalšie zjavenie ho môže zmeniť. Najmä katolícka cirkev zmenila mnohé ustanovenia Písma a postavila na úroveň Písma ľudské učenie pod názvom Svätá tradícia. Ak by to bola, /ako nielen katolíci tvrdia/, pravda nedá sa na Písmo - Božie slovo spoľahnúť. Preto učeníci verili a vo svojich listoch písali, že Božie slovo - Písmo, je nemenné a nikdy sa nepominie.
Zdroje:
- Katechizmus Katolíckej cirkvi
- Spisy cirkevných otcov
- Sväté Písmo