História cirkvi za (približne) 15 minút
Chrám sv. Jakuba v Levoči
Neografia v Turč. Sv. Martine sa vďačne podujala vydať toto štandardné dielo, aby reprezentovalo nielen obsahom, ale aj typografickou formou. Stvorilo sa jedno z najskvelejších výtvorov našej knižnej produkcie. Ako také prevyšuje úpravou aj podobné zahraničné histórie. Opatrené je viacfarebným i hĺbkotlačovým obrázkovým materiálom, príslušnými historickými mapkami, margovými poznámkami a indexom podľa najnovších požiadaviek vedeckej práce. Slovenskej verejnosti sa teda r.Písal som ich predovšetkým pre poslucháčov teologie. Cirkevné dejiny sa u nás po všetkých seminároch prednášajú po slovensky. Poslucháči však nemali slovenskej príručky. Čo znamená študovať bez príručky, veľmi dobre vedia sami poslucháči a moji kolegovia profesori teologie. Nedostatok obšírnejších cirkevných dejín v slovenčine sa citlivo dotýkal aj katechétov stredných škôl, duchovných v pastorácii, ba aj laikov, ktorí so záujmom hľadia na dejinný zápas svojej duchovnej matky, katolíckej Cirkvi. Moja práca sa zrodila z naliehavej potreby dať všetkým týmto do rúk primerane písanú knihu o cirkevnej minulosti.Moje dielo je predovšetkým učebnica. Ako taká má byť spoľahlivým vodidlom študujúceho teologa na spletitom poli cirkevnej minulosti. Súčasne je autorovým vyznaním a verejným účtovaním z jeho učiteľského účinkovania. Kniha má mať kúsok autorovho ducha, no tak, aby sa nejak do popredia netisly jeho individuálne náhľady. Má podať vyčerpávajúci celok bez prílišného drobenia. Týmto požiadavkám som chcel úprimne vyhovieť.Čo do metódy v pragmaticko-genetickom postupe so záľubou som sa usiloval o predstavenie cirkevnej minulosti v ideových súvisoch, pričom som sa opieral hlavne o Lortzovo dielo: Geschichte der Kirche in ideengeschichtlicher Betrachtung, Münster 1936. Tento metodický postup som mal na zreteli nielen v úvode k jednotlivým odsekom dejinným, ale vnášal som ho, kde bolo možné, aj do jednotlivých paragrafov. Pri genetickom opise som sa zavše usiloval vystihnúť ideu, ktorá v tej dobe dejinami hýbala. Moja učebnica tým stráca síce na metodickej jednotnosti, no azda práve preto je praktická. Na konci jednotlivých období, v novom veku na konci každého storočia, shrnul som stručné dejiny Cirkvi na Slovensku. Pravda, len sucho, chronologicky.Kto sa dnes podujíma, i keď len vo väčších črtách, napísať všeobecné dejiny, v prevažnej väčšine práce podáva len ustálené mienky, pevné surogáty premnohých pracovníkov na tomto poli. Nik sa už dnes nezmôže celú látku cirkevných dejín študovať zo samých prameňov. Učebnice sú len súhrnom vykryštalizovaných náhľadov celého toho radu historikov, o ktorých mienky sa bezpečne môžeme opierať.Vo svojej práci som sa opieral hlavne o cirkevné dejiny kard. Hergenröthera (Handbuch der allgemeinen Kirchengeschichte, prepracoval J. Peter Kirsch, Freiburg i. Br. 1925, 4 sv.), o dielo Funka-Bihlmeyera (Kirchengeschichte, Paderborn 1932, 3 sv.), J. Marxa (Lehrbuch der Kirchengeschichte, Trier 1935), od ktorého som prevzal zväčša aj podelenie látky. Ďalej o prácu J. P. Kirscha (Kirchengeschichte, Freiburg i. Br. 1940, 4 sv.). Pri životopisoch pápežov som čerpal z knihy Seppeltovej-Löfflerovej (Papstgeschichte in einem Bande, München 1938) a Pastorovej (Geschichte der Päpste im Zeitalter der Renaissance, Freiburg i. Br. 1924). Dobre mi poslúžilo najnovšie maďarské dielo Banghu-Ijjasa (A keresztény egyház története, Budapest 1937-41, 8 sv.), príručka J. Samsoura (Církevní dějiny obecné, Praha 1907) a Račka (Církevní dějiny v přehledu a obrazech, Praha 1940). V texte poukazovať na pramene som pokladal vo svojej učebnici za zbytočné. V práci svojej som sa usiloval o objektivitu. Nech sa preto na ňu nehľadí ako na panegyrik alebo apologetiku. V cirkevných dejinách by to nebolo na mieste.
Za milú povinnosť si pokladám i na tomto mieste poďakovať sa vdpp. profesorom a poslucháčom teologie na Spišskej Kapitule za všetku pomoc, ktorú mi boli poskytli pri sostavovaní tohto diela. Zvlášť ďakujem pánu Dr. Františkovi Hrušovskému, poslancovi a riaditeľovi v Kláštore pod Znievom, za cenné pokyny, najmä pri dejinách slovenských, pánu Dr. Jozefovi Cincíkovi za grafickú úpravu a Neografii v Turčianskom Sv.
Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť. Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria.
Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.
Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia. Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe. O smysle dejín toľko je názorov, koľko vedeckých uvažovaní. Skepticizmus (Lessing) nepripisuje dejinám nijakého smyslu; Kant ho vidí v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne podriaďuje zákonitému poriadku. Deterministi popierajú smysel dejín, nakoľko neuznávajú ľudskú slobodnú vôľu; naturalisti neuznávajú vyššie vedenie ľudského osudu. Podľa Herdera cieľom dejinného vývoja je vytríbiť základné spoločné rysy ľudstva vo všetkom: humanitu, dobrotu, blahovôľu voči sebe a iným. Historický materializmus (Marx, Engels, Bebel, Kautsky) uznáva v dejinách len faktory hmotné: prírodu, rasu, hospodárstvo.Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov: I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec. - Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd. - O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci. - I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi. - Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí. Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny.Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.
Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života. V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl...
| Kritérium | Popis |
|---|---|
| Cirkevné dejiny | Veda o vývoji a pôsobení Cirkvi. |
| Kresťanstvo | Pravé náboženstvo, ktoré má v Cirkvi svojho nositeľa a vtelenie. |
| Dôležitosť | Vypestovanie oduševnených a vážnych ochrancov Cirkvi. |